V. Pravdepodobné budúce postoje interných a externých aktérov v somálskej kríze
Pri prognózovaní možného scenára vývoja situácie v Somálsku musíme brať do úvahy postoje viacerých aktérov.
a) Somálski islamisti – Hoci bola UIC vytlačená môžeme očakávať radikalizáciu jej bývalých členov. Pôjde najmä o džihádistov mladšej generácie, ktorí vyrastali po páde Barreho režimu a ich detstvo bolo poznamenané občianskou vojnou. Týmto mladým fundamentalistom chýba vzdelanie a sociálne zázemie a bohato dotovaný džihád je ich jedinou životnou perspektívou. Práve za čias občianskej vojny neboli uspokojené základné psychologické potreby obyvateľstva – potreba bezpečnosti pre seba, svoju rodinu a skupinu, do ktorej daný jednotlivec patrí. Takéto podmienky najmä u detí v neskoršom veku vedú k radikalizácii ich osobností a podpore masového násilia.
b) TFG – Podľa môjho názoru sa jej nepodarí skonsolidovať moc. Yusuf je nadmerne neobľúbený a autoritatívny. Jeho vzťahy s Etiópiou mu vždy bránili a budú brániť mobilizovať širšie masy. Nie je dostatočne prezieravým na to, aby sa dokázal povzniesť nad nepriateľstvo s klanom Hawiye. Vláda sa udrží pri moci do vypršania jej mandátu v roku 2009 a pri nasledovných riadnych voľbách sa kríza v krajine ešte viac prehĺbi.
c) „Aliancia pre oslobodenie Somálska“ – Domnievam sa, že jej existencia nebude mať dlhé trvanie. Islamisti budú vždy presadzovať vytvorenie moslimského štátu, najmä pod vedením extrémistického Aweysa, ktorého bude nasledovať nová generácia džihádistov. S Aweysom možno bude súhlasiť klan Hawiye, pre ktorého bola vždy UIC nástrojom jeho politických ambícií. Problémom však je, že predstavitelia iných klanov v rámci UIC nemohli pod tlakom Hawiye zaujímať vyššie pozície. Tým si Hawiye odcudzil iné klany, ktoré nebudú dlhodobo náchylné k dohode s islamistami a ich spojencami z Hawiye. Tento fakt prispeje k ďalšej fragmentácii Somálska, ktorá vyvrcholí pred voľbami v roku 2009.
d) Etiópia a USA – Etiópia bude aj v budúcnosti intervenovať v Somálsku v prípade snáh islamistov vytvoriť vlastný štát. Z hľadiska stabilizácie Somálska však bude naďalej neúspešná. Domnievam sa, že existuje reálna možnosť, že Etiópia ani nemá záujem Somálsko stabilizovať a viac jej vyhovuje ak sa jej sused zmieta v chronických občianskych nepokojoch. Addis Abeba zrejme kalkuluje, že ak by sa Somálsko skonsolidovalo, posilnilo by to snahy Ogadenu o odtrhnutie sa. Jediným zámerom kresťanskej Etiópie je zabrániť vzniku somálskeho islamistického štátu. Podobný zámer majú tiež USA, ktoré si neželajú, aby sa zo Somálska stala nová základňa terorizmu. Washington však nevyvíja ďalšie snahy stabilizovať krajinu. Dôkazom toho je nedostatočný tlak na TFG pri organizovaní NRC, keď Bushova administratíva nedokázala presvedčiť Yusufa, aby prizval na rokovania aj umiernených islamistov, čím mohlo dôjsť k závažnému rozkolu v islamistických radoch. USA sú okrem toho preťažené agendou v Iraku, Afganistane a krízou s Iránom. To bude dlhodobo odpútavať americkú pozornosť od Somálska.
e) Irán, Sýria, Eritrea – Irán a Sýria budú zrejme ďalej podporovať islamistov s cieľom odpútavať USA od diania na Blízkom a Strednom východe, kde sa Teherán s podporou Sýrie snaží získať hegemóniu. Eritrea sa zase bude pokúšať prostredníctvom islamistov a ogadenských rebelov oslabiť Etiópiu, najmä keď sa počas posledných týždňov etiópsko-eritrejské pohraničné napätie zvýšilo po narúšaní nárazníkovej zóny vojskami oboch štátov.
f) AÚ – Pokiaľ v Somálsku neklesne intenzita násilia budú členské štáty AÚ naďalej odmietať nasadiť svoje sily v krajine. Svetová verejnosť sa obáva opakovania udalostí z roku 1993 a africké štáty nie sú výnimkou. Okrem toho musí podfinancovaná AÚ riešiť ďalšie závažné konflikty najmä v Darfúre, Čade, SAR atď.
g) OