A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes4
mod_vvisit_counterVčera70
mod_vvisit_counterTento týždeň504
mod_vvisit_counterTento mesiac2110

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Analýza : Angažovanosť Číny na Africkom kontinente
Napísal: Oliver ÉDER   
Utorok, 04.decembra 2007 - 13:50 hod.
ImageTakmer všetci analytici a odborníci v poslednom období  pozorne sledujú angažovanie sa Číny na africkom kontinente. Tento fenomén medzinárodných vzťahov však nie je ničím novým. Už v 60. a 70. rokoch čínski komunisti budovali ideologickú solidaritu s africkými národmi s cieľom čeliť „západnému imperializmu“ a vplyvu ZSSR. Za posledných desať rokov však Peking začal Afriku vnímať ako priestor na presadzovanie svojich ekonomických záujmov. Západ však zisťuje, že jeho predstava o prosperujúcej Afrike riadiacej sa demokratickými pravidlami je narúšaná čínskou stratégiou, ktorá sleduje jediný cieľ – zabezpečiť si zdroje nerastných surovín.

V praxi čínsky prístup znamená aj podporu afrických diktátorských režimov a porušovanie zbrojných embárg čo destabilizuje bezpečnostnú situáciu vo viacerých afrických regiónoch. Čínske podniky okrem toho v mnohých prípadoch využívajú Afričanov ako lacnú pracovnú silu, pričom pracovné a mzdové podmienky sú na veľmi nízkej úrovni. Práve kvôli tomu mnohí experti ale aj bežní obyvatelia čierneho kontinentu hovoria o vzťahu Číny k Afrike ako o „neokolonializme“. Milióny ton nerastných surovín prúdia do Číny, kým čínski robotníci nachádzajú uplatnenie pri veľkých rozvojových projektoch a lacné čínske výrobky zaplavujú africké trhy v dôsledku čoho Afričania prichádzajú o zamestnanie. Aj takúto tvár má čínska ekonomická expanzia. Na druhej strane treba povedať, že rozsiahla výstavba infraštruktúry naštartovala pomalý rozmach tohto najchudobnejšieho kontinentu. Z dlhodobého hľadiska však môže mať aj táto skutočnosť negatívny dopad, keďže Afričania si môžu ľahko zvyknúť na to, že ak ich krajina disponuje nerastným bohatstvom, ťažkú prácu spojenú s rozvojom krajiny za nich odvedie niekto iný.

Tieto negatívne prejavy čínskej stratégie ohrozujú jej funkčnosť z dlhodobej perspektívy. To otvára možnosti pre širšie uplatnenie sa amerických záujmov. USA v nadchádzajúcich rokoch v podmienkach nestability svetového trhu s ropou budú nútené viac diverzifikovať vlastné zdroje a viac upriamiť svoju pozornosť aj na africkú ropu. To môže priviesť americké a čínske záujmy do kolízie. Rozhodujúcim faktorom v ďalšom vývoji bude nakoľko budú Peking a Washington zohľadňovať pri honbe za nerastnými surovinami záujmy samotných afrických krajín (vrátane ochrany demokratických hodnôt) a tiež ako budú vnímať jeden druhého. Či pôjde o rivalitu, eventuálnu kooperáciu alebo v krajnom prípade o nepriateľské súperenie.


I. Počiatky čínskej angažovanosti v Afrike

História čínsko-afrických politických, ekonomických a kultúrnych vzťahov siaha do obdobia dynastie Ming (1368 – 1644), keď čínsky admirál Zheng He uskutočnil niekoľko plavieb k Africkému rohu a pobrežiu súčasného Mozambiku. Cieľom jeho výprav bolo šíriť čínsku kultúru prostredníctvom poskytovania darov miestnym panovníkom. Niektoré zdroje však datujú nadväzovanie kontaktov medzi Afrikou a Čínou už do roku 202 pred n. l. Prvá čínska písomná zmienka o Afrike pochádza od učenca menom Tuan Ch’eng-shih (zomrel v roku 863), ktorý zrejme na základe rozprávania tretej osoby opisuje obchod s otrokmi a so slonovinou v oblasti dnešného Somálska a východnej Afriky.

