Príslušníci jednotiek OSN UNPROFOR v Bosne a Hercegovine (zdroj: lh6.ggpht.com)

Úzus použitia tvrdej a mäkkej bezpečnosti (Prípadová štúdia)

Je celkom evidentné, že konflikt v Juhoslávii bol najväčšou humanitárnou katastrofou, ktorá postihla Európu od konca druhej svetovej vojny. Konflikty sprevádzajúce rozpad SFRJ zapríčinili veľké množstvo obetí na životoch, emigráciu a utrpenie obyvateľstva (nehovoriac o stratách na ekonomike, kultúrnom dedičstve a životnom prostredí). Najmä humanitárny aspekt krízy spôsobil, že susedné európske štáty, ako aj medzinárodné spoločenstvo sa nemohli len nečinne prizerať tejto katastrofe. Európske spoločenstvo, OBSE, OSN, NATO podniklo množstvo akcií, ktorých cieľom bolo zaistiť mier a bezpečnosť na území Západného Balkánu. K tomuto cieľu boli využité rôzne nástroje od diplomacie po vojenskú intervenciu. Vzhľadom ku geografickej blízkosti Európskeho regiónu a subregiónu Západného Balkánu, pre európske krajiny bolo obzvlášť dôležité zabezpečiť stabilitu v regióne. Aby nedošlo k prelievaniu hrozieb, bolo nutné vykonať opatrenia, ktoré by zaistili bezpečnosť vo všetkých sektoroch.

Medzi opatrenia, ktoré mali za cieľ zabezpečenie tvrdej bezpečnosti, môžeme zaradiť peacekeepingové a peacebuildingové misie a operácie zamerané na vynútenie mieru (peaceenforcement). Najvýznamnejšie vo vojenskom sektore boli mierové misie OSN (UNPROFOR, UNCRO, UNMIBH, UNPREDEP, UNTAES, ), EU (CONCORDIA, EUFOR ALTEA) a NATO (KFOR, SFOR, IFOR, Operation Allied Force). Za nástroje, ktorých úlohou bolo zaistenie mäkkej bezpečnosti môžeme považovať preventívnu diplomaciu (mierové plány pre ukončenie vojny v Bosne a Hercegovine), civilné a policajné misie a administratívne misie OSN (UNPSG, UNMIK) a EU (EUPOL Proxima, EUPAT, EUPM, EULEX Kosovo, ), integračné aktivity EU alebo aktivity ICTY, UNHCR a ďalších inštitúcií OSN. Nie všetky tieto snahy dosiahli svojich cieľov. Niektoré aktivity vykonané v záujme zaistenia bezpečnosti možno považovať za neúspešné (UNPROFOR), iné za kontroverzné (Operation Allied Force, Operation Storm) alebo dokonca kontraproduktívne (uznanie nezávislosti Slovinska a Chorvátska zo strany Nemecka, Bosny a Hercegoviny zo strany USA). Napriek niektorým neúspechom je však evidentné, že ukončenie vojny a stabilizácia pomerov v oblasti sú výsledkom snahy a aktivít medzinárodného spoločenstva.

Úzus použitia tvrdej bezpečnosti

Snaha o udržanie mieru v Chorvátsku a BaH (hard security issue)

Počas všetkých fáz otvoreného konfliktu v krajinách bývalej SFRJ, medzinárodné spoločenstvo kládlo dôraz na zaistenie tvrdej aj mäkkej bezpečnosti. Procesy zabezpečovania prebiehali paralelne a boli vzájomne prepojené. Zabezpečenie mäkkej bezpečnosti zahŕňalo predovšetkým politický a societálny sektor. Sem možno zaradiť zbrojné embargo, ekonomickú blokádu, aktivity UNHCR a Červeného kríža, rovnako ako aj zabezpečenie humanitárnej pomoci. Osobitne dôležité však bolo zaistenie tvrdej bezpečnosti. Ozbrojený konflikt na území Chorvátska nastal po tom ako Slovinsko a Chorvátsko v roku 1991 vyhlásili svoju nezávislosť. V reakcii na túto situáciu 25. septembra Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu 71360 (1991), v ktorej vyjadrila znepokojenie a uvalila zbrojné embargo na Juhosláviu. Keďže rýchle diplomatické riešenie krízy, sa napriek snahe Európskeho spoločenstva, KBSE a OSN ukázalo ako nedosiahnuteľné, ako najprijateľnejšie riešenie sa ukázalo zavedenie peacekeepingovej misie, ktorej cieľom bolo vytvoriť podmienky ktoré by podporili snahu o politickú dohodu a mierové vyriešenie sporu. V novembri BR OSN prijala rezolúciu 721 (1991), ktorou schválila rozmiestnenie peacekeepingových operácií. O mesiac neskôr bola prijatá rezolúcia BR OSN 724, ktorá schválila plán misie. Začiatkom roka 1992 BR OSN potvrdila rezolúciami 743 a 794 vznik a plné rozmiestnenie misie UNPROFOR. Misia získala pôvodne mandát pre aktivity v Chorvátsku na 12 mesiacov. Tento mandát neskôr zahrnul až päť republík bývalej SFRJ a bol viac krát predĺžený (UN, 2011). Časom misia prerástla na jednu z najväčších peacekeepingových akcií v histórii OSN s plným nasadením tisícok vojakov pod spoločným vedením z viac než štyridsiatich krajín (Gibbs, 2009). Hlavným cieľom misie bolo vytvorenie podmienok pre mier a bezpečnosť v regióne, zaistenie prímeria a urovnanie juhoslovanskej krízy. Misia mala vytvoriť nárazníkovú zónu medzi bojujúcimi frakciami (Ramet, 2005, s.122). Misia mala zabezpečiť riadenie krízy na zemi popri prebiehajúcich medzinárodných diplomatických rokovaniach. Pôvodne mala zabezpečiť demilitarizáciu a ochranu obyvateľstva v troch „OSN chránených oblastiach“ v Chorvátsku. Neskôr, po prerastení konfliktu bol mandát rozšírený aj na územie Bosny a Hercegoviny a niekoľko ďalších zón v Chorvátsku (UN, 2011). Vojaci UNPROFOR mali zaisťovali prístup humanitárnych konvojov a mali byť nestranným dôveryhodným mediátorom medzi bojujúcimi stranami. Zabezpečovali hranice bezpečných zón, po zavedení zbrojného embarga dozerali na jeho aplikovanie a vonkajšie hranice krajín. Medzi najdôležitejšie úlohy patrila implementovanie mierových zmlúv medzi chorvátskou vládou, srbskou vládou, bosnianskou vládou a miestnymi srbskými autoritami v rôznych oblastiach, zaistenie bezpečnosti a fungovania sarajevského letiska, zabezpečovanie dopravy humanitárnej pomoci, ale aj podpora aktivít UNHCR a Červeného kríža (UN, 2011). Vzhľadom na zhoršovanie sa situácie v Bosne a Hercegovine BR OSN vydala niekoľko rezolúcií, ktorých cieľom bolo zlepšenie tohto stavu. Jednotky UNPROFOR monitorovali a zabezpečovali zriadenú bezletovú zónu a „bezpečné oblasti OSN “ zriadené v piatich bosenských mestách Bihać, Goražde, Srebrenica, Tuzla, Zapa a v Sarajeve. Jednotky OSN mohli použiť ozbrojenú silu len na svoju ochranu pri útoku na bezpečnostné zóny. V prípade potreby mohli získať leteckú podporou NATO, ich možnosti však boli výrazne limitované (Finlan, 2004). Vzhľadom k faktu že misia nedokázala za tri roky naplniť svoj cieľ a zaistiť bezpečnosť v regióne, OSN delegoval stále viac právomocí aliancii NATO. V marci 1995 BR OSN rozhodla o reštrukturalizácii misie a jej nahradenie tromi samostatnými kooperujúcimi misiami. Počas svojej existencie od februára 1992 do marca 1995 misia UNPROFOR zahrnula 38 599 členov vojenského personálu, vrátane OSN vojenských pozorovateľov, civilnej polície a civilného personálu. OSN vyčísluje celkové výdavky na viac než 4 616 miliardy dolárov (UN, 2011). Väčšina odborníkov z oblasti bezpečnosti sa zhodne v tom, že peacekeepingová misia UNPROFOR nenaplnila svoje ciele a bola jedným z najdrahších neúspechov OSN. Ramesh Thakur vyčíta OSN pasivitu, fakt, že misia nedokázala zabezpečiť bezpečnosť miestnych obyvateľov a zabrániť masakru v Srebrenici. Thakur označil UNPROFOR ako „misiu za zachovanie mieru v prostredí, kde nie je žiadny mier, ktorý by sa dal udržať.“ (Thakur, 2006). Iní autori, ako napríklad Gibbs uvádzajú, že slabá peacekeepingová misia bola výsledkom neochoty členov BR OSN priamo zasiahnúť do vojenského konfliktu (Gibbs, 2009, s.132). Jednotky UNPROFOR nedokázali zabrániť milíciám bosnianskych Srbov v útokoch na bezpečné zóny a nedokázali tieto zóny demilitarizovať. Nedokázali zabrániť ofenzívam Bosnianskych moslimov vedeným z bezpečných zón proti srbskému obyvateľstvu, pričom od vojakov OSN sa očakávalo, že ochránia civilné obyvateľstvo pred odvetnými útokmi. Problémom bolo, že UNPROFOR nemal dostatočnú autoritu ani zdroje na dosiahnutie svojich cieľov (Gibbs, 2009). Jeho zlyhanie navyše poškodzovalo pozíciu OSN v regióne. Druhým problémom ako uvádza aj správa OSN o aktivite UNPROFOR bolo, že jej činnosť a snaha o zaistenie mieru boli často narúšané aktivitami všetkých bojujúcich strán, predovšetkým však zo strany bosnianskych Srbov (UN, 2011). Ako problém sa tiež ukázalo aj zbrojné embargo, pretože znevýhodňovala slabo vyzbrojených bosnianskych Moslimov voči Srbom, ktorí prevzali vybavenie JLA, a Chorvátom, ktorí embargo neustále porušovali (Thakur, 2006). Do istej miery by sa dala spochybniť aj nestrannosť vojenského vedenia UNPROFORu (a neskôr NATO), ktoré častejšie viedlo akcie voči Srbom, pričom ignorovalo násilnosti a skrytú agendu zo strany Bosnianskej vlády (Ramet, 2005, s.84). Napriek tomu, že misia UNPROFOR nenaplnila svoje ciele, je nespochybniteľné, že po dobu troch rokov pomáhala zmierniť negatívne účinky vojny na civilné obyvateľstvo. Podľa niektorých autorov, najvýznamnejším prínosom misie bol jej politický vplyv, pretože dokázala vytvoriť nátlak na medzinárodné spoločenstvo, ktorý pomohol k vyriešeniu situácie v Bosne a Hercegovine (Gibbs, 2009, s.132).

