Neskôr dochádza k zatláčaniu šiítov na juh krajiny do údolia Biqá, kde komunita sídli doteraz. Jedným z najväčších problémov Libanonu je jeho náboženská roztrieštenosť. Až do porážky Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne toto územie patrilo Osmanskej ríši, potom Spoločnosť národov pridelila toto územie Francúzsku spolu s územím dnešnej Sýrie ako mandátne územie. Počas francúzskej koloniálnej nadvlády prebehli sčítania a cenzus z roku 1920 poukazuje na to, že na celom území sa nachádza 17 náboženských skupín, z čoho konkrétne šíiti boli vždy najmenšia skupina a nikdy nedosiahli väčší pomer ako jedna pätina. Šiítska komunita bola navyše jedna z najchudobnejších a najzaostalejších. ,,Tomu zodpovedá veľmi nízka miera ich politického zastúpenia v konfesionálnom štáte založenom v roku 1943, ktorý zaistil výraznú dominanciu kresťanskej maronitskej populácie nad moslimami“ (Šnaidauf, 2002). Francúzska nadvláda skončila v roku 1943 ustanovením konfesionálneho štátu národným paktom alebo mithaq al-watani. Celý politický systém bol nastavený tak, aby presne reflektoval populačno - náboženské rozloženie v štáte. Najsilnejšou stranou boli maronitskí kresťania s podielom 25 percent na celkovom počte obyvateľov. Najsilnejšou moslimskou skupinou boli sunnitskí moslimovia s podielom 20 percent a nakoniec šíiti, ktorých podiel rástol. Začiatkom druhej polovice dvadsiateho storočia dochádza k rozsiahlej urbanizačnej vlne, pri ktorej dochádza k sťahovaniu šiítskej populácie z údolia Biqá na sever do oblastí okolo hlavného mesta Bejrútu, kde vytvárajú okrajové štvrte – pásy chudoby. ,,Náhly styk s mestským prostredím a relatívne moderným do značnej miery prozápadným životným štýlom kresťansk ých a sunnitských vrstiev priviedol Šiítov k poznaniu vlastnej zaostalosti s ostatnými komunitami. To sa odrazilo v novom triednom spočiatku nie náboženskom sebauvedomení ako libanonského proletariátu a v postupnej vytrvalej sociálnej mobilizácií“ (Šnaidauf, 2002). Zároveň došlo k nárastu šiítskej populácie, kde z najmenšej skupiny ešte začiatkom päťdesiatych rokov sa šiítska komunita v prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov rozrástla na jednu z najucelenejších nábožensko – populačných skupín s celkovým podielom 30 percent. Tento prirodzený prírastok nebol reflektovaný podielom na ekonomike, ale hlavne na politickej moci, kde šiítskej komunite zostávalo stále pomyselné tretie miesto v štáte (Norton, 2007). V šesťdesiatych rokoch dochádza k postupnej politizácii šiítskeho hnutia. Zaujímavé je to, že najprv nastala inštitucionalizácia politická a až následne náboženská. Šiítske hnutie stavalo najprv na politickej integrácií šiítov, čo je možné pozorovať aj na oficiálnych ideológiach v tom čase v okolitých moslimských štátoch, kde dochádzalo k integrácii islamu a politiky najmä vznikom hnutia Moslimské bratstvo, ktoré malo veľký vplyv na formovanie ostatných hnutí v tomto priestore. Ďalším zlomovým bodom je vznik Izraela a s tým súvisiaca palestínska otázka, kde dochádza vzhľadom ku geografickej blízkosti izraelsko – libanonských hraníc k nárastu palestínskych utečencov, a tým k zmene politicko - náboženského pomeru. Hlavnou politicko – vojenskou silou Palestínčanov bola Organizácia pre oslobodenie Palestíny (v skratke OOP), ktorá sa v rokoch 1970 – 71 presťahovala z Jordánska. OOP pokračovala v útokoch na Izrael z novej základne, čo prinútilo a presvedčilo Izrael k tomu, že má právo zaútočiť na Libanon. ,,Palestínčania svojou prítomnosťou privolali na Bejrút izraelské útoky a okrem toho prispeli k politizácii do tej doby málo aktívnych šiítskych moslimov“ (Partrick, 2001, s. 