Nadväzovanie moderných čínsko-afrických vzťahov sa započalo na začiatku 60.rokov, keď Čou Enlai uskutočnil turné po desiatich afrických krajinách medzi decembrom 1963 a januárom 1964. Vtedajšie motívy pre prehlbovanie spolupráce s Afrikou boli najmä politické a diplomatické. Čínskej ľudovodemokratickej republike išlo predovšetkým o získanie spojencov v OSN, ktorí by mohli podporiť žiadosť Pekingu o získanie kresla vo Valnom zhromaždení a Bezpečnostnej rade (Čínu totiž do roku 1971 v OSN zastupoval Taiwan - Čínska republika). Okrem toho stratégiou Pekingu bolo rozširovanie svojho vplyvu na úkor USA a ZSSR, ktoré mali v Afrike taktiež vlastné záujmy. ČĽR si dala za cieľ na čiernom kontinente konkurovať najmä ZSSR. Najlepšie sa to dá ilustrovať na príklade Zimbabwe, keď ČĽR poskytovala podporu Robertovi Mugabemu a jeho povstaleckej ZANU (Africká národná únia Zimbabwe) kým ZSSR podporovala rebelov zo ZAPU (Africká ľudová únia Zimbabwe), na čele ktorej stál Joshua Nkomo. Mugabeho rozhodujúce víťazstvo vo voľbách, ktoré nasledovali v roku 1979 po rokoch občianskej vojny, sa stalo základom súčasného pevného spojenectva medzi ČĽR a Zimbabwe. Číňania si chceli udržať priazeň afrických vodcov okázalými projektmi ako napr. výstavba železničnej siete v Tanzánii (kým Západ sa v tejto krajine podieľal zase na výstavbe cestnej siete).

V 80. rokoch však čínska ekonomická podpora značne poklesla, keďže Peking nedokázal konkurovať rozvojovým projektom realizovaných Západom. Okrem toho sa ZSSR blížilo ku svojmu zániku, preto pominuli geopolitické dôvody pre obmedzovanie vplyvu Moskvy v Afrike. V 90. rokoch  s blížiacim sa prelomom tisícročí sa však ČĽR rozhodla „do Afriky vrátiť“.


II. Čínsky dopyt po energetických surovinách
 

1. Dôvody „čínskeho návratu“ do Afriky

Čínske hospodárstvo rástlo v roku 2006 na úrovni 10,7%. Podobné tempo si Čína udržiava už niekoľko rokov. Táto skutočnosť však vytvára obrovský dopyt po surovinách a to najmä po rope a zemnom plyne. Do roku 2045 sa očakáva, že Čína bude uspokojovať 45% svojich energetických potrieb prostredníctvom importovanej ropy.2

ČĽR nemá dostatočné vlastné zásoby, ktorými by mohla stimulovať rast svojej ekonomiky. Preto musí Peking hľadať alternatívne zdroje. Čínski stratégovia sa po zvážení viacerých okolností rozhodli diverzifikovať svojich dodávateľov ropy.

Medzi hlavné dôvody prečo sa komunistickí vodcovia rozhodli zamerať svoju pozornosť na Afriku podľa môjho názoru patrí:

1) Dlhodobá nestabilita na Blízkom východe - medzi hlavné riziká resp. nevýhody patria:
a) nebezpečenstvo zo strany extrémistov v Saudskej Arábii,
b) pokračujúce etnické násilie v Iraku s nejasnými vyhliadkami ohľadom rozdeľovania tamojších príjmov
   z ťažby ropy,
c) riziko zablokovania Hormúzskej úžiny vyplývajúce z nebezpečenstva americko-iránskej konfrontácie,
d) silná americká prítomnosť v regióne – napr. nasadenie amerických vojsk v Iraku od roku 2003.
 
2) Silný vplyv Ruska v oblasti Strednej Ázie, ktorá je z hľadiska zásob ropy a zemného plynu strategickým regiónom. Ruskému koncernu Gazprom sa podarilo podpísať niekoľko zmlúv s Kazachstanom, Uzbekistanom a Turkménskom, na základe ktorých má byť ropa a zemný plyn z týchto krajín exportované konečným spotrebiteľom prostredníctvom ruských ropovodov a plynovodov. Napriek tomu, že Rusko a Čína sú v mnohých otázkach blízkymi spojencami (napr. vojenská kooperácia v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce), vo sfére energetiky v priestore Strednej Ázie sa väčšinou správajú ako tvrdí konkurenti, pričom Moskva dokáže úspešnejšie vyvíjať nátlak na krajiny bývalého ZSSR.

