A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Interview

 Vážení čitatelia, JUDr. Marek Čejka, PhD. v minulosti poskytol pre Project ARES svoje interview so židovským rabínom zo Západného brehu. Miestny rabín poskytol v interview svoj názor na vývoj izraelsko –...
 Vážení čitatelia, Project ARES Vám tentokrát prináša interview, ktoré nášmu portálu poskytol JUDr.
 V decembri 2011 sa stiahli posledné americké jednotky z irackého územia. V tejto súvislosti pre Project ARES poskytol rozhovor Mgr. Tomáš Raděj, PhD. Pán Raděj dlhší čas strávil v štátoch...
 Project ARES Vám tentokrát prináša interview, ktoré poskytol Horia-Victor Lefter. Pán Lefter je absolventom politických vied na Université Montesquieu v Bordeaux vo Francúzsku. Pán Lefter sa špecializuje na...
 Miroslav Kadlec pôsobil vo Venezuele ako stážista 8 mesiacov v rámci organizácie AIESEC. Je absolventom Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pán Kadlec sa venuje cestovaniu po svete, spoznávaniu cudzích...

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes1659
mod_vvisit_counterVčera1521
mod_vvisit_counterTento týždeň6413
mod_vvisit_counterTento mesiac4615

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Irán - jadrový program, podpora teroristických skupín, vzťahy s Ruskom a strednou Áziou

Najčítanejšie

Charakteristika neštátnych ozbrojených aktérov – prípadová štúdia Hizballáh II
Napísal: Marek MUTŇAN   
Nedeľa, 23.júna 2013 - 10:03 hod.

Prípadová štúdia Hizballáh

Geopolitická situácia v Libanone vedúca k vzniku Hizballáhu

Pri pohľade na inštitucionalizáciu hnutia Hizballáh v Libanone je potrebné sa najprv zamerať na geopolitickú situáciu v regióne a na aspekty, ktoré viedli k založeniu a formovaniu hnutia. Prvým dôležitým aspektom je náboženská rozdrobenosť. Územie dnešného Libanonu je domovom šiítskej vetvy  islamu, ktorá obýva toto územie od stredoveku, kedy došlo k rozdrobeniu islamu na šiítsky a sunnitský. Dôležité je pripomenúť to, že v 16. storočí iránska šíitska dynastia Sáfiovcov čerpala moc práve z Libanonu,  konkrétne  z pohoria Džabal ‘Ámil, kde sídlila jedna z posledných šiítskych komunít duchovných pre vlastné potreby a pre potreby budovania novej štátnej ideológie v ich ríši (Šnaidauf, 2002).

 

