A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Interview

 Vážení čitatelia, JUDr. Marek Čejka, PhD. v minulosti poskytol pre Project ARES svoje interview so židovským rabínom zo Západného brehu. Miestny rabín poskytol v interview svoj názor na vývoj izraelsko –...
 Vážení čitatelia, Project ARES Vám tentokrát prináša interview, ktoré nášmu portálu poskytol JUDr.
 V decembri 2011 sa stiahli posledné americké jednotky z irackého územia. V tejto súvislosti pre Project ARES poskytol rozhovor Mgr. Tomáš Raděj, PhD. Pán Raděj dlhší čas strávil v štátoch...
 Project ARES Vám tentokrát prináša interview, ktoré poskytol Horia-Victor Lefter. Pán Lefter je absolventom politických vied na Université Montesquieu v Bordeaux vo Francúzsku. Pán Lefter sa špecializuje na...
 Miroslav Kadlec pôsobil vo Venezuele ako stážista 8 mesiacov v rámci organizácie AIESEC. Je absolventom Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pán Kadlec sa venuje cestovaniu po svete, spoznávaniu cudzích...

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes118
mod_vvisit_counterVčera108
mod_vvisit_counterTento týždeň777
mod_vvisit_counterTento mesiac1953

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Irán - jadrový program, podpora teroristických skupín, vzťahy s Ruskom a strednou Áziou

Legenda kvality vzťahov
veľmi záporný záporný skôr záporný skôr kladný kladný veľmi kladný

Najčítanejšie

Charakteristika neštátnych ozbrojených aktérov – prípadová štúdia Hizballáh I
Napísal: Marek MUTŇAN   
Štvrtok, 13.júna 2013 - 00:11 hod.

 

Project ARES Vám tentokrát prináša článok, ktorý poukazuje na skutočnosť, že pri neštátnych ozbrojených aktéroch je častým problémom jednoznačne určiť, či daná organizácia je povstalecká alebo teroristická. Práca porovnáva spoločné a odlišné znaky teroristických a povstaleckých organizácií a hlavné rozdiely medzi taktikou organizácie teroristickej a povstaleckej. Pre prípadovú štúdiu bolo zvolené libanonské hnutie Hizballáh, konkrétne v období od vzniku hnutia do konca občianskej vojny v Libanone. Práca najprv poskytuje teoretické vymedzenie povstaleckých a teroristických organizácií a následne je druhá časť venovaná priamo hnutiu Hizballáh v stanovenom časovom rámci.

 

 