3) Africké režimy sú ľahko korumpovateľné – Čína si nevytvára podmienky voči africkým vládam ako napr. požiadavka, že istý podiel výnosov z ťažby ropy musí plynúť do rozvojových projektov (ako to napr. robia americké spoločnosti v spolupráci s Medzinárodným menovým fondom).

4) Čína na rozdiel od USA nekritizuje vnútorné záležitosti afrických štátov ako napr. otázka porušovania ľudských práv. Peking veľmi dobre vie, že africkí lídri oceňujú práve takýto prístup.

 2. Hlavní čínski partneri

Proces čínskej expanzie v Afrike pri zabezpečovaní zdrojov energetických surovín sa začal v roku 1997, keď premiér Li Peng povzbudil štátne podniky, aby využívali investičné príležitosti v afrických krajinách, ktoré boli prehliadané západnými a ruskými koncernami. Do konca 90. rokov tak vzájomný obchod medzi ČĽR a Afrikou vzrástol o 700%.

V roku 2000 došlo k založeniu „Čínsko-afrického fóra pre spoluprácu“, ktorého ministerské konferencie sa schádzajú každé tri roky.5 Medzi rokmi 2002 a 2003 sa vzájomná čínsko-africká obchodná výmena takmer zdvojnásobila na úroveň 18,5 miliardy USD a do októbra 2005 stúpla až na 32,17 miliardy USD. ČĽR sa tým po USA a Francúzsku stala hlavným obchodným partnerom afrických štátov.
Medzi hlavných čínskych partnerov v Afrike patria:

Image Sudán
– jeho ropné dodávky tvoria 7% celkového čínskeho importu. „Čínska národná ropná spoločnosť“ (CNPC) je majoritným akcionárom (40%) v štátnej sudánskej spoločnosti, ktorá kontroluje ťažbu v povodí Nílu. Od roku 1999 Čína investovala do výstavby rafinérií a ropovodov v Sudáne viac ako 3 mld. USD.

Angola – v marci 2004 poskytol Peking Angole pôžičku vo výške 2 mld. USD s podmienkou, že Angola bude ČĽR zásobovať ropou v objeme 10 000 barelov denne. Spomínaná pôžička má byť podľa podmienok zmluvy preinvestovaná do rozvojových projektov, z čoho 70% majú realizovať čínske podniky. Dovoz ropy z Angoly tvorí až polovicu importu z Afriky a 18% celkového importu ropy do Číny. Angola sa tak stala hlavným čínskym dodávateľom.

Nigéria – v januári 2006 „Čínska národná pobrežná ropná spoločnosť“ (CNOOC) zabezpečila 45% podiel na nigérijských náleziskách s ropou a zemným plynom.

Gabon – upadajúci ropný priemysel tejto krajiny bol oživený masívnou investíciou od „Čínskej národnej petrochemickej spoločnosti“ (SINOPEC).

Juhoafrická republika a Zimbabwe – zostávajú hlavným zdrojom platiny a železnej rudy pre ČĽR. 
 
ČĽR má svoje záujmy pochopiteľne aj v ďalších afrických štátoch ako Alžírsko, Tunis, Togo, Čad atď. Doposiaľ viac ako 700 čínskych firiem pôsobí v 49 afrických štátoch.


3. Čínska stratégia voči Afrike

Ako už bolo spomenuté, Peking dokáže presadzovať svoje záujmy najmä vďaka tomu, že nekritizuje afrických vodcov (z ktorých sú mnohí diktátormi) za porušovanie ľudských práv a nekladie si voči africkým vládam podmienky ohľadom transparentnosti využívania ziskov z predaja ropy. Ústrednou myšlienkou čínskej stratégie je „nemiešať biznis s politikou“. S cieľom získať prístup k rope sú Číňania odhodlaní realizovať v Afrike aj tie rozvojové projekty, ktoré sú pre nich ekonomicky stratové. V tomto smere im nemôže v mnohých prípadoch konkurovať západné firmy.