Srbský pravoslávny kostol v Kosove zničený v dôseldku konfliktu v 90. rokoch 20. storočia (zdroj: 02varvara.files.wordpress.com)

Humanitárna intervencia v Kosove (hard security issue)

Jednou z najkontroverznejších vojenských operácií ktoré boli uskutočnené v súvislosti s dezintegráciu Juhoslávie bola operácia Severoatlantickej aliancie vykonaná pod názvom „Spojenecká sila“. Táto akcia je príkladom zaistenia tvrdej bezpečnosti, konkrétnejšie vynútenia mieru (peaceenforcement) v reakcii na situáciu ktorá vznikla v Kosove medzi rokmi 1995-1999. Do istej miery zahŕňa aj politický sektor, pretože jej cieľom v snahe zabezpečiť mier v Kosove bolo vytvorenie politického tlaku na srbskú vládu. Hlavnou hrozbou pre civilné obyvateľstvo bol v danom prípade otvorený vojenský konflikt medzi JA a UČK. Konflikt bol sprevádzaný násilnosťami na civilnom obyvateľstve vykonávanými všetkými zúčastnenými stranami a zapríčinil vlnu emigrácie. Je nepochybné že sa jednalo o novú humanitárnu krízu na Balkáne, na ktorú bolo nutné reagovať. Tento fakt koncom roka 1999 priznal aj GT OSN Kofi Annan. Veľmi sporné však zostávajú prostriedky a spôsob, ktorým na vzniknutú krízu reagovalo vedenie Severoatlantickej aliancie (NATO). Vzhľadom k faktu, že BR OSN nedokázala k otázke Kosova prijať jednoznačné stanovisko a rezolúciu, ktorá by zabezpečila primerané riešenie konfliktu, NATO sa rozhodlo vyriešiť situáciu vojenskou intervenciu bez mandátu OSN. Hlavnou motiváciou bolo pravdepodobne ponaučenie z Bosny a Hercegoviny, teda snaha predísť dlhému a nákladnému konfliktu ktorého, výsledkom by bola emigrácia a ohrozenie susedných krajín, napríklad preliatie konfliktu do Macedónska (Finlan, 2004). Naliehanie na ukončenie bojov zosilnelo po masakri v Račaku, kde srbské jednotky zabili 48 Albáncov. Po tom, ako Srbsko odmietlo podmienky konferencie Rambouillet a odmietlo ukončiť policajné a vojenské akcie v Kosove, bolo západnými krajinami označené za hlavného agresora. V rámci operácie „Spojenecká sila“ 24. marca 1999 letecké sily Severoatlantickej aliancie začali bombardovať rôzne ciele na území Srbska vrátane Belehradu. Bombardovanie Srbska trvalo 78 dní, zahrnulo približne 13 000 akcií počas ktorých NATO vyradilo približne tretinu juhoslovanskej armády. Útoky boli zamerané aj na „vojensky významné ciele“, ktoré zahŕňali aj infraštruktúru krajiny (Benson,2001). Ako sme už spomínali, cieľom útoku bolo vytvoriť politický tlak, ktorý by prinútil Belehrad ustúpiť. Tento cieľ sa podarilo naplniť vďaka pokračujúcim mierovým rokovaniam v rámci skupiny G-8, UE, OSN, zástupcov vlády USA a Ruskej federácie, ktoré prebiehali paralelne s útokmi. Ich výsledkom bolo podpísanie Vojensko-technickej dohody 9. júna 1999 v Kumanove (Macedónsko), po ktorom boli ukončené útoky, juhoslovanské jednotky sa stiahli z Kosova a boli nahradené jednotkami KFOR (Siani-Davies, 2003, s.23). Misii vedenej na vynútenie mieru v Kosove sa podarilo naplniť jej základný cieľ a ukončiť vojnový konflikt. Napriek tomu ju, podľa nášho názoru nie je možné ju považovať za príklad úspešnej misie. Najlepším dôkazom tejto tézy je stála prítomnosť misií KFOR, UNMIK a EULEX po viac ako desiatich rokoch od ukončenia konfliktu, nedoriešený status provincie, ale hlavne fakt, že napriek prítomnosti týchto misií je Kosovo v súčasnosti považované za centrum organizovaného zločinu na Balkáne. Základným problémom operácie „Spojenecká sila“, ktorý bol už mnohonásobne diskutovaný je, že operácia bola zahájená bez mandátu OSN. Nezávislá medzinárodná komisia pre Kosovo uznala intervenciu ako nelegálny, ale legitímny akt. Použitie ozbrojenej sily alianciou NATO bez mandátu a bez deklarovania vojnového stavu bolo v rozpore s medzinárodným právom. Tento fakt výrazne poškodil kredibilitu OSN a samotný svetový poriadok. Thakur dokonca priznáva že NATO svojim útokom vytvorilo nebezpečný precedens humanitárnej vojny bez rozhodnutia OSN (Thakur, 2006 s.203). Fakticky sa znovu otvorila možnosť pre násilné riešenie konfliktov. Rovnako s poklesom dôvery štátov k OSN sa zvýšila snaha o nukleárne zbrojenie. Vojenská operácia, ktorá bola vykonaná, do značnej miery popiera samotnú ideu humanitárnej intervencie. 78-dňová bombardovacia kampaň mala minimalizovať straty Aliancie, ktorá neskrývala neochotu k priamej pozemnej operácii. Táto kampaň mala minimálny efekt na Srbské represálie voči civilnému obyvateľstvu a v skutočnosti ich len podporila, rovnako ako emigráciu obyvateľstva. Kým do marca emigrovalo z Kosova 200 000 ľudí, v máji dosiahol počet emigrantov približne 800 000. (Benson,2001, s. 177). Ďalších 5 000 ľudí zahynulo počas trojmesačného konfliktu. Rovnako negatívne dopady mala operácia aj na život civilného obyvateľstvo Srbska. Útoky rovnako spôsobili veľké škody na ekonomike, zamestnanosti a životnom prostredí. Pri útokoch bola z veľkej časti poškodená infraštruktúra krajiny, 57% srbských ropných rezerv a všetky ropné rafinérie, rádio a televízne vysielače. Útoky grafitovými bombami zničili elektrické siete. (Finlan, 2004, s.87). Podľa správy Human Right Watch bolo priamymi obeťami leteckých útokov približne 500 civilistov (HRW, 2011). Za negatívny faktor operácie považujeme aj ignorovanie úlohy Kosovskej oslobodzovacej armády (UČK) v Kosovskom konflikte a jej účasti na vojnových zločinoch zo strany NATO a OSN. UČK bola vytvorená Albánskou diaspórou, vznikla vo Švajčiarsku z exilovej ľavicovej politickej stany. V Kosove začala pôsobiť od roku 1995. Jej hlavným cieľom bolo vyprovokovanie intervencie medzinárodného spoločenstva a samostatnosť Kosova (Independent international commision on Kosovo, 2000, s.52). Faktom je, že UČK bola Ministerstvom zahraničných vecí USA považovaná za teroristickú organizáciu, mala preukázateľne väzby na siete organizovaného zločinu a al-Kájdu. Po tom, ako Hashim Thaci pristúpil na podmienky dohody z Ramboullet, UČK sa fakticky stala spojencom NATO v ťažení proti Srbsku (Gibbs, 2009). Víťazstvo NATO v Kosove bolo rovnako víťazstvom UČK, ktorá tým získala ešte väčšiu podporu Kosovského obyvateľstva, akú mala pred konfliktom. To fakticky diskreditovalo snahu umiernenej opozície z predchádzajúcich rokov a umožnilo bývalým bojovníkom UČK získať vedúce postavenie v komunálnych aj parlamentných voľbách, a tým vytvoriť ideálne prostredie pre to, aby sa Kosovo stalo centrom organizovaného zločinu na území Balkánskeho polostrova, navyše pod patronátom OSN a NATO. Napriek tomu, že operácia “Spojenecká sila“ ukončila ozbrojený konflikt medzi UČK a JA, medzinárodné spoločenstvo, ani prítomnosť 40 000 vojakov nedokázala zabrániť novej vlne násilností a ochrániť tento-krát srbské obyvateľstvo a jeho kultúrne dedičstvo. Všetky tieto fakty spochybňujú výhodnosť humanitárnej intervencie. Faktom je že na humanitárnu krízu bolo nutné reagovať. Otázkou je či za daných okolností neexistovala iná možnosť riešenia situácie, napríklad v rámci Daytonskej dohody a umiernenej opozície Ibrahima Rugova.