Neskôr dochádza k zatláčaniu šiítov na juh krajiny do údolia Biqá, kde komunita sídli doteraz. Jedným z najväčších problémov Libanonu je jeho náboženská roztrieštenosť. Až do porážky Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne toto územie patrilo Osmanskej ríši, potom Spoločnosť národov pridelila toto územie Francúzsku spolu s územím dnešnej Sýrie ako mandátne územie. Počas francúzskej koloniálnej nadvlády prebehli sčítania a cenzus z roku 1920 poukazuje na to, že na celom území sa nachádza 17 náboženských skupín, z čoho konkrétne šíiti boli vždy najmenšia skupina a nikdy nedosiahli väčší pomer ako jedna pätina. Šiítska komunita bola navyše jedna z najchudobnejších a najzaostalejších. ,,Tomu zodpovedá veľmi nízka miera ich politického zastúpenia v konfesionálnom štáte založenom v roku 1943, ktorý zaistil výraznú dominanciu kresťanskej maronitskej populácie nad moslimami“ (Šnaidauf, 2002). Francúzska nadvláda skončila v roku 1943 ustanovením konfesionálneho štátu národným paktom alebo mithaq al-watani. Celý politický systém bol nastavený tak, aby presne reflektoval populačno - náboženské rozloženie v štáte. Najsilnejšou stranou boli maronitskí kresťania s podielom 25 percent na celkovom počte obyvateľov. Najsilnejšou moslimskou skupinou boli sunnitskí moslimovia s podielom 20 percent a nakoniec šíiti, ktorých podiel rástol. Začiatkom druhej polovice dvadsiateho storočia dochádza k rozsiahlej urbanizačnej vlne, pri ktorej dochádza k sťahovaniu šiítskej populácie z údolia Biqá na sever do oblastí okolo hlavného mesta Bejrútu, kde vytvárajú okrajové štvrte – pásy chudoby. ,,Náhly styk s mestským prostredím a relatívne moderným do značnej miery prozápadným životným štýlom kresťansk ých a sunnitských vrstiev priviedol Šiítov k poznaniu vlastnej zaostalosti s ostatnými komunitami. To sa odrazilo v novom triednom spočiatku nie náboženskom sebauvedomení ako libanonského proletariátu a v postupnej vytrvalej sociálnej mobilizácií“ (Šnaidauf, 2002). Zároveň došlo k nárastu šiítskej populácie, kde z najmenšej skupiny ešte začiatkom päťdesiatych rokov sa šiítska komunita v prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov rozrástla na jednu z najucelenejších nábožensko – populačných skupín s celkovým podielom 30 percent. Tento prirodzený prírastok nebol reflektovaný podielom na ekonomike, ale hlavne na politickej moci, kde šiítskej komunite zostávalo stále pomyselné tretie miesto v štáte (Norton, 2007). V šesťdesiatych rokoch dochádza k postupnej politizácii šiítskeho hnutia. Zaujímavé je to, že najprv nastala inštitucionalizácia politická a až následne náboženská. Šiítske hnutie stavalo najprv na politickej integrácií šiítov, čo je možné pozorovať aj na oficiálnych ideológiach v tom čase v okolitých moslimských štátoch, kde dochádzalo k integrácii islamu a politiky najmä vznikom hnutia Moslimské bratstvo, ktoré malo veľký vplyv na formovanie ostatných hnutí v tomto priestore. Ďalším zlomovým bodom je vznik Izraela a s tým súvisiaca palestínska otázka, kde dochádza vzhľadom ku geografickej blízkosti izraelsko – libanonských hraníc k nárastu palestínskych utečencov, a tým k zmene politicko - náboženského pomeru. Hlavnou politicko – vojenskou silou Palestínčanov bola Organizácia pre oslobodenie Palestíny (v skratke OOP), ktorá sa v rokoch 1970 – 71 presťahovala z Jordánska. OOP pokračovala v útokoch na Izrael z novej základne, čo prinútilo a presvedčilo Izrael k tomu, že má právo zaútočiť na Libanon. ,,Palestínčania svojou prítomnosťou privolali na Bejrút izraelské útoky a okrem toho prispeli k politizácii do tej doby málo aktívnych šiítskych moslimov“ (Partrick, 2001, s. 302). Za dôležitý medzník pre vznik Hizballáhu považujeme občiansku vojnu, ktorá začala v roku 1975. Prvé obdobie trvajúce do roku 1976 sa dá zhrnúť ako obdobie bojov medzi maronitmi, sunnitmi a Palestínčanmi. Maroniti, ktorí trvali na dovtedajšom status quo, považovali Palestínčanov za destabilizujúci faktor a začali útočiť na ich utečenecké tábory, ale postupne začali strácať kontrolu nad Libanonom. To prinútilo zasiahnuť Sýriu, ktorej vojenská prítomnosť mala zabrániť víťazstvu Palestínčanov, a z tohto dôvodu aj izraelskému útoku. Ten nakoniec aj tak nastal v roku 1978, kedy Izrael v rámci operácie Litani obsadil časť južného Libanonu, čím vytvoril bezpečnostný pás, ktorý mal zabrániť palestínskym útokom. Posledný ndôležitý bod je izraelská intervencia v Libanone v rámci operácie Mier pre Galileu, ktorá bola pokračovaním operácie Litani spred štyroch rokov. Táto operácia bola podmienená neúspechom operácie Litani, ktorá nezabránila palestínskym útokom. Spolu s izraelskou armádou bojovala aj maronistická falanga, ktorá sa dopustila niekoľkých vyvražďovaní palestínskych utečencov v libanonských utečeneckých táboroch. Tým bola skompromitovaná izraelská politika. ,,Jedným z prvých dôvodov k neskoršiemu odchodu Izraela z Libanonu boli práve masakry palestínskych utečencov“ (Partrick, 2001, s.312). Medzinárodné spoločenstvo reaguje vyslaním mierových síl, v ktorých hlavnú úlohu zohrávajú ozbrojené sily Spojených štátov amerických a Francúzska.