302). Za dôležitý medzník pre vznik Hizballáhu považujeme občiansku vojnu, ktorá začala v roku 1975. Prvé obdobie trvajúce do roku 1976 sa dá zhrnúť ako obdobie bojov medzi maronitmi, sunnitmi a Palestínčanmi. Maroniti, ktorí trvali na dovtedajšom status quo, považovali Palestínčanov za destabilizujúci faktor a začali útočiť na ich utečenecké tábory, ale postupne začali strácať kontrolu nad Libanonom. To prinútilo zasiahnuť Sýriu, ktorej vojenská prítomnosť mala zabrániť víťazstvu Palestínčanov, a z tohto dôvodu aj izraelskému útoku. Ten nakoniec aj tak nastal v roku 1978, kedy Izrael v rámci operácie Litani obsadil časť južného Libanonu, čím vytvoril bezpečnostný pás, ktorý mal zabrániť palestínskym útokom. Posledný ndôležitý bod je izraelská intervencia v Libanone v rámci operácie Mier pre Galileu, ktorá bola pokračovaním operácie Litani spred štyroch rokov. Táto operácia bola podmienená neúspechom operácie Litani, ktorá nezabránila palestínskym útokom. Spolu s izraelskou armádou bojovala aj maronistická falanga, ktorá sa dopustila niekoľkých vyvražďovaní palestínskych utečencov v libanonských utečeneckých táboroch. Tým bola skompromitovaná izraelská politika. ,,Jedným z prvých dôvodov k neskoršiemu odchodu Izraela z Libanonu boli práve masakry palestínskych utečencov“ (Partrick, 2001, s.312). Medzinárodné spoločenstvo reaguje vyslaním mierových síl, v ktorých hlavnú úlohu zohrávajú ozbrojené sily Spojených štátov amerických a Francúzska.

Bývalý iránsky veľvyslanec v Sýrii Mohtašemi (zdroj: now.mmedia.me)

Formovanie Hizballáhu od vzniku po koniec občianskej vojny

,,Hizballáh (alebo Strana Boha) je extrémistické politicko-náboženské hnutie pôsobiace v Libanone. Pôvodne predstavovalo určitú formu odporu voči izraelskej prítomnosti v južnom Libanone“ (Ranstorp, 2001, s.374). Samotný názov Strana Boha je odvodený od Koránu, konkrétne z piatej súry 56 verša: ,,Kto si vyberie za dôverníka Boha a Jeho Posla ten nech vie, že tí, ktorí sú na strane Božej sú tí, ktorí zvíťazia“ (Korán 5:56). Prvý generálny tajomník, šejk Subní at – Tufajlí to definuje nasledovne: ,,Strana Božia je výraz pre všeobecné označenie rôznorodosti veriacich. Rozhodne to nie je uzatvorená skupina vo vnútri tejto rôznorodosti, ktorá by si sama pre seba nárokovala príslušnosť k Strane Božej s vylúčením ostatných veriacich“ (Šnaidauf, 2002). Hizballáh je podľa At Tufajlího každý, kto sleduje cestu Koránu a kto týmto spôsobom získava obľubu u Boha (Šnaidauf, 2002). Toto prepojenie s Koránom je viditeľné aj na vlajke hnutia, kde je na žltom podklade zobrazená ruka držiaca útočnú pušku AK -47 zo zemeguľou a horný citát Božia strana je istým víťazom a dolný citát Islamská revolúcia v Libanone. K formovaniu skupiny Hizballáh dochádza v roku 1982. Spočiatku skupina predstavuje opozíciu a odpor voči izraelskej prítomnosti v Libanone, ktorá nastala hlavne začiatkom operácie Mier pre Galileu. Šiítski moslimovia najprv dávali prednosť mierovému riešeniu konfliktov a nespoliehali na priamu bojovú silu, avšak neschopnosť medzinárodného spoločenstva riešiť tento problém ich prinútila k zmene taktiky a zakladaniu vlastných nezávislých buniek odporu. Za zakladateľov hnutia môžeme považovať dve osoby. Alího Akbara Mohtašemiho, ktorý bol iránskym veľvyslancom v Sýrii a jeho úloha spočívala skôr v teoretickom zdôvodnení a potrebe vzniku tohto hnutia. Samotné hnutie zakladal šiítsky kňaz šejk Muhammad Husajn Fadlalláh. Hnutie celkovo vzniklo spojením viacerých menších síl šiítskeho spektra, konkrétne so skupinou samovražedných útočníkov Dawaha a ostatnými skupinami. Dôležitý bod, integrácia nespokojných členov Amalu, konkurenčnej