Moslimská štvrť v Mostare obliehaná chorvátskymi milíciami v roku 1994 (zdroj: cdn.lightgalleries.net)

Vojenská stabilizácia Kosova (Hard security issue)

Deň po podpísaní mierovej dohody v Kumanove, 10. júna 1999 BR OSN schválila rezolúciu 1244, ktorá sa stala základným dokumentom pre ďalšie fungovanie provincie. Po tom ako bola intervencia ukončená, medzinárodné spoločenstvo prevzalo zodpovednosť za ďalší vývoj situácie v provincii. Rezolúcia 1244 (1999) vytvorila právne predpoklady pre prítomnosť civilných a vojenských misií v Kosove pod záštitou OSN. Bola kľúčovým dokumentom pre zaistenie bezpečnosti vo všetkých sektoroch (UN, 2011). Pre zaistenie tvrdej bezpečnosti bolo nutné zriadiť misiu, ktorá by dozerala na uplatňovanie prímeria, odchod juhoslovanských vojsk, odzbrojenie UČK a stabilizáciu osobnej bezpečnosti. Mandát pre naplnenie týchto úloh bol udelený misii KFOR pod velením Severoatlantickej aliancie (NATO, 2011). Jej úlohou bolo vytvoriť bezpečné prostredie pre humanitárnych pracovníkov, návrat utečencov a IDPs. Ďalej mala dočasne zaistiť verejnú bezpečnosť, zabezpečiť slobodu pohybu pre medzinárodné organizácie operujúce v provincii, zabrániť obnoveniu konfliktov a zabezpečiť odzbrojovanie. V rámci misie KFOR bolo v Kosove rozmiestnených 40 000 až 50 000 vojakov. Zaistenie tvrdej bezpečnosti bolo nutné pre vytvorenie prostredia, v ktorom by bolo možné riešiť otázky mäkkej bezpečnosti. Počas prvej fázy pôsobenia misie KFOR (Operation Joint Guardian) bolo v Prištine zriadené veliteľstvo a územie Kosova bolo rozdelené na päť zón. Každá zóna bola pod kontrolou iného členského štátu (NATO, 2011). KFOR prevzal kontrolu po tom, ako sa z územia stiahli podľa dohody Juhoslovanské jednotky. Situácia v provincii sa stala veľmi nestabilnou a chaotickou. Územie s odchodom srbských jednotiek zostalo bez administratívy. Hrozil občiansky konflikt medzi albánskymi frakciami o vládu v provincii. Nealbánske obyvateľstvo, najmä Srbi a Rómovia sa stali terčom útokov a násilností. Napriek tomu, že konflikt formálne skončil, násilnosti a útoky pokračovali. Množstvo nealbánskeho obyvateľstva bolo nútené opustiť svoje domovy. Veľká časť srbského obyvateľstva v strachu pred etnickými útokmi opustila mestá (Independent international commision on Kosov, 2000). Jednotky NATO nereagovali na vyhosťovanie a útoky albánskeho obyvateľstva proti menšinám. Výsledkom bolo, že provinciu Kosovo opustila približne polovica jej srbskej populácie. Približne 1 00 000 a 120 000 Srbov zostalo žiť v troch severných provinciách, enklávach a rozdelených mestách. Z týchto faktov je evidentné že v začiatočnej fáze svojho pôsobenia misia zlyhala, pretože nedokázala zaistiť bezpečné prostredie pre všetkých civilistov (Murphy, 2007, s.158). Do roku 2003 sa bezpečnostné prostredie provincie zlepšilo a počet vojakov KFOR sa znížil na 17 500. Situácia v provincii sa opäť zhoršila v roku 2004. Počas „marcových nepokojov“ sa množstvo nealbánskeho obyvateľstva stalo obeťou množstva útokov zo strany albánskej väčšiny. Množstvo domov, škôl, zdravotníckych centier bolo vypálených. Terčom útokov sa stali historické pamiatky, budovy a autá misie UNMIK. Dôvodom bolo pretrvávajúce etnické napätie, ale aj albánskeho odpor obyvateľstva voči misii UNMIK a frustrácia z nedoriešeného statusu provincie a nedostatočnej samosprávy (Judah, 2008). V roku 2006 došlo k reštrukturalizácii mise. V súčasnosti je najväčším bezpečnostným problémom Kosova enkláva Severné Kosovo. V tejto časti provincie žije väčšina srbského obyvateľstva, ktoré odmieta kosovské správne orgány. Problémovým je predovšetkým etnicky rozdelené mesto Mitrovica. K ďalšej eskalácii napätia došlo po vyhlásení nezávislosti Kosova po roku 2008 (Al Jazeera, 2008). Veľmi dobré výsledky dosiahla misia v odzbrojovaní civilného obyvateľstva a likvidácii zbraní munície. Vojakom NATO sa podarilo zaistiť tisíce ľahkých zbraní a tony munície, ktoré boli buď zlikvidované alebo uskladnené pod dohľadom KFOR. Za splnený cieľ misie KFOR sa dá považovať aj demilitarizácia UČK (KFOR, 2002). Aj tu sa však vyskytli určité problémy. UČK bola formálne zrušená, jej nástupcom sa stali civilné Kosovské ochranné jednotky, ktoré mali podobnú štruktúru aj velenie (Murphy, 2007, s.158). V roku 2009 boli nahradené Kosovskými obrannými jednotkami. Tieto boli vytvorené v spolupráci s NATO. Ich spojitosť s UČK je stále kritizovaná zo strany Srbska (Radio Free Europe, 2009). Misii KFOR sa dá do istej miery vyčítať spolupráca s UČK a jej lídrami, napriek faktu, že UČK bola evidentne zodpovedná za veľké množstvo násilností na civilnom obyvateľstve aj po ukončení občianskej vojny. (Murphy, 2007, s.158). Tolerancia týchto násilností prispela k oslabeniu autority jednotiek KFOR u albánskeho aj srbského obyvateľstva. Dôvodom tejto tolerancie boli pravdepodobne obavy velenia NATO z eskalácie napätia a ďalšej občianskej vojny. Dá sa povedať, že misia začala svoje pôsobenie v nepriateľskom prostredí a sama bola viackrát terčom útokov zo strany kosovských Srbov aj Albáncov. Možno zhodnotiť, že misia KFOR prispela k návratu utečencov a IDPs, likvidácii munície, rekonštrukcii infraštruktúry, zabezpečeniu hraníc. Dôležitú úlohu zohrala misia pri zaistení bezpečnosti misie UNMIK a bezpečnosti humanitárnych pracovníkov a pri formovaní kosovských silových zložiek. Napriek mnohým zlyhaniam, znižujúci sa počet vojakov NATO svedčí o úspešnosti misie pri udržiavaní mieru v provincii a v jej stabilizácii. Napriek snahe misii KFOR sa nepodarilo dosiahnúť jeden z hlavných cieľov. Nepodarilo sa jej vytvoriť v Kosove bezpečné prostredie, zaistiť verejnú bezpečnosť a poriadok.

Úzus použitia mäkkej bezpečnosti

Zaistenie stability v Bosne a Hercegovine na základe Daytonskej dohody (soft security issue)

V novembri 1995 bol na leteckej základni v Dayton v Ohiu parafovaný dokument s názvom Všeobecná rámcová dohoda pre mier v Bosne a Hercegovine. Mierové rozhovory medzi prezidentmi Miloševićom, Izedbekovićom a Tudjmanom za prítomnosti zástupcov Spojeného kráľovstva, Francúzska, Nemecka, Talianska, Ruska a EU viedol hlavný mierový vyjednávač USA Richard Holbrook spolu s ministrom zahraničných vecí USA Warrenom Christopherom. Existencia tejto dohody bola výsledkom zmeny politickej aj vojenskej situácie na území Chorvátska, Bosny a Hercegoviny po Bosniansko-chorvátskej ofenzíve podporenej vojskami NATO, ktorá vytvorila politický nátlak a predpoklady pre negociácie. Tento dokument, okrem toho, že znamenal ukončenie vojny v Bosne a Hercegovine, načrtol ďalšie fungovanie tejto krajiny. Vytvoril politický systém a pravidlá, ktorých cieľom bolo ďalšie mierové spolužitie národov, rekonštrukcia a hospodársky rozvoj. Dohoda bola podpísaná v 14. decembra v Paríži (Britanica, 2011). Daytonská dohoda sa stala základným dokumentom pre bezpečnosť Bosny a Hercegoviny a jej postkonfliktnú rekonštrukciu. Po tom, ako bol vojenský konflikt formálne ukončený, bolo nutné podniknúť praktické kroky k udržaniu mieru a zaistenia bezpečnosti štátu ako aj jeho občanov. Bolo nutné zaistiť bezpečnosť vo všetkých jej sektoroch. Rovnako dôležité bolo zaistenie tvrdej aj mäkkej bezpečnosti. Daytonská dohoda v 11 dodatkoch vytvorila predpoklady pre riešenie bezpečnostných otázok. Z hľadiska tvrdej bezpečnosti za najväčšiu hrozbu bolo možné považovať hrozbu obnovenia ozbrojeného konfliktu a pokračovania násilností. Reakciou na túto hrozbu v Daytonskej dohode boli dodatky 1-A a 1-B, ktoré zabezpečili prímerie, demobilizáciu a demilitarizáciu. Na základe týchto dodatkov bola vytvorená Spojená vojenská komisia a mierová misia IFOR pod vedením NATO, ktorá mala dozerať na dodržiavanie prímeria. Dodatok 1-B vytvoril podmienky pre vojensko-politickú stabilizáciu regiónu pod dohľadom KBSE (OHR82, 2011). Z hľadiska mäkkej bezpečnosti pre postkonfliktnú rekonštrukciu BaH bol najdôležitejším politický a societálny sektor. Vzhľadom k tomu, že politické rozdelenie krajiny je založené na národnostnom alebo etnickom princípe, tieto dva sektory sú úzko prepojené a nie je možné ich striktne oddeliť. Bezpečnosť v politickom (do určitej miery aj societálnom) sektore dokument zabezpečil predovšetkým tým, že dosiahol vzájomné uznanie suverenity a rovnosti Chorvátska, Srbska, Bosny a Hercegoviny. Ďalej, v tomto sektore dokument zabezpečil politické aj geografické usporiadanie Bosny a Hercegoviny (BaH), ústavu novovzniknutej federácie BaH, záväzok riešenia budúcich sporov v rámci federácie BaH arbitrážnym konaním, slobodné a férové voľby v BaH pod medzinárodným dozorom KBSE. Dôležitou časťou dohody bolo uznanie nutnosti preskúmania vojenských zločinov a zločinov proti ľudskosti pod autoritou Komisie pre ľudské práva a Medzinárodného tribunálu. Pre stabilizáciu societálneho sektora bolo najdôležitejšie zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv, práv utečencov a vnútorne presídlených osôb. (OHR, 2011). Pozostatkom konfliktu bolo veľké množstvo mínových polí, nevybuchnutej munície a množstvo malých a ľahkých zbraní v ilegálnej držbe. Pre zabezpečenie societálneho sektora bolo nutné vyriešiť aj tieto otázky. Základom politického systému BaH je dodatok č. 4 Daytonskej dohody. Tento článok predstavuje Ústavu Bosny a Hercegoviny. Obsahuje súčasné politické rozdelenie BaH na Republiku srbskú a Federáciu Bosny a Hercegoviny ako aj základnú politickú štruktúru a deľbu moci (USDoS88, 2011). V praxi pre zabezpečenie tvrdej aj mäkkej bezpečnosti v Bosne a Hercegovine na základe Daytonskej dohody vykonávané prostredníctvom „Rady pre zaistenie mieru“. Je to medzinárodný orgán zložený z 55 krajín a medzinárodných organizácií (IMF, UNHCR, OSCE, ICTY, NATO, EBRD, ICRC) finančne a kapacitne podporujúcich mierový proces. Zaistenie mäkkej bezpečnosti na základe desiateho dodatku Daytonskej dohody a rezolúcie BR OSN 1031 má na starosti Úrad vysokého reprezentanta (OHR), ktorý je zároveň špeciálnym reprezentantom EU (EUSR). Jeho úlohou je v spolupráci s ústavnými inštitúciami BaH a medzinárodným spoločenstvom zabezpečiť fungovanie demokratického politického systému a integráciu do Euro-Atlantických štruktúr (OHR, 2011). Jeho právomoci boli rozšírené po konferencii v Bonne v roku 1997. OHR je najvyššou politickou autoritou v BaH, čo znamená že môže zrušiť akékoľvek rozhodnutia zákonodarných orgánov, prijímať zákony v prípade, že ich zákonodarné orgány BaH nedokážu priať sami a odvolávať verejných činiteľov (USDoS, 2011). Dá sa povedať, že úrad OHR riadi politický život a smerovanie Bosny a Hercegoviny v súlade s požiadavkami Rady pre zaistenie mieru. Tento úrad má rovnako dôležitú úlohu pre zabezpečenie kombinácie ekonomického a societálneho sektora, pretože v spolupráci so Svetovou bankou (WB) a Európskou úniou mal na starosti riadenie rekonštrukčného programu, programu pre oživenie a stabilizáciu ekonomiky, trhové reformy a vytvorenie pracovných miest (OHR, 2011). Pre zaistenie bezpečnosti predovšetkým v societálnom sektore bola rezolúciou BR OSN 1035 zriadená Misia OSN v Bosne a Hercegovine (UNMIBH). Hlavnou úlohou misie bola reštrukturalizácia policajných zložiek, sfunkčnenie súdneho systému, monitorovanie silových zložiek a upevnenie práva a poriadku. Misia mala dve zložky. Po prvé, medzinárodné policajné jednotky (IPTF), ktoré mali zabezpečiť zmenu zamerania miestnych policajných zložiek od štátnej bezpečnosti k individuálnej bezpečnosti. Cieľom bolo vytvorenie multietnických efektívnych policajných zložiek, zabezpečenie hraníc, výcvik kadetov, a boj proti organizovanému zločinu. Druhou zložkou bola Kancelária pre ľudské práva (HRO), ktorej úlohou bolo kontrolovať dodržiavanie ľudských práv (UN, 2011). Táto misia plnila úlohy v oblasti do roku 2002, jej pôsobenie bolo zhrnuté v správe GT OSN. Tá hodnotí pôsobenie misie pozitívne. Podľa správy, misii sa v krajine napriek veľmi ťažkým začiatočným podmienkam podarilo zaistiť vysoký štandard osobnej bezpečnosti, zabezpečiť hranice, redukovať ilegálnu migráciu a organizovaný zločin. UNMIBH vytvorila základy pre postkonfliktnú rekonštrukciu krajiny, budúci rozvoj. Rovnako vytvorila predpoklady pre návrat 250 000 vojnových emigrantov (UN, 2011). Na prácu IPTF nadviazala Policajná misa Európskej únie (EUPM), ktorej cieľom je posilniť vlastné policajné kapacity v BaH s mandátom do konca roku 2011 (EEAS, 2011). EUPM, Úrad špeciálneho reprezentanta EU a proces integrácie BaH do európskych štruktúr sú príkladom silnejúcej účasti EU v procese zabezpečovania mäkkej (prostredníctvom misie EUFOR aj tvrdej) bezpečnosti v Bosne a Hercegovine od roku 2002. Prítomnosť EU, ako regionálnej mocnosti, je podporená ekonomickou a vojenskou asistenciou, so zameraním budovanie inštitúcií a vlastných kapacít BaH (EEAS, 2011). Usporiadanie BaH na základe Daytonskej dohody malo byť dočasným riešením, s cieľom ukončiť boje medzi jednotlivými republikami bývalej SFRJ. Tento základný cieľ sa podarilo dosiahnúť prostredníctvom nástrojov, ktoré boli vytvorené Daytonskou dohodou. Prostredníctvom misií sa podarilo zmierniť napätie v krajine, vytvoriť nový ústavný a politický systém krajiny a postupne zaistiť stabilnejšie a kvalitnejšie prostredie na úrovni osobnej bezpečnosti. Dosiahnutie pokroku je však výsledkom dlhodobej snahy (šestnásť rokov) medzinárodného spoločenstva, ktorú sprevádzalo aj množstvo chýb (Innes, 2006). Navyše, stále obnovovanie mandátov misií je dôkazom toho, že veľké množstvo problémov je stále nedoriešených. Najviac kritizovaná je snaha medzinárodného spoločenstva o udržanie mieru a demokracie nedemokratickými prostriedkami, predovšetkým Úradom vysokého predstaviteľa (OHR). Od roku 1997 je BaH riadená ako medzinárodný protektorát. Navyše, Daytonská dohoda krajinu vnútorne nesúmerne rozdelila hraničnou líniou na federáciu Bosna a Hercegovina (federáciu zloženú z Chorvátskych a Bosnianskych kantónov) a Republiku srbskú (unitárny štát) (Parish, 2007). Toto riešenie bolo vhodné pre zachovanie mieru, ale dnes len vytvára ďalšie napätie a komplikuje situáciu. Dôvodom je fakt, že všetky tri národnosti (etniká) majú od vzniku BaH inú predstavu o ďalšom fungovaní krajiny. Rovnako problematický je konštitučný systém parlamentu a vlády založený na národnostnom (etnickom) princípe zložený z troch národností pri existencii len dvoch štátov federácie. V najbližších rokoch bude najdôležitejšou otázkou nájsť spôsob, ako zachovať BaH s úplnou vnútornou a vonkajšou suverenitou bez dozoru medzinárodného spoločenstva, ako fungujúci multietnický štát (federáciu). Bude nutné zabezpečiť ukončenie funkcie OHR bez toho, aby došlo k destabilizácii krajiny. Vzhľadom k tomu, že dohoda poskytla len limitovaný priestor pre reformu a pokrok, dnes je evidentné, že ukončenie funkcie OHR nebude možné bez podstatnej ústavnej zmeny a rozsiahlych reforiem.

