Prvé stále sídla na území dnešného Čadu sú datované od 7 tisícročia pred n. l. Medzi prvé známe civilizácie, ktoré v tejto oblasti vznikli patrí civilizácia Sao, ktorá sa sformovala asi v 6. stor. n. l. pri Čadskom jazere. Doposiaľ mnoho obyvateľov južného Čadu odvodzuje svoj pôvod od Sao. Na konci 1. tisícročia bolo však Sao pohltené vznikajúcou ríšou KANEM, ktorá sa vytvorila v priestore obchodných trás medzi Tripolisom a Čadským jazerom. Kanem zahŕňal územie dnešného Čadu, južnej Líbye a východného Nigeru. Tento štátny útvar bol vlastne konfederáciou mestských obchodných elít a nomádskych kmeňov. Podľa niektorých zdrojov najsilnejšie postavenie z týchto kmeňov zaujímal kmeň ZAGHAWA, ktorý dodnes obýva územie východného Čadu a sudánskeho Darfúru. Práve za vlády dynastie Sayfawa sa v regióne začal prostredníctvom arabských a berberských obchodníkov šíriť islam. Dôležité je spomenúť, že Kanem na juhu Čadu (obývaný najmä animistami) nikdy naplno neskonsolidoval svoju moc a do tejto oblasti väčšinou podnikal nájazdy s cieľom získavať otrokov. Táto skutočnosť je až do súčasnosti dôvodom napätie medzi moslimským severom a prevažne animistickým a kresťanským juhom. V 14. storočí sa ríša Kanem po vnútorných nepokojoch rozpadla na niekoľko kráľovstiev, z ktorých najmocnejšie boli Bornu, Ouadai a Baguirmi.
V rokoch 1883 – 1893 boli tieto tri kráľovstvá dobyté sudánskym vojenským veliteľom Rabih al-Zubayrom, ktorý sa však postupne dostal do konfliktu s francúzskymi koloniálnymi záujmami. Do roku 1900 francúzske sily porazily al-Zubayra a v roku 1913 sa celé územie Čadu dostalo pod francúzsku kontrolu v rámci kolónie Francúzska rovníková Afrika.
V roku 1960 Čad získava nezávislosť a do prezidentskej funkcie sa dostáva kresťan z južného Čadu Ngarta TOMBALBAYE z „Progresívnej strany Čadu“, ktorý o dva roky v krajine zaviedol monostranícky systém. Prezident si autokratickým spôsobom vládnutia znepriatelil moslimov, ktorí v roku 1965 na severe rozpútali gerilovú občiansku vojnu. Moslimovia následne sformovali „Čadský národný oslobodenecký front“ tzv. „FROLINAT“. Tombalbaye získal podporu francúzskych jednotiek, ktorým sa do roku 1973 podarilo potlačiť revoltu na severe. Napriek tomu Frolinat pokračoval počas 70. a 80. rokoch s líbyjskou podporou v partizánskych operáciách proti vládnym silám. V roku 1975 je Tombalbaye zavraždený a na jeho miesto nastupuje ďalší kresťan z juhu – Felix MALLOUM. Líbya však v roku 1977 zintenzívňuje podporu pre moslimské gerilové skupiny a pristupuje k anexii severného čadského pásma Aouzou. V roku 1979 je Malloum pod náporom povstaleckých a líbyjských jednotiek nútený utiecť z krajiny. K moci sa následne dostáva moslim zo severu Goukoni OUEDDEI. Kaddáfi svojou stratégiou sledoval vytvorenie islamskej republiky z Čadu, ktorá by mohla slúžiť ako predmostie pre rozširovanie jeho vplyvu do strednej Afriky. Proti Oueddeiovi a jeho líbyjskému spojencovi sa však vytvára celonárodná opozícia, na čelo ktorej sa postavil bývalý premiér Hissene HABRE dostávajúci podporu od Francúzska a údajne aj od CIA. V roku 1982 Habre dobyl hlavné mesto N’Djamena a Oueddei je nútený utiecť na sever. Organizácia africkej jednoty následne uznáva Habreho vládu no Oueddeive jednotky naďalej operujú na severe s Kaddáfiho podporou. V roku 1987 čadské vládne sily definitívne vytlačili líbyjské jednotky z pásma Aouzou. O tri roky neskôr je prezident Habre zvrhnutý „Patriotským hnutím spásy“ (dostávajúce podporu z Líbye a Sudánu), na čele ktorého stál súčasný prezident Idriss DEBY.