organizácie predstavujúcej opozíciu voči Hizballáhu. Amal bola prvá šiítska organizácia presadzujúca šiítske ciele. Tieto ciele však presadzovala umiernenými prostriedkami, teda skôr po politickej rovine, hoci Amal disponuje aj vojenským krídlom. Názorová nejednotnosť hlavne v otázkach postoja voči Izraelu, Palestínčanom a celkovému pôsobeniu na libanonskej politickej scéne viedla od 80. rokov k neustálym bojom medzi Amalom a Hizballáhom. Práve integrácia nespokojných členov Amalu v roku 1982 prispela k vzniku hnutia, nakoľko títo neboli spokojní s predchádzajúcou politikou, ktorá bola podľa nich príliš mierna. Najznámejším členom Amalu, ktorý prešiel k Hizballáhu, bol Husajn al – Músawí, ktorý si nakrátko založil vlastnú organizáciu Islamský Amal, ktorá krátko nato bola integrovaná do hnutia Hizballáh. (Šnaidauf, 2002) K praktickému založeniu dochádza v Baalbeku v roku 1982, kedy vzniká takzvaný Výbor deviatich alebo poradná rada (šúra). ,,Všetky akcie Hizballáhu sa riadia rozhodnutím poradnej rady, ktorá vydáva všeobecné smernice pre jednotlivé oblasti“ (Ranstorp, 2001, s. 374). Organizácie, ktoré sa pridali k Hizballáhu alebo ním boli prirodzene pohltené, sa stali jeho viac či menej autonómnymi časťami (Šnaidauf, 2002). Preto môžeme pozorovať viacero organizácií s rozličnými názvami, ktoré sa hlásia k myšlienkam Hizballáhu a viacmenej k tomuto hnutiu patria. Príkladom je Islamský džihád, Božia armáda, Husajnova čata smrti, Organizácia revolučnej spravodlivosti. Všetky tieto organizácie pôsobia pod Hizballáhom, ale sú šúrou len koordinované a často slúžia ako krycie organizácie pre vykonávanie teroristickej činnosti. Pri použití tejto krycej organizácie klesá riziko prezradenia skutočného organizátora, a z tohto dôvodu daný organizátor zostáva mimo centra a takisto nedochádza k jeho diskreditácii. V rámci štruktúry Hizballáhu je šúra najvyšší rozhodovací orgán zodpovedný za celkové riadenie organizácie. Počet jej členov je deväť, z toho sú dvaja z Iránu a zvyšok pochádza z Libanonu. Šúra riadi dve najdôležitejšie časti, a to Politický výbor a Radu džihádu. Politický výbor je zodpovedný za koordináciu politických cieľov hnutia a takisto sociálnych, nakoľko Hizballáh začal rozvíjať od druhej polovice 80. rokov aj činnosť nebojovú, sústredenú na sociálne služby pre obyvateľstvo, čím vypĺňal priestor, ktorý opustila libanonská vláda. Rada džihádu je označovaná aj ako militantné krídlo, ktoré je zodpovedné za vykonávanie bojových operácií. Hlavným podporovateľom hnutia bol Irán, ktorý priamo poskytol logisticko – personálnu pomoc pri budovaní. Korene spolupráce Hizballáhu a iránskeho režimu spočívajú hlavne v tom, že v oboch prípadoch majú spoločnú ideologickú bázu, a to šiítsky islam. Irán sa od Iránskej revolúcie, teda od roku 1979, snažil o vývoz revolúcie do islamského sveta, pričom práve Libanon mu poskytoval veľmi dobrú bázu vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam. Takisto v Iráne študovala veľká väčšina libanonských šiítskych duchovných, ktorí sa potom vracali späť do Libanonu už ako nositelia myšlienok Iránskej islamskej revolúcie. Ďalší spoločný bod podmieňujúci túto spoluprácu je spoločný nepriateľ, a to v tomto prípade existencia Izraela, takisto aj podpora USA v izraelských otázkach a ich intervencia v oblasti Blízkeho východu. Tento dôvod je podstatný aj z ďalšieho hľadiska, nakoľko Irán využíva Hizballáh na realizáciu vlastnej zahraničnej politiky. V našej práci, v nami zvolenom časom rámci myslíme hlavne pôsobenie počas iracko - iránskej vojny, kde toto využitie smerovalo hlavne k zabráneniu zapojenia sa USA do vojny (Ranstorp, 2001).