Napriek stratovosti mnohých projektov z nich Peking dokáže ťažiť, keďže na základe nich s nimi africké vlády podpisujú dlhodobé kontrakty o ťažbe ropy a iných surovín. Africké vlády radšej uprednostňujú čínske firmy pred západnou rozvojovou pomocou, ktorej poskytovanie je často spojené s náročnými podmienkami zo strany Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky napr. ohľadom menových a rozpočtových politík jednotlivých štátov. V neposlednom rade Peking v Afrike aktívne podporuje čínsky model ekonomického rozvoja spojený s autoritatívnou vládou jednej strany, ktorá v rámci národného hospodárstva presadzuje princípy trhovej ekonomiky. Ako príklad sa dajú uviesť režimy v Sudáne, Etiópii alebo Zimbabwe.

V neposlednom rade robí čínska vláda voči africkým krajinám ústretové gestá. Napr. prvá zahraničná cesta čínskeho ministra zahraničných vecí v novom roku vždy vedie na africký kontinent. Ďalej čínski komunisti vysielajú do Afriky stovky lekárov a sestričiek, ktorí pôsobia najmä v regiónoch postihnutých nejakou humanitárnou katastrofou. Peking tiež poskytuje ročne štipendiá na čínskych univerzitách pre tisícky afrických študentov  a taktiež školenia nádejným africkým podnikateľom.

Keďže bolo spomenuté, že Čína v mnohých afrických štátoch podporuje model autoritatívnej vlády jednej strany je prirodzené, že v záujme Pekingu je aj tieto režimy udržať pri moci. V neposlednom rade znamená podpora autoritatívnych režimov aj možnosť vytvárať obrovské zisky z predaja zbraní africkým diktátorom. Je všeobecne známe, že ČĽR neochvejne stojí na strane sudánskeho prezidenta Omara al-Bashira v otázke konfliktu v Darfúre.10 Až 80% zo sudánskych príjmov z ropy je vraj používaných na nákup zbraní, ktoré väčšinou pochádzajú práve z Číny. Podľa magazínu Aviation Week and Space Technology predala Čína islamistickej vláde v Chartúme zbrane za 100 mil. USD vrátane dvanástich nadzvukových stíhačiek F-7. Experti tvrdia, že väčšina zbraní používaná arabskými milíciami džandžavídov v Darfúre je čínskej výroby. (China oil and Africa). V Zimbabwe zase Mugabeho režim získal od čínskych komunistov dvanásť stíhačiek FC-1 a 100 vojenských vozidiel za asi 200 mil. USD. V máji 2000 údajne vymenila ČĽR so Zimbabwe zásielku ručných zbraní za osem ton slonoviny. Čína bola tiež obvinená, že poskytla Mugabemu zariadenia na rušenie rádiového vysielania opozičných skupín.

Nesmieme však zabudnúť, že nerastné suroviny nie sú jediným predmetom záujmu Číny v Afrike. Africký kontinent sa totiž stáva tiež odbytiskom lacného čínskeho tovaru a to najmä textilných výrobkov.


III. Praktické dôsledky čínskej „africkej politiky“

Image Prístup ČĽR k jednotlivým africkým štátom má svoju pozitívnu aj negatívnu stránku. Krajiny, z ktorých ČĽR dováža ropu profitujú z toho, že čínsky dopyt po rope zvyšuje svetové ceny tejto suroviny. Vďaka prosperujúcemu ťažobnému priemyslu rastie africká ekonomika na úrovni 5,2%. Ďalším pozitívnym účinkom čínskej stratégie sú rýchlo realizované a relatívne lacné rozvojové projekty. Napr. v Nigérii by zrejme doteraz nestála novovybudovaná železnica medzi mestami Kano a Lagos v cene 8,3 mld. USD. nebyť čínskej iniciatívy. Svetová banka, ktorá mohla projekt realizovať si voči nigérijskej vláde kládla náročné podmienky týkajúce sa transparentnosti financovania projektu ako aj pracovných podmienok robotníkov. Podobných príkladov ako je železnica v Nigérii môžeme po celej Afrike nájsť stovky. Čínske rozvojové projekty teda rozhodne skvalitnili životy miliónov Afričanov. Na druhej strane však čínska výstavba, ktoré nie je podmieňovaná žiadnymi požiadavkami týkajúcimi sa tzv. „good governance“ môže z dlhodobého hľadiska degenerovať Afričanov v tom, že sa nenaučia niesť zodpovednosť za vlastnú budúcnosť. Ak Peking nebude otvorene brojiť voči korupcii vo vládnych sférach (pre ilustráciu podľa Svetovej banky 80% výnosov z ropy v Nigérii slúži na obohacovanie 1% obyvateľstva), tak sa africké národy nikdy nenaučia vládnuť samy sebe a Afrika vždy bude kontinentom chudoby a nestability.

Čo sa týka rozvojových projektov treba spomenúť, že pri stavebných prácach čínske firmy zamestnávajú prevažne čínskych robotníkov. Čínske investície teda v konečnom dôsledku nevytvárajú pre bežných Afričanov pracovné príležitosti. Podobne je to vo sfére ťažobného priemyslu, hoci tu je situácie trochu iná. Najmä v baniach, kde sa ťažia rôzne rudy pracujú predovšetkým miestni obyvatelia. Tí sú však nedostatočne finančne ohodnotení, keďže čínski zamestnávatelia vyplácajú mesačnú mzdu priemerne vo výške 30 USD, čo je neporovnateľne menej ako niektoré indické, kanadské a austrálske firmy pôsobiace v Afrike. Preto sa protesty zamestnancov pred Číňanmi vlastnenými baňami stávajú bežným javom.12

Ďalším problémom je prílev lacných čínskych výrobkov na africké trhy. To spôsobuje stratu pracovných miest pre Afričanov, keďže africké firmy nedokážu viesť cenovú vojnu s čínskymi podnikmi. Napr. zo 100 tričiek dovezených do Juhoafrickej republiky až 80 pochádza z Číny. V dôsledku toho v tejto krajine stratilo 75 000 ľudí prácu v textilnom priemysle. Podobný osud postretol firmy v Lesothe, Swazilande, Ghane, Ugande, Keni atď. Situácia je ešte o to horšia, že čínske výrobky sa uplatňujú aj na americkom trhu, kde tiež tvrdo ničia konkurenciu afrických produktov. (China in Africa)

Veľmi závažným problémom je, že čínske ekonomické záujmy zostrujú konflikty v niektorých afrických štátoch pričom Peking vždy stojí na strane diktátorských vlád. Napr. pri rokovaniach o darfúrskom konflikte v BR OSN Čína dlhodobo podporovala sudánsky režim, ktorý bol proti vyslaniu mierových síl do Darfúru. Čína taktiež odmieta uvalenie sankcií OSN na sudánsky režim, keďže by tieto sankcie ohrozili dodávky ropy zo Sudánu. Čínske záujmy teda prispievajú k destabilizácii celého regiónu vzhľadom na to, že darfúrsky konflikt sa preniesol aj do oblasti východného Čadu a Stredoafrickej republiky.


IV. Čínsko-americké súperenie o Afriku

Image USA v súčasnosti z Afriky dovážajú 15% z celkového objemu importovanej ropy v porovnaní s 22% z Blízkeho východu. Nigéria samotná je piatym najväčším americkým dodávateľom a polovica nigérijského exportu smeruje do USA. Podľa amerických spravodajských zdrojov by mali byť USA do desiatich rokov 25% svojho dopytu po rope vykrývať práve importom z Afriky. Americkí predstavitelia, ktorí sú si vedomí tejto skutočnosti sa snažia nezaspať na vavrínoch, aby iné mocnosti na čele s Čínou nezískali najmä v západnej Afrike priveľký vplyv. Washington sa podobne ako Peking snaží podporovať africké rozvojové projekty. Najväčším príjemcom priamych amerických investícií v Afrike zostáva Juhoafrická republika a Nigéria. USA napriek čínskej angažovanosti sú stále najväčším obchodným partnerom Afriky.

Washington spája otázku zabezpečenia energetických zdrojov v Afrike najmä s problémom regionálnej bezpečnostnej situácie, dodržiavania ľudských práv a ochrany politických slobôd. Po 11. septembri USA začali s niekoľkými bezpečnostnými operáciami pri pobreží Ghany, Beninu, Rovníkovej Guiney atď. a taktiež s výcvikom tamojších spravodajských služieb. Okrem toho Američania zabezpečujú výcvik vládnych jednotiek Nigeru, Mauretánie, Mali a Čadu v rámci „Transsaharskej protiteroristickej iniciatívy“, ktorej cieľom je potierať aktivity Al-Káydy a ďalších nelegálnych ozbrojených skupín v západnej a severnej Afrike. Washingtonskí stratégovia totiž dobre vedia, že hlavným ohrozením energetickej bezpečnosti sú aj v Afrike (podobne ako na Blízkom východe) asymetrické hrozby. Domnievam sa, že USA považujú možnosti útokov rôznych povstaleckých, zločineckých a extrémistických skupín na ropné zariadenia momentálne za väčšie ohrozenie vlastnej energetickej bezpečnosti ako angažovanie sa čínskych štátnych podnikov v regióne.