V roku 1993 sa vytvára Prechodná národná vláda s Debym ako dočasným prezidentom na čele. O tri roky neskôr Deby vyhráva prvé multistranícke prezidentské voľby a v roku 1997 jeho strana víťazí aj v parlamentných voľbách. V roku 1998 „Hnutie za demokraciu a spravodlivosť“ (MDJT) vedené Debyho bývalým ministrom obrany Youssoufom TOGOIMIM začína ozbrojený boj proti vláde. Boje prebiehali najmä v regióne Tibesti. V roku 2000 podpísal Deby dohodu so Svetovou bankou o financovaní 1 000 km dlhého ropovodu, ktorý má exportovať čadskú ropu z južných polí v regióne Doba do Guinejského zálivu. MDJT podpisuje v roku 2003 mierovú zmluvu s vládou a taktiež sa otvára spomínaný ropovod do Guinejského zálivu.
V januári až februári 2004 na východ Čadu prichádzajú tisíce utečencov zo sudánskeho Darfúru, kde sa začínajú boje medzi tamojšími čiernymi Afričanmi a arabskými milíciami (Janjaweedi) podporovanými sudánskou vládou. Janjaweedi pri svojich operáciách prekračujú aj čadsko-sudánsko hranicu, pričom sa dostávajú do ozbrojených stretov s čadskou armádou. Deby obviňuje islamistický režim sudánskeho prezidenta Omara al-BASHIRA zo snahy destabilizovať Čad. Okrem toho Bashir údajne poskytuje zbrane a financie povstaleckým silám bojujúcim proti vláde v N’Djamene. Tieto skupiny rebelov sa sformovali väčšinou v decembri 2005. Ide najmä o „Zjednotený front za demokratickú zmenu“ (FUC), „Demokratickú revolučnú radu“ a „Úniu síl za pokrok a demokraciu“. Spomínané zoskupenia vytvorili v októbri 2006 „Úniu síl za demokraciu“ (UFD) na čele s Mahamat NOUR ABDELKARIMOM, ktorý 24.12.2006 podpísal s čadskou vládou prímerie. Radikálne povstalecké frakcie však odmietli zložiť zbrane a naďalej pokračujú v ozbrojených akciách. Abdelkarim sa v marci stal ministrom obrany v Debyho vláde a frakciám, ktoré akceptovali ním podpísané prímerie, vydal príkaz na integráciu do čadskej armády. Pokračujúce boje v Darfúre a na sudánsko-čadskom pohraničí však viedli Abdelkarima k vyhláseniam, že kmene Zaghawa (z ktorého pochádza aj Deby) stoja za nekončiacim kolobehom násilia na východe krajiny a tiež za útokmi proti príslušníkom kmeňa TAMA (Abdelkarimov kmeň). V dôsledku toho sa bojovníci umiernených frakcií čakajúci na integráciu do čadskej armády v polovici októbra 2007 opäť zapojili do bojových operácií proti vláde. Pre komplexnejšie pochopenie problematiky je potrebné uviesť, že značná časť tzv. čiernych Afričanov bojujúcich proti sudánskej vláde v Chartúme pochádza z kmeňa Zaghawa (podobne ako Deby). To je práve dôvodom prečo Bashir obviňuje Čad z podpory darfúrskych rebelov. Sudán zase údajne na oplátku poskytuje pomoc príslušníkom kmeňa Tama, ktorí majú významné zastúpenie v radoch čadských povstalcov. Motívom odporu kmeňa Tama je pocit frustrácie z údajnej marginalizácie ich postavenia zo strany Debyho vlády.
Prvé stále sídla na území dnešného Čadu sú datované od 7 tisícročia pred n. l. Medzi prvé známe civilizácie, ktoré v tejto oblasti vznikli patrí civilizácia Sao, ktorá sa sformovala asi v 6. stor. n. l. pri Čadskom jazere. Doposiaľ mnoho obyvateľov južného Čadu odvodzuje svoj pôvod od Sao. Na konci 1. tisícročia bolo však Sao pohltené vznikajúcou ríšou KANEM, ktorá sa vytvorila v priestore obchodných trás medzi Tripolisom a Čadským jazerom. Kanem zahŕňal územie dnešného Čadu, južnej Líbye a východného Nigeru. Tento štátny útvar bol vlastne konfederáciou mestských obchodných elít a nomádskych kmeňov. Podľa niektorých zdrojov najsilnejšie postavenie z týchto kmeňov zaujímal kmeň ZAGHAWA, ktorý dodnes obýva územie východného Čadu a sudánskeho Darfúru. Práve za vlády dynastie Sayfawa sa v regióne začal prostredníctvom arabských a berberských obchodníkov šíriť islam. Dôležité je spomenúť, že Kanem na juhu Čadu (obývaný najmä animistami) nikdy naplno neskonsolidoval svoju moc a do tejto oblasti väčšinou podnikal nájazdy s cieľom získavať otrokov. Táto skutočnosť je až do súčasnosti dôvodom napätie medzi moslimským severom a prevažne animistickým a kresťanským juhom. V 14. storočí sa ríša Kanem po vnútorných nepokojoch rozpadla na niekoľko kráľovstiev, z ktorých najmocnejšie boli Bornu, Ouadai a Baguirmi. 
