Afganistan má dôležitú polohu medzi strednou Áziou na severe a indickým subkontinentom na juhu, preto o toto územie mali v priebehu dejín eminentný záujem viaceré ríše a ich silné armády. Afganistan je krajina kontrastov. Tvoria ju trávnaté náhorné plošiny, kamenisté púšte a vysoké horské štíty. Tri štvrtiny jeho územia pokrýva nedostupný terén. Vplyv týchto troch veľkých oblastí sa premietol taktiež do jeho prírodných a hospodárskych podmienok. Patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta, väčšina obyvateľov žije v hlbokej chudobe.
Podľa odhadu z roku 2001 je počet obyvateľov 26 813 000, ktorí sú príslušníkmi viac ako dvadsiatich národnostných skupín. Väčšina Afgáncov sú Paštúni (35%), druhú najpočetnejšiu skupinu tvoria Tadžikovia (25%). Nasledujú Chazarovia (19%), Uzbekovia (9%), a ostatní (Ajmánci, Turkméni, Kirgizovia, Balúčovia, Núristánci) 12%. Paštúni vždy zaujímali v dejinách Afganistanu privilegované postavenie, čo neraz zapríčinilo národnostné nepokoje a konflikty. Paštúni sú aj dnes ešte stále rozdelení do kmeňov; kmeň Duránov je najväčší, po ňom nasledujú kmene Ghizlajov, Kurakijov, Chajbarov a menšie kmene Gurachélov a Júsufzajov. Obývajú južné, juhozápadné a niektoré severné oblasti krajiny. Kmeň Duránov je zároveň aj najvplyvnejší. Pochádzali z neho, počínajúc Dóstom Muhammedom, všetci emirovia, králi i prezident M.Dáúd. Politika v Afganistane bola historicky poznačená bojmi o moc, krvavými prevratmi a nestabilnými transfermi moci. S výnimkou vojenskej junty, v Afganistane existovali za posledných 100 rokov takmer všetky formy vlády zahrňujúc monarchiu, republiku, teokraciu a komunistické zriadenie. Ústava prijatá Loya džirgou (veľké zhromaždenie kmeňových náčelníkov) v roku 2004 vyhlásila Afganistan za islamskú republiku pozostávajúcu z troch zložiek moci – výkonnej, zákonodarnej a súdnej.
Afganistan ako štát vzniká roku 1747 zjednotením paštunských kmeňov pod vedením Ahmada Šacha Durrániho. Od svojho vzniku až v podstate do konca prvej svetovej vojny zohrával úlohu nárazníkového štátu medzi dvoma významnými mocnosťami- Britským impériom a Ruskou ríšou. Krátky experiment s demokraciou v dvadsiatom storočí bol ukončený štátnym prevratom v roku 1973 a následným komunistickým kontra-pučom v roku 1978. V roku 1979 intervenoval do krajiny Sovietsky zväz za účelom podpory čerstvo nastoleného komunistického režimu a začala sa ničivá desaťročná vojna. Sovietski vojaci opustili Afganistan až v roku 1989 pod silným tlakom bojovníkov za slobodu- mudžahedínov. Následne sa v krajine rozpútalo množstvo vnútorných konfliktov, ktoré boli ukončené až v roku 1996 pádom hlavného mesta Kábulu a uchopením moci radikálnym hnutím Taliban.
Taliban vládol v Afganistane tvrdou rukou až do roku 2001 kedy USA po septembrových teroristických útokoch na ich území označujú Afganistan za centrum medzinárodného terorizmu na čele s Usámom bin Ládinom a zahajujú vojenskú kampaň. Následná bonnská konferencia organizovaná OSN určila plán pre politickú rekonštrukciu, ktorá zahŕňala prijatie novej ústavy, prezidentské voľby v roku 2004 a voľby do Národného zhromaždenia v roku 2005. Siedmeho decembra 2004 sa Hamíd Karzaj stal prvým demokraticky zvoleným prezidentom Afganistanu a nové Národné zhromaždenie bolo inaugurované 19.decembra 2005. Pred voľbami Karzaj krajinu viedol na základe výberu delegátmi Bonnskej konferencie z roku 2001. Medzi hlavné politické strany v krajine patria Islamská sociálna strana Afganistanu, Islamská strana Afganistanu, Strana národného kongresu Afganistanu, Národné hnutie Afganistanu a Národné islamské hnutie Afganistanu.