 

Formovanie Hizballáhu od vzniku po koniec občianskej vojny

,,Hizballáh (alebo Strana Boha) je extrémistické politicko-náboženské hnutie pôsobiace v Libanone. Pôvodne predstavovalo určitú formu odporu voči izraelskej prítomnosti v južnom Libanone“ (Ranstorp, 2001, s.374). Samotný názov Strana Boha je odvodený od Koránu, konkrétne z piatej súry 56 verša: ,,Kto si vyberie za dôverníka Boha a Jeho Posla ten nech vie, že tí, ktorí sú na strane Božej sú tí, ktorí zvíťazia“ (Korán 5:56). Prvý generálny tajomník, šejk Subní at – Tufajlí to definuje nasledovne: ,,Strana Božia je výraz pre všeobecné označenie rôznorodosti veriacich. Rozhodne to nie je uzatvorená skupina vo vnútri tejto rôznorodosti, ktorá by si sama pre seba nárokovala príslušnosť k Strane Božej s vylúčením ostatných veriacich“ (Šnaidauf, 2002). Hizballáh je podľa At Tufajlího každý, kto sleduje cestu Koránu a kto týmto spôsobom získava obľubu u Boha (Šnaidauf, 2002). Toto prepojenie s Koránom je viditeľné aj na vlajke hnutia, kde je na žltom podklade zobrazená ruka držiaca útočnú pušku AK -47 zo zemeguľou a horný citát Božia strana je istým víťazom a dolný citát Islamská revolúcia v Libanone. K formovaniu skupiny Hizballáh dochádza v roku 1982. Spočiatku skupina predstavuje opozíciu a odpor voči izraelskej prítomnosti v Libanone, ktorá nastala hlavne začiatkom operácie Mier pre Galileu. Šiítski moslimovia najprv dávali prednosť mierovému riešeniu konfliktov a nespoliehali na priamu bojovú silu, avšak neschopnosť medzinárodného spoločenstva riešiť tento problém ich prinútila k zmene taktiky a zakladaniu vlastných nezávislých buniek odporu. Za zakladateľov hnutia môžeme považovať dve osoby. Alího Akbara Mohtašemiho, ktorý bol iránskym veľvyslancom v Sýrii a jeho úloha spočívala skôr v teoretickom zdôvodnení a potrebe vzniku tohto hnutia. Samotné hnutie zakladal šiítsky kňaz šejk Muhammad Husajn Fadlalláh. Hnutie celkovo vzniklo spojením viacerých menších síl šiítskeho spektra, konkrétne so skupinou samovražedných útočníkov Dawaha a ostatnými skupinami. Dôležitý bod, integrácia nespokojných členov Amalu, konkurenčnej organizácie predstavujúcej opozíciu voči Hizballáhu. Amal bola prvá šiítska organizácia presadzujúca šiítske ciele. Tieto ciele však presadzovala umiernenými prostriedkami, teda skôr po politickej rovine, hoci Amal disponuje aj vojenským krídlom. Názorová nejednotnosť hlavne v otázkach postoja voči Izraelu, Palestínčanom a celkovému pôsobeniu na libanonskej politickej scéne viedla od 80. rokov k neustálym bojom medzi Amalom a Hizballáhom. Práve integrácia nespokojných členov Amalu v roku 1982 prispela k vzniku hnutia, nakoľko títo neboli spokojní s predchádzajúcou politikou, ktorá bola podľa nich príliš mierna. Najznámejším členom Amalu, ktorý prešiel k Hizballáhu, bol Husajn al – Músawí, ktorý si nakrátko založil vlastnú organizáciu Islamský Amal, ktorá krátko nato bola integrovaná do hnutia Hizballáh. (Šnaidauf, 2002) K praktickému založeniu dochádza v Baalbeku v roku 1982, kedy vzniká takzvaný Výbor deviatich alebo poradná rada (šúra). ,,Všetky akcie Hizballáhu sa riadia rozhodnutím poradnej rady, ktorá vydáva všeobecné smernice pre jednotlivé oblasti“ (Ranstorp, 2001, s. 374). Organizácie, ktoré sa pridali k Hizballáhu alebo ním boli prirodzene pohltené, sa stali jeho viac či menej autonómnymi časťami (Šnaidauf, 2002). Preto môžeme pozorovať viacero organizácií s rozličnými názvami, ktoré sa hlásia k myšlienkam Hizballáhu a viacmenej k tomuto hnutiu patria. Príkladom je Islamský džihád, Božia armáda, Husajnova čata smrti, Organizácia revolučnej spravodlivosti. Všetky tieto organizácie pôsobia pod Hizballáhom, ale sú šúrou len koordinované a často slúžia ako krycie organizácie pre vykonávanie teroristickej činnosti. Pri použití tejto krycej organizácie klesá riziko prezradenia skutočného organizátora, a z tohto dôvodu daný organizátor zostáva mimo centra a takisto nedochádza k jeho diskreditácii. V rámci štruktúry Hizballáhu je šúra najvyšší rozhodovací orgán zodpovedný za celkové riadenie organizácie. Počet jej členov je deväť, z toho sú dvaja z Iránu a zvyšok pochádza z Libanonu. Šúra riadi dve najdôležitejšie časti, a to Politický výbor a Radu džihádu. Politický výbor je zodpovedný za koordináciu politických cieľov hnutia a takisto sociálnych, nakoľko Hizballáh začal rozvíjať od druhej polovice 80. rokov aj činnosť nebojovú, sústredenú na sociálne služby pre obyvateľstvo, čím vypĺňal priestor, ktorý opustila libanonská vláda. Rada džihádu je označovaná aj ako militantné krídlo, ktoré je zodpovedné za vykonávanie bojových operácií. Hlavným podporovateľom hnutia bol Irán, ktorý priamo poskytol logisticko – personálnu pomoc pri budovaní. Korene spolupráce Hizballáhu a iránskeho režimu spočívajú hlavne v tom, že v oboch prípadoch majú spoločnú ideologickú bázu, a to šiítsky islam. Irán sa od Iránskej revolúcie, teda od roku 1979, snažil o vývoz revolúcie do islamského sveta, pričom práve Libanon mu poskytoval veľmi dobrú bázu vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam. Takisto v Iráne študovala veľká väčšina libanonských šiítskych duchovných, ktorí sa potom vracali späť do Libanonu už ako nositelia myšlienok Iránskej islamskej revolúcie. Ďalší spoločný bod podmieňujúci túto spoluprácu je spoločný nepriateľ, a to v tomto prípade existencia Izraela, takisto aj podpora USA v izraelských otázkach a ich intervencia v oblasti Blízkeho východu. Tento dôvod je podstatný aj z ďalšieho hľadiska, nakoľko Irán využíva Hizballáh na realizáciu vlastnej zahraničnej politiky. V našej práci, v nami zvolenom časom rámci myslíme hlavne pôsobenie počas iracko - iránskej vojny, kde toto využitie smerovalo hlavne k zabráneniu zapojenia sa USA do vojny (Ranstorp, 2001).

