A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes28
mod_vvisit_counterVčera68
mod_vvisit_counterTento týždeň557
mod_vvisit_counterTento mesiac1835

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Analýza: Militantný islamizmus v Africkom rohu
Napísal: Oliver ÉDER   
Pondelok, 03.decembra 2007 - 20:57 hod.
Obsah článku
Analýza: Militantný islamizmus v Africkom rohu
Miestne islamské tradície
Radikálny islamizmus
Záver





Radikálny islamizmus
 

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že základňou islamského fundamentalizmu a militarizmu bolo Somálsko, odkiaľ sa vplyv saláfizmu šíril naprieč regiónom. Saláfizmus znamená návrat k tradičnému „čistému islamu“, tzn. že jeho stúpenci považujú prvé tri generácie moslimov za dokonalých veriacich. V praxi ide o rigidné dodržiavanie práva šária a odmietanie akýchkoľvek modernizačných tendencií, ktoré sa v islame prejavujú. Okrem toho je pre saláfistov typické odmietavé stanovisko k Západu vrátane jeho myšlienkových prúdov (demokracia, pluralizmus, socializmus, ústavný poriadok atď.) Saláfisti si často osvojujú násilné metódy politického boja.

Somálsko  Somálčania mali tradične pevné obchodné a historické väzby na Saudskú Arábiu, ktorá už počas diktátorského režimu somálskeho prezidenta Siada Barreho začala tajne podporovať islamskú opozíciu, ktorá nesúhlasila s politikou marginalizácie a potláčania náboženský komunít zo strany Barreho. Saudská Arábia neposkytovala len financie ale tiež ideologickú podporu, keďže mnoho z vodcov nového saláfistického hnutia študovalo v Saudskej Arábii.

ImageCentrum saláfizmu sa sformovalo na predmestí Mogadiša s názvom „Eel Hindi“. Vznikla tu spoločnosť al-Jama al-Islamiyya, ktorá sa zameriavala na „očisťovanie viery“. Táto spoločnosť čoskoro nadviazala spoluprácu so skupinou Wahdat al-Shabaab al-Islamiyya pôsobiacou na severe, ktorá bola populárna medzi učiteľmi a študentmi stredných škôl v mestách Hargeysa a Buro. Vo vedení skupiny stál aj klerik vyštudovaný v Saudskej Arábii – Sheikh Ali Warsame, ktorý sa neskôr stal dôležitou postavou v radoch militantných islamistov. Medzi rokmi 1982 a 1984 došlo k zlúčeniu týchto dvoch náboženských spolkov, čím sa vytvorila skupina, ktorá si dala názov Al-Itihaad Al-Islaami (AIAI). AIAI postupne prešla od učenia islamu k hlásaniu novej politickej alternatívy, založenej na Koráne a Sunne, ktoré sa mali stať základom pre všetky sféry politického a sociálneho života. Po páde Barreho režimu v roku 1991 realita bezvládia a anarchie prinútila AIAI k militarizácii. AIAI sa stala účastníkom bojov medzi klanovými frakciami rôznych warlordov a po sérii porážok sa časť jej krídla stiahla do etiópskeho Ogadenu a časť sa snažila v regióne Gedo v praxi realizovať myšlienku islamského emirátu. Tretia skupina sa usadila pri hraniciach s Keňou, kde založila výcvikový tábor pri Ras Kamboni, v ktorom sa údajne objavovali aj členovia Al-Káydy. Etiópska vetva AIAI sa spojila s militantnými skupinami ogadenských Somálčanov bojujúcich za nezávislosť od Etiópie. V rámci svojej taktiky skupina spáchala aj niekoľko bombových útokov v etiópskych mestách, čo prinútilo etiópsku armádu v roku 1996 proti nej tvrdo zakročiť. Ofenzíva bola vedená aj proti vetve AIAI pôsobiacej v pohraničnom regióne Gedo. Výsledkom etiópskych útokov bola smrť niekoľkých stoviek islamistov a rozklad celej organizačnej štruktúry. Väčšina členov, ktorí prežili začali buď pokojný život alebo sa začali angažovať vo sfére biznisu (podporujúc neskoršiu UIC). Niektorí ďalší sa stali aktívnymi vo sfére vytvárania islamských saláfistických súdov, ktoré vznikali najmä v Mogadiši počas 90. rokov. Tieto súdy s vlastnými milíciami zabezpečovali ochranu miestnym obyvateľom a podnikateľom a prísne implementovali islamské právo šária. Stali sa nástrojom potláčania zločinnosti a anarchie, ktorá pramenila zo svojvôle warlordov živiacich sa banditizmom. Jednotlivé saláfistické súdy sa postupne začali spájať a integrovať sa aj s podobnými súfistickými súdmi (ktoré však neboli stúpencami militarizmu), čoho výsledkom bolo v roku 2004 vytvorenie „Únie islamských súdov“ (UIC), ktorá sa dostala do opozície proti somálskej „Prechodnej federálnej vláde“ (TFG) podporovanej USA, Etiópiou a viacerými warlordmi. UIC však po svojom vzniku začala s agresívnou vojenskou expanziou a do jej rúk sa dostávalo čoraz väčšie územie Somálska. Etiópiu, ktorá sa obávala vzniku islamského štátu vo svojom susedstve to prinútilo v decembri 2006 s podporou USA (letecké nálety) a TFG vojensky proti UIC zasiahnuť. Toto islamistické hnutie teda zažilo podobnú porážku ako jeho nepriamy predchodca AIAI o desať rokov skôr. Od rozpadu UIC sú v Somálsku doposiaľ nasadené etiópske vojská, proti ktorým vedú gerilové útoky nové islamistické militantné zoskupenia - „Somálske ľudové hnutie odporu“ (SPIM) a „Mládežnícke mudžahedínske hnutie“ (YMM – premenovaný Hizbul Shabaab, ktorý bol elitnou džihádistickou jednotkou UIC).