Jednou z dominantných súčastí agendy vlády je okrem iného vysporiadanie sa s neutešenou bezpečnostnou situáciou v krajine. Problém bezpečnosti sa stáva najvážnejším destabilizačným faktorom a brzdou akýchkoľvek reformných a rekonštrukčných procesov. Afgánska centrálna vláda čelí praktikám kmeňových vojenských skupín či Talibanu len s veľkými ťažkosťami, pretože jej možnosti sú pochopiteľne značne obmedzené. Miestna polícia má v súčasnosti asi 45 tisíc členov, no dôvera voči nej je pomerne nízka. Môžu za to početné kauzy, ako aj dokázané blízke vzťahy policajtov s vojenskými jednotkami jednotlivých veliteľov. Naopak Afgánska národná armáda (ANA) sa teší relatívne uspokojivej dôvere. Jej rady sú však zatiaľ skromné (v súčasnosti asi 27 tisíc príslušníkov) a jej výstavba sa nezaobíde bez výraznej zahraničnej pomoci. Jej symbolom sú predovšetkým misia ISAF pod vedením NATO a operácia Trvalá sloboda pod vedením USA. Od 5.októbra 2006 preberá NATO velenie nad medzinárodnými jednotkami vo východnom Afganistane, ktoré dovtedy spadali do Spojenými štátmi vedenej koalície, čím sa zvyšuje jej zaangažovanosť v tejto misii. Hlavným cieľom jednotiek NATO (asi 35000 vojakov z 37 krajín) je podpora centrálnej vlády na území celej krajiny za účelom jej rekonštrukcie a obnovy.
Jedným z najzávažnejších problémov Afganistanu je taktiež produkcia ópia a drog. Podľa úradu OSN pre drogy a kriminalitu (UNODC), zaznamenala produkcia ópia v roku 2006 49% nárast oproti predošlému roku a vďaka priaznivému počasiu v priebehu roku 2007 sa očakáva nový rekord. Väčšina produkcie je sústredená v dvoch južných provinciách- Helmand (46%) a Kandahár (8%), zvyšok sa vyprodukuje na severe krajiny v hraničnej oblasti s Tadžikistanom, Turkmenistanom a Uzbekistanom. Afganistanu v tomto ukazovateli patrí nelichotivá prvá priečka na svete, na celkovej svetovej produkcii sa podieľa až zhruba 90%. Z uvedených čísiel je zrejmé, že do produkcie drog je zapojená značná časť ekonomiky. Medzinárodný menový fond odhaduje, že až 40-60% HDP je naviazané práve na narkoprodukciu. Zisky z obchodu plynú predovšetkým do rúk Talibanu a kmeňových vodcov, ktorí nimi financujú nielen svoje aktivity ale predovšetkým, najmä v prípade Talibanu, akcie proti vláde, spôsobujúce nestabilitu. Predpokladalo a dúfalo sa, že medzinárodné spoločenstvo bude schopné priniesť mier, získať si obyvateľstvo a zaručiť bezpečnosť pre rekonštrukciu krajiny, no dnes sa zdá, že režim ktorý odstránili sa vracia. Afganistan mal byť pritom príkladom úspechu boja proti terorizmu a budovania demokracie v muslimskom svete.
Potalibanská vláda na čele s prezidentom Karzajom však stále nemá reálnu politickú a tobôž vojenskú moc vo vlastnej krajine (vynímajúc snáď len širšie okolie Kábulu) a je naplno odkázaná na medzinárodnú pomoc. Pri odhade ďalšieho vývoja situácie či realizácii vytýčených cieľov treba mať neustále na pamäti špecifiká Afganistanu, ktoré determinovali nielen jeho historický, spoločenský a politický vývoj, ale pretrvávajú až do súčasnosti. Nesmierne dôležité je taktiež samotné pochopenie afgánskej spoločnosti, dlhodobo vnútorne i medzinárodne izolovanej, pretkanej mnohými feudálnymi prežitkami, kde viera hrá rozhodujúcu úlohu. Vážnou prekážkou pre doteraz ktorúkoľvek afgánsku vládu boli práve spomínané črty kmeňového zriadenia, obzvlášť silné v horských oblastiach. Príslušníci horských kmeňov nikdy neuznávali autoritu panovníka a podriaďovali sa len rozhodnutiam rady starších svojho kmeňa. V takmer nezmenej podobe konajú dodnes. Typický je boj kmeňových náčelníkov o moc a vplyv vo svojej oblasti. Preto aj súčasné snahy o demokratizáciu podľa západného modelu len ťažko nachádzajú odozvu v realite a afgánska vláda nieje schopná tieto svoje problémy riešiť.