Srbskí demonštranti protestujúci proti nezávislosti Kosova (zdroj: nicoletung.files.wordpress.com) )

Stabilizácia Kosova v oblasti mäkkej bezpečnosti (soft security issue)

Vzhľadom k faktu, že medzinárodné spoločenstvo, NATO a EU často zdôrazňovali humanitárny charakter vojenských misií v Kosove, zaistenie mäkkej bezpečnosti v provincii sa stalo jednou z ich priorít. Bez zabezpečenia sektorov mäkkej bezpečnosti by nebolo možné dlhodobo udržať mier a rozvoj v provincii. Z hľadiska zaistenia mäkkej bezpečnosti bolo nutné riešiť problémy v societálnom sektore. K najväčším problémom patrilo pretrvávajúce etnické napätie medzi albánskym a nealbánskym obyvateľstvom, repatriácia utečencov, problém osobnej bezpečnosti a ľudských práv. Pre zaistenie bezpečnosti v politickom, societálnom a ekonomickom sektore bolo nutné zriadiť správne orgány provincie, vybudovať inštitúcie a základy demokratického, právneho štátu a predpoklady pre rekonštrukciu krajiny a ekonomický rozvoj. Rezolúcia 1244 (1999) splnomocnila pre proces budovania mieru, demokracie, stability a samosprávy Dočasnú administratívnu misiu OSN (UNMIK). Misia UNMIK je založená na štyroch pilieroch. Prvý pilier, ktorý bol zameraný na humanitárnu asistenciu pod vedením úradu UNHCR (OSN), bol uzavretý v roku 2000. V roku 2001 bol pilier obnovený so zameraním na budovanie policajných a súdnych inštitúcií. Druhý pilier, je zameraný na civilnú správu provincie pod patronátom OSN. Tretí pilier pod vedením OBSE vo svojich cieľoch obsahuje budovanie demokratických inštitúcií. Cieľom štvrtého piliera je rekonštrukcia a ekonomický rozvoj provincie pod záštitou Európskej únie (Judah, 2008). Hlavným politickým cieľom misie bolo podporiť zriadenie a samosprávy v Kosove, usporiadanie volieb do samosprávnych orgánov a postupný prenos administratívnych právomocí na kosovské správne orgány. Misia UNMIK je vedená Špeciálnym reprezentantom GT OSN pre Kosovo. Je to najvyšší medzinárodný civilný úrad v provincii, ktorého úlohou je dohliadať a riadiť prácu vykonávanú v pilieroch a usmerňovať politické procesy v krajine. V jeho právomoci je odvolávanie alebo vymenovanie akéhokoľvek úradníka civilnej správy, má absolútnu kontrolu nad legislatívou, exekutívou a jurisdikciou v Kosove. ŠR GT OSN má od svojho vzniku široký rámec právomocí. Základnými právnymi nástrojmi ktoré má k dispozícií sú Nariadenia UNMIK. Príkladom môže byť ústava provincie, nariadenie UNMIK/2001/9 o konštitučnom rámci pre dočasnú samosprávu v Kosove (Friedrich, 2005). Misia UNMIK pôsobí v Kosove už takmer dvanásť rokov. Fakt, že misia je založená na štyroch pilieroch, z ktorých každý je zameraný do inej oblasti, svedčí o rozsiahlosti a náročnosti misie. Pre riešenie cieľov v rôznych oblastiach musela byť misia založená na spolupráci viacerých medzinárodných organizácií. Misii UNMIK sa podarilo z veľkej časti splniť množstvo základných cieľov. V rámci prvého piliera misia polícia UNMIK spolu s Kosovskými policajnými službami (KPS) zriadila 33 policajných staníc a 13 hraničných kontrolných bodov. V súčasnosti dochádza k prenosu právomocí na KPS. UNMIK polícia preberá podporné a monitorovacie právomoci. V oblasti súdnictva došlo k prenosu právomocí od Ministerstva spravodlivosti UNMIK na Ministerstvo spravodlivosti Kosova a misiu EULEX, Kosovskú súdnu radu a štruktúru Kosovských súdov vytvorených v spolupráci s OBSE a UNMIK (UN, 2011). V rámci druhého piliera mala OSN dôležitú úlohu v politickej transformácii provincie. UNMIK formálne zrušila paralelné vládne štruktúry, zaviedla Spoločnú dočasnú štruktúru pod vedením ŠR GT OSN a dohliadla na presun právomocí na orgány vytvorené po parlamentných a komunálnych voľbách. Misia ďalej zorganizovala registráciu obyvateľstva pre potreby volieb a vybavila obyvateľstvo provincie nevyhnutnými dokladmi. V treťom pilieri sa s pomocou OBSE podarilo vybudovať množstvo inštitúcií potrebných pre samosprávu provincie. Medzi tri hlavné oblasti pôsobenia misie OBSE patria ľudské práva, demokratizácia a verejná bezpečnosť. OBSE asistovala pri vzniku Kosovského parlamentu, samosprávy obcí, súdneho inštitútu, úradu Ombutsmana, verejného vysielania, médií, policajnej školy. Od roku 2001 misia organizovala a dohliadala na voľby v Kosove. V súčasnosti sa misia OBSE zameriava na monitoring a ochranu ľudských práv (OSCE, 2010). V rámci štvrtého piliera Európska únia technicky a finančne podporovala pokrok, ekonomickú rekonštrukciu a budovane inštitúcií. Ekonomická situácia v Kosove bola dlhodobo problematická. K jej zhoršeniu ešte prispel konflikt na konci deväťdesiatych rokov. OD roku 1999 do roku 2007 EU prispela na rozvoj provincie prostredníctvom mechanizmu „makro-finančnej podpory“ prostriedkami vo výške 2,4 mld. eur. Predpokladaný príspevok spoločenstva na obdobie 2007 až 2012 je 565 mil. eur. Táto finančná pomoc bola pre provinciu nevyhnutná, pretože pre svoj politický status nemala prístup k pôžičkám od medzinárodných organizácii ani súkromného sektora (EC, 2011). Na základe rozhodnutia UNMIK sa nemecká marka (neskôr Euro) stala oficiálnou menou, ktorá nahradila dinár. EU pomohla vybudovať Kosovskú centrálnu Banku, Úrad pre finančné záležitosti, Agentúru pre privatizáciu a správu podnikov a Colnú správu. Pilier EU bol uzavretý v roku 2008. EU v súčasnosti prostredníctvom úradu Špeciálneho reprezentanta EU, Úradu EC v Prištine a misie Eulex podporuje regionálnu a európsku integráciu Kosova, riadi projekty pre posilnenie inštitúcií a ekonomický rozvoj a monitoruje pokrok v krajine (EC, 2011). Od roku 2008 v oblasti právneho poriadku v súlade s Rezolúciou BR OSN 1244 v Kosove pôsobí misia EULEX Kosovo, ktorej úlohou je asistencia a podpora kosovských orgánov v oblasti práva, polície, súdnictva a cla. Je to technická misia ktorej prioritou je podpora boja proti korupcii, organizovanému zločinu a vojnovým zločinom v Kosove (Rada EÚ, 2011). Napriek snahám misií UNMIK, EULEX a KFOR v oblasti právneho poriadku a polície, podľa správy EC je kosovský súdny systém stále problematický v oblasti ochrany svedkov a ochrany ľudských práv. Problémom je slabá spolupráca kosovských úradov pri vyšetrovaní vojnových zločinov, diskriminácia menšín, nedostatočná sloboda prejavu a rodová nerovnosť. Misia napriek mandátu do roku 2012 predpokladá dlhodobejšie pôsobenie v Kosove (EC, 2011). Misia UNMIK zlyhala v riešení politického statusu Kosova. Príčinou tohto zlyhania sú výrazné nedostatky Rezolúcie 1244, ktorá bližšie nešpecifikuje spôsob riešenia tejto otázky. V článku 11a rezolúcia predpokladá, že UNMIK vyrieši konečné usporiadanie provincie a zavedie širokú autonómiu Kosova v súlade s dodatkom č.2 dohody Rambouillet. Zároveň rezolúcia v dodatkoch 1 a 2 hovorí, že „politický proces zriadenia dočasných samosprávnych inštitúcií pre širokú autonómiu v rámci Juhoslávie vezme plne na vedomie Dohodu z Rambouillet a princíp suverenity a územnej integrity FRJ“. Výsledkom nevôle riešenia problému politického statusu bolo jednostranné vyhlásenie nezávislosti provincie, ktoré prinieslo rozpor v BR a ďalšie napätie v regióne. Pre medzinárodne nedoriešený statusu provincie sa misii UNMIK nepodarilo úplne vyriešiť problém paralelnej štruktúry inštitúcií. Kým pred rokom 1999 boli legálne srbské vládne štruktúry, popri ktorých existovali tieňové albánske inštitúcie, po roku 1999 je to presne naopak. V Severnom Kosove má UNMIK len slabú autoritu. Táto časť je fakticky spravovaná srbskými úradmi a srbské obyvateľstvo Severného Kosova ignoruje voľby a kosovské správne inštitúcie. (Judah, 2008). Tieto štruktúry zahŕňajú samostatný sociálny a politický systém, školy nemocnice, poštu, podniky aj súdy. Sú odpoveďou na fakt, že misia UNMIK nedokázala poskytnúť dostatočnú ochranu a životný štandard národnostným menšinám v Kosove (Murphy, 2007). Pôsobenie misií UNMIK a EULEX, podobne ako v prípade misie KFOR bývalo často komplikované, nevôľou obyvateľstva k spolupráci. Provincia Kosovo je, podobne ako Bosna a Hercegovina, pre široké právomoci ŠR GT OSN považovaná za medzinárodný protektorát. Veľká časť kosovskej populácie ďalšiu prítomnosť misií odmieta. Tento postoj albánske obyvateľstvo vyjadruje demonštráciami a útokmi na majetok misií. Po takmer dvanástich rokoch sú napriek prítomnosti medzinárodných misií najväčšou hrozbou pre stabilitu Kosova organizovaný zločin a korupcia.