Eritrea  V tejto krajine pôsobí viacero islamistických zoskupení ale reálny vplyv má v súčasnosti najmä Eritrejské islamistické džihádistické hnutie (EJIM). Táto organizácia začala pôsobiť v roku 1975 keď sa skupina islamisticky zmýšľajúcich gerilových bojovníkov odtrhla od Eritrejského oslobodeneckého frontu (ELF), ktoré bojovalo už od vzniku eritrejského hnutia za nezávislosť. Formálne bolo EJIM založené v roku 1980 a od vyhlásenia nezávislosti Eritrei v roku 1993 sa zameriava na zvrhnutie režimu prezidenta Isaiasa Afewerkiho. Oficiálne sa skupina zdržiava útokov na západné ciele. EJIM má sídlo v Sudáne a skladá sa z disidentov z ELF, konzervatívnych Eritrejčanov, moslimov z iných krajín regiónu a siete moslimských mládežníckych organizácií. Organizácia má aj iné názvy – Eritrejské islamistické reformné hnutie, Organizácia Abu Suhail, Eritrejské islamistické hnutie spásy. Skôr sa však dá povedať, že v tomto prípade ide o samostatné frakcie, ktoré operujú s veľkou dávkou autonómie. Národný eritrejský islamistický front oslobodenia, Organizácia eritrejských mladých moslimov, Islamské prebudenie –tieto saláfistické organizácie vznikli v 80. rokoch a do roku 1988 sa pridali k EJIM, ktorá sa však postupne začala štiepiť. Militantná saláfistická frakcia vznikla pod vedením Shaykh Abu Suhaila (známy tiež ako Muhammad Ahmad), ktorý sa zúčastnil džihádu proti ZSSR v Afganistane. Z tejto skutočnosti a tiež dokumentov Al-Káydy z Afganistanu vyplýva, že niektorí členovia EJIM majú kontakty na Al-Káydu. Túto teóriu podporuje aj skutočnosť, že EJIM má svojich členov v Chartúme kde bola v 90. rokoch základňa Al-Káydy. V súčasnosti EJIM vedená Khalil Mohammed Amerom spadá pod organizáciu eritrejských opozičných skupín Eritrejská národná aliancia. EJIM v poslednej dekáde uskutočnila niekoľko úspešných útokov najmä proti eritrejskej armáde. EJIM má základňu v Chartúme a svoje operácie uskutočňuje najmä v západnej Eritrei. Organizácia naznačila, že má zámer spojiť sa s ďalšími islamistickými organizáciami v regióne, z čoho vyplýva aj nebezpečenstvo spojenia s Al-Káydou.