 

Iránska pomoc pri formovaní hnutia sa ukázala ako zásadná, pretože bez iránskej pomoci by Hizballáh nemohol existovať v takej miere, do akej sa vyvinul. Bez tejto pomoci by zostal roztriešteným hnutím, ktoré by nemalo veľa možností viesť účinný a dlhotrvajúci boj za svoje myšlienky. Pomoc spočiatku spočívala hlavne v oblasti vycvičenia šiítskych bojovníkov v metódach nekonvenčného boja, teda v metódach povstaleckých a hlavne teroristických. V tomto zohráva úlohu aj Sýria, ktorá spočiatku nebola naklonená Hizballáhu a preferovala skôr hnutie Amal, avšak v dôsledku porážky v roku 1982 bola nútená zmeniť rétoriku a podporiť boj proti Izraelu nekonvenčnými prostriedkami. Sýria bola nútená dohodnúť sa s Iránom a ich cieľom bolo viesť vojnu v zastúpení (Mádl, 2012). Rovnako môžeme hovoriť o snahe Sýrie nájsť strategického partnera a zabrániť americko – izraelskej dominancii v regióne. Do Libanonu prichádzajú príslušníci iránskych Islamských revolučných gárd (Pasdárán – e enqeláb – e islámí) v celkovom počte okolo 1500 mužov. Ich presná lokácia je už vyššie citovaný Baalbek v údolí Biqá. Revolučné gardy začali s tréningom bojovníkov a zaviedli do arzenálu bojovej taktiky dovtedy nový prvok pre Hizballáh, a to samovražedné útoky s použitím výbušnín, často vlastnej výroby (IED). Musáwi, generálny tajomník Hizballáhu to vyjadril nasledovne: „Škola Islamských revolučných gárd naučila moslimskú mládež milovať mučeníctvo. Neboli sme vôbec prekvapení, keď krátko po príchode gárd sa moslimský mladík v Libanone usmieval na smrť, kým so sebou niesol 1 200 kilogramov výbušnín“ (Pelegrinová, 2008, s.12). Koncom 80. rokov 20. storočia dochádza k premene pôvodne čisto militantného hnutia na hnutie politické, ktoré opúšťa primárne teroristické aktivity a orientuje sa viac na politickú formu boja, aj keď militantné krídlo zostáva stále aktívne, ale aj pri ňom dochádza k diferenciácii a odklonu od teroristickej metodiky k príklonu k povstaleckej metodike bojových činností. Táto zmena nastala hlavne pôsobením dôležitých faktorov, a to hlavne ukončením občianskej vojny Taifskými dohodami, smrťou ajatolláha Chomejního, kde dochádza k miernej zmene iránskej rétoriky a oslabeniu finančnej pomoci pre Hizballáh. Zároveň dochádza aj k rozvoju charitatívnej činnosti. V roku 1987 bola založená komisia Emdad, ktorá bola oficiálne označovaná za nevládnu charitatívnu organizáciu, ale v jej pozadí stál Hizballáh. Jej zameranie bola sociálna pomoc chudobným ľudom postihnutým izraelskými vojenskými operáciami na juhu Libanonu. Úlohy organizácie neboli len poskytovanie priamej finančnej pomoci, ale hlavne pomoc obyvateľstvu pri rekvalifikáciach a získaní nových vedomostí a zručností. Dôležité je poznamenať, že všetky služby pre obyvateľstvo sú poskytované bezplatne, čo bol v prvom období následok iránskej finančnej pomoci a neskôr aj naštartovaním vlastných ekonomických mechanizmov v samotnom Libanone. Ďalej pomoc sa neposkytuje len priamo členom hnutia teda bojovníkom a ich rodinám, ale celej komunite.

