Príslušníci misie EÚ EUFOR Althea v Bosne a Hercegovine (zdroj: lh3.ggpht.com)

Definovanie subkomplexu Západný Balkán

Pre začiatok by sme radi vysvetlili prečo región Západný Balkán nemožno označiť za bezpečnostný komplex, ale len za subkomplex. Do svojej súčasnej podoby sa subkomplex Západného Balkánu sformoval v období deväťdesiatich rokov dvadsiateho storočia. Nevznikol v dôsledku vlastnej vnútornej dynamiky, ale z vôle vonkajších síl v dôsledku sekuritizácie situácie, ktorá v regióne vznikla po rozpade Juhoslovanskej zväzovej republiky (ďalej len JZR). Tento subkomplex bol v minulosti súčasťou širšieho Balkánskeho subkomplexu, ktorý definovali Buzan a Waever vo svojej publikácii. Vzhľadom k tomu, že ostatné štáty balkánskeho regiónu sa už v súčasnosti integrovali do EU a jej komplexu, rozhodli sme sa zamerať práve subkomplex Západného Balkánu.

Tento subkomplex susedí s bezpečnostným komplexom EU a napriek väzbám, ktoré v v ňom prevládajú, je pravdepodobné že bude tiež týmto komplexom v budúcnosti pohltený. Práve pre túto asymetrickosť síl medzi jednotkami vo vnútri regiónu a mimo neho nie je možné región Západný Balkán považovať za samostatný bezpečnostný komplex (Buzan et al., 2003). Zároveň však zatiaľ nie je možné tento región priamo zahrnúť do bezpečnostného komplexu EU. Do roku 1992 tvorili štáty bývalej JZR samostatný oddelený región. Po tom, ako sa bezpečnostná situácia v regióne stala neprijateľnou, do bezpečnostných vzťahov v regióne zasiahli západné štáty. Štáty Západného Balkánu boli donútené k mieru bez toho, aby stým súhlasili. Vojenská angažovanosť západnej Európy v regionálnych konfliktoch naznačila jej dlhodobé ekonomické a politické snahy v regióne (Buzan et al., 2003). Väzby medzi regiónom Západného Balkánu a EU sú však vzájomné, o čom svedčia integračné snahy všetkých krajín regiónu. Všetky krajiny Západného Balkánu sú členmi CEFTA, ktorého cieľom je prehĺbenie najmä ekonomickej integrácie v regióne. Vzhľadom k tomu, že všetky predchádzajúce členské krajiny sa stali plnohodnotnými členmi EU, toto regionálne integračné zoskupenie býva chápané ako príprava na členstvo v EU. Zároveň, všetky krajiny vstúpili do stabilizačného a asociačného procesu a pripravujú sa na členstvo v EU (Sanjay Kathuria, 2008). V súvislosti s vymedzením regiónu Západný Balkán je nutné rozlíšiť ho odlíšiť od Balkánskeho regiónu. V našej analýze sa budeme zaoberať najmä regiónom Západného Balkánu, ale v najmä v historických súvislostiach týkajúcich sa začiatku 20. storočia sa nezaobídeme bez toho aby sme sa dotkli aj širšej oblasti Balkánskeho regiónu. Balkánsky región označuje omnoho širšiu oblasť a všeobecne by sa dalo súhlasiť s tým, že zahŕňa krajiny Západného Balkánu + Bulharsko, Rumunsko, Grécko z časti Turecko, Taliansko a Slovinsko. Tento región nie je možné presne vymedziť na základe vonkajších hraníc štátov. Región Západného Balkánu sa skladá z Albánska a republík bývalej JZR s výnimkou Slovinska. Vonkajšie hranice regiónu, ktoré kopírujú hranicu štátov ktoré sa v ňom nachádzajú, vytvárajú hranicu bezpečnostného subkomplexu (ďalej len RSC) Západného Balkánu. Hlavnými aktérmi v tomto RSC teda sú štáty Chorvátsko, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Albánsko, Macedónsko (FYROM). Nezanedbateľným aktérom je aj bývalá srbská autonómna oblasť s nedoriešeným statusom Kosovo a Metohija (Britanica, 2011).

Región Západný Balkán (zdroj: workshopwithoutborders.files.wordpress.com)

Formovanie subkomplexu, jeho črty a štruktúra

Napriek rôznym polemikám, Balkánsky región vždy bol aj je súčasťou Európy v rôznych aspektoch. Historický vývoj Balkánskeho regiónu tvorí neoddeliteľnú súčasť európskej histórie. Špecifikom regiónu ale je, že vzhľadom na svoju geografickú polohu počas svojej histórie takmer nikdy nebol koherentný (Buzan et al., 2003). Tento fakt sa vzťahuje na Balkán ako celok. Najzreteľnejšie ho však možno vnímať pokiaľ ide o región Západného Balkánu, kde sa tento fakt najviac odrazil na etnickom a náboženskom zložení obyvateľstva a ovplyvnil súčasnú politickú situáciu v regióne. Týmto územím prechádzala hranica Gréckej kultúry, tvorilo súčasť Rímskej a Byzantskej ríše. Územie bolo osídlené slovanskými kmeňmi Srbov a Chorvátov. Tvorilo hranicu vplyvu medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou a hranicu medzi Rakúsko-Uhorskom a Osmanskou ríšou. Najmä Osmanská nadvláda mala výrazný vplyv na formovanie regiónu a islamizáciu Albánska, Kosova a Bosny (Buzan et al., 2003). Moderné balkánske národy sa tu sformovali omnoho neskôr ako na Západe (od konca 19. storočia). Proces formovania národov bol spojený so vznikom nových národných štátov v takej podobe, akú umožňovali historické súvislosti (od autonómií až po národné štáty). Súčasne tu vznikali rôzne národnopolitické integračné koncepcie (Šeták et al., 2009). O rovnováhe síl a situácii na Balkáne však stále rozhodovali veľmoci, a vývoj v tomto regióne sa dá považovať za klasický príklad politiky európskeho koncertu. Tento fakt potvrdili aj výsledky Berlínskeho kongresu v roku 1878, kedy boli za samostatné štáty uznané Srbsko, Čierna hora a Rumunsko. Z konfliktov na území Balkánu najviac profitovala Rakúsko-Uhorská monarchia ktorá anektovala Bosnu a Hercegovinu. Proces formovania balkánskych národov bol dovŕšený až rozpadom Osmanskej ríše a Rakúsko-Uhorskej monarchie (Šeták et al., 2009). Etnická diverzita sa stala jednou z hlavných charakteristických čŕt tohto regiónu. Táto črta prispela k vytvoreniu obrazu, ktorý všeobecne o tomto regióne pretrváva. Balkán býva vykreslený ako fragmentovaný, veľmi nepokojný, konfliktný región. Tento fakt najviac vystihuje pojem balkanizácia, ktorý sa stal synonymom procesu fragmentácie územia na menšie štáty ktoré, sa voči sebe stavajú často nepriateľsky. V horšom prípade označuje etnické konflikty v multietnických štátoch (Britanica, 2011). Pojem vznikol súvislosti s dvoma balkánskymi vojnami na začiatku 20. storočia a rozpadom Osmanskej ríše. Územie pod osmanskou okupáciou sa vyznačovalo častými nepokojmi, a snahou nových národov o vymanenie sa spod osmanskej nadvlády. Po mierových zmluvách z roku 1913 bola Osmanské panstvo na Balkáne ukončené a hranice balkánskych štátov boli zmenené. Bol vytvorený albánsky štát a väčšina územia Macedónska a Kosova bola pripojená k Srbsku (Šeták et al., 2009). Obraz Balkánu ako nepokojného regiónu dokresľuje aj fakt, že prvá svetová vojna sa začala zavraždením rakúskeho nástupníka trónu práve v Sarajeve. Prvé desaťročia 20. storočia Balkán pôsobí ako samostatný RSC. Novovzniknuté štáty tu vytvorili vlastný systém rovnováhy síl vytváraním rôznych aliancií v regionálnych konfliktoch. Región však v skutočnosti bol pod dohľadom európskych mocností, a nikdy nebol nezávislý od európskej politiky. Dokonca aj vytvorenie samostatného Kráľovstva Srbov Chorvátov a Slovincov pramenilo z vôle európskych mocností (Buzan, 2003). Tento štát bol multietnickou monarchiu s privilegovaným srbským obyvateľstvom. Vznikol v roku 1918 a rozlohou zahrnul takmer celé územie regiónu Západný Balkán s výnimkou Albánska. Obdobie jeho existencie bolo poznačené etnickými a politickými nepokojmi a hospodárskou krízou. Zanikol v roku 1941 v dôsledku územnej expanzie štátov Osi. Jeho územie si rozdelili Nemecko, Taliansko, Bulharsko a Maďarsko. Zo susedného Albánska sa stal taliansky protektorát. Čiastočnou výnimkou v tomto období bola len novovzniknutá Nezávislá Chorvátska republika. Ale nezávislosť aj tohto nového štátu bola len formálna, pretože bol pod ochranou Nemecka a Talianska. Fašistický ustašovci tu vytvorili režim, ktorý nemal obdobu takmer v žiadnom inom fašistickom štáte. Režim chránil katolíckych Chorvátov a bosenských moslimov, pravoslávni Srbi však museli konvertovať, boli vysťahovaní alebo boli vraždení spolu s Židmi a Rómami (Šeták et al., 2009). Aj tieto fakty prispeli k polarizácii vzťahov medzi národmi v tejto oblasti. Fragmentácia územia bola veľmi výrazná v období druhej svetovej vojny, keď na tomto území operovalo veľké množstvo rôznych partizánskych a fašistických skupín (napr. ustašovci, četnici, komunisti). V roku 1944 sa podarilo juhoslovanským partizánom oslobodiť krajinu bez pomoci spojencov a bola vytvorená Socialistická federatívna republika Juhoslávia (SFRJ). Deklarovaná bola ako federatívny štát s rovnakými právami pre všetky národy a jej hranice takmer kopírovali hranice bývalej monarchie. Bol to socialistický štát nezávislý na Sovietskom zväze. Samotná poloha bola veľkou výhodou, pretože krajina sa nachádzala na pomedzí dvoch mocenských blokov. To z časti garantovalo jej existenciu a čiastočne umožňovalo spoluprácu s obidvoma stranami. SFRJ pretrvala na mape Európy takmer pol storočia (45 rokov). Po smrti prezidenta Jisifa Broz Tita sa pretrvávajúce problémy stále stupňovali a v krajine eskalovalo napätie, ktoré viedlo až ku krvavej občianskej vojne a rozpadu SFRJ. Buzan a Waever vo svojej analýze zhodnotili, že základná štruktúra Balkánskeho subkomplexu v období studenej vojny bola odlišná od období pred ňou a po nej. Za jeho mocenské centrum označili Belehrad (Buzan, 2003). Tieto závery sú rovnako platné aj pre subkomplex Západného Balkánu. Na rozdiel od Balkánskeho regiónu, Západný Balkán bol v období studenej vojny centralizovaný a mal unipolárny charakter (S výnimkou Albánska). V období mimo studenú vojnu mal subkomplex Západného Balkánu jasne anarchistický charakter a pre vývoj bezpečnosti v ňom bola rovnako dôležitá vnútorná aj vonkajšia dynamika. Najväčší vplyv na túto dynamiku mali etnické konflikty. Hlavne pretrvávajúce napätie medzi Srbmi, Chorvátmi, Bosniakmi, vzťahy medzi ktorými sa dali vo viacerých fázach historického vývoja hodnotiť ako nepriateľské. Rovnako podstatné boli aj neurčitá pozícia Macedónska pred prvou svetovou vojnou a neskorší konflikt medzi Srbmi a Albáncami na území Kosova. V deväťdesiatych rokoch prebiehal proces dezintegrácie Juhoslávie, ktorý bol prevádzaný vojnovými konfliktami. Buzan a Waewer v tomto procese označili za kľúčový bod práve vplyv externých síl na vývoj v regióne, pretože práve ony zasiahli do vývoja udalostí vždy, keď boli riadené vnútornou dynamikou (Buzan et al., 2003). Iniciatíva vychádzala od vnútorných aktérov, kým vonkajší aktéri, reprezentujúci medzinárodné spoločenstvo sa snažili hlavne mierniť následky vnútorných interakcií (Buzan et al., 2003). Ďalším dôležitým faktorom, ktorý Buzan a Waever vyzdvihli sú očakávania vnútorných aktérov voči vonkajším mocnostiam. Chorvátsko sa snažilo využiť vzťahy s Nemeckom a očakávalo podporu EU a NATO, Srbsko dúfalo v podporu Ruskej federácie a moslimské obyvateľstvo spolu s kosovskými Albáncami sa snažili získať podporu zo strany USA (Buzan et al., 2003). Postupnou dezintegráciou SFRJ sa bezpečnostný komplex Západného Balkánu vyvinul do svojej súčasnej podoby. Vývoj Albánska bol v porovnaní so SFRJ o niečo jednoduchší. Vládu komunizmu v krajine ukončili voľby v roku 1992, ale v dôsledku zhoršenia ekonomickej a politickej situácie sa krajina čoskoro začala zmietať v nepokojoch. Tie vyvrcholili v roku 1997, keď približne 2/3 obyvateľstva prišli v dôsledku krachu pyramídových fondov o svoje úspory. Vláda stratila kontrolu nad južnou časťou územia krajiny. Boli vyrabované vojenské sklady, prudko vzrástla kriminalita a emigrácia. Albánsko sa dá považovať za príklad prelievania hrozieb medzi štátmi v regióne. Rozvrat Albánskeho štátu posilnil organizovaný zločin v oblasti (najmä ilegálny trh so zbraňami a s ľuďmi) a vytvoril podmienky pre vznik gerilových hnutí v Kosove a Macedónsku. Situácia v krajine sa po roku 1999 s podporou USA a EU stabilizovala.