Úvod

Problematika svetového terorizmu je tak starým javom, ako stará je ľudská civilizácia. V každom historickom období môžeme pozorovať použitie taktiky, ktorej hovoríme teroristická taktika. Vždy je jednoduchšie pre niektoré bojujúce strany zaútočiť na niekoho, kto sa nedokáže brániť, koho zničenie vyvolá veľký psychologický šok. Hrozba terorizmu nie je novým fenoménom, ktorý sa objavil až po 11. septembri 2001 po teroristických útokoch v New Yorku. Tento fenomén má svoj pôvod už v staroveku, ale až 20. storočie mu dalo terajší význam ako taktiky zameranej na strach. Použitie taktiky povstaleckej organizácie zameranej na boj malej skupiny proti vyspelejšej vojenskej mocnosti je taktika, ktorá je často používaná. Za jej vznik môžeme považovať Napoleonovo obsadenie Španielska. Povstalecká taktika je podobná gerilovej a partizánskej taktike, ale sú medzi nimi zásadné rozdiely, nakoľko partizánske skupiny sa viac ako na bojovú silu spoliehajú na politické akcie. Preto sa v našej práci budeme zaoberať len aspektom povstaleckej skupiny, ale nevyhneme sa ani definovaniu partizánskej skupiny, nakoľko v oblasti priamych bojových akcií môžeme povstaleckú organizáciu definovať pomocou čŕt partizánskej skupiny, keďže ich bojová taktika je založená na základnej premise a to ,,udri a uteč“. Keďže súčasná situácia na politickej mape sveta smeruje k častým výbuchom násilia spojených hlavne s nárastom útokov svetového terorizmu, stáva sa táto otázka kľúčovou pri definovaní bezpečnostných hrozieb pre dané štáty. S nárastom terorizmu sa stretávame aj s akciami skupín, ktorých deklarovaným cieľom je oslobodenie národa z útlaku a svoju taktiku definujú ako taktiku povstaleckej organizácie. Pri tomto diferentnom pohľade na skupinu a jej cieľ vzniká problém, ako správne túto skupinu definovať. Či pre ňu platí definícia teroristickej organizácie alebo ide o povstaleckú organizáciu, ktorá skutočne bojuje za svoje legitímne ciele. Tému našej práce sme vybrali v súlade s problematikou, ktorá je spomenutá vyššie. Nakoľko otázka presného definovania jednotlivých typov organizácií je veľmi neprehľadná, pokúsime sa v jednotlivých kapitolách priniesť ucelený pohľad na túto problematiku. Prvá kapitola je teoreticko – metodologickým úvodom, kde sa pokúsime identifikovať základné spoločné a rozdielne aspekty teroristických a povstaleckých organizácií. Druhá kapitola bude prípadovou štúdiou. Pozornosť bude zameraná na libanonské hnutie Hizballáh, ktoré je charakteristické svojim turbulentným vývojom od vzniku v roku 1982 až do súčasnosti. Konkrétne sa zameriame na obdobie od vzniku hnutia po koniec občianskej vojny teda na obdobie rokov 1982 až 1991, nakoľko práve v tomto období môžeme sledovať najdynamickejšie zmeny v politickej orientácii hnutia. Zmeny od radikálnej moslimskej teroristickej skupiny po inštitucionalizované politické hnutie, ktoré zároveň obmedzilo na minimálnu mieru používanie aktov terorizmu. Vzhľadom k tomu, že vznik každého hnutia podlieha určitému geopolitickému vývoju v danej oblasti, začneme stručnou charakteristikou geopolitickej situácie v Libanone. Hnutie Hizballáh ako všetky jemu podobné hnutia vzniká ako reakcia na určitú udalosť. V tomto prípade môžeme hovoriť o izraelskej okupácii Libanonu v roku 1982. Táto historická udalosť spolu s iránskou revolúciou sú hlavnými znakmi, ktoré ovplyvnili vznik hnutia. V ďalšej časti budeme analyzovať jednotlivé akcie Hizballáhu a pokúsime sa určiť podľa kritérií uvedených v prvej kapitole, či tieto akcie môžeme hodnotiť ako akcie teroristické, alebo môžeme hovoriť o Hizballáhu ako o povstaleckej organizácii, ktorá bojuje proti izraelskej okupácii. Dôležité je pripomenúť, že od polovice 80. rokov prichádza k snahám o etablovanie aj v sociálno – politickej oblasti, kde Hizballáh preberá aj úlohy, ktoré sú štandardne určené štátu. Konkrétne hovoríme o pomoci obyvateľstvu Libanonu formou charitatívnych