Prostriedky boja v období od vzniku do konca občianskej vojny

S inštitucionalizáciou hnutia v 80. rokoch dochádza aj k začiatku vedenia boja proti okupantom štátu Libanon a odporcom hnutia. Tieto metódy môžeme rozdeliť na bojové a nebojové. V nami sledovanom období pozorujeme jednoznačnú prevahu bojových metód, a to hlavne metód teroristických. Využívanie teroristických metód v tomto období jednoznačne dalo pečať Hizballáhu ako teroristickej organizácie. Avšak treba poznamenať, že všetky akty terorizmu nevykonal Hizballáh priamo, ale vykonávali ich jemu podriadené organizácie. ,,Hizballáh sa stal účinnou a neslávne preslávenou organizáciou dvoma svojimi metódami“(Partrick, 2001, s.312). Medzi najpoužívanejšie teroristické metódy patrilo branie rukojemníkov, únosy dopravných prostriedkov a samovražedné útoky. Metóda samovražedných útokov je podmienená aj pohľadom islamu na postavu mučeníka, ktorý padne na Božej ceste. Pre Hizballáh je dôležité, aby takto bojujúci atentátnik mal nádej na splnenie svojho cieľa, teda aby jeho smrť nebola len zbytočná samovražda. To je dôležitý prvok doktríny, pretože každá smrť nesmie byť zbytočná, ale musí mať nádej na úspech. Úspechom myslíme propagandisticko – politický úspech, ktorý sa dá využiť na splnenie cieľa. Pre moslima, ako to vnímajú elity Hizballáhu, niet krajšej smrti ako smrť za Boha na Božej ceste. Generálny tajomník Hassan Nasralláh to vyjadril ako pocit najväčšej radosti akú môže otec poznať (Šnaidauf, 2002). Použitie tejto metódy útokom samovražedného útočníka bolo prvou metódou použitou v boji a práve použitie týchto metód dalo pečať hnutiu. Jednoznačne boli využívané útoky pomocou automobilov naložených výbušninami, ktoré boli dopravené do blízkosti cieľa. Týmito prostriedkami Hizballáh útočil hlavne na vojenské ciele, čo môžeme chápať ako istý pokus o legitimizáciu cieľa útoku. Medzi najznámejšie útoky v tomto období patria jednoznačne útoky voči Izraelu. Najmasovejšie útoky zaznamenávame v novembri v rokoch 1983 a 1984 voči hlavnému veliteľstvu izraelskej armády v Libanone v Tyre. V nami sledovanom období boli pomocou tejto metódy uskutočnené útoky aj voči americkým cieľom. Konkrétne máme na mysli útok voči americkému veľvyslanectvu v Bejrúte v apríli roku 1983, kde zahynulo 49 osôb a ďalších 120 bolo zranených. O pár dní nasledoval útok na základňu námornej pechoty USA, umiestnenej na Bejrútskom letisku. Útočníkovi sa podarilo prekonať bezpečnostný systém a zaútočil podobnou metódou ako voči ambasáde. V ten istý deň, ako bol uskutočnený útok voči americkým silám, bol uskutočnený útok s rovnakým scenárom aj voči francúzskym jednotkám, dislokovaným podobne ako jednotky americké v Libanone pod mandátom OSN v rámci operácie UNFIL. ,,Tieto teroristické útoky pomohli urýchliť odchod Američanov a Izraelcov z Libanonu“ (Partick, 2001, s.313). Americká vyšetrovacia komisia, ktorá bola zriadená na vyšetrovanie oboch útokov, dospela k jednoznačnému záveru, že za útok je zodpovedný Hizballáh v priamej réžii Iránu. Americký admirál Robert L. J. Long tieto útoky označil za akt vojny, za ktorý je vo veľkej miere zodpovedný Irán (Norton, 2007). Použitie tohto fenoménu, útoku samovražedného atentátnika, prispelo k rozvoju tohto typu útokov a môžeme hovoriť o tom, že práve z Libanonu sa táto metóda ďalej rozšírila a rozvíjali ju hlavne Palestínčania. Ďalšou metódou, ktorá dala trvalú pečať Hizballáhu, bola metóda únosov. Túto opäť môžeme rozdeliť na dva typy a to únosy izraelských vojakov a únosy cudzincov, často civilistov. Únos izraelských vojakov v Libanone môžeme sčasti hodnotiť ako legitímnu metódu boja, pretože ide o útok na príslušníka ozbrojených síl. Táto metóda nebola ničím nová, pretože únosy vplyvných osôb sa využívali ako prostriedok boja počas celej občianskej vojny. Hizballáh túto metódu využíval hlavne na dosiahnutie politického tlaku voči vládam daných krajín. Cieľom bolo buď dosiahnutie prepustenia väznených príslušníkov hnutia alebo dosiahnutie výkupného. Problematika únosov spočívala aj v radikálnom iránskom ideologickom pohľade na západných cudzincov. Podľa tohto náhľadu boli všetci obyvatelia Západu označovaní za agentov imperialistickej Ameriky a Izraela (Norton, 2007). Špecifikom boli únosy amerických občanov, ktorých únosy sledovali zvlášť ciele prinútenia nezasahovať Spojené štáty do diania v oblasti a takisto pomoc Iránu vo vojne s Irakom. ,,Zajatie rukojemníkov bolo plne v súlade s deklarovanými cieľmi Hizballáhu na zahladenie Ameriky z Libanonu, jej občanov a takisto aj jej diplomatickej prítomnosti“ (Norton, 2007, s. 74). Hizballáh sa ako iránsky spojenec usiloval použitím tejto metódy o získanie finančných prostriedkov, a takisto amerických zbraní pre Irán, nakoľko ešte pred nástupom Ajjatoláha Chomejního za vlády šacha bol Irán americkým spojencom, čo znamenalo, že disponoval americkými zbraňovými systémami. S touto metódou sa pokračovalo až do konca občianske j vojny, pričom väčšina únosov okrem vyššie zmienených dôvodov bola zameraná ako priama reakcia na určitý krok západných vlád. Či už to bolo odsúdenie členov Hizballáhu za teroristické útoky v USA, Francúzsku, Nemecku. Treba poznamenať, že väčšina unesených bola z týchto troch štátov alebo mala nejaký vzťah k niektorej s bojujúcich strán konfliktu. Špecifikom bol únos sovietskych diplomatov v Bejrúte v roku 1985. Tento čin mal byť zameraný hlavne ako reakcia na sovietsku pomoc Sýrii. Sovietski diplomati boli relatívne rýchlo prepustení, čo oficiálne zdroje prikladajú intervencii samotného šejka Faddláha, ale neoficiálne informácie hovoria o veľmi tvrdej protireakcii sovietskej tajnej služby a jej podriadených špeciálnych síl (Laškul, 2006). ,,Pozoruhodné pritom je to, že organizácia vždy dôsledne odmietala zodpovednosť za akýkoľvek útok na západný cieľ rovnako ako za unášanie západných rukojemníkov“ (Šnaidauf, 2002). Každý únos vykonala skupina s iným označením, ktorej členovia však boli preukázateľne členovia Hizballáhu a iný názov použili len ako maskovanie skutočného organizátora akcie. Rukojemníci, ktorí boli zajatí niektorou skupinou, hovoria o hrozných podmienkach zajatia, kde boli držaní veľmi často sami priviazaní k vykurovacím telesám dlhé mesiace (Norton, 2007). Únosy dopravných prostriedkov fungujú takisto na listine teroristických činností Hizballáhu. Najznámejšia akcia tohto druhu je únos lietadla spoločnosti TWA dňa 14. júna 1985. Cieľom tohto únosu bolo prepustenie všetkých šiítskych väzňov zadržiavaných v izraelských väzeniach a táboroch, ďalej prepustenie odsúdených teroristov v Kuvajte a odsúdenie izraelských odvetných útokov v Libanone. Treba