Záver

Hlavným cieľom našej práce bolo demonštrovať spôsob uplatnenia bezpečnosti v praxi prostredníctvom prípadových štúdií. Zamerali sme sa pritom na dve dimenzie bezpečnosti: mäkkú a tvrdú bezpečnosť. Prvá a druhá kapitola nám poslúžili ako teoretický a faktický základ pre našu analýzu použitia dimenzií bezpečnosti v praxi. Na prípadových štúdiách sme mali možnosť pozorovať úzus tvrdej a mäkkej bezpečnosti, výhody a nevýhody, ktoré poskytujú oba prístupy a výsledky ktoré dosahujú. Základným cieľom oboch prístupov je predchádzanie konfliktom, prípadne minimalizovanie negatívnych dôsledkov existujúcich konfliktov. V závere môžeme konštatovať, že hypotézy, ktoré sme si stanovili v úvode sa potvrdili. Na základe prípadových štúdií je možné vyvodiť nasledovné závery. Na potvrdenie prvej hypotézy je potrebné zdôrazniť, že pre konečné vyriešenie konfliktov, nastolenie mieru a dlhodobú stabilizáciu oblasti je rovnako dôležité zaistenie mäkkej aj tvrdej bezpečnosti. Oba typy bezpečnosti spolu úzko súvisia. Podobne ako sa prelievajú hrozby v rámci regiónov, tak problémy a hrozby v jednom sektore môžu zapríčiniť ďalšie sekuritizáciu v ďalších sektoroch. V rámci hrozieb tvrdej a mäkkej bezpečnosti do istej miery funguje princíp spätnej väzby. Narušenie tvrdej bezpečnosti zákonite vytvorí množstvo hrozieb pre mäkkú bezpečnosť. Naopak v prípade že bola vážne narušená mäkká bezpečnosť je veľmi pravdepodobné že dôjde k ohrozeniu tvrdej bezpečnosti. Zabezpečenie tvrdej bezpečnosti (vojenský sektor) je nutným predpokladom pre zabezpečenie mäkkej bezpečnosti. Bez vojenskej stabilizácie oblasti a ukončenia vojenského konfliktu nie je možné zaistiť mäkkú bezpečnosť a predísť všetkým hrozbám mäkkej bezpečnosti. Z tohto pohľadu je možné mäkkú bezpečnosť považovať za nadstavbu tvrdej bezpečnosti. Na druhej strane, v prípade ukončenia konfliktu a zaistenia tvrdej bezpečnosti je nutnú podniknúť kroky smerujúcu k zaisteniu mäkkej bezpečnosti, pretože bez nej by nebolo možné dlhodobo udržať mier a vytvoriť predpoklady pre hospodársky rozvoj, dostatočnú životnú úroveň a rešpektovanie ľudských práv. Na potvrdenie druhej hypotézy je potrebné uviesť výsledky skúmania v prípadových štúdiách. Pri vypracovaní prípadových štúdií nebolo možné striktne oddeliť tvrdú a mäkkú bezpečnosť. Tvrdenie Kodanskej školy, že všetky sektory sú úzko prepojené sa potvrdilo aj na príklade prípadových štúdií. V prípade ozbrojených konfliktov, ktoré prebiehali na území Západného Balkánu, bolo nutné zaistiť tvrdú aj mäkkú bezpečnosť v reakcii na rôzne hrozby. Zaistením len mäkkej alebo len tvrdej bezpečnosti by nebolo možné efektívne vyriešiť vzniknutú situáciu a dlhodobo udržať dosiahnuté výsledky. Pri posudzovaní bezpečnosti je vždy nutné zaujať isté stanovisko a ujasniť si aktérov bezpečnosti a referenčné objekty. Je nutné položiť si otázku koho bezpečnosť skúmame, a o aké hrozby ide. Zhodnotiť kroky k zaisteniu bezpečnosti objektívne je preto pomerne komplikované. Napriek snahám medzinárodného spoločenstva, v niektorých prípadoch sa podniknuté kroky k zaisteniu bezpečnosti ukázali ako nedostatočné. V dosahovaní hlavného cieľa, ktorým bolo ukončenie konfliktu, boli najúspešnejšie misie pre vynútenie mieru. Vo väčšine prípadov však boli veľmi kontroverzné z pohľadu medzinárodného práva, legitimity a spôsobu, akým boli vykonané. Cieľom peacekeepingových a civilných misií bola stabilizácia bezpečnostného prostredia a zmiernenie následkov konfliktu. Dá sa povedať, že tieto misie boli menej úspešné, často pôsobili v komplikovanom prostredí pričom museli riešiť množstvo rozličných problémov. Z prípadových štúdií jednoznačne vyplýva, že ukončiť ozbrojený konflikt je o mnoho jednoduchšie ako opätovne na území nastoliť poriadok, stabilitu, dostatočnú životnú úroveň a hospodársky rozvoj. Určujúci pri tom je spôsob ukončenia konfliktu. Vzhľadom k subjektívnemu charakteru bezpečnosti, ako problém v oblasti riešenia konfliktov a uplatňovania bezpečnosti vnímame tiež otázku nestrannosti „mediátorov“ (či už ide o medzinárodné spoločenstvo, kontaktné skupiny, jednotlivé štáty alebo aliancie) teoretický koncept Kodanskej školy poskytuje vhodné nástroje pre analýzu bezpečnostného prostredia. Za jeho veľkú výhodu považujeme, že do veľkej hĺbky skúma podstatu existujúcich alebo pravdepodobných bezpečnostných hrozieb, konfliktov a problémov, rovnako ako aj fakt že poskytuje všetky predpoklady pre objektívny a nezaujatý náhľad na bezpečnostné prostredie. Za jeho nevýhodu sa dá považovať práve to, že je príliš teoretický a neponúka praktické nástroje pre riešenie krízových situácií. Naproti tomu koncept ľudskej bezpečnosti, ktorí je politickou agendou OSN poskytuje priestor a nástroje pre praktické riešenie problémov, býva často kritizovaný pre svoju neobjektívnosť, chýbajúcu legitimitu pre jeho uplatňovanie a obavy z jeho zneužívania pre dosiahnutie cudzích cieľov.