organizácií. Našim cieľom je pokúsiť sa definovať charakteristiku hnutia Hizballáh vo zvolenom období na základe vybraných kritérií. Ďalej definujeme jeho vzťah k jednotlivým aktérom svetového politického systému. Pre toto porovnanie sme vybrali tých najdôležitejších aktérov, ktorých sme rozdelili na základe generalizujúcej schémy na spojencov hnutia a jeho nepriateľov. Pokiaľ ide o použitú literatúru, snažili sme sa o čo najširší rozmer, preto sme zvolili nielen autorov akademického prostredia, ale aj autorov, ktorí majú priamu bojovú prax s použitím jednej alebo druhej taktiky. Druhú kapitolu sme spracovali podobne, pričom kľúčovou sa stala táto názorová pluralita.

Charakteristika neštátneho ozbrojeného aktéra

Historický vývoj a dôvody využívania neštátnych ozbrojených aktérov

V súčasnom globalizovanom svete pozorujeme nárast významu neštátnych ozbrojených aktérov v medzinárodných bezpečnostných vzťahoch. Pôsobenie neštátnych ozbrojených aktérov v medzinárodných vzťahoch nie je novým javom, aj keď jej najväčší rozmach nastal práve v dvadsiatom storočí. Už v staroveku sa stretávame s prvými neštátnymi aktérmi v príklade formovania ozbrojených družín, ktoré si formovali jednotliví panovníci ako svoje osobné stráže tvorené z najvernejších bojovníkov. Ich úlohou bola ochrana panovníka a vykonávanie zložitejších bojových operácií, konkrétne bojový prieskum a často aj bojové operácie proti civilnému obyvateľstvu na nepriateľskom území. Táto taktika sa dá označiť ako teroristická, nakoľko pri nej dochádzalo k útokom proti civilnému obyvateľstvu s cieľom podlomiť jeho morálku a lojalitu. Metódy boja proti civilistom boli ničenie zásob, obydlí, vyvražďovanie a znásilňovanie (Carr, 2002). Postupným formovaním národných armád vznikajú aj neštátne ozbrojené skupiny, ktorých činnosť sa dnes dá označiť ako kriminálna. Za medzník posunu k súčasnému pohľadu na túto problematiku považujeme napoleonské vojny a hlavne vojny v Španielsku, kde sa prvýkrát stretávame s gerilovou taktikou boja. Táto taktika bola rozvíjaná hlavne z dôvodu porazenia vlastnej regulárnej armády a potreby obyvateľstva postaviť sa na odpor proti danej agresii. Išlo hlavne o ozbrojených civilistov alebo vojakov porazenej armády, ktorí prešli na tento spôsob boja (Kovařík, 2010). V každom ozbrojenom konflikte vznikajú skupiny, ktoré nepatria k žiadnej strane konfliktu ako štátna ozbrojená zložka, ale podieľajú sa na vedení bojových operácií. Či už ide o fázu odboja proti okupačnej moci na vlastnom území, ktoré je dočasne okupované a vlastné ozbrojené zložky sú porazené. Alebo ide o priamu podporu danej strane konfliktu oficiálne neštátnym aktérom, ktorý však má dané záruky od štátu, za ktorý táto skupina bojuje. Hovoríme o žoldnierskych oddieloch alebo o súkromných vojenských spoločnostiach, teda ich kontraktoroch. Rozdiel medzi nimi je v tom, že žoldnier je osoba najatá v treťom štáte za účelom vedenia bojových operácií za zisk. Kontraktor je zamestnanec súkromnej vojenskej spoločnosti. Dôvodom nasadenia oboch aktérov je snaha štátu, ktorý vedie ozbrojený konflikt, minimalizovať straty vlastných príslušníkov ozbrojených síl. V prípade straty na životoch, ktoré tieto skupiny utrpia, nepovažuje to verejnosť za tak dôležité ako v prípade regulárnych ozbrojených síl, kde verejná mienka netoleruje dlhodobé straty. Tieto straty sa minimalizujú aj tým, že členovia týchto skupín sú často bývalí vojaci alebo policajti s dlhodobou praxou a často aj špecializovaným výcvikom. (Blahuš 2011) Tieto skupiny sa používajú aj na riešenie operácií v citlivých regiónoch, kde by nasadenie aj špecializovaného týmu v prípade jeho odhalenia viedlo k zhoršeniu vzťahov oboch aktérov. Ďalej tieto skupiny nemusia byť nasadené štátom, ale môžu byť použité neštátnym aktérom, najčastejšie s kriminálnou podstatou. Príkladom je nasadenie pre drogové kartely v Latinskej Amerike, Mexiko a skupina Los Zetas.


Teroristické organizácie a ich metodika vedenia bojových činností

Potreba definovania, čo je terorizmus, je veľmi aktuálna, nakoľko stále dochádza k zámene pojmov. Český profesor Oskar Krejčí (2010, s. 425) definuje terorizmus ako ,,systematické používanie fyzického silia a to prevažne voči civilistom.“ Ťažko nájdeme jednotnú definíciu terorizmu, pretože pojem terorizmus obsahuje viacero prvkov. Preto nemôžeme hovoriť len o náboženskom terorizme. ,,Je ťažké jsť právne vymedzenie terorizmu, lebo ten spravidla v sebe nesie prvky politickej, náboženskej a krimilnej činnosti (Krejčí, 2010, s.426). ,,Terorizmus je v podstate politickým strojom ozbrojeného boja slabých voči silným “ (Krejčí, 2010, s.428). Terorizmus nie je otázkou jednotlivca, ale teroristické útoky vykonávajú väčšinou skupiny. Pri prvotnom pohľade na metódy používané teroristami sa musíme pozrieť hlavne na ciele, ktoré ich použitím sledujú teroristické skupiny. Tieto ciele sú tri a to reklamný akt, jednorázový násilný akt a strategický cieľ (Krejčí, 2010). Reklamným cieľom sa rozumie upozornenie na existenciu danej skupiny. Ide o veľmi jednoduchý spôsob reklamy a upozornenia, ale nesie v sebe aj riziká skresľovania jednotlivými médiami. Jednorázovým násilným aktom sa rozumie útok na vybraný cieľ. Pri tomto aspekte ide hlavne o zastrašenie obyvateľstva a vládnej moci na danom území. Strategický cieľ je spájaný s vyprovokovaním čo najtvrdšej odvety štátnej moci. Tento cieľ je spájaný hlavne s anarchistickým modelom terorizmu v 19. storočí. „Teroristické metódy sa vyznačujú vysokou spoločenskou nebezpnosťou, brutalitou a bezohľadnosťou. Ich výber a použitie sú podmiene snahou o vyvolanie maximálneho psychologického efektu.“ (Otáhal, Koubek, 2008, s. 247). Na tejto definícii môžeme vidieť hlavný cieľ teroristického boja, ktorý vychádza už z pôvodu slova terrere – terorizovať. Snahou je vyvolať v spoločnosti pocit bezradnosti, frustrácie a strachu. Na tomto pozadí sa už ľahšie presadzujú ciele teroristických organizácií. Terorizmus samotný sa dá rozdeliť na tri okruhy, a to konvenčný, superterorizmus a nekonvenčný. Ku prostriedkom konvenčného terorizmu patria atentáty, únosy, zadržiavanie rukojemníkov, podpaľačstvo, útoky samovrahov a bombové útoky. Všetky metódy v súčasnosti boli prevedené konvenčnou formou. Využitie konvenčných metód prináša teroristom radu výhod v logistickom zabezpečení útoku. Medzi najčastejšie metódy súčasnosti patria samovražedné útoky. Ich relatívna obľúbenosť v používaní pramení z efektívneho využitia pri atentátoch na konkrétne osoby a vysokej spoľahlivosti pri útoku na daný cieľ (objekt, zhromaždenie osôb). Výhodou je samotná osoba atentátnika, keďže atentátnik pri úspešnom útoku prichádza o život, plánovači útokov zostávajú väčšinou mimo dosah. Ďalšou výhodou je použitie osoby atentátnika, keďže vo zvýšenej miere sa začínajú používať ženy a deti. Príklady ženských atentátnikov sme mohli vidieť pri útoku na letisko Domodedovo v Moskve. Hlavnou výhodou je psychologický efekt, keď väčšina príslušníkov ozbrojených síl má psychologickú zábranu strieľať na ženu alebo dieťa. Väčšina ľudí si myslí, že pri tejto metóde je najdôležitejší atentátnik, ale nie je to tak. Vždy je niekto, kto atentátnika vyšle, určí mu cieľ a dodá výbušninu. Najdôležitejšími osobami v tomto prípade sú plánovači, keďže vždy ide o profesionálne vycvičených teroristov, ktorí majú znalosti vo výrobe a použití výbušnín a taktike ich použitia. Používajú sa improvizované výbušné systémy, v angličtine nazývané Improvised Explosive Device (v skratke IED). Metóda bombových útokov je veľmi obľúbená, pretože je veľmi jednoduchá a pri porovnaní nákladov prináša veľký zisk. Na výrobu IED sa používajú buď priemyselne vyrábané trhaviny (semtex, tritol) alebo improvizované výbušniny, ktoré sa vyrábajú pred samotným útokom. Najmä v Afganistane a Iraku sa veľmi často používa výbušnina DAP - amonliadková výbušnina. Jej výroba je veľmi jednoduchá a základné zložky sú liadok amónny a motorová nafta. Pre explóziu je potrebný iniciačný výbuch, väčšinou pomocou semtexu (Chlíbek, 2004). Ďalšou metódou je branie rukojemníkov a únosy. Použitie tejto metódy je veľmi časté, prináša veľký mediálny ohlas a tým aj poukázanie na existenciu skupiny a jej ciele. Tieto metódy prinášajú už zvýšenú mieru rizika pre danú skupinu. Branie rukojemníkov vyvolá vždy reakciu daného štátu a použitie špecializovaných jednotiek. ,,Pretože bez odstrašujúcej sily a reálnej efektivity protiteroristických kománd by medzirodná teroristická sieť mala svoje aktivity mimoriadne uľahče.“ (Samson, 2003, s.81) Medzi ciele patria dopravné lietadlá, ktorých aerolínie predstavujú daný štát, na ktorý chcú teroristi zaútočiť alebo od ktorého požadujú splnenie svojich požiadaviek. V menšej miere sa vyskytujú útoky na vlaky a autobusy, ale lietadlá predstavujú častejší cieľ z dôvodu väčšieho počtu rukojemníkov a relatívne ťažšej protiakcii špeciálnych síl. Vďaka masívnemu rozvoju a špecializácii protiteroristických síl je tento model na ústupe a preferujú sa útoky pomocou bômb. Ďalším aspektom útoku proti leteckej doprave sú útoky pomocou prenosných protileteckých kompletov. Tieto útoky sú veľmi zriedkavé a to hlavne preto, že skupiny nemajú k dispozícii dostatočný počet kompletov. V minulosti to bolo hlavne po odchode sovietskych vojsk z Afganistanu, kde sa vynoril problém straty kontroly CIA nad raketami Stinger. V súčasnosti sa podobná otázka vynorila v súvislosti s pádom vlády v Líbyi, kde dočasná vláda stratila kontrolu nad skladmi zbraní a hlavne kompletov sovietskej/ruskej výroby Strela. Najväčšie obavy z použitia týchto kompletov má Izrael, ktorý začal s montážou obranných zariadení na svoje lietadlá (Sovová, 2011) K najznámejším prípadom únosov patria únosy Červených brigád. Ide hlavne o prípad únosu Alda Mora v roku 1978 a generála Jamesa Doziera v roku 1982. Cieľom atentátov sú hlavne politickí lídri alebo iné vplyvné osobnosti vládneho alebo mimovládneho spektra. Medzi najznámejšie príklady patrí útok na indického premiéra Rajiva Gándhiho v roku 1991. Pod pojmom superterorizmus rozumieme teroristický útok za použitia zbraní hromadného ničenia, či už jadrového, chemického alebo biologického materiálu (Otáhal, Koubek, 2008 ). Riziko použitia zbraní hromadného ničenia je aktuálne, došlo už k útokom s použitím chemických látok. Konkrétne útok japonskej sekty Óm šinrikjó na tokijské metro s pomocou sarinu. Čo sa týka použitia jadrového materiálu, nebezpečenstvo spočíva v strate kontroly nad obohateným materiálom, akým je napríklad urán a plutónium. Keďže hlavným cieľom teroristických skupín je vyvolanie strachu, skôr sa dá očakávať použitie ,,špinavej bomby“. Podstatou použitia špinavej bomby je zamorenie daného priestoru rádioaktívnym materiálom, teda nejde o klasický termojadrový výbuch. Pri výbuchu klasickej trhaviny sa materiál rozšíri do okolia a kontaminuje ho. Táto metóda je veľmi jednoduchá a dá sa v blízkej budúcnosti očakávať jej použitie (Chlíbek, 2004). Ďalšou formou terorizmu je takzvaný nekonvenčný terorizmus. Pri tomto type ide hlavne o psychologické operácie. Tento typ je vlastne spojením klasického konvenčného terorizmu s prvkami superterorizmu. Najmodernejšie spôsoby počítajú už skôr s využitím potenciálnej ničivej sily energetických surovín, statickej energie hmoty a predmetov a ich kinetickej energie (Chlíbek, 2004). Klasickým príkladom moderného superterorizmu je útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku, kde útočníci upustili od konvenčných metód s použitím výbušnín. Pre realizovanie akéhokoľvek útoku teroristickou skupinou je potrebná jeho logistická príprava, nakoľko je potrebné presne vybrať cieľ, ktorý bude vhodný na realizáciu a nie je pre skupinu logisticky neuskutočniteľný. ,,Hlav (pravé) ciele teroristov sa dosahujú pomocou realizácie nepravých cieľov (Cigánik, 2006, s.114). Tieto nepravé ciele sú náhodne vybrané a pri povrchnom pohľade sa neidentifikujú ako skutočné ciele, za ktoré daná skupina bojuje. Každý vyššie opísaný útok sa plánuje na viac fáz, ktoré na seba logicky nadväzujú. Ľubomír Cigánik definuje týchto sedem fáz: 1. výber objektu, 2. pozorovanie objektu a získavanie informácií, 3. plánovanie, 4. vycvičovanie a vykonávanie cvičných útokov, 5. útok na objekt, 6. únik z miesta činu, 7. efektívne využitie výsledkov útoku. Pri prvej fáze teroristická skupina vyberá objekt, ktorý je pre verejnosť mimoriadne citlivý a útok naň prinesie želaný efekt v podobe zvýšenej publicity. V tejto fáze sa vyberá z viacerých objektov a vyberie sa vždy jeden alebo dva, na ktoré sa potom sústreďujú ďalšie fázy. V druhej fáze skupina zbiera o danom objekte informácie s cieľom zozbierať všetko potrebné pre útok. Konkrétne ide o informácie o ochrane objektu, počtoch nasadených príslušníkov ochrannej služby, ich výzbroji, členení objektu, prístupových cestách. Fáza číslo tri, teda fáza plánovania, zahŕňa už celkové naplánovanie akcie, to znamená počet členov skupiny potrebný na vykonanie operácie, ich výzbroj a výstroj. Vycvičovanie a vykonávanie cvičných útokov je fáza číslo štyri, pri ktorej si skupina reálne overuje funkčnosť bojového plánu a takisto dochádza ku koord inácií celej skupiny počas útoku. Útok na objekt vo fáze číslo päť je celkovým vyústením celého plánovania akcie. Pred útokom, pokiaľ ide o profesionalizovanú skupinu, dochádza ešte ku krátkej rekognoskácii objektu s cieľom vylúčiť možnosť omylu. Únik z miesta činu je dôležitý pre skupinu hlavne vtedy, ak ide o skupinu profesionalizovanú, ktorej členovia majú kvalitný výcvik a ich strata by bola pre skupinu fatálna. Možnosti úniku sú samozrejme podmienené dôkladným poznaním objektu, čo skupina dosahuje správnou realizáciou všetkých predchádzajúcich fáz. Siedma fáza je označovaná za najdôležitejšiu, lebo slúži na dosiahnutie hlavného cieľa. ,,Spravidla sa začína vydaním vyhlásenia, ktoré môže obsahov deklaráciu hlavných cieľov skupiny alebo organizácie a môžu v nej byť obsiahnuté aj požiadavky, ultimáta a vyhlásenia“ (Cigánik, 2006, s.117). Toto vyhlásenie sa posiela štandardne vláde, inštitúciám alebo významným osobám politicko- spoločenského života. Pokiaľ naň vláda nereaguje alebo sa snaží túto činnosť bagatelizovať obracia sa skupina priamo na média. ,,Po vydaní vyhlásenia nasleduje celý rad ďalších komentárov, ktoré majú za cieľ čo najdlhšie ud pozornosť a manipulovverejmienku.“ (Cigánik, 2006, s.117)


Povstalecké organizácie a ich metodika vedenia bojových činností

Pojmom povstalecké skupiny sa označujú aj odbojové skupiny, ktorých cieľom je boj proti okupačnej mocnosti, boj za sebaurčenie. Ozbrojení členovia povstaleckých organizácií sú osoby, ktoré majú právnu ochranu podľa Ženevských dohovorov a po splnení podmienok je im v prípade zajatia priznaný štatút vojnových zajatcov s danými výhodami, ktoré Ženevské dohovory garantujú. Konkrétne sú práva týchto osôb uvedené v treťom Ženevskom dohovore, ďalej v Prvom dodatkovom protokole časť tri oddiel dva. Podmienkou je dodržiavanie vojnových zvyklostí, teda nosenie zbraní otvorene, rozlišovacie znaky viditeľné aj na diaľku, teda uniforma alebo jej časť a jednotné velenie. ,,Za vojnových zajatcov sa považujú príslušníci ozbrojených síl vrátane milície a dobrovoľníckych zborov, ktoré sú ich súčasťou, príslušníci iných dobrovoľníckych zborov vrátane partizánov, členov organizovaných hnutí odporu, ktorí patria k jednej strane a sú činní na vlastnom území alebo mimo neho, aj keď je toto územie okupované“ (Mráz, 2007, s.540). Za základný rozdiel medzi bojom teroristickej organizácie a organizácie povstaleckej môžeme považovať cieľ. Hlavným cieľom útokov a vedenia bojových operácií celkovo pri povstaleckej organicii je ži sila protivníka, jeho vojensko – technic prostriedky a objekty určené ozbrojeným silám. ,,Poki niekto útočí akýmkoľvek nevyprovokovaným ssobom na bezbranné civilné obyvateľstvo ide o teroristický čin nech sú vody útočníka akékoľvek (Chlíbek, 2004, s.108). ,, Bojovníci za slobodu a revolucionári nevyhadzujú do vzduchu autobusy pl civilistov, to robia len teroristi. Bojovníci za slobodu neunášajú a nevraždia školopovinné deti. Je hanba keď demokracia dovo, aby idea slobody bola sjaná s teroristickými útokmi (Samson, 2003, s.18). Ničenie infraštruktúry na vlastnom území, ako je cestná sieť, železničná sieť, či energetická infraštruktúra nemá význam, ak túto nevyužíva protivník proti vlastnému domácemu obyvateľstvu. Ničením tejto infraštruktúry dochádza k materiálnym škodám na vlastnom území. Povstalecká taktika sa dá označiť aj za taktiku udri a uteč, nakoľko výcvik týchto skupín a ich materiálne zabezpečenie nedosahuje kvalít protivníka a priamy boj by pre tieto skupiny znamenal nevyhnutnú porážku. Taktika udri a uteč sa prejavuje hlavne útokmi zo zálohy, prepadmi menších jednotiek protivníka, najmä hliadok a zásobovacích konvojov. V rámci pohľadu len na vojens ciele je taktika povstaleckej organizácie totožná s taktikou partizánskej vojny. ,,Cieľom partizánskej vojny je spravidla vytvárať nepriateľovi čo najneznesiteľnejšie podmienky na obsadenom teritóriu ničením jeho živej sily, vojenskej techniky a zbraní, materiálnych prostriedkov, narušením fungovania tyla a velenia“ (Polonský, 1998, s.112). Ďalším dôležitým termínom je gerilová vojna, čo je typ partizánskej vojny, založenej na taktike malých skupín s veľkou operačnou flexibilitou. ,,Forma boja môže m charakter partizánskych akc, ale môže obsahov aj prvky terorizmu a kriminality. Na svoje ciele môže využív tribalisticky motivované sociálne hnutia, klanové či kmeňové väzby, etnickú a náboženskú nespokojnosť (Godová, 2002, s.56). Slovenský bezpečnostný analytik Ivo Samson (2003, s.18) definuje gerilovú vojnu ako spôsob vedenia vojny, ktorý slúži na vyčerpanie protivníka. ,,Je to vlastne opotrebovacia vojna, pri ktorej sa zvyšuje napätie medzi bojujúcimi stranami a ruku v ruke s vyčerpaním a zatláčaním protivníka sa partizáni stávajú príslušníkmi pravidelných ozbrojených síl (Samson, 2003, s.18). Gerilové vedenie vojny sa dá v krátkosti zhrnúť ako boj slabého proti silnému, kde slabý využíva svoju taktickú výhodu a diktuje miesto a čas stretov. Teda celá taktika sa dá zhrnúť ako boj slabých (Samson 2003). Medzi pojmami partizánska vojna a gerilová vojna dochádza často k zámene pojmov. Hlavným rozdielom je, že partizánske hnutie sa zameriava aj na politickú činnosť a jeho boj je zamera skôr na propagandu ako na priame vedenie bojových činností, ktoré je na druhom mieste. Pre potreby našej práce budeme ďalej rozvíjať len otázku povstaleckých hnutí, nakoľko tieto hnutia sa zaoberajú hlavne bojovou zložkou. Z historického pohľadu môžeme sledovať viaceré vývojové línie taktiky gerily. Prvé známe nasadenie tejto taktiky bolo v Španielsku v 18. storočí, kde španielske guerillas útočili na zásobovacie trasy Napoleonovej armády, ,,pretože žiadna väčšia armáda zhromažde v jednom mieste nemôže vyžiť dlhší čas len z toho, čo zoženie v oko (Beckett, 2001, s.139). V tomto konflikte má počiatok