Územie dnešnej DR Kongo bolo obývané už v období pred 10 000 rokmi. Pred 2 000 rokmi sa do oblasti začali zo severu sťahovať kmene jazykovej skupiny Bantu. Do 15. storočia sa im podarilo vytvoriť centralizované kráľovstvo s pevnou hierarchickou štruktúrou a prepracovaným súdnym systémom. Tento štátny útvar sa nazýval Konžským kráľovstom a bol sústredený najmä pozdĺž rieky Kongo. Siahal od súčasnej severozápadnej Angoly až po Gabon. K prvému kontaktu s Portugalskom došlo okolo roku 1482 a o niekoľko rokov neskôr konžský panovník konvertoval na kresťanstvo. Jeho snaha priviesť svoj ľud na novú vieru sa však stretla s násilnou opozíciou. Ďalší konžský panovník Afonso vytvoril vládny systém založený na portugalskom vzore. Pričinil sa taktiež o výstavbu kostolov. Za jeho vlády sa Kongo spolu s Portugalcami podieľalo na nájazdoch do okolitých regiónov s cieľom získavať otrokov. Kongo sa tak stal významným dodávateľom v „Atlantickom obchode s otrokmi“. Vojenské kampane spojené so získavaním otrokov však priniesli do konca 16. stor. do oblasti nestabilitu, čo taktiež súviselo s nájazdmi bojovných kmeňov Jaga z východu. Oblasť jazera Tanganika sa tiež stala miestom nájazdov Arabov z východoafrického sultanátu Zanzibar.
V 70. rokoch 19. stor. sa o Kongo začali zaujímať aj Briti a Belgičania. David Livingstone a Henry Morton Stanley viedli do Konga prieskumné výpravy. Stanley po návrate domov žiadal britskú vládu, aby začala s kolonizáciou Konga. Jeho návrhy však boli odmietnuté. Stanleyho si následne najal belgický kráľ Leopold II., ktorý ho poveril zakladaním obchodných staníc v Kongu a nadväzovaním kontaktov s miestnymi náčelníkmi. V roku 1884 sa konala „Berlínska západoafrická konferencia“, na ktorej došlo k zrušeniu obchodu s otrokmi a rozdeleniu sfér vplyvu v Afrike medzi jednotlivými európskymi mocnosťami. Leopoldovi II. bola priznaná zvrchovanosť nad Kongom, ktoré sa v tej dobe oficiálne nazývalo „Slodobný štát Kongo“. Napriek medzinárodnému zákazu obchodu s otrokmi a otrockej práce začalo Belgicko politiku vykorisťovania a nemorálneho využívania obyvateľov Konga a jeho nerastných surovín. Belgicko profitovalo najmä z obchodu so slonovinou a kaučukom. V roku 1908 po sérii obvinení zo strany zahraničných žurnalistov, že s obyvateľmi Konga sa zaobchádza ako s otrokmi, sa Belgicko rozhodlo Kongo anektovať. „Slobodný štát Kongo“ sa teda premenoval na „Belgické Kongo“. Aj keď bola väčšina nespravodlivých pracovných zákonov zrušená, životné podmienky bežných obyvateľov sa nezmenili.
Počas I. svetovej vojny bojovali konžskí vojaci proti nemeckej armáde a pomáhali pri dobytí Ruanda-Urundi (dnešná Rwanda). Belgická administratíva sa však aj po vojne správala k domorodcom paternalisticky. Miestni obyvatelia nesmeli zastávať verejné funkcie, preto neboli pripravení na získanie vlastnej nezávislosti, keďže ich nikto nenaučil umeniu vládnuť. Po II. svetovej vojne sa význam Konga ešte zvýšil, keďže sa stalo miestom ťažby medi a najmä uránu, ktorý bol použitý na výrobu prvých jadrových zbraní. V tomto období krajina zažila etapu rýchlej industrializácie. Miestnym obyvateľom bolo dovolené vlastniť pôdu a úzka elita bola dokonca zrovnoprávnená s bielymi kolonistami. Na rok 1957 boli naplánované aj voľby do miestnej samosprávnej rady. Belgičania sa domnievali, že tieto kroky pripravia Kongo na obmedzenú autonómiu. Desaťročia koloniálnej vlády a urýchlená modernizácia však nemohli zmeniť ekonomickú nevyrovnanosť a politickú zaostalosť krajiny.
Do roku konca roku 1959 sa po celom Kongu rozpútali nepokoje, ktorých cieľom bolo získanie nezávislosti. Po týchto nepokojoch Belgičania zlegalizovali konžské politické strany. Medzi dve najvplyvnejšie patrili „Abako“ („Aliancia Bakongo“) vedená Josephom Kasavubum a „Konžské národné hnutie“ vedené militantným nacionalistom Patrice Lumumbom. Belgicko pod obrovským nátlakom konžského národného hnutia bolo nútené uznať jeho nezávislosť. Na základe vzájomnej dohody z mája 1960 sa prezidentom stal Kasavubu a premiérom Lumumba a Kongo získalo nezávislosť.