Čínsky prístup, ktorý preferuje predaj zbraní diktátorským režimom môže v konečnom dôsledku ohrozovať samotné záujmy Pekingu, keďže napr. zostrovanie konfliktu v Darfúre môže ohroziť dodávky ropy zo Sudánu. Riziko vyplýva z toho, že darfúrski povstalci sa môžu spojiť s ozbrojencami z regiónu Južný Kordofán (ďalší potenciálny zdroj konfliktu), cez ktorý vedie ropovod z južných polí smerom na sever do Port Sudan. Táto situácia je viac-menej hypotetická no chcem ňou ilustrovať, že podpora diktátorských režimov, ktoré vládnu v krajine zmietanou občianskou vojnou nemusí byť z dlhodobého hľadiska výhodná.

S bezpečnostnou situáciou priamo súvisí aj ochrana ľudských práv, politických slobôd a princípy tzv. good governance. Práve vlády, ktoré sa nesnažia marginalizovať isté skupiny svojho obyvateľstva (opäť poukazujem na nespokojných čiernych Afričanov v Darfúre, ale možno tu aj spomenúť politiku Roberta Mugabeho v Zimbabwe) a snažia sa aplikovať aspoň najzákladnejšie princípy demokratickej spoločnosti čelia menšiemu riziku vzniku ozbrojenej opozície. Toto riziko je taktiež minimalizované spomínanou zásadou „good governance“, ktorá v praxi znamená transparentnosť vládnych procesov, boj proti korupcii atď. Vďaka nej sa možno vyhnúť sociálnym nepokojom, ktoré sú typické napr. pre Nigériu, kde napriek obrovským ziskom z ťažby ropy žije väčšina obyvateľstva pod hranicou chudoby. Takže hoci sa na prvý pohľad zdá, že Čína má vďaka svojim štedrým rozvojovým projektom a „zásade nezasahovanie do vnútorných záležitostí“ voči USA na vrch, v konečnom dôsledku to môže práve Washingtonu napomôcť získať väčší vplyv v energeticky dôležitých regiónoch Afriky.

Netreba zabúdať, že veľká časť samotných Afričanov vníma Čínu ako vykorisťovateľov, ktorí miestnych obyvateľov hlavne v baniach využívajú ako lacnú pracovnú silu. Ak sa napr. stane v niektorej z baní nehoda, čínski zamestnávatelia neraz ani nevedia, koľko baníkov presne zahynulo, ako to opisuje Andreas Lorenz vo svojom článku o živote baníkov v Zambii.

Skutočnosť, že pri výstavbe infraštruktúry v rámci rozvojových projektov čínske firmy zamestnávajú hlavne čínskych robotníkov taktiež nie je veľmi vhodná pre budovanie imidžu Číny. Inými slovami, USA a ich európski spojenci majú do budúcnosti o niečo lepšie východiskovú pozíciu pre získanie si sŕdc a myslí národov čierneho kontinentu. Potrebné však bude aspoň do istej miery zmierniť rigidné postoje MMF pri financovaní projektov v Afrike, čo je hlavným dôvodom doterajšieho úspechu čínskych firiem na čiernom kontinente. Pre vylepšenie obrazu Západu by bolo takisto vhodné aspoň čiastočne otvoriť americké a európske trhy pre africké produkty (hlavne poľnohospodárske). Práve protekcionistické politiky sú jednou z hlavných príčin neutešenej ekonomickej a sociálnej situácie Afriky. Takýto krok by rozhodne posilnil väzby medzi Afrikou a tandemom USA-EÚ a priniesol by Afričanom z dlhodobého hľadiska omnoho väčší osoh ako všetky doposiaľ Číňanmi realizované rozvojové projekty.