aj taktika teroru proti vlastným obyvateľom s cieľom zabrániť kolaborácii. V dvadsiatom storočí dosahuje gerilová vojna najväčší rozmach. Prvým, kto túto taktiku začal používať, bol T. E. Lawrence. Taktika v jeho poňatí spočívala z dvoch zásad a to takých, že jednotka sa musí vyhýbať kontaktu s nepriateľom a dokázať sa brániť pri útoku, ale sama nesmie bojovať otvorene. Po druhé, za najlepší spôsob boja považoval ničenie zásob a napádanie komunikácií. ,,Ničenie infraštruktúry nepriateľských vojsk vedie k zničeniu samotného nepriateľa“ (Calvert, 2001, s.140). Ďalším dôležitým teoretikom gerilovej vojny bol Mao Ce-tung. Mao rozpracoval taktiku do troch stupňov, a to založenie hnutia, rozširovanie územia a celkové zničenie nepriateľa. V prvom bode rozpracováva hlavne spôsob založenia hnutia, to znamená hnutie musí byť založené v správny čas, so správnymi ľuďmi a na správnom mieste. Základňa hnutia musí byť vybudovaná na bezpečnom mieste, kde nehrozí priamy útok nepriateľa, a ktorá je ľahko brániteľná. Ďalej je podľa Maa potrebné začať s tréningom miestneho obyvateľstva a vytváraním milícií. Druhý stupeň znamená priame bojové operácie, hlavne sabotáže proti strategickým cieľom vraždy odporcov a kolaborantov. Mao odporúča viesť útoky hlavne proti slabším vojenským alebo policajným jednotkám, ktoré nemajú dostatočné zásobovanie. Hlavným cieľom týchto akcií je získanie materiálu a to hlavne výzbroje a výstroje. Celkové zničenie nepriateľa, ktoré Mao definuje v treťom stupni je možné iba premenou gerilovej armády na armádu pravidelnú, ktorá musí byť vycvičená počas mierových stavov, ktoré sa dosahujú vyjednávaním (Calvert, 2001). Ako najúčinnejší spôsob sa jednoznačne považuje útok na živú silu protivníka, to znamená na príslušníkov ozbrojených síl. Ničenie materiálnych prostriedkov má tiež svoj zmysel, ale tieto straty sú relatívne jednoducho nahraditeľné, čo v prípade živej sily nie je možné. Bojová činnosť musí zasadiť protivníkovi ranu tam, kde má neobnoviteľné alebo ťažko obnoviteľné zdroje. ,,Chcete akéhokoľvek protivníka zlomiť, musíte zlomiť jeho vôľu bojovať (Halouzka, 2012, s.221). Z vyššie uvedeného vyplýva, že najlepším prostriedkom na vedenie bojových činností sú útoky pomocou výbušnín. ,,Mortalita pri použití výbušnín proti nechráneným osobám sa pohybuje okolo 15 % (Halouzka, 2012, s.221). Ďalším dôvodom na použitie výbušnín je to, že plne podporuje definovanú taktiku udri a uteč. Pri zamínovaní predpokladanej trasy protivníka alebo použití IED rapídne klesá možnosť priameho stretného boja. Taktiku útokov zo zálohy, teda palebné prepady a pasce začali rozvíjať už v prvopočiatkoch guerrillas v Španielsku počas napoleonskej okupácie. Na uskutočnenie tohto druhu operácie je nutné, aby skupina, ktorá plánuje túto operáciu, disponovala presnými spravodajskými informáciami o pohyboch protivníka. Pri prepade zo zálohy je nutná dôsledná organizácia, nakoľko vycvičený protivník dokáže na danú situáciu reagovať, ak sa mu poskytne čas. Ďalej je nesmierne dôležité nebojovať s protivníkom priamo, pokiaľ nie je zabezpečená ochrana proti vzdušným útokom (Mcaleese, Avery, 2002). Povstalec organicie používajú podobne ako organizácie teroristic rovnakú materiálo základňu, a tou je najčastejšie civil obyvateľstvo bývajúce na danom úze. Pre povstaleckú organiciu je nutnosť udržiavať si podporu civilného obyvateľstva a snažiť sa zabraňovať odvetným útokom naň. Civilné obyvateľstvo vždy oce ohľad vodcov týchto skupín a často obdivuje aj ich úspechy v boji proti vojenským jednotkám protivníka (Carr, 2002). Nasadenie represívnych opatrení protivníka ako reakcia na úspechy vedie k zvýšenej podpore civilného obyvateľstva. Takisto dôležitým faktorom je aj správanie sa vojenských síl protivníka. ,,Prísna discipna vojakov, najmä pri stykoch s civilným obyvateľstvom, vedie k všeobecnej politickej stabilite, a to v takom rozsahu, že civilisti dokážu zmeniť i politickú lojalitu, aby z danej stability ťažili (Carr, 2002, s.53). Podobne tento vzťah charakterizoval aj Mao, keď hodnotil vzťah medzi civilným obyvateľstvom a povstaleckým hnutím: ,,Nepriateľov medzi ľuďmi si narobia iba nedisciplinované jednotky, ktoré podobne ako ryba na suchu nedokážu prežiť (Calvert, 2001, s.142). Jediné riešenie, ktoré sa ukazuje ako úspešné, je dôsledné oddelenie civilného obyvateľstva od týchto skupín, ale toto oddelenie nesmie nastať násilnou cestou. Táto taktika sa nazýva ,,boj o srdce a dušu.“ Jej hlavným cieľom je pomôcť civilnému obyvateľstvu poskytovaním zdravotnej a rozvojovej pomoci, čím sa dosiahne zmena ich lojality.