Juhoslovanský prezident J. B. Tito (na obr. úplne vpravo) (zdroj: 3.bp.blogspot.com)

Určenie aktérov, problémov a hrozieb v subkomplexe

Ako sme už spomínali, základnými bezpečnostnými aktérmi v subkomplexe Západný Balkán sú štáty Chorvátsko, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Albánsko, Macedónsko (FYROM) a bývalá srbská autonómna oblasť s nedoriešeným statusom Kosovo a Metohija. Každá z týchto krajín je samostatným aktérom. Všetky krajiny s výnimkou Albánska vznikli rozpadom JZSR, existujú medzi nimi rôzne väzby a nedoriešené otázky. Zároveň každá z krajín sa snaží o zlepšenie ekonomickej, politickej a bezpečnostnej situácie vo vnútri svojich hraníc. Tento cieľ sa štáty snažia naplniť hlavne prostredníctvom EU integrácie. Vzhľadom k faktu, že politické, ekonomické a právne inštitúcie v mnohých štátoch neplnia svoje funkcie, Buzan a Waever hodnotia povahu štátov Západného Balkánu negatívne a radia ich medzi krehké štáty (Buzan et al., 2003). Mnohé štáty regiónu sužujú ekonomické problémy, vysoká nezamestnanosť, vysoká miera korupcie v štátnych inštitúciách, organizovaný zločin a tieňová ekonomika. Tieto elementy sa objavili najmä v súvislosti so zmenou politického systému a s vojnovými konfliktami, ktoré prebiehali v regióne. Napriek tomu treba poznamenať, že región v minulých rokoch zaznamenal nárast priamych zahraničných investícií, čo predpokladá pozitívny vývoj aj týchto otázkach. Ďalej za bezpečnostných aktérov v regióne môžeme považovať jednotlivé národnosti (Srbov, Chorvátov, Albáncov, Bosniakov, Macedóncov), etniká, ale aj subštátne celky, ktoré sa vytvorili v minulosti na národnostnom alebo etnickom princípe (Republika srbská, Federácia Bosny a Hercegoviny). Náboženská príslušnosť v danom regióne viac menej kopíruje národnostnú príslušnosť a určuje jednotlivé etniká a národnosti. Obyvateľstvo srbskej a macedónskej príslušnosti vyznáva ortodoxnú pravoslávnu vieru, Chorváti sa hlásia k rímskokatolíckemu kresťanstvu, albánska diaspóra a bosenskí moslimovia vyznávajú prevažne islam. Za aktérov sekuritizácie možno vo všeobecnosti považovať politických (opozičných aj koaličných) predstaviteľov jednotlivých štátov, duchovných vodcov a predstaviteľov národnostných menšín. V minulosti bol subkomplex Západného Balkánu výrazne sekuritizovaný. Tento fakt súvisí najmä s komplikovaným národnostným etnickým zložením regiónu.

Srbský pravoslávny kostol v Kosove (zdroj: images.op-for.com)