Do dvoch týždňov od získania nezávislosti však Lumumba čelil nepokojom v Katange (podporovanej belgickými ťažobnými spoločnosťami) a južných provinciách Kasia, ktorých cieľom bolo získanie nezávislosti. Na čele povstalcov v Katange stál samozvaný premiér tohto regiónu Moise Tshombe. Belgicko na krízu odpovedalo mobilizáciou svojich jednotiek a vyslaním ďalších posíl z Európy a to aj napriek Lumumbovým protestom. Lumumba požiadal Bezpečnostnú radu OSN o riešenie situácie, ktorá reagovala výzvou na stiahnutie belgických jednotiek z oblasti. BR následne schválila mierovú misiu zloženú z afrických, švédskych a írskych vojakov, ktorí následne začali v krízovej oblasti nahrádzať belgické sily. Podľa OSN sa však mierové jednotky nesmeli zasahovať do miestneho konfliktu, preto Lumumba požiadal o pomoc ZSSR, čím si znepriatelil Západ. V septembri prezident Kasavubu s podporou Západu prepustil Lumumbu z funkcie, čo však Lumumba označil za nelegálne a následne vyhlásil, že zbavuje Kasavubu prezidentskej funkcie. Konžská vláda zostala nefunkčná čo rýchlo využil náčelník generálneho štábu plukovník Joseph Désireé Mobutu (neskôr si zmenil meno na Mobutu Sese Seko), ktorý v krajine preniesol moc do rúk dočasnej vlády. Lumumba sa dostal do domáceho väzenia. Kasavubu však zotrval vo svojej funkcii.
V decembri 1960 bývalý vicepremiér Antoine Gizenga sa sám vyhlásil za premiéra. Jeho vládu uznali arabské a komunistické štáty spolu s Ghanou a ZSSR, ktoré rýchlo začalo aj s dodávkami zbraní. V januári 1961 pro-Lumbove vojenské oddiely vpadli do Katangy a OSN tam vyslala ďalšie mierové jednotky. Medzitým bol Lumumba chytený pri pokuse utiecť z domáceho väzenia. Na Mobutuho príkaz bol Lumumba letecky prevezený do Katangy, kde ho 17.januára 1961 zavraždili vojaci lojálni Tshombemu. BR vyzvala všetky cudzie jednotky, ktoré neboli pod velením OSN, aby sa z Konga stiahli. Tshombe, ktorý odmietal zložiť v Katange zbrane sa stal terčom ofenzívy síl OSN, keďže BR schválila použitie sily, aby predišla hrozbe, že sa celá krajina dostane do občianskej vojny. Gizenga zatiaľ súhlasil, že sa stane vicepremiérom v novej konžskej vláde. V roku 1962 bol však z tohto postu odstránený. Mobutu do funkcie premiéra vymenoval muža menom Cyrille Adoula, ktorý po tom ako sa Thsombe vzdal vojskám OSN, vytvoril novú vládu, v ktorej našli zastúpenie aj prívrženci Lumumbu a povstalcov z Katangy. V septembri 1963 však Adoula rozpustil parlament, čo spustilo ďalšiu vlnu rebélií na východe krajiny, za ktorými stáli Lumumbovi stúpenci. Jedným z povstaleckých vodcov sa stal budúci prezident Laurent – Désiré Kabila, ktorý vo východnej provincii Kivu viedol gerilovú vojnu proti vládnym silám.
V júni 1964 Adoula rezignoval a na jeho miesto sa dostal Tshombe. V roku 1965 však po parlamentných voľbách, ktoré vyhral Tshombe Mobutu opäť intervenoval a zbavil funkcií aj prezidenta Kasavubu aj premiéra Tshombeho. Mobutu moc odvtedy koncentroval výlučne vo vlastných rukách. O šesť rokov neskôr zmenil názov krajiny na Zaire. Jeho vláda sa vyznačovala drancovaním konžského nerastného bohatstva na vlastné obohacovanie, odstraňovaním politických rivalov a upevňovaním osobnej moci. Napriek tomu, že v rámci svojej politiky prikročil k zoštátneniu asi 2 000 zahraničných podnikov pôsobiacich v Kongu, Západ ho podporoval ako hrádzu proti vplyvu ZSSR v strednej Afrike. Koncom 70. rokov bol Mobutu vyzbrojovaný Západom v jeho boji proti novému povstaniu v Katange, ktoré bolo podporované komunistickými silami v Angole, ZSSR a Kubou.