Hlavné znaky a rozdiely medzi teroristickou a povstaleckou organizáciou

Teroristické organizácie a takisto aj povstalecké organizácie disponujú spoločnými znakmi, ktoré prispievajú k tomu, že často dochádza k zámene pojmov a teroristická organizácia sa označuje za povstaleckú organizáciu a naopak. K tejto zámene dochádzalo v minulosti a dochádza k nej aj dnes, a to často i vplyvom médií, ktoré sú hlavným komunikačným kanálom oboch skupín. Obidve skupiny potrebujú medializáciu svojho boja, lebo bez medialicie sa o ich boji proti okupačnej sile alebo definovanému nepriateľovi nedozvie svetová verejnosť a z tohto dôvodu nejde k med ialicii. Teroristické organizácie využívajú média ako komunikátor svojej činnosti, prostredníctvom ktorého komunikujú svoju činnosť a hlavne svoje operácie. Základom tejto taktiky je vyvolanie strachu verejnosti z ďalších útokov, pričom ďalšie útoky nemusia nastať, nakoľko organizácia nemá na ne prostriedky. Ale vyvolaním strachu u obyvateľstva dôjde k zmene verejnej mienky a štát, ktorý je postihnutý týmto útokom, musí túto situáciu riešiť, či už vyjednávaním so skupinou alebo použitím sily. ,,Nepostrádateľnosť médií pre teroristov môže viesť k záveru, že bez spravodajstva o teroristických aktoch by sa teroristické aktivity prinajmenšom výrazne obmedzili (Samson, 2001, s.73). Povstalecké organicie podobne využívajú médiá, ale pri nich je častejším znakom založenie vlastného média, pokiaľ k tomu disponujú logistickými prostriedkami. Prostredníctvom tohto média komunikujú s obyvateľmi na území, ktoré ovládajú alebo sa snažia vplývať na druhú stranu konfliktu a podobne aj svetovú verejnosť. Ďalším spoločným znakom je použitie rovnakej taktiky, nakoľko povstalectaktika a taktika teroristic sú si podobné v tom, že sú oznované aj ako taktika slabých, pri ktorej bojujú slabšie jednotky s nepriateľom neporovnateľne silnejším. Obidve skupiny používajú rovnaké prostriedky ako využitie IED, palebné prepady zo zálohy, atentáty a únosy. Cieľom tejto taktiky je demoralizovať nepriateľa a vniesť do jeho jednotiek strach. Strach je rovnako účinný faktor aj proti vycvičeným vojenským jednotkám, nakoľko človek bez strachu neexistuje. Predstava neustálych neočakávaných útokov, či už použitím IED, palebného prepadu, ale aj jednoduchej mechanickej nástrahy používanej najmä vo vojne vo Vietname prinášajú do vojenských jednotiek neustály strach a potrebu udržiavať neustále koncentráciu na maximálnej možnej úrovni, čo časom prináša psychické problémy pre nasadených vojakov. Ďalším aspektom tejto taktiky je spôsobenie rozvratu na danom území. Hlavným rozdielom, ktorým rozlišujeme, či hovoríme o povstaleckej alebo teroristickej skupine, je ich cieľ. Cieľom rozumieme objekt, voči ktorému vykonávajú bojové operácie. Teroristic organizácie si väčšinou vyberajú slabší cieľ a najmä taký, ktorý prinesie najväčšiu mož medialiciu pri najmenšom riziku. Častým cieľom je civil obyvateľstvo, nakoľko útok voči nemu najviac podlomí morálku nepriateľa. Povstalec organicie neútočia voči civilnému obyvateľstvu, ale vždy len voči vojenským cieľom protivníka na vlastnom okupovanom úze. V prípade útoku na vlastnom území nepriateľa, povstalecká skupina opäť útočí len na vojenské ciele, najmä kasárne a sklady techniky. Ďalším podstatným rozdielom je využitie bojovej sily. Povstalecké organizácie nikdy nepodporujú samovražedné útoky teroristického typu, pretože pri ich použití by prichádzali o cennú bojosilu. Členovia povstaleckých skupín disponujú aspoň čiastočným vojenským výcvikom a ich zbytočná strata by hlavne pre organizáciu s menším zázemím mohla byť fatálna.

Koniec prvej časti.

 

 
< Predchádzajúca  

Fotoreportáž - Afganistan

Anketa

Ako ste sa dozvedeli o Project ARES ?
 

Úvahy a komentáre

  Project ARES Vám prináša článok od Jakuba Jandu, ktorý pôsobí ako publicista, poradca poslanca Parlamentu ČR a je koordinátorom think – tanku Evropské hodnoty. Príspevok reaguje na súčasnú debatu...
 Project ARES Vám tentokrát prináša komentár od Mgr. Lukáša Visingra, ktorý je absolventom odboru Bezpečnostní a strategická studia na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. V...
Súčasné spoločenské, ekonomické a politické dianie v Číne ovplyvňuje predovšetkým Komunistická strana Číny (ďalej len Komunistická strana), najmä jej 24-členné politbyro, ktoré má ešte...
 Project ARES Vám tentokrát prináša komentár od autora Petra Števkova, ktorý pôsobí ako študent bezpečnostných a strategických štúdií na Fakulte sociálních studií...
 Project ARES 3. februára 2012 zverejnil komentár Šádí Shanaáha, v ktorom hodnotil povolebnú situáciu v Egypte. Autor poukázal na niektoré skutočnosti, prečo nie je nutné obávať sa volebného...