Od roku 647 začali Arabi prenikať na územie dnešného Tuniska a už v roku 670 založili nové tuniské mesto – Kajruván, ktoré sa stalo správnym centrom regiónu. Arabskí dobyvatelia však narážali na tvrdý odpor pôvodného berberského obyvateľstva. Tunisko sa napriek tomu stalo na 150 rokov pevnou súčasťou Arabskej ríše.

V roku 800 vyhlásil miestny vládca Ibrahim Ibn Aghlab nezávislosť Tuniska, čo akceptoval aj kalif Harunu r-Rashid. V 12. storočí marocká dynastia Almohádovcov dobyla Tunisko, čím krajina stratila samostatnosť. V 13. storočí sa Tunisko opäť osamostatnilo, avšak v 16. storočí sa vlády zmocnili osmanskí Turci, ktorí si krajinu udržali pod kontrolou až do 19. storočia.

V roku 1881 bola podpísaná zmluva z Bardo, vďaka ktorej sa Tunisko stalo francúzskym protektorátom. V roku 1942 vojská nacistického Nemecka obsadili protektorát a začali inváziu do severnej Afriky. V roku 1943 sa Francúzi opäť zmocnili Tuniska a o tri roky sa krajina stala poloautonómnym územím v rámci Francúzskej únie. V tejto dobe ale došlo k posilneniu vplyvu arabských nacionalistov, s najvýznamnejším predstaviteľom Habibom Bourgibom, ktorí požadovali nezávislosť. V marci 1956 Francúzsko podpísalo novú dohodu s Tuniskom, ktorá anulovala zmluvu z Bardo, čo viedlo k vzniku nezávislej Tuniskej republiky, na čelo ktorej sa dostal tuniský nacionalista Bourgiba.

V zahraničnej politike bol režim charakterizovaný proarabskou orientáciou, čo dal najavo už počas alžírskej vojny za nezávislosť, kedy podporoval snahy alžírskych nacionalistov v boji za osamostatnenie sa od Francúzska. Vláda prezidenta Bourgibu sa vyznačovala viacerými liberálnymi reformami, napr. ženy získali volebné právo, avšak Tunisko bolo nedemokratickým a autoritatívnym režimom. Bourgiba sa stal autokratickým vodcom, v krajine prakticky chýbala akákoľvek politická opozícia.  K zmene došlo v roku 1987, kedy bol Bourgiba nahradený novým prezidentom Zine el Abidine Ben Alim.

Vláda Ben Aliho viedla k určitým demokratickým reformám, napr. bol uznaný politický pluralizmus vedúci k vzniku viacerých strán. Na druhej strane kritici upozorňujú, že ide len o kozmetické zmeny. Krajina sa neustále vyznačuje potláčaním opozície a autokratickými metódami prezidenta. Tendenciu k posilňovaniu prezidentských právomocí potvrdzuje aj zmena ústavy v máji 2002, ktorá umožnila Ben Alimu kandidovať neobmedzene na funkciu prezidenta (podľa pôvodnej ústavy mohol byť zvolený len na tri volebné obdobia).

Vláda čelí ďalším problémom, predovšetkým ide o otázku integrácie islamistov do politického života. Ústava zakazuje činnosť islamistických strán, čo islamisti využívajú, aby kritizovali vládu za potláčanie politického pluralizmu. Najznámejším tuniským islamistickým vodcom je Rashid al-Ghannushi, v súčasnosti žijúci v londýnskom exile. Ukázalo sa tiež, že napriek dobrej bezpečnostnej situácii v regióne, napr. v porovnaní s Alžírskom, riziko terorizmu stále petrváva. V roku 2004 došlo k teroristickému atentátu na ostrove Djerba, ktorý si vyžiadal životy viacerých zahraničných turistov a je pripisovaný al – Kájde. Viacerí Tunisania sa tiež vyskytujú v alžírskej teroristickej skupine Organizácia al – Kájdy v islamskom Magrebe, ktorá sa vyznačuje aktívnou činnosťou v regióne severnej Afriky. Predstavitelia mnohých medzinárodných organizácií pre ľudské práva kritizujú vládu, že využíva riziko terorizmu a islamizmu na potláčanie opozície a represie proti politickým oponentom.

V zahraničnej politike Tunisko prejavuje ochotu spolupracovať v boji proti medzinárodnému terorizmu, najmä so stredomorskými štátmi a USA. Tiež  pravidelne organizuje a hostí medzinárodné konferencie o integráii a spolupráci v rámci Magrebu a Stredomoria.