Hlavnými aktérmi sekuritizácie boli jednotlivé národy a národnostné menšiny v štátoch bývalej federácie, pre ktoré susedné štáty alebo národnostné menšiny a susedné národy predstavovali existenčnú hrozbu. Aktéri sekuritizácie sledovali predovšetkým vlastné politické alebo ekonomické ciele a záujmy. Pre chorvátskych predstaviteľov (Tudžman) to bol vlastný národný štát, väčšia suverenita, spravodlivejšie prerozdelenie zdrojov či zisk sporného územia. Srbské politické vedenie (Miloševič) sa snažilo o zachovanie čím najväčšej časti SFRJ pod srbským vedením, neskôr sekuritizovali najmä postavenie srbského obyvateľstva v susedných krajinách bývalej federácie a podporovali separatistické snahy ich lídrov. Pre srbskú menšinu v Kosove predstavovali existenčnú hrozbu aktivity UČK, ktorej predstavitelia sa snažili o dosiahnutie samostatného Kosova. Predstavitelia kosovských a macedónskych Albáncov usilovali o posilnenie postavenia Albáncov v krajine. Dôležitý bol aj ekonomický faktor, teda fakt, že medzi krajinami federácie boli veľké ekonomické rozdiely a veľký štátny dlh federácie. Situácia v Bosne a Hercegovine bola sekuritizovaná politickými predstaviteľmi všetkých troch etník (Miloševič, Tudžman, Izbegovič), ktoré pre seba navzájom predstavovali existenčnú hrozbu. Dalo by sa povedať, že v súčasnosti hlavne vplyvom externých faktorov dochádza k desekuritizácii tohto regiónu vo všetkých sektoroch. V súčasnosti sú z hľadiska tvrdej bezpečnosti v regióne najvýznamnejšími problémami a možnými predmetmi sekuritizácie nedoriešený status autonómnej provincie Kosovo a Metohija, postavenie srbskej menšiny a ochrana kultúrneho dedičstva Srbska v provincii. Problematika Kosova je srbskou stranou chápaná ako najväčšia hrozba voči štátnej bezpečnosti. Tak ju definuje aj bezpečnostná stratégia Srbskej republiky a Biela kniha bezpečnosti Srbskej republiky (Republika Serbia minsterstvo odbrane, 2010). V tejto súvislosti v provincii stále prebieha peacekeepingová misia Severoatlantickej aliancie KFOR, ktorej úlohou je zabezpečiť bezpečnosť v Kosove a odvrátiť humanitárnu krízu (NATO, 2011). Ďalšou krajinou regiónu, kde medzinárodné spoločenstvo vidí nedoriešené otázky a potrebu posilnenia vojenskej bezpečnosti, je Bosna a Hercegovina. Za týmto účelom v krajine od roku 2004 prebieha misia EU Eufor Altea, ktorej cieľom je rovnako prispieť k bezpečnosti regiónu a zaistiť mierový vývoj v krajine, ako aj k budovaniu vlastných bezpečnostných kapacít Ozbrojených síl Bosny a Hercegoviny (EUFOR, 2011). Táto misia má mandát do novembra 2011. Vzhľadom k pozitívnemu vývoju v krajine, pre stratu podpory štátneho útvaru Republika Srbská zo strany Srbska došlo k zmene jej statusu z peacekeepingovej misie na civilnú policajnú misiu. V rámci hraníc jednotlivých štátov, rovnako ako aj medzi aktérmi bezpečnostného subkomplexu Západný Balkán je veľké množstvo nedoriešených otázok, ktoré potenciálne vytvárajú priestor pre sekuritizáciu. Tieto otázky sú dôležité najmä z hľadiska mäkkej bezpečnosti. V societálnom (spoločenskom) sektore, rovnako aj politickom sú to najmä národnostné otázky (vzťah Chorvátov a Srbov, Albánci v Macedónsku, Srbi a Albánci v Kosove, Chorváti, Srbi a Bosniacky moslimovia v Bosne a Hercegovine). V politickom sektore sú problémom napríklad nedoriešené hranice (Chorvátsko-Srbsko, Macedónsko-Srbsko, Čierna Hora-Srbsko) alebo historické krivdy (Srbi-Chorváti, Srbi-Bosniaci). Rovnako významnou otázkou je odškodnenie osôb, ktoré boli nútené opustiť svoje domovy (najmä problém Chorvátska a Srbska, Bosny a Hercegoviny, Kosova). Do politického a sociálneho sektora spadá aj problematika federácie Bosny a Hercegoviny. Táto republika bola bezpochyby najviac postihnutá juhoslovanskými vojnami a dá sa povedať, že jej vznik závisel od vôle medzinárodného spoločenstva. Bosna a Hercegovina vznikla na základe Daytonskej dohody ako multietnický štát. Je to fakticky federatívna republika zložená z Republiky srbská krajina a Federácie Bosna a Hercegovina. Obe republiky majú vlastnú ústavu a môžu samostatne uzatvárať medzinárodné zmluvy. Vzhľadom k tomu, že Bosna, Hercegovina a Republika srbská krajina sú národnostne (etnicky) kompaktné celky (približne 90% obyvateľstva v každej republike tvorí jeden národ, etnikum), tento štátny útvar sa dá považovať za dosť krehký. Spájajúcim prvkom republík federácie je v súčasnosti Vysoký reprezentant pre Bosnu a Hercegovinu, ktorý je najvyššou politickou autoritou v krajine. Aj pre túto pozíciu sa niekedy na Bosnu a Hercegovinu nazerá ako na protektorát medzinárodného spoločenstva. Po ukončení funkcie tohto úradu by mohla byť prvkom, ktorý udrží túto federáciu pokope, práve snaha o integráciu do Európskej únie. Rovnako v oblasti spoločenskej a politickej bezpečnosti je pretrvávajúcim problémom druhý „protektorát“ medzinárodného spoločenstva - Kosovo. Bývalú provinciu Kosovo a Metohija sme už spomínali v súvislosti s vojenskou bezpečnosťou. Nutnosť zabezpečiť vojenskú bezpečnosť v tejto krajine súvisí práve s nedostatočným zabezpečením politickej a spoločenskej bezpečnosti. Napriek prítomnosti misií medzinárodného spoločenstva, v krajine pretrváva etnické napätie. Status provincie ostáva nedoriešený a medzinárodné spoločenstvo, ktoré zapríčinilo túto situáciu, sa s týmto faktom samo nedokáže vysporiadať. Ďalším problémom v societálnom a politickom sektore je veľké množstvo emigrantov a vnútorne presídlených osôb (IDP). Podľa štatistík v Srbsku žije približne 225 200 IDPs a 195 200 emigrantov, v Bosne a Hercegovine 113 600 IDPs a 70000 emigrantov, v Kosove 19 000 IDPs a 185 400 emigrantov a v Chorvátsku žije 2 300 IDPs a 76 400 emigrantov (IDMC30, 2010). O zvládnutie tohto problému sa usilujú vlády v spolupráci s medzinárodnými organizáciami (OBSE, UNHCR, UNDP). Za hrozbu v societálnom a politickom sektore sa dá považovať extrémny nacionalizmus a nacionalistické hnutia. O to viac, že na Balkáne má nacionalizmus extrémistické črty a býva spojený s násilím a zločinom (príkladom môže byť štát Nezávislé Chorvátsko (1940), konflikty z 90. rokov, srbské červené barety ale aj súčasné radikálne hnutia futbalových fanúšikov). Rovnako významným problémom v tejto oblasti týkajúci sa takmer všetkých štátov Západného Balkánu je korupcia vo verejnom sektore. Najmä korupcia je elementom, ktorý je úzko spojený s ďalšími hrozbami (narušuje právny systém, znefunkčňuje verejnú súťaž, podporuje organizovaný zločin, korupcia na pohraničí umožňuje pašeráctvo a spôsobuje veľké straty na ekonomike). V bodovaní indexu korupcie Transparency International získali krajiny nasledovné hodnotenie: Kosovo (2,8), Bosna a Hercegovina (3,2), Albánsko (3,3), Srbsko (3,5), Čierna Hora (3,7), Macedónsko a Chorvátsko (4,1) (The Guardian, 2010). Táto hrozba je spojená s ďalším problémom, ktorý sa dá zaradiť do societálneho, ekonomického a politického sektora. Tým je veľká miera nezamestnanosti a tieňová ekonomika. Miera nezamestnanosti dosahuje maximum v Kosove (45%), Macedónsku (33%) a Bosne a Hercegovine (28%). V Srbsku a Chorvátsku toto číslo dosahuje približne 17%, v Albánsku 13% a Čiernej Hore 14% (CIA, 2010). Niektoré zdroje uvádzajú v priemere až 20% nezamestnanosť a príjmy zo šedej ekonomiky až od výšky 40% z HDP (Moustakis, 2004). Výrazným problémom v týchto oblastiach bezpečnosti (spoločenskej, politickej a ekonomickej) v súvislosti s vyššie spomínanými problémami je kriminalita a organizovaný zločin. Príkladom môže byť Kosovo. Podľa správy UNMIK príjmy z kriminálnej činnosti tvoria približne 20% z ekonomiky Kosova. Správa tiež predpokladá, že do sieti organizovaného zločinu v krajine je zapletené veľké množstvo politických reprezentantov (Rosenthal, 2008). Veľké množstvo súčasných predstaviteľov Kosova bolo zapojených do štruktúr UČK, pre ktorú bol práve organizovaný zločin zdrojom príjmov pre teroristické akcie. Podľa správy Dicka Martiho, ktorú predložil Rade Európy, je zapojený do siete organizovaného zločinu aj súčasný premiér Kosova Hashim Thaci. Najzávažnejším problémom je obchod s drogami, zbraňami, a s ľuďmi. Ďalším príkladom môže byť Srbsko.

Etnická mapa juhosrbskej provincie Kosovo (zdroj: countries-of-europe.com)