Zoznam bibliografických odkazov

ALKIRE, S. 2003. A Conceptual Framework for Human Security,, Working Paper 2

[online]. London : University of Oxford, 2003. [cit. 2011-02-12], 52.s Dostupné na

internete:

http://www.crise.ox.ac.uk

Armed violence and guns in southern Europe (Kosovo, Serbia, Bosnia and

Herzegovina, Montenegro, Kosovo, Macedonia, Albania) [online]. 2011.

Gunpolicy.org. [cit. 2011-01-15]. Dostupné na internete:

http://www.gunpolicy.org

Balkanization [online]. 2011. Encyclopedia Britanica. [cit. 2011-02-03]. Dostupné na

internete: http://www.britannica.com

Bela knjiga odbrane republike Srbije [online]. 2010. Republika Srbija ministarstvo

odbrane. [cit. 2011-03-12]. Dostupné na internete:

http://www.mod.gov.rs

BENSON, L. 2001. Yugoslavia: A concise history. New York : Palgrave publishers

Ltd., 2001. 201 s. ISBN 0–333–79241–6.

Bosnia and Herzegovina UNMIBH: [online]. 2003. United nations. [cit. 2011-02-24].

Dostupné na internete:

http://www.un.org

Bosnia and Herzegovina [online]. 2010. Landmine and cluster munitions monitor.

[cit. 2011-01-12]. Dostupné na internete:

http://www.themonitor.org

Bosnia and Herzegovina: Broader and improved support for durable solutions

required [online]. 2010. Internal displacement monitoring centre. [cit. 2011-02-08].

74

Dostupné na internete: http://www.internaldisplacement.org

BUZAN, B. et al. 1991. New patterns of global security in the twenty first century In

International affairs [online]. MIT press : Cambridge, 1991 [cit. 2011-02-12],

Dostupné na internete:

http://xa.yimg.com

BUZAN, B. et al. 1998. Security: a new framework for analysis. London : Lynne

Rienner Publishers, 1998. 213s. ISBN 1-55587-784-2

BUZAN, B. et al. 2003. Regions and powers: The structure of international security.

Cambridge: Cambridge University Press, 2003. 570s. ISBN-13 978-0-511-07663-3

BUZAN, B. et al. 2009. The evolution of international security studies. Cambridge:

Cambridge University Press, 2009. 384s. ISBN-13 978-0-511-65179-3

CHALK, P. 2000. Non-military Security and global order: The impact of extremism,

violence and chaos on national and international security. London: Macmillan press

Ltd., 2009. 222s. ISBN 0–333–77373–X

CHANDLER, D. 2000. Western Intervention and the Disintegration of Yugoslavia,

1989-1999 In Herman, S., Hammond, P. (eds) Degraded Capability: the Media and

the Kosovo Crisis. London : Pluto Press, 2000. ISBN 0-7453-1631-X, s.19-30.

Conclusion on Kosovo [online]. 2010. European commission. [cit. 2011-03-23].

Dostupné na internete:

http://ec.europa.eu

Corruption and Organized Crime in Kosovo: An Interview with Avni Zogiani [online].

2008. World politics review. [cit. 2011-02-08]. Dostupné na internete:

http://www.worldpoliticsreview.com

Corruption index 2010 from Transparency International: find out how each country

compares [online]. 2010. Guardian.co.uk. [cit. 2011-03-12]. Dostupné na internete:

http://www.guardian.co.uk

Croatia [online]. 2010. Landmine and cluster munitions monitor. [cit. 2011-01-12].

Dostupné na internete: http://www.themonitor.org

Croatia: Housing rights and employment still preventing durable solutions [online].

2010. Internal displacement monitoring centre. [cit. 2011-02-06]. Dostupné na

internete: http://www.internaldisplacement.org

Dayton accords [online]. 2011. Encyclopedia Britanica. [cit. 2011-02-10]. Dostupné

na internete: http://www.britannica.com

DOBBS, M. 1999. NATO`s latest target: Yugoslavia`s economy In Washington posts

[online]. The Washington post company : Washington, 1999 [cit. 2011-02-15],

Dostupné na internete: http://www.hartford-hwp.com

EICHLER, j. 2006. Medzinárodní bezpečnost na počátku 21. Staletí. Praha :

Ministerstvo obrany České republiky – AVIS, 2006. 302 s. ISBN 80-7278-326-2.

EUFOR fact sheet [online]. 2011. Landmine and cluster munitions monitor. [cit.

2011-01-24]. Dostupné na internete:

http://www.euforbih.org

EU in Kosovo [online]. 2010. EU in Kosovo [cit. 2011-03-27]. Dostupné na internete:

http://www.euinkosovo.eu

Europe: Albania [online]. 2011. Central intelligence agency. [cit. 2011-02-21].

Dostupné na internete: http://www.cia.gov

Europe: Bosnia and Herzegovina [online]. 2011. Central intelligence agency. [cit.

2011-02-21]. Dostupné na internete: http://www.cia.gov

Europe: Croatia [online]. 2011. Central intelligence agency. [cit. 2011-02-21].

Dostupné na internete: http://www.cia.gov

Europe: Kosovo [online]. 2011. Central intelligence agency. [cit. 2011-02-21].