Po skončení studenej vojny bol však Mobutu pod domácim aj medzinárodným nátlakom nútený v roku 1991 zorganizovať národnú konferenciu, ktorá legalizovala multistranícky systém. Keď bol na konferencii za premiéra zvolený vodca opozície Etienne Tshisekedi, Mobutu odmietol uznať jeho autoritu, čo bolo iskrou vypuknutia občianskej vojny. Účastníci konferencie sa zjednotili v tzv. „Vysokej rade republiky“ (HCR), ktorej cieľom bola organizácia slobodných volieb. Mobutu však odmietal akúkoľvek legitimitu HCR a následne vytvoril vlastnú vládu. V roku 1994 vyhlásil svoju vládu a HCR (samozrejme nelogicky, keďže na HCR nemal žiadny vplyv) za rozpustené a ohlásil vytvorenie „Vysokej rady republiky-parlamentu pre tranzíciu“ (HCR-PT). Tento orgán v apríli 1994 schválil „Prechodný ústavný akt“, na základe ktorého sa malo konať referendum spolu s prezidentskými a parlamentnými voľbami. Keď HCR-PT zvolila za premiéra umiernenú opozičnú postavu Leon Kengo wa Donda, členovia HCR proti tomu protestovali, čím nastal vážny rozkol v opozičnom hnutí.
V septembri 1996 sa menšina konžských Tutsiov (známi ako Banyamulenge) stala terčom útokov Mobutuovej armády a miestnych netutsiovských milícií. Konžskí Tutsiovia však dostali podporu od rwandskej vlády (ktorej dominovali práve Tutsiovia). Následné napätie medzi Zairom a Rwandou vyústilo do vytvorenia „Aliancie demokratických síl za oslobodenie Konga“ (AFDL) vedenej Laurentom – Désirém Kabilom. Kabila dostával podporu od Uganda, Rwandy, Burundi, Angoly a Zambia. Tieto krajiny mali na Mobutuho ťažké srdce, keďže on v minulosti poskytoval podporu gerilovým skupinám operujúcich na ich územiach. V roku 1997 bol Mobutu nakoniec porazený a utiekol do exilu v Maroku kde v tom istom roku aj zomrel. Kabila sa po Mobutuovej porážke dostal do prezidentského kresla.
V roku 1998 si však Kabila znepriatelil Rwandu keď z krajiny vyhostil jej poradcov. V tom istom roku opäť konžská armáda tentoraz pod Kabilovým vedeným zaútočila na Tutsiov na východe krajiny. Proti Rwande a Ugande sa podarilo Kabilovi za spojencov získať Zimbabwe, Angolu, Namíbiu, Čad a Sudán. V júli 1999 podpísali bojujúce strany mierovú zmluvu v Lusake a v roku 2000 OSN na základe toho vyslala do krajiny mierovú misiu MONUC. Laurent Kabila bol v roku 2001 zavraždený a vo funkcii ho nahradil jeho syn Joseph Kabila. Boje však v Kongu (v roku 1997 získalo naspäť svoj pôvodný názov) neustávali a počas roku 2002 prebiehali ďalšie rokovania o stiahnutí rwandských a ugandských vojsk výmenou za demobilizáciu Hutuov, ktorí z územia Konga bojovali proti rwandskej vláde. V decembri 2002 bola podpísaná mierová zmluva v Sun City v Juhoafrickej republike. Na základe nej Rwanda a Uganda ohlásili stiahnutie svojich síl.
V júni 2003 bola vytvorená prechodná vláda, v ktorej sa Kabila delil o moc so štyrmi viceprezidentmi. Vláde sa však nepodarilo zastaviť aktivity povstaleckých skupín v provinciách Ituri, Severné Kivu, Južné Kivu a Katanga. Tieto zoskupenia sú tvorené časťou členov protimobutuovskej opozície, ďalej Rwandou podporovaní Tutsiovia a tiež proti rwandskej vláde bojujúce milície Hutuov. Tieto rôznorodé frakcie vedú však boje aj medzi sebou a ich hlavnou motiváciou je kontrola nerastných surovín.
V roku 2005 sa ugandská povstalecká skupina „Armáda božieho odporu“ (LRA) usadila v blízkosti Národného parku Garamba na severovýchode Konga. Tento krok opätovne zvýšil napätie medzi Kongom a Ugandou, keďže Kongo podozrievalo ugandskú vládu zo snahy nelegálne ťažiť konžské nerastné suroviny. Nová ústava zavádzajúca deľbu moci medzi prezidentom a premiérom bola v referende schválená 13. mája 2005. Prezidentské voľby sa uskutočnili 30. júla 2006. Po prvom kole nasledovali násilné zrážky medzi priaznivcami prezidenta Kabilu a opozičného kandidáta Jean-Pierre Bembu, keďže ani jeden z kandidátov nebol schopný získať potrebnú väčšinu. Regionálne a druhé kolo prezidentských volieb sa konali 29. októbra 2006, v ktorých zaznamenal úspech Kabila.