Juhoslovanské vojny a spojenecké embargo uvalené vytvorili v krajine ideálne podmienky pre vznik širokej siete organizovaného zločinu. K boju proti zločinu v krajine sa pristúpilo najmä po tom ako bol v roku 2003 zavraždený srbský premiér Zoran Djindic (Moustakis, 2004). Rovnako problémom zostáva fakt, že obyvateľstvo vlastní veľké množstvo malých a ľahkých zbraní, čo je častým javom v postkonfliktných oblastiach. Predpokladá sa, že v Srbsku je v ilegálnej držbe viac ako 944 000 kusov zbraní. Dokopy je v civilnej držbe viac než 3 milióny ľahkých zbraní (čo je pri populácii menej ako 7,4 milióna obyvateľstva dosť veľké číslo). V Bosne a Hercegovine je to 140 000 ľahkých zbraní, v Chorvátsku 600 000, v Kosove 264 000, v Albánsku 200 000 (v Macedónsku a Čiernej Hore do 100 000 zbraní) (GunPolicy, 2011). Tento problém posilňuje domáce násilie, kriminalitu a organizovaný zločin. Do societálneho a vojenského sektora spadá problém mínových polí a nevybuchnutej kazetovej munície. Tento problém je najzávažnejší v Bosne a Hercegovine, Chorvátsku a Kosove, ale týka sa aj Srbska a Čiernej Hory. Štatistiky o tejto problematike sú veľmi nejasné. Odhaduje sa, že v Chorvátsku, rovnako aj v Bosne a Hercegovine bolo počas konfliktu umiestnených 3 milióny pozemných mín (UN, 1995). V Srbsku, Čiernej Hore a Kosove je okrem pozemných mín problémom nevybuchnutá munícia. Spojenecké vojská po útokoch zanechali na území približne 20 000 kusov nevybuchnutej munície z kazetových bômb (The Economist, 2002). V roku 2010 sa na území Kosova predpokladalo 52 oblastí s výskytom nevybuchnutej munície a 58 zamínovaných oblastí. V Srbsku bolo určených 260 oblastí s výskytom nevybuchnutej munície, V Bosne a Hercegovine bolo určených viac ako 2200 zamínovaných oblastí. Chorvátsko v roku 2010 priznalo 887 km2 zamínovanej plochy (LCM Monitor, 2010). V oblasti societálnom a ekonomickom sektore sú potenciálnymi hrozbami už spomínaná pomerne vysoká miera nezamestnanosti a štrajky spojené s nespokojnosťou obyvateľstva s vládnou politikou, ktorá je vo väčšine štátov zameraná na reformy nutné pre oživenie ekonomiky a podporu integrácie (februárové štrajky v Srbsku). Rovnako výrazným problémom v posledných rokoch bola ekonomická kríza, ktorá spôsobila zabrzdenie rastu priamych zahraničných investícií, pokles vývozu na európsky trh a prepad rastu HDP (najväčší prepad HDP v priemere takmer 5% bol v roku 2009). Po tom ako došlo k oživeniu ekonomiky Západnej Európy v roku 2010 došlo k rastu HDP aj na Balkáne (Srbsko 1,8%, BaH 1,1% Chorvátsko -1,4%, Albánsko 3,1%, Macedónsko 1,5%, Čierna Hora -1,8% ) (CIA, 2011). V oblasti ekologickej bezpečnosti sa jedná najmä o problémy, ktoré vznikli v súvislosti s juhoslovanskými vojnami a spojeneckým bombardovaním priemyslu bývalej Juhoslávie (napríklad priemyselná oblasť Pančevo, podnik Zastava Kragujevac). Napriek všetkým problémom a hrozbám, súčasný vývoj v regióne a integračné tendencie krajín zväčša nedovoľujú súčasným politickým predstaviteľom týchto krajín sekuritizáciu týchto otázok. Cieľom všetkých balkánskych krajín je integrácia a zisk podpory zo strany EU. Tento cieľ však nie je možné dosiahnuť bez vzájomnej regionálnej spolupráce (napríklad riešenie sporov ohľadne hraníc) alebo spolupráce s medzinárodným spoločenstvom (príklad spolupráce Srbska a ICJ). Preto sa vlády snažia udržať proreformný a európsky kurz a väčšina medzištátnych a vnútroštátnych problémov sa rieši diplomatickou cestou medzinárodnými arbitrážami.

Vzťahy subkomplexu s ostatnými komplexmi

Z predchádzajúcich troch podkapitol je zreteľné, že na vývoj subkomplexu Západný Balkán mali vždy zásadný vplyv externé faktory. Buzan tento fakt pri analýze Západného Balkánu odôvodňuje geografickou polohou, a väčším vojenským potenciálom susediacich regiónov (Buzan et al., 2003). Rovnako je z predchádzajúcich kapitol zreteľné, že najdôležitejším komplexom, ktorý má na vývoj v tomto subkomplexe najväčší vplyv v súčasnosti, je európsky bezpečnostný komplex. Dôvodom je jeho geografická pozícia a fakt, že tento subregión je obkolesený krajinami EU. Hlavným argumentom, ktorým krajiny Európskej únie zdôvodňujú svoj záujem o udržanie bezpečnosti na území Západného Balkánu je, že zlá bezpečnostná situácia v tomto subregióne je hrozbou pre bezpečnosť EU. V týchto súvislostiach bol najvýznamnejším zásahom do suverenity krajín subkomplexu Západný Balkán zásah medzinárodného spoločenstva v 90. rokoch. Situácia, ktorá nastala v dôsledku rozpadu Juhoslávie, juhoslovanské vojny, etnické konflikty a nestabilita v regióne spojené s emigráciou a organizovaným zločinom boli definované ako hrozba pre strednú a západnú Európu (Európsku úniu). Podobne boli krajiny EU (najmä Taliansko) motivované k intervencii v Albánsku v roku 1997. Ďalším dôvodom, prečo sa EU snaží ovplyvniť vývoj udalostí na Západnom Balkáne sú jej vlastné záujmy. Či už ekonomické záujmy alebo vylepšenie svojho zahraničnopolitického profilu. Západný Balkán býva považovaný za výzvu pre Európsku obrannú a bezpečnostnú politiku (EBOP). Región je spomínaný priamo v bezpečnostnej stratégii EU. Tá považuje za jeden so svojich cieľov podporu obnovu stability, podporu demokracie a boj proti organizovanému zločinu v tomto regióne. Balkán považuje za príklad úspešného riešenia konfliktov (REU, 2003). Takmer všetky intervencie na území Západného Balkánu boli vykonané na základe rezolúcií BR OSN. Väčšina z nich bola vykonaná s aktívnou účasťou USA. Tá bola odôvodnená morálnym kreditom USA a záväzkami v rámci transatlantického partnerstva. Buzan argumentuje tým, že prípadná neúčasť USA by ohrozila ich postavenie ako veľmoci a dôveryhodnosť NATO (Buzan, 2003). EU a Severoatlantická aliancia sa dajú v súčasnosti považovať za garanta stability a bezpečnosti v regióne. Ako sme už spomínali, všetky krajiny sa usilujú o čím najrýchlejšiu integráciu do EU a nachádzajú sa v rôznych fázach integračného procesu. Integrácia do štruktúr EU je hlavným zahraničnopolitickým cieľom týchto krajín. Európska Únia je najväčším obchodným partnerom krajín západného Balkánu, rovnako ako aj najväčším zdrojom priamych zahraničných investícií. Základom pre spoluprácu medzi regiónmi je Juhovýchodná stabilizačná dohoda z roku 1999, ktorá zahŕňa otázky demokratizácie a ľudských práv, rekonštrukciu, rozvoj, ekonomickú spoluprácu a spoluprácu v oblasti bezpečnosti (Pere, 2008). Vlády krajín Západného Balkánu si uvedomujú fakt, že pre obnovenie ekonomiky a zlepšenie životnej úrovne v krajinách nie je lepšia možnosť ako regionálna spoluprácu a spolupráca s EU. Krajiny sú členmi integračného zoskupenia CEFTA a zúčastňujú sa stabilizačného a asociačného procesu. Väčšina krajín sa snaží získať členstvo v NATO a niektoré už členstvo získali (Albánsko), alebo zaujali neutrálny postoj (Srbsko). V súčasnosti je pravdepodobné, že bezpečnostný subregión Západného Balkánu bude pohltený regiónom EU. To bude znamenať jednoznačne jeho zánik ako samostatného bezpečnostného subkomplexu. Napriek týmto faktom, predpokladá sa že očakávaný vstup väčšiny krajín Západného Balkánu do EU bude dlhodobým procesom, počas ktorého sa budú musieť krajiny prispôsobiť prísnym kritériám. Vzhľadom k faktu, že Balkánske krajiny, ktoré už sú členskými krajinami EU (Grécko, Rumunsko, Bulharsko) sa dajú považovať za stále dosť problematické krajiny v rámci EU, predpokladáme, že v prípade krajín Západného Balkánu sa pude na tieto kritéria prihliadať zvlášť kriticky. Stále je ale možné pripustiť aj možnosť, že EU časom stratí záujem o integráciu týchto krajín, napríklad v dôsledku vlastných vnútorných problémov. Úzke väzby medzi regiónom EU a subregiónom Západného Balkánu však za každých okolností zostanú nevyhnutnosťou.