Izraelské tanky na libanonskej hranici, 1982 (zdroj: http://www.ynetnews.com)

Iránska pomoc pri formovaní hnutia sa ukázala ako zásadná, pretože bez iránskej pomoci by Hizballáh nemohol existovať v takej miere, do akej sa vyvinul. Bez tejto pomoci by zostal roztriešteným hnutím, ktoré by nemalo veľa možností viesť účinný a dlhotrvajúci boj za svoje myšlienky. Pomoc spočiatku spočívala hlavne v oblasti vycvičenia šiítskych bojovníkov v metódach nekonvenčného boja, teda v metódach povstaleckých a hlavne teroristických. V tomto zohráva úlohu aj Sýria, ktorá spočiatku nebola naklonená Hizballáhu a preferovala skôr hnutie Amal, avšak v dôsledku porážky v roku 1982 bola nútená zmeniť rétoriku a podporiť boj proti Izraelu nekonvenčnými prostriedkami. Sýria bola nútená dohodnúť sa s Iránom a ich cieľom bolo viesť vojnu v zastúpení (Mádl, 2012). Rovnako môžeme hovoriť o snahe Sýrie nájsť strategického partnera a zabrániť americko – izraelskej dominancii v regióne. Do Libanonu prichádzajú príslušníci iránskych Islamských revolučných gárd (Pasdárán – e enqeláb – e islámí) v celkovom počte okolo 1500 mužov. Ich presná lokácia je už vyššie citovaný Baalbek v údolí Biqá. Revolučné gardy začali s tréningom bojovníkov a zaviedli do arzenálu bojovej taktiky dovtedy nový prvok pre Hizballáh, a to samovražedné útoky s použitím výbušnín, často vlastnej výroby (IED). Musáwi, generálny tajomník Hizballáhu to vyjadril nasledovne: „Škola Islamských revolučných gárd naučila moslimskú mládež milovať mučeníctvo. Neboli sme vôbec prekvapení, keď krátko po príchode gárd sa moslimský mladík v Libanone usmieval na smrť, kým so sebou niesol 1 200 kilogramov výbušnín“ (Pelegrinová, 2008, s.12). Koncom 80. rokov 20. storočia dochádza k premene pôvodne čisto militantného hnutia na hnutie politické, ktoré opúšťa primárne teroristické aktivity a orientuje sa viac na politickú formu boja, aj keď militantné krídlo zostáva stále aktívne, ale aj pri ňom dochádza k diferenciácii a odklonu od teroristickej metodiky k príklonu k povstaleckej metodike bojových činností. Táto zmena nastala hlavne pôsobením dôležitých faktorov, a to hlavne ukončením občianskej vojny Taifskými dohodami, smrťou ajatolláha Chomejního, kde dochádza k miernej zmene iránskej rétoriky a oslabeniu finančnej pomoci pre Hizballáh. Zároveň dochádza aj k rozvoju charitatívnej činnosti. V roku 1987 bola založená komisia Emdad, ktorá bola oficiálne označovaná za nevládnu charitatívnu organizáciu, ale v jej pozadí stál Hizballáh. Jej zameranie bola sociálna pomoc chudobným ľudom postihnutým izraelskými vojenskými operáciami na juhu Libanonu. Úlohy organizácie neboli len poskytovanie priamej finančnej pomoci, ale hlavne pomoc obyvateľstvu pri rekvalifikáciach a získaní nových vedomostí a zručností. Dôležité je poznamenať, že všetky služby pre obyvateľstvo sú poskytované bezplatne, čo bol v prvom období následok iránskej finančnej pomoci a neskôr aj naštartovaním vlastných ekonomických mechanizmov v samotnom Libanone. Ďalej pomoc sa neposkytuje len priamo členom hnutia teda bojovníkom a ich rodinám, ale celej komunite.