Územie dnešnej DR Kongo bolo obývané už v období pred 10 000 rokmi. Pred 2 000 rokmi sa do oblasti začali zo severu sťahovať kmene jazykovej skupiny Bantu. Do 15. storočia sa im podarilo vytvoriť centralizované kráľovstvo s pevnou hierarchickou štruktúrou a prepracovaným súdnym systémom. Tento štátny útvar sa nazýval Konžským kráľovstom a bol sústredený najmä pozdĺž rieky Kongo. Siahal od súčasnej severozápadnej Angoly až po Gabon. K prvému kontaktu s Portugalskom došlo okolo roku 1482 a o niekoľko rokov neskôr konžský panovník konvertoval na kresťanstvo. Jeho snaha priviesť svoj ľud na novú vieru sa však stretla s násilnou opozíciou. Ďalší konžský panovník Afonso vytvoril vládny systém založený na portugalskom vzore. Pričinil sa taktiež o výstavbu kostolov. Za jeho vlády sa Kongo spolu s Portugalcami podieľalo na nájazdoch do okolitých regiónov s cieľom získavať otrokov. Kongo sa tak stal významným dodávateľom v „Atlantickom obchode s otrokmi“. Vojenské kampane spojené so získavaním otrokov však priniesli do konca 16. stor. do oblasti nestabilitu, čo taktiež súviselo s nájazdmi bojovných kmeňov Jaga z východu. Oblasť jazera Tanganika sa tiež stala miestom nájazdov Arabov z východoafrického sultanátu Zanzibar. 
V 70. rokoch 19. stor. sa o Kongo začali zaujímať aj Briti a Belgičania. David Livingstone a Henry Morton Stanley viedli do Konga prieskumné výpravy. Stanley po návrate domov žiadal britskú vládu, aby začala s kolonizáciou Konga. Jeho návrhy však boli odmietnuté. Stanleyho si následne najal belgický kráľ Leopold II., ktorý ho poveril zakladaním obchodných staníc v Kongu a nadväzovaním kontaktov s miestnymi náčelníkmi. V roku 1884 sa konala „Berlínska západoafrická konferencia“, na ktorej došlo k zrušeniu obchodu s otrokmi a rozdeleniu sfér vplyvu v Afrike medzi jednotlivými európskymi mocnosťami. Leopoldovi II. bola priznaná zvrchovanosť nad Kongom, ktoré sa v tej dobe oficiálne nazývalo „Slodobný štát Kongo“. Napriek medzinárodnému zákazu obchodu s otrokmi a otrockej práce začalo Belgicko politiku vykorisťovania a nemorálneho využívania obyvateľov Konga a jeho nerastných surovín. Belgicko profitovalo najmä z obchodu so slonovinou a kaučukom. V roku 1908 po sérii obvinení zo strany zahraničných žurnalistov, že s obyvateľmi Konga sa zaobchádza ako s otrokmi, sa Belgicko rozhodlo Kongo anektovať. „Slobodný štát Kongo“ sa teda premenoval na „Belgické Kongo“. Aj keď bola väčšina nespravodlivých pracovných zákonov zrušená, životné podmienky bežných obyvateľov sa nezmenili. 
Počas I. svetovej vojny bojovali konžskí vojaci proti nemeckej armáde a pomáhali pri dobytí Ruanda-Urundi (dnešná Rwanda). Belgická administratíva sa však aj po vojne správala k domorodcom paternalisticky. Miestni obyvatelia nesmeli zastávať verejné funkcie, preto neboli pripravení na získanie vlastnej nezávislosti, keďže ich nikto nenaučil umeniu vládnuť. Po II. svetovej vojne sa význam Konga ešte zvýšil, keďže sa stalo miestom ťažby medi a najmä uránu, ktorý bol použitý na výrobu prvých jadrových zbraní. V tomto období krajina zažila etapu rýchlej industrializácie. Miestnym obyvateľom bolo dovolené vlastniť pôdu a úzka elita bola dokonca zrovnoprávnená s bielymi kolonistami. Na rok 1957 boli naplánované aj voľby do miestnej samosprávnej rady. Belgičania sa domnievali, že tieto kroky pripravia Kongo na obmedzenú autonómiu. Desaťročia koloniálnej vlády a urýchlená modernizácia však nemohli zmeniť ekonomickú nevyrovnanosť a politickú zaostalosť krajiny. 