Zdroj: static.panoramio.com

Uvedenie do kontextu procesu rozpadu Juhoslávie

V roku 1946 bolo spolu s novou ústavou Federatívnej ľudovej republiky Juhoslávie v rámci neskoršej SFRJ vytvorených šesť republík, jedna autonómna provincia a jedna autonómna oblasť (obidve v rámci Srbskej socialistickej republiky). Tento štátny útvar pretrval na mape Európy 47 rokov. História tohto štátu je úzko spojená s osobnosťou maršala Josipa Broz Tita, ktorý bol vedúcou osobnosťou v tejto republike takmer tridsaťpäť rokov. SFRJ bola väčšinu času svojej existencie považovaná za úspešného hráča na medzinárodnej scéne. Významnú pozíciu si krajina získala v hnutí nezúčastnených štátov, udržovala styky so sovietskym aj západným blokom. V 80. rokoch 20. storočia sa SFRJ objavilo množstvo problémov, ktoré boli dovtedy skryté alebo prehliadané. Dnes sa nedá určiť, či vzniknutá situácia priamo súvisela so smrťou prezidenta Tita alebo nie. Faktom je, že krajinu postihli vnútropolitické problémy a ekonomická kríza. Medzinárodné pozícia krajiny bola oslabená pádom berlínskeho múru a novým usporiadaním Európy a bolo nutné splácať dlhy MMF za tvrdších podmienok ako v minulosti. Po páde železnej opony Juhoslávia jednoducho stratila výsady, ktoré počas studenej vojny vyplývali z jej geografickej pozície. K hospodárskym problémom sa pridala aj nezamestnanosť, sociálne napätie a fakt, že bohatšie a produktívnejšie štáty severu museli doplácať na chudobný juh krajiny. Srbom ostatné národy federácie vyčítali vedúce postavenie v štátnom aparáte a snahu politicky ovládať krajinu. Navyše v jednotlivých krajinách federácie sa začal vzmáhať nacionalizmus, ako fenomén, ktorý bol do tej doby potláčaný. Všetky tieto faktory v 90. rokoch vyústili od ozbrojeného konfliktu. Ten začal vyhlásením nezávislosti Slovinska, Chorvátska v roku 1991 a pokračoval občianskou vojnou v Chorvátsku, ktorá sa neskôr preliala na územie Bosny a Hercegoviny. Macedónsko získalo svoju samostatnosť bez väčších komplikácií. To, čo ostalo z federácie, bolo premenované na Federatívnu republiku Juhoslávia, neskôr na federatívny štát Srbsko a Čierna hora. Po referende v roku 2006 sa republika Čierna hora osamostatnila. V roku 2008 autonómna provincia pod správou UNMIK vyhlásila nezávislosť a jej status je do dnes nedoriešený (Britanica, 2011). Po krátkom a zjednodušenom zhrnutí procesu dezintegrácie by sme sa však zamerali na hlbšie preskúmanie príčin a udalostí, ktoré tento proces sprevádzali. Za hlavnú príčinu, ktorá viedla k dezintegrácii Juhoslávie a Juhoslovanským vojnám väčšina autorov považuje práve nacionalizmus (Dizdarević, 1999). Prvé náznaky nacionalizmu sa objavili v roku 1967 v Chorvátsku v súvislosti so snahou o zrušenie jazykovej únie, kritikou centralizmu a nepokojmi. Dlhodobý problém SFRJ predstavovala albánska populácia, ktorá zaznamenala prudký populačný nárast a usilovala o vytvorenie albánskej republiky v rámci Juhoslávie (Šesták et al., 2009). Roky 1968 až 1974 boli v SFRJ poznamenané častými nepokojmi. V roku 1974 bola vytvorená nová ústava, ktorá zverila väčšiu právomoc jednotlivým republikám a autonómnym oblastiam Srbska. Ústava tak SFRJ pretvorila na veľmi voľnú federáciu, čo posilnilo nacionalistické tendencie v jednotlivých krajinách a vytvorilo pre ne možnosť vystúpenia z federácie. Po smrti prezidenta Tita sa tento ústavný systém ukázal ako veľmi nevýhodný, pretože znemožňoval efektívnu vládu federálnej vlády. Ako sme už v úvode spomenuli, začiatok 80. rokov so sebou priniesol okrem nových nepokojov v Kosove stagnáciu hospodárskeho rastu krajiny, rast inflácie, pokles životnej úrovne. Rozdiely medzi sociálnymi vrstvami aj jednotlivými republikami federácie sa prehlbovali. V kríze sa ocitol priemysel aj poľnohospodárstvo. Zahraničný dlh v roku 1983 dosiahol výšku 19 miliárd dolárov. Situácii nepomohla ani snaha o reformu hospodárstva a pôžička od IMF z roku 1984. Všetky tieto faktory prispeli k politickej kríze v krajine. O dominantné postavenie začalo bojovať niekoľko frakcií, ktoré mali rôzne názory na ďalší ekonomický a politický vývoj (Šesták et al., 2009). Tie vo svojej politike, v snahe získať podporu a moc stále viac zdôrazňovali národné hľadiská.

Srbi žijúci v provincii Kosovo (zdroj: 02varvara.files.wordpress.com)