V roku 1960 Čad získava nezávislosť a do prezidentskej funkcie sa dostáva kresťan z južného Čadu Ngarta TOMBALBAYE z „Progresívnej strany Čadu“, ktorý o dva roky v krajine zaviedol monostranícky systém. Prezident si autokratickým spôsobom vládnutia znepriatelil moslimov, ktorí v roku 1965 na severe rozpútali gerilovú občiansku vojnu. Moslimovia následne sformovali „Čadský národný oslobodenecký front“ tzv. „FROLINAT“. Tombalbaye získal podporu francúzskych jednotiek, ktorým sa do roku 1973 podarilo potlačiť revoltu na severe. 
Napriek tomu Frolinat pokračoval počas 70. a 80. rokoch s líbyjskou podporou v partizánskych operáciách proti vládnym silám. V roku 1975 je Tombalbaye zavraždený a na jeho miesto nastupuje ďalší kresťan z juhu – Felix MALLOUM. Líbya však v roku 1977 zintenzívňuje podporu pre moslimské gerilové skupiny a pristupuje k anexii severného čadského pásma Aouzou. V roku 1979 je Malloum pod náporom povstaleckých a líbyjských jednotiek nútený utiecť z krajiny. K moci sa následne dostáva moslim zo severu Goukoni OUEDDEI. Kaddáfi svojou stratégiou sledoval vytvorenie islamskej republiky z Čadu, ktorá by mohla slúžiť ako predmostie pre rozširovanie jeho vplyvu do strednej Afriky. Proti Oueddeiovi a jeho líbyjskému spojencovi sa však vytvára celonárodná opozícia, na čelo ktorej sa postavil bývalý premiér Hissene HABRE dostávajúci podporu od Francúzska a údajne aj od CIA. V roku 1982 Habre dobyl hlavné mesto N’Djamena a Oueddei je nútený utiecť na sever. Organizácia africkej jednoty následne uznáva Habreho vládu no Oueddeive jednotky naďalej operujú na severe s Kaddáfiho podporou. V roku 1987 čadské vládne sily definitívne vytlačili líbyjské jednotky z pásma Aouzou. O tri roky neskôr je prezident Habre zvrhnutý „Patriotským hnutím spásy“ (dostávajúce podporu z Líbye a Sudánu), na čele ktorého stál súčasný prezident Idriss DEBY. 
V januári až februári 2004 na východ Čadu prichádzajú tisíce utečencov zo sudánskeho Darfúru, kde sa začínajú boje medzi tamojšími čiernymi Afričanmi a arabskými milíciami (Janjaweedi) podporovanými sudánskou vládou. Janjaweedi pri svojich operáciách prekračujú aj čadsko-sudánsko hranicu, pričom sa dostávajú do ozbrojených stretov s čadskou armádou. Deby obviňuje islamistický režim sudánskeho prezidenta Omara al-BASHIRA zo snahy destabilizovať Čad. Okrem toho Bashir údajne poskytuje zbrane a financie povstaleckým silám bojujúcim proti vláde v N’Djamene. Tieto skupiny rebelov sa sformovali väčšinou v decembri 2005. Ide najmä o „Zjednotený front za demokratickú zmenu“ (FUC), „Demokratickú revolučnú radu“ a „Úniu síl za pokrok a demokraciu“. Spomínané zoskupenia vytvorili v októbri 2006 „Úniu síl za demokraciu“ (UFD) na čele s Mahamat NOUR ABDELKARIMOM, ktorý 24.12.2006 podpísal s čadskou vládou prímerie. Radikálne povstalecké frakcie však odmietli zložiť zbrane a naďalej pokračujú v ozbrojených akciách. Abdelkarim sa v marci stal ministrom obrany v Debyho vláde a frakciám, ktoré akceptovali ním podpísané prímerie, vydal príkaz na integráciu do čadskej armády. Pokračujúce boje v Darfúre a na sudánsko-čadskom pohraničí však viedli Abdelkarima k vyhláseniam, že kmene Zaghawa (z ktorého pochádza aj Deby) stoja za nekončiacim kolobehom násilia na východe krajiny a tiež za útokmi proti príslušníkom kmeňa TAMA (Abdelkarimov kmeň). V dôsledku toho sa bojovníci umiernených frakcií čakajúci na integráciu do čadskej armády v polovici októbra 2007 opäť zapojili do bojových operácií proti vláde. Pre komplexnejšie pochopenie problematiky je potrebné uviesť, že značná časť tzv. čiernych Afričanov bojujúcich proti sudánskej vláde v Chartúme pochádza z kmeňa Zaghawa (podobne ako Deby). To je práve dôvodom prečo Bashir obviňuje Čad z podpory darfúrskych rebelov. Sudán zase údajne na oplátku poskytuje pomoc príslušníkom kmeňa Tama, ktorí majú významné zastúpenie v radoch čadských povstalcov. Motívom odporu kmeňa Tama je pocit frustrácie z údajnej marginalizácie ich postavenia zo strany Debyho vlády.