Podľa odhadu z roku 2001 je počet obyvateľov 26 813 000, ktorí sú príslušníkmi viac ako dvadsiatich národnostných skupín. Väčšina Afgáncov sú Paštúni (35%), druhú najpočetnejšiu skupinu tvoria Tadžikovia (25%). Nasledujú Chazarovia (19%), Uzbekovia (9%), a ostatní (Ajmánci, Turkméni, Kirgizovia, Balúčovia, Núristánci) 12%. Paštúni vždy zaujímali v dejinách Afganistanu privilegované postavenie, čo neraz zapríčinilo národnostné nepokoje a konflikty. Paštúni sú aj dnes ešte stále rozdelení do kmeňov; kmeň Duránov je najväčší, po ňom nasledujú kmene Ghizlajov, Kurakijov, Chajbarov a menšie kmene Gurachélov a Júsufzajov. Obývajú južné, juhozápadné a niektoré severné oblasti krajiny. Kmeň Duránov je zároveň aj najvplyvnejší. Pochádzali z neho, počínajúc Dóstom Muhammedom, všetci emirovia, králi i prezident M.Dáúd. Politika v Afganistane bola historicky poznačená bojmi o moc, krvavými prevratmi a nestabilnými transfermi moci. S výnimkou vojenskej junty, v Afganistane existovali za posledných 100 rokov takmer všetky formy vlády zahrňujúc monarchiu, republiku, teokraciu a komunistické zriadenie. Ústava prijatá Loya džirgou (veľké zhromaždenie kmeňových náčelníkov) v roku 2004 vyhlásila Afganistan za islamskú republiku pozostávajúcu z troch zložiek moci – výkonnej, zákonodarnej a súdnej.
Afganistan ako štát vzniká roku 1747 zjednotením paštunských kmeňov pod vedením Ahmada Šacha Durrániho. Od svojho vzniku až v podstate do konca prvej svetovej vojny zohrával úlohu nárazníkového štátu medzi dvoma významnými mocnosťami- Britským impériom a Ruskou ríšou. Krátky experiment s demokraciou v dvadsiatom storočí bol ukončený štátnym prevratom v roku 1973 a následným komunistickým kontra-pučom v roku 1978. V roku 1979 intervenoval do krajiny Sovietsky zväz za účelom podpory čerstvo nastoleného komunistického režimu a začala sa ničivá desaťročná vojna. Sovietski vojaci opustili Afganistan až v roku 1989 pod silným tlakom bojovníkov za slobodu- mudžahedínov. Následne sa v krajine rozpútalo množstvo vnútorných konfliktov, ktoré boli ukončené až v roku 1996 pádom hlavného mesta Kábulu a uchopením moci radikálnym hnutím Taliban.
Jednou z dominantných súčastí agendy vlády je okrem iného vysporiadanie sa s neutešenou bezpečnostnou situáciou v krajine. Problém bezpečnosti sa stáva najvážnejším destabilizačným faktorom a brzdou akýchkoľvek reformných a rekonštrukčných procesov. Afgánska centrálna vláda čelí praktikám kmeňových vojenských skupín či Talibanu len s veľkými ťažkosťami, pretože jej možnosti sú pochopiteľne značne obmedzené. Miestna polícia má v súčasnosti asi 45 tisíc členov, no dôvera voči nej je pomerne nízka. Môžu za to početné kauzy, ako aj dokázané blízke vzťahy policajtov s vojenskými jednotkami jednotlivých veliteľov. Naopak Afgánska národná armáda (ANA) sa teší relatívne uspokojivej dôvere. Jej rady sú však zatiaľ skromné (v súčasnosti asi 27 tisíc príslušníkov) a jej výstavba sa nezaobíde bez výraznej zahraničnej pomoci. Jej symbolom sú predovšetkým misia ISAF pod vedením NATO a operácia Trvalá sloboda pod vedením USA. Od 5.októbra 2006 preberá NATO velenie nad medzinárodnými jednotkami vo východnom Afganistane, ktoré dovtedy spadali do Spojenými štátmi vedenej koalície, čím sa zvyšuje jej zaangažovanosť v tejto misii. Hlavným cieľom jednotiek NATO (asi 35000 vojakov z 37 krajín) je podpora centrálnej vlády na území celej krajiny za účelom jej rekonštrukcie a obnovy.