V neposlednom rade musím tiež poukázať na to, že USA majú voči ČĽR technologickú prevahu, ktorá sa týka najmä prieskumu a ťažby na mori a v pobrežných vodách (China in Africa and implications for US). To núti Čínu platiť astronomické miliardové sumy za podiely na ťažbe na už objavených ropných náleziskách. Základom budúcej energetickej bezpečnosti však bude, aby sa USA nevnímali Čínu ako nepriateľa resp. konkurenta ale skôr ako partnera. Najmä preto, ak viacerí čínski lídri považujú USA z dlhodobého hľadiska za hlavné nebezpečenstvo pre svoju energetickú bezpečnosť. Práve riziko narastajúcich cien ropy, zmenšovanie ropných zásob, vzájomné americko-čínske napätie v iných otázkach (napr. podhodnocovanie čínskej meny, obrovský americký deficit vo vzájomnej obchodnej výmene, spojenectvo Pekingu s režimami podporujúcimi terorizmus ako Irán, otázka Taiwanu atď.) sa v kombinácii s nekontrolovaným súperením o energetické zdroje môže stať z dlhodobého hľadiska zdrojom konfliktu medzi USA a ČĽR. Na druhej strane nie je však pravdepodobnosť, že sa Afrika stane miestom otvorenej čínsko-americkej rivality, až tak veľmi vysoká. Je veľmi dôležité si uvedomiť, že čoraz intenzívnejšia americká vojenská prítomnosť v Afrike nesúvisí len s energetickými záujmami spojenými priamo s africkým kontinentom. Americké sily v Afrike sú koncentrované predovšetkým v Africkom rohu – v Džibuti. Tento región je pre USA strategický, keďže americká základňa v Džibuti (Combined Joint Task Force) v rámci operácie „Trvalá sloboda“ z geopolitického hľadiska stráži Adenský záliv, ktorý je dôležitou spojnicou životne dôležitého Suezského prieplavu. Inými slovami americké základne na severovýchode Afriky majú súvislosť s hrozbou radikálneho islamizmu, ktorí je štedro finančne a materiálne podporovaný bohatými kruhmi z Arabského polostrova. Tým pádom vyhlásenia prezidenta Busha o vybudovaní jednotného velenia americkej armády pre Afriku (tzv. Africom) nesmú byť povrchne vnímané len ako mocenský nástroj proti rastúcemu vplyvu Číny. Takže hoci Čínu bude Amerika zrejme čoraz viac vnímať ako konkurenta, americké sily v Afrike budú cielene nasadzované proti nepriateľovi USA – militantným islamistickým skupinám a hnutiam.


Záver

Zo súčasnej geopolitickej situácie, keď sa jednotlivé mocnosti pokúšajú získať čo možno najväčší prístup k nerastným surovinám, môžu africké štáty pre seba veľa vyťažiť. Čína aj USA sa budú snažiť si nakloniť jednotlivé vlády na svoju stranu. Otázkou zostáva, či bude úspešnejší čínsky model „nezasahovania do vnútorných záležitostí“ spojený so štedrou výstavbou infraštruktúry alebo presadzovanie amerického princípu „good governance“ kladúci okrem iného dôraz na zaistenie stability bezpečnostnej situácie v jednotlivých afrických regiónoch. Každopádne má Afrika celkom dobrú perspektívu, keďže vzájomná konkurencia dvoch mocností znižuje riziko, že africké krajiny budú len „neokolonialisticky“ vykorisťované, čo pripomínajú niektoré súčasné čínske praktiky.

Veľmi dôležitým podľa môjho názoru bude, nakoľko budú africké štáty vyvážajúce nerastné suroviny schopné zaujať jednotný postoj voči USA, Číne ale aj ostatným aktérom aktívnym na africkom kontinente. To je však v podmienkach tamojšej politickej reality veľmi ťažké, keďže integrácia v rámci Afriky je napriek existencii Africkej únie ešte stále v počiatkoch svojej dlhej a strastiplnej cesty.

Na základe faktov uvedených v mojej práci som dospel k záveru, že rozhodujúcim faktorom bude, aby si Afričania uvedomili, že musia niesť zodpovednosť za svoju budúcnosť a že obchádzať princípy „good governance“ sa nikdy dlhodobo nevypláca. Ak budú mať na pamäti, že svoje spoločnosti a ekonomiky si musia vybudovať sami (aj bez iniciatívnych čínskych firiem a ich robotníkov) tak dokážu nájsť tú správnu cestu ako využívať svoje nerastné bohatstvo čo možno prinúti aj samotnú Čínu zmeniť svoju „africkú stratégiu“. To by v konečnom dôsledku mohlo teoreticky znamenať kooperáciu USA a Číny v oblasti africkej energetiky.  

 


Súvisiace články
 
< Predchádzajúca