poznamenať, že z taktického hľadiska bola táto operácia prevedená veľmi dobre, nakoľko teroristi po sérii veľmi úspešných oslobodzovacích akcií v 70. a 80. rokoch zvolili inú taktiku. Zabezpečili možné prienikové trasy kománd výbušninami a hlavne nezostávali s lietadlom v zóne, kde by mohlo dôjsť k útoku. Špecifikom tejto taktiky bolo lietanie nonstop iba s potrebnými zastávkami na dotankovanie. Tieto zastávky sa konali na trasy Alžír – Bejrút a lietadlo medzi nimi lietalo, čím sa zabránilo útoku špeciálnych jednotiek. K úspechu únosu letu TWA 847 viedlo aj presné zvládnutie mediálnej kampane, ktorá je jedným z hlavných nástrojov každej skupiny. Hizballáh touto akciou dosiahol mediálny záujem, ktorý bol potrebný na presné odkomunikovanie požiadaviek. Získanie mediálnej podpory a vyvinutie emocionálneho tlaku na vlády USA a Izraela prispelo k naplneniu cieľa akcie, a to prepusteniu zadržaných členov a sympatizantov hnutia. Zneužitie médií, ktoré prinášali spravodajstvo a ich často vlastné pokusy o dramatizáciu celej akcie poskytovaním rozhovorov s rodinnými príslušníkmi rukojemníkov definuje Ivo Samson nasledovne: ,,V srdcervúcich rozhovoroch vyvíjali emocionálny nátlak na americkú (Reaganovu) a izraelskú vládu, aby splnili požiadavky teroristov, takže napĺňali ten najrozprávkovejší scenár, aký si páchatelia únosu a ich manažéri mohli želať“ (Samson, 2001, s. 73). Hizballáh viedol proti Izraelu aj regulárnu gerilovú vojnu ako povstalecká organizácia, avšak Izrael označoval všetky akcie za akcie teroristické. Cieľom boli hlavne izraelské vojenské základne, ale aj základne libanonských milícií, ktoré sympatizovali s Izraelom, stanovištia hliadok, konvoje. Medzi túto fázu zaraďujeme aj boje s konkurenčnou milíciou Amal a takisto aj boje s regulérnou sýrskou armádou, nakoľko Sýria v prvej fáze podporovala skôr milície Amal. Od polovice 80. rokov vidíme postupný prechod Hizballáhu k taktike povstaleckej organizácie. Dôvody sú aj zlepšená výzbroj, ktorú dodával Irán a táto umožňovala aj strety s technologicky vyspelejšími armádami. Tieto technológie umožňovali bojovať aj proti najnovším izraelským tankom Merkava 1, ktoré boli nasadené v Libanone od roku 1982. Bolo zaznamenaných niekoľko zničení týchto tankov navzdory tomu, že sú označované za veľmi odolné (Visingr, 2012). Medzi prostriedky, ktoré sú nebojové, zaraďujeme okrem vyššie zmienenej charitatívnej činnosti aj vydávanie prehlásení a informačná propagandistická činnosť. Svoje prvé prehlásenie, ktoré je kľúčové pre etablovanie celého hnutia, je vydanie takzvaného Otvoreného listu utlačovaným Libanonu a sveta z roku 1985. Týmto prehlásením sa Hizballáh etabluje na medzinárodnej scéne a ako každá organizácia, ktorá bojuje za svoje ciele tieto ciele, otvorene proklamuje. ,,Otvorený list vcelku jasným jazykom vyjadruje identitu hnutia, deklaruje jeho boj a ciele, prichádza s posolstvom pre kresťanov a hrozbou Izraelu“ (Šnaidauf, 2002). Dôležité pre tento dokument je to, že samotnými adresátmi nie sú len moslimovia, ale všetci utlačovaní. To je veľkým protikladom a precedensom, nakoľko väčšina vyhlásení moslimských skupín smeruje proti kresťanom alebo jednoznačne je určená jedine moslimom. Hizballáh v tomto dokumente definuje vzťah medzi utláčateľom a utlačovaným. Utláčateľom je štát, ktorý vyvíja na