Vedúcou frakciou v Srbsku sa stala skupina organizovaná okolo Slobodana Miloševića. Vďaka veľko-srbskej nacionalistickej politike a napätej situácie v Kosove si získal podporu širokých vrstiev srbského obyvateľstva v Srbsku, Čiernej hore, Bosne a Hercegovine a Chorvátsku. Miloševič v snahe získať moc viedol otvorenú nacionalistickú kampaň a poukazoval na historické krivdy a údajnú diskrimináciu Srbov, čo vyvolávalo obavy v ostatných krajinách federácie (Britanica, 2011). Sám bol však len jedným z mnohých na šovinistických politikov Juhoslávie svojej doby. Výrazné protirežimové a nacionalistické hnutie sa sformovalo v Slovinsku pod vedením Milana Kučana. Toto hnutie, v obave z agresívnej politiky Srbska často kritizovalo srbské vedenie, snažilo sa o demokratizáciu a voľnejšiu federáciu. Za vyvrcholenie politickej krízy možno považovať udalosti XIV. zjazdu zväzu komunistov Juhoslávie v roku 1990, kde sa malo rozhodnúť o budúcom fungovaní federácie. Po tom, ako vedúci predstavitelia komunistických strán krajín federácie nedospeli k dohode, slovinské a chorvátske vedenie opustilo zjazd. Tým fakticky zanikol Zväz komunistov Juhoslávie, mocenské centrum, ktoré dovtedy rozhodovalo o smerovaní Juhoslávie. Vo všetkých krajinách SFRJ boli vyhlásené predčasné voľby a bol nastolený multipartizmus (Šesták et al., 2009). V Slovinsku vyhrala voľby Demokratická strana a Slovinci v referende vyjadrili svoju požiadavku na osamostatnenie Slovinska. V Chorvátsku získala moc strana Chorvátske demokratické spoločenstvo na čele s Franjom Tudjmanom, ktorá zvolila krajne populistický, antikomunistický a nacionálny program. Po jej víťazstve sa nacionalizmus v Chorvátsku stupňoval, Srbi sa tu stali menšinou ktorá začala byť diskriminovaná. Srbská menšina tvorená približne 600 000 Srbmi reagovala na vzniknutú situáciu vytvorením Srbskej národnej rady a Srbskej autonómnej oblasti Srbská krajina, ktorá mala v úmysle v prípade chystaného osamostatnenia sa Chorvátska zostať súčasťou Juhoslávie (Chandler, 2000). Vo voľbách v Srbsku vyhrala Socialistická strana Srbska (premenovaný Zväz komunistov Srbska) s nacionálnym programom a prezidentom sa stal Milošević. Voľby, ktoré prebehli v republike Bosna a Hercegovina boli rovnako poznamenané nacionalizmom. O vládu sa na národnom princípe podelili Moslimovia, Srbi a Chorváti. Predsedom predsedníctva (prezidentom) sa stal Moslim Alija Izetbekovič. Kosovskí Albánci pod vedením Ibrahima Rugova chystali osamostatnenie Kosova od Srbska (Šesták et al., 2009). Začiatkom roku 1991 vládla v SFZJ napätá situácia a ako ukázali výsledky volieb, základnou filozofiou vo všetkých krajinách federácie sa stal nacionalizmus a xenofóbia. Najväčším problémom sa stala etnická fragmentovanosť územia a fakt, že 30% Srbov a 20% Chorvátov žilo mimo územia svojho národného štátu. V júni 1991 Slovinsko a Chorvátsko vyhlásili samostatnosť. Následne sa osamostatnilo Macedónsko a Bosna a Hercegovina. Týmto udalostiam predchádzalo vypuknutie občianskej vojny v Srbmi obývanej časti Chorvátska. Z pohľadu Kodanskej školy môžeme proces dezintegrácie Juhoslávie chápať ako príklad postupnej sekuritizácie v rôznych sektoroch. Ekonomické problémy a sekuritizácia tohto sektora vytvorili predpoklady pre sekuritizáciu spoločenského a politického sektora vo všetkých štátoch a autonómnych oblastiach federácie. Sekuritizovanie týchto otázok, najmä spoločenského sektora (v dôsledku nacionalizmu), v spojitosti s ďalšími vnútornými a vonkajšími faktormi vytvorilo vhodné prostredie pre eskaláciu konfliktov, pričom aktéri sekuritizácie hájili tak národné ako aj vlastné mocenské záujmy.

Juhoslovanské vojny a postoj medzinárodného spoločenstva

25. júna 1991 Slovinsko a Chorvátsko vyhlásili svoju nezávislosť. Slovinsko svoju samostatnosť obhájilo prakticky bez väčších komplikácií a po desať dňovej vojne proti Juhoslovanskej ľudovej armáde (JLA) získalo kontrolu nad celým svojím územím. Obe krajiny v snahe upokojiť situáciu priali moratórium a odložili osamostatnenie o tri mesiace. V Chorvátsku sa však rozšíril ozbrojený konflikt do všetkých pohraničných oblastí, neskôr aj do centrálnych častí krajiny. V ňom proti sebe stáli Chorváti a srbská menšina. Konflikt bol Chorvátmi chápaný ako agresia JLA a belehradského režimu voči Chorvátsku. Tento postulát priala aj väčšina západných krajín, bol však do značnej miery umelo vytvorený chorvátskou propagandou. Ani jedna strana sa nesnažila o zmiernenie situácie, obe sa snažili o čím najväčšie teritoriálne zisky a obe si počínali rovnako kruto voči civilistom. JLA v niektorých oblastiach oddeľovala bojujúce frakcie, v iných prípadoch, najmä po útokoch chorvátskej armády a polície podporovala srbských rebelov. Významnú úlohu v konflikte zohrala xenofóbia a propaganda na oboch stranách (Šesták et al., 2009).

Cintorín bosnianskych moslimov, ktorí sa stali obeťami útokov srbskej armády (zdroj: digitaljournal.com)

Stupňujúce napätie v Juhoslávii vnímalo citlivo aj medzinárodné spoločenstvo. To sa dlhý čas usilovalo zabrániť rozpadu Juhoslávie, dokonca ponúkalo pomoc riešenia dlhovej krízy. Neskôr, keď sa ukázalo, že rozpadu federácie nemožno zabrániť, západné štáty sa rozhodli uznať nezávislosť všetkých bývalých republík, ktoré o to požiadajú. Tu je sporná najmä úloha Nemecka, na naliehanie ktorého Európske spoločenstvo (EC) ich nezávislosť uznalo. Toto uznanie na jednej strane vytvorilo podmienky pre ďalšiu politickú destabilizáciu územia, na strane druhej pre ďalšiu intervenciu medzinárodného spoločenstva pri riešení konfliktu (Gibbs, 2009). Vojna, ktorá vypukla na území chorvátska sa stala predmetom množstva stretnutí na úrovni Európskeho spoločenstva, KBSE a OSN. Voči Juhoslávii boli zavedené hospodárske sankcie zo strany EC a embargo na dovoz zbraní na základe rezolúcie BR OSN 71344. Belehradská vláda sa medzičasom zmierila s rozpadom Juhoslávie a jej cieľom sa stalo vytvorenie väčšieho Srbska pripojením častí susedných štátov s väčšinou srbského obyvateľstva. V prípade dezintegrácie Juhoslávie sa za jednu z príčin ozbrojeného konfliktu dá považovať fakt, že federatívne republiky dostali možnosť rozhodovať o svojej samostatnosti, ale národnostné menšiny osídľujúce viac-menej kompaktné územia v rámci týchto republík túto možnosť nedostali, a právom sa obávali ďalšej diskriminácie. Medzinárodné spoločenstvo trvalo na zachovaní hraníc republík v stave v akom boli počas federácie. Tento fakt spôsobil eskaláciu napätia a dlhodobé problémy aj po formálnom ukončení konfliktu (Šesták et al., 2009). Najtragickejšie bola rozpadom Juhoslávie poznamenaná republika Bosna a Hercegovina. Tento multietnický štát, tvorený územiami kompaktne osídlenými Srbmi (31%), Moslimami (44%) a Chorvátmi (17%), dovtedy fungoval hlavne na základe tradície, ktorá siahala do obdobia osmanskej okupácie a po druhej svetovej vojne bol kompromisom medzi Srbmi a Chorvátmi. V čase rozpadu Juhoslávie jeho existencia viac nebola opodstatnená. Srbské etnikum usilovalo o zotrvanie vo federácii a v prípade osamostatnenia predpokladali pripojenie Srbmi obývaného územia k Srbsku. Chorváti usilovali pripojenie svojich území k Chorvátsku. Najzložitejšiu situáciu tu mali bosenskí moslimovia, ktorí sa rozhodli pod vedením Aliji Izetbekovića vyhlásiť samostatnú Bosnu a Hercegovinu. V dôsledku výraznej polarizácie všetkých troch etník obyvateľstva Bosny a Hercegoviny podporenej nacionalistickými vládami Srbska a Chorvátska zachvátila v roku 1992, v mesiaci uznania jej samostatnosti, krajinu komplikovaná občianska vojna (Gibbs, 2009). Občianska vojna v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine si vyžiadala veľké množstvo obetí a násilia na civilistoch. Európa opäť po viac ako 47 rokoch zažila genocídu a etnické čistky, ktoré sa stali fenoménom sprevádzajúcim tento konflikt. Počas konfliktu v oboch republikách zaznamenali najväčšie úspechy a územné zisky Srbské republiky, ktoré vznikli v rámci ich územia. To čiastočne súviselo s podporou, ktorú získali z Belehradu a od JLA. Práve kvôli tejto podpore a negatívnej propagande západných médií bola Juhoslávia (Federácia Srbsko a Čierna Hora) v konflikte považovaná za agresora. Srbská strana bola nepochybne najlepšie vyzbrojená, avšak všetky zúčastnené strany si voči civilistom počínali rovnako kruto (Gibbs, 2009).