Etiópia
V Etiópii nepôsobia žiadne vyslovene islamistické zoskupenia. V regióne Ogaden vedú ozbrojený boj za nezávislosť dve zoskupenia etnických Somálčanov – „Ogadenský národný oslobodenecký front“ (ONLF – klany Darod a Ogadeni) a „Oslobodenecký front Oromo“ (OLF – klan Oromo). OLF však oficiálne odmieta akúkoľvek formu náboženského fundamentalizmu a hlási sa aj ku kresťanstvu aj k islamu a predovšetkým sleduje sekulárne politické ciele. Jej prepojenie na džihádistov je preto nepravdepodobné. ONLF sa taktiež oficiálne nespája s náboženskými radikálmi, napriek tomu počas 90. rokov intenzívne spolupracovala s AIAI a po vytvorení UIC aj s touto novou islamistickou organizáciou. ONLF údajne mala tiež výcvikové tábory na území Somálska, čo bolo realizované pod patronátom somálskych islamistov. V etiópskom Ogadene však v prvej polovici 90. rokov pôsobili bunky medzinárodnej teroristickej siete Al-Káyda, ktorej snaha sa naplno etablovať v Africkom rohu skončila fiaskom. Al-Káyda čelila v Ogadene a tiež v Somálsku obrovským ťažkostiam. Ogaden bol využívaný ako predmostie pre ďalšie operácie v Somálsku. Hlavným problémom bola neschopnosť bin Ládina presvedčiť AIAI začať džihád proti USA. Ogadenská vetva to odmietala pretože sa zameriavala na boj proti Etiópii a somálska vetva tvrdila, že Somálčania nie sú na niečo také pripravení. Ďalšie komplikácie spôsobovala tradičná nedôverčivosť Somálčanov voči cudzincom vrátane Arabov (typická vlastnosť pastierskych národov) a saláfizmu, kedže somálsky islam vyznáva súfistické tradície. Al-Káyda tiež nedokázala v Somálsku získať ďalších spojencov kvôli klanovej roztrieštenosti, keď sa každý zaujímal o boj proti susednému klanu a abstraktné myšlienky o svetovom džiháde mu boli bytostne cudzie.


Keňa - Zo všetkých krajín Afrického rohu má Keňa najstabilnejšiu a najdemokratickejšiu vládu. Paradoxne utrpela zo všetkých krajín najväčší počet teroristických útokov. Tento „kenský paradox“ sa dá vysvetliť štyrmi faktormi: 1) Keňa so svojou rozvinutou ekonomikou disponuje mnohými cieľmi atraktívnymi pre teroristické skupiny 2) Keňa má vlastnú suverénnu vládu, vďaka čomu je obmedzená operačná nezávislosť západných spravodajských služieb 3) Keňa vo viacerých regiónoch nemá dostatočne fungujúce štátne inštitúcie, vrátane bezpečnostných a súdnych zložiek, čo nepodporuje bežných obyvateľov v tom, aby vláde poskytovali informácie o teroristických živloch 4) Prítomnosť frustrovanej moslimskej menšiny na kenskom pobreží umožňuje Al-Káyde pôsobiť v tejto oblasti bez výrazných bezpečnostných hrozieb. Veľmi dôležitým je fakt, že v Keni ako v jedinej z krajín Afrického rohu sa podarilo Al-Káyde čiastočne etablovať. Mnohým sa zdá paradoxné, že bunky tejto teroristickej siete uspeli práve v Keni, ktorá má imidž fungujúceho demokratického štátu a nie v zlyhanom štáte ako je Somálsko. V tomto type krajín totiž existuje bezpečnostné vákuum, ktoré je nebezpečné aj pre samotné výcvikové tábory, ktoré môžu byť ľahko napadnuté miestnymi klanovými resp. kmeňovými milíciami alebo ozbrojenými silami západných krajín. Al-Káyda bola preto v Afganistane úspešná lebo mohla operovať pod ochranou talibanskej vlády. Hlavným faktorom, ktorý bol výhodný pre Al-Káydu je skutočnosť, že na severe Kene žije hoci malá ale významná komunita moslimov, ktorí majú pevné vzťahy so svojimi príbuznými a priateľmi v štátoch Arabského polostrova. Tieto historické a etnické väzby znižujú nebezpečenstvo odhalenia aktivít Al-Káydy. Spomínaná menšina sa cíti frustrovaná svojou zlou sociálnou a ekonomickou situáciou a kresťanskou prevahou v krajine.útoky na americké ambasády v Nairobi a Dar es Salaam v roku 1998 a dva útoky v Mombase v roku 2002.

Za týmito útokmi mali stáť Fazul Abdullah Mohammed, Saleh Ali Saleh Nabhan a Abu Talha al-Sudani.  Títo traja teroristi boli aj terčom amerických náletov v januári 2007, ktorých cieľom bola eliminácia bunky Al-Káydy, ktorá sa mala nachádzať pri somálskej obci Ras Kamboni ležiacej pri kenských hraniciach. Okrem toho v Keni panuje jedna z najväčších mier korupcií na svete. V krajine je veľkým problémom boj proti bežnej kriminalite nieto ešte riešenie teroristických hrozieb. Najhoršie je, že do korupcie sú zapletení ľudia z najvyšších vládnych miest. Údajne aj za dolapenie Ocalana muselo Turecko tajne zaplatiť kenskej vláde 50 miliónov USD. Prostredie skorumpovanej Kene je preto pre teroristické bunky vľúdnejším operačným prostredím ako anarchiou zmietané Somálsko resp. etiópsky Ogaden. Kenským bunkám príbuzným s Al-Káydou sa podarilo zatiaľ realizovať




Súvisiace články


 
< Predchádzajúca