svojich občanov útlak, a to útlak ekonomický, politický či kultúrny. Za hlavných utlačovateľov označuje hnutie západné krajiny. ,,Všetok vplyv západnej civilizácie ohrozuje sledovanie jedinej skutočnej pravej cesty islamu“ (Ranstorp, 2001, s. 375). Hizballáh sa v tomto dokumente označuje ako sila bojujúca proti útlaku, s ktorou môžu všetci utlačovaní bez rozdielu náboženstva počítať. Takisto sa v ňom hlási k iránskemu modelu teokratického štátu, avšak nepresadzuje násilné vybudovanie libanonského islamského štátu s právom šaría. Definuje však islamský model štátu ako najlepší model, ktorý odstráni všetky problémy, s ktorými bola spojená existencia konfesného štátu v Libanone. Dáva však obyvateľstvu na výber a nepresadzuje násilnou cestou islamský štát s právom šaría. ,,Iba islamský režim môže zastaviť akékoľvek ďalšie pokusy o imperialistické infiltrácie do našej krajiny“ (An Open Letter The Hizballah Program). Tento dokument takisto definuje ciele, a to boj proti Izraelu, USA, Francúzsku a kresťanskej Falange. Tieto tri ciele sú hlavnými bodmi boja Hizballáhu. Izrael, USA, Francúzsko sú označované za koloniálne mocnosti a cieľom boja Hizballáhu je ukončiť akúkoľvek ich kolonizáciu územia Libanonu. Falanga je označovaná za nepriateľa pre pretrvávajúce útoky na moslimov s pomocou vyššie citovaných mocností. Cieľom Hizballáhu je spravodlivo potrestať vinníkov týchto útokov a zabrániť im v útlaku. Zaujímavý je v tomto dokumente postoj ku kresťanom, ktorých vyzýva, aby poslúchli výzvu Boha a zanechali ozbrojený boj. Odmieta tolerovať útoky kresťanskej Falangy, avšak odmieta princípy pomsty voči kresťanom, ktorí sa do boja nezapojili. Nenúti kresťanov nasilu prestúpiť k islamu, ale požaduje aspoň mierové spolužitie bez náznakov militantného fanatizmu. Otvorený list hovorí aj o zrieknutí sa ozbrojenej sily voči tým aktérom, ktorí ozbrojenú silu nepoužívajú. V tomto programovom dokumente môžeme sledovať definitívny príklon na stranu povstaleckej organizácie, ktorá sa pevne etabluje v danom politickom dianí. Jej ciele nie sú určené len pre jednu skupinu, ale organizácia sa snaží dosiahnuť splnenie cieľov širšieho spektra obyvateľstva, v tomto prípade utláčaného obyvateľstva Libanonu.

Koniec druhej časti.

 

 

 

 
< Predchádzajúca  

Fotoreportáž - Afganistan

Anketa

Ako ste sa dozvedeli o Project ARES ?
 

Úvahy a komentáre

  Project ARES Vám prináša článok od Jakuba Jandu, ktorý pôsobí ako publicista, poradca poslanca Parlamentu ČR a je koordinátorom think – tanku Evropské hodnoty. Príspevok reaguje na súčasnú debatu...
 Project ARES Vám tentokrát prináša komentár od Mgr. Lukáša Visingra, ktorý je absolventom odboru Bezpečnostní a strategická studia na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. V...
Súčasné spoločenské, ekonomické a politické dianie v Číne ovplyvňuje predovšetkým Komunistická strana Číny (ďalej len Komunistická strana), najmä jej 24-členné politbyro, ktoré má ešte...
 Project ARES Vám tentokrát prináša komentár od autora Petra Števkova, ktorý pôsobí ako študent bezpečnostných a strategických štúdií na Fakulte sociálních studií...
 Project ARES 3. februára 2012 zverejnil komentár Šádí Shanaáha, v ktorom hodnotil povolebnú situáciu v Egypte. Autor poukázal na niektoré skutočnosti, prečo nie je nutné obávať sa volebného...