Budova v Belehrade zničená v dôsledku leteckých útokov NATO (zdroj: www.atractivoquenobello.com)

Tento fakt najlepšie dokazujú vojnové zločiny, ktoré poznamenali tento konflikt. Tie boli vo väčšine vykonávané paramilitantnými skupinamy bojujúcimi na všetkých stranách konfliktu, väčšinou s podporou politických lídrov. Politické elity nemali najmenší záujem o urovnanie konfliktu, čo dokazuje napríklad Karadjordjevská dohoda medzi Miloševičom a Izetbekovičom, odmietnutie Vance - Owenovho plánu srbskou stranou a Owen - Stoltenbergovho plánu moslimskou stranou. Situácia ktorá vznikla v regióne si vyžiadala intervenciu medzinárodného spoločenstva, ktoré sa snažilo o jej upokojenie. Na dosiahnutie tohto cieľa sa snažilo použiť rôzne prostriedky, od diplomacie (moratórium dohodnuté ES v prípade osamostatnenia Slovinska a Chorvátska, Vanceov plán pre Bosnu a Hercegovinu), uplatňovaním rezolúcií BR OSN, ekonomickým embargom, peacekeepingových misií (UNPROFOR) až po vynútenie mieru – peaceenforcement v roku 1995 (Opertion Storm - Oluja, Operation Deliberate Force), ktoré vytvorilo predpoklady pre riešenie bezpečnostnej situácie a uzavretie Daytonskej dohody (Finlan, 2004). Údaje o množstve vojnových obetí konfliktu sa rôznia, väčšina zdrojov však uvádza, že výsledkom vojny na území Chorvátska bolo približne 20 000 mŕtvych a viac ako 250 000 utečencov (BBC, 2003). Podľa údajov OSN, konflikt v Bosne a Hercegovine si vyžiadal takmer 200 000 obetí, 20 000 nezvestných osôb a 1,2 milióna IDPs (OSN, 2003). Viac ako polovicu obetí tvorili civilisti, približne 70% moslimovia. Okrem strát na životoch, výsledkom vojny boli obrovské ekonomické straty, devastácia hospodárstva a kultúrneho dedičstva ako aj obrovské množstvo utečencov a vnútorne presídlených osôb. Nedoriešeným, stále sporným bodom po uzavretí Daytonskej dohody zostalo Kosovo, v minulosti najvýznamnejší dlhodobý problém Juhoslávie. Kosovo bolo ekonomicky najslabším článkom bývalej Juhoslávie, čo spôsobilo ekonomickú migráciu predovšetkým srbského obyvateľstva do ostatných krajín federácie. Tento fakt, ako aj vysoká miera natality spôsobili dlhodobý populačný nárast albánskeho obyvateľstva. V roku 1961 Albánci tvorili 67% obyvateľstva SFRJ, v roku 1999 ich počet už predstavoval 90% populácie (Gibbs, 2009). Vzťahy medzi albánskym obyvateľstvom a národnostnými menšinami boli vždy mierne problematické. V 90. rokoch sa však začali radikalizovať. K tejto radikalizácii vo veľkej miere prispela nacionalistická politika Belehradu, zrušenie autonómneho postavenia Kosovskej provincie v roku 1989, ale aj separatistické tendencie vládnucich elít podporované Albánskom (Ramet et al., 2005). Napriek faktu že srbské obyvateľstvo tvorilo len 10% menšinu, Kosovo bolo chápané ako historické centrum Srbska (Stara Serbia). Dá sa povedať, že jadro konfliktu v 90. rokoch tvorili nároky 90% albánskej populácie tejto provincie na samostatnosť a pretrvávajúca diskriminácie srbskej menšiny. Albánske obyvateľstvo na represálie zo strany srbskej vlády odpovedalo pasívnym odporom, vyhlásením samostatnosti a vytvorením tieňových vládnych štruktúr pod vedením Ibrahima Rugova. Albánski politickí lídri predpokladali, že Daytonská dohoda vyrieši aj otázku Kosova. Po roku 1995 snahu o nenásilné riešenie konfliktu vystriedali teroristické aktivity Kosovskej oslobodzovacej armády (UČK), ktorej cieľom bolo vyvolať nepokoje a konflikt v takej miere, ktorá by si vynútila intervenciu medzinárodného spoločenstva voči Srbsku a vytvorenie samostatného Kosova (Thomas et al., 2006). So stupňujúcimi sa útokmi UČK vzrastalo v provincii napätie a s ním aj záujem medzinárodného spoločenstva na riešení vzniknutej situácie. V Kosove bola zriadená mierová misia OBSE (Kosovo Verification Mission). Po sérii represálií JLA na civilnom obyvateľstve a diplomatickom neúspechu Mierovej konferencie v Rambouillet bol ozbrojený konflikt ukončený vojenskou operáciou NATO. Výsledkom otvoreného konfliktu JLA, UČK a operácie NATO bolo veľké množstvo vojnových obetí, emigrantov a vnútorne presídlených osôb (štatistiky o ich počte sú rôzne v závislosti od rôznych zdrojov. ICTY uvádza približne 800 000 emigrantov a IDPs, 10 000-13 000 mŕtvych a 3 000- 5000 nezvestných (Fond za humanitarno pravo, 2011).

< Predchádzajúca prvá časť

< Pokračovanie tretej časti