Dostupné na internete: http://www.cia.gov

Europe: Montenegro [online]. 2011. Central intelligence agency. [cit. 2011-02-21].

Dostupné na internete: http://www.cia.gov

Europe: Macedonia [online]. 2011. Central intelligence agency. [cit. 2011-02-21].

Dostupné na internete: https://www.cia.gov

Europe: Serbia [online]. 2011. Central intelligence agency. [cit. 2011-02-21].

Dostupné na internete: http://www.cia.gov

FINLAN, A. 2004. The collapse of Yugoslavia 1991-1999. Oxford : Osprey

Publishing Ltd., 2004. 95 s. ISBN I 84176 805 7.

FLOYD, R. 2007. Human security and the Copenhagen school’s securitization

approach: Conceptualizing human security as a securitizing move. In Human security

journal [online]. Paríž : FNSP/IEP Sciences Po., 2007 [cit. 2011-01-14], s. 38-49.

Dostupné na internete: http://www.peacecenter.sciencespo.fr

FRIEDRICH, J. 2005. UNMIK in Kosovo: Struggling with Uncertainty. In

BOGDANDY, A. (eds.) Max Planck Yearbook of United Nation Law. Leiden :

Koninklijke Brill N.V., 2005. ISBN 90–04-14533-8, s. 225-293.

GIBBS, D. 2009. First do not harm. Humanitarian intervention and the destruction of

Yugoslavia. Nashville : Vanderbilt, 2009. 346 s. ISBN 978-0-8265-1643-5.

GOLDSTONE, R. et al. 2000. The Kosovo report. Conflict, international response,

lessons learned. Oxford : Oxford University Press, 2000. 371 s. ISBN 0–19–924308–

5.

HLC Kosovo/ Kosovo memory book [online]. 2010. Humanitarian law centre. [cit.

2011-02-18]. Dostupné na internete: http://www.hlc-rdc.org

JUDAH, T. 2008. Kosovo. What everyone needs to know. Oxford : Oxford University

Press, 2008. 184 s. ISBN 978-0-19-537673-9; 978-0-19-537345-5.

KFOR objectives [online]. 2010. North Atlantic treaty organization. [cit. 2011-02-10].

Dostupné na internete: http://www.nato.int

Kosovo: an economy on hold [online]. 2007. European commision. [cit. 2011-03-20].

Dostupné na internete:

http://ec.europa.eu

Kosovo [online]. 2010. Landmine and cluster munitions monitor. [cit. 2011-01-12].

Dostupné na internete:

monitor.org

MARCHEVKA, P. 2010. Pojednanie o definícii pojmu bezpečnosť. In Bezpečnostné

fórum 2010. Banská Bystrica : Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov

Univerzita Mateja Bela, 2010. ISBN 978–80–8083–980-2, s. 38–45.

MIKOLAJ, J. et al. 2004. Terminológia bezpečnostného manažmentu, Výkladový

slovník., Košice : Multiprint s.r.o., 2004. ISBN 80-969148-1-2

Mitrovica`s north-sauth divide [online]. 2008. Aljazeera. [cit. 2011-03-28]. Dostupné

na internete:

http://english.aljazeera.net

MOUSTAKIS, F. 2004. Soft security threats in the new Europe: The case of the

Balkans. In European security 2004. London : Taylor and Francis group, 2004. ISSN

0966-2839, s. 139–156.

MURPHY, R. 2007. UN peacekeeping in Lebanon, Somalia and Kosovo. Operational

and legal issues and practice. Cambridge : Cambridge University Press, 2007. 375 s.

ISBN-13 978-0-511-28520-2.

NATO`s role in Kosovo [online]. 2010. North Atlantic treaty organization. [cit. 2011-

02-10]. Dostupné na internete: http://www.nato.int

New weapon and ammunition destruction programme [online]. 2007. North Atlantic

organization treaty. [cit. 2005-06-20]. Dostupné na

internete: http://www.nato.int

New Kosovo security force launched, Belgrade Wary [online]. 2009. Radio free

Europe, Radio liberty. [cit. 2011-03-20]. Dostupné na

internete: http://www.rferl.org

OSCE mission in Kosovo: Factsheet [online]. 2010. Organization for security and cooperation

in Europe. [cit. 2011-03-23]. Dostupné na internete:

http://www.osce.org

PARISH, M. 2007. The demise of the Dayton protectorate. In Journal of intervention

and state building [online]. Abyngdon : Routledge, 2007 [cit. 2011-02-24], s. 11-23.

Dostupné na internete: http://www.wmin.ac.uk

PAULIČKA , I. et al. 2002. Všeobecný encyklopedický slovník A-F. Praha : OTTOVO

nakladatelství, 2002. 1039 s. ISBN 80–7181–618–3.

PERRITT, H. 2010. The road to independence for Kosovo. A chronicles of the

Ahtisaari plan. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. 117 s. ISBN-13 978-

0-511-63496-3.

President apologized over Croatian war [online]. 2003. BBC news. [cit. 2011-03-13].

Dostupné na internete: http://news.bbc.co.uk

RAMET, S. 2005. Thinking about Yugoslavia. Cambridge : Cambridge university

press, 2005. 328 s. ISBN-13 978-0-511-13528-6.

SANJAY, K. 2008. Western Balkan Integration and the EU: An Agenda for Trade

and Growth. Washington: The International Bank for Reconstruction and

Development / The World Bank, 2008. 156s. ISBN: 978-0-8213-7472-6

Serbia [online]. 2010. Landmine and cluster monitions monitor. [cit. 2011-01-12].

Dostupné na internete: http://www.themonitor.org

SIANI-DAVIES, P. 2003. International intervention in the Balkans since 1995.

London : Routledge, 2003. 224 s. ISBN 0-203-63742-9.

Serbia: Ten years after displacement, returns remain stalled but integration prospects

improving [online]. 2010. Internal displacement monitoring centre. [cit. 2011-02-08].

Dostupné na internete: http://www.internaldisplacement. org 

STONE, M. 2009. Security according to Buzan: A comprehensive security analysis..

In Security discussion papers series 1 [online]. Paríž : FNSP/IEP Sciences Po., 2007

[cit. 2011-01-14], s. 38-49. Dostupné na internete: http://geest.mshparis.fr 

Strategija obrane republike Hrvatske [online]. 2002. Ministarstvo obrane republike

Hrvatske. [cit. 2011-03-15]. Dostupné na internete: http://arhiva.morh.hr

Summary of the Dayton Peace Agreement on Bosnia-Herzegovina [online]. 1995.

U.S. Department of State. [cit. 2011-02-07]. Dostupné na internete:

http://www.state.gov

ŠESTÁK M. et al. 2009. Dějiny států: Dějiny jihoslovansých zemí. Praha:

Nakladetelství lidové noviny, 2009. 758s. ISBN 978-80-7106-375-9

TERRIF, T. et al. 2001. Security studies today. Cambridge : Polity Press, 2001. 224s.

ISBN 0- 7456-1772-7

The crises in Kosovo [online]. 2000. Human rights watch. [cit. 2011-02-18]. Dostupné

na internete: http://www.hrw.org

The European Union Police Mission (EUPM) in Bosnia and Herzegovina [online].

2010. European external action service. [cit. 2011-02-14]. Dostupné na internete:

http://www.consilium.europa.eu , B., 1991

The general framework agreement for peace in Bosnia and Herzegovina [online].

1995. Office of hight representative and special representative. [cit. 2011-02-25].

Dostupné na internete: http://www.ohr.int

THOMAS, N et al. 2006. The Yugoslav wars (2) Bosnia, Kosovo and Macedonia

1992-2001. New York : Osprey Publishing Ltd., 2006. 64 s. ISBN 10: 1 84176 964 9.

Unmik-JIAS Fact Sheet: Joint interim administrative structure [online]. 2001.

UNMIK online. [cit. 2011-03-25]. Dostupné na internete:

http://www.unmikonline.org

Violent protests against EU missions in Kosovo [online]. 2009. EU observer. [cit.

2011-03-20]. Dostupné na internete: http://euobserver.com

UN mine clearance [online]. 1995. United nations. [cit. 2011-02-02]. Dostupné na

internete: http://www.un.org/

WILLIAMS P. et al. 2008. Security studies: an introduction. New York : Routledge,

2008 . 508s. ISBN 0-203-92660-9

<Predchádzajúca prvá časť

<Predchádzajúca druhá časť