Moslimovia v Africkom rohu sa hlásia k sunnitskej vetve islamu. Miestny islam je ovplyvnený súfizmom, ktorý je mystickým smerom tohto náboženstva a vyvinul sa v 9. – 10. stor. n.l. Súfizmus je založený na hlbokom rozjímaní a meditácii s cieľom nájsť transcedentálnu jednotu s Allahom. Týmto praktikám sa venovali potulní askéti a mystici. S rozvojom súfizmu začali jeho nasledovníci zakladať v 15. stor. aj náboženské rády. Člen takéhoto rádu sa nazýva dervish (z perzského slova daraawish, čo znamená „ten kto sa vzdal svetských záležitostí a zasvätil sám seba Bohu a službe komunite“).

Vodcom týchto rádov sa udeľoval arabský titul shaykh. Dervishovia tiež stoja za zakladaním náboženských poľnohospodárskych komunít nazývaných jamaa. Väčšina z týchto komunít bola obývaná rodinami s deťmi a iba malá časť z nich fungovala ako spoločenstvo mužov žijúcich v celibáte. S narastajúcim počtom týchto poľnohospodárskych komunít sa značná časť obyvateľstva stávala formálnymi členmi súfistických rádov, hoci len malý zlomok z nich podstupoval tvrdé odriekanie a disciplínu príznačnú pre súfistických svätcov a mystikov. Jamaa boli zakladané najmä pozdĺž tokov veľkých riek a ich vodcovia sa zaujímali viac o kultiváciu úrodnej pôdy ako o islamskú výuku, keďže väčšina miestneho obyvateľstva bola všeobecne nevzdelaná. Pozitívna úloha týchto poľnohospodársko – náboženských komunít spočívala aj v tom, že vodcovia rádov pri ich zakladaní žiadali o povolenie miestnych klanových starešinov, ktorí daný kus zeme väčšinou bez problémov darovali. Novovzniknutá jamaa následne pôsobila ako nárazníková zóna medzi znepriatelenými klanmi (najmä na území dnešného Somálska), keďže jej pôda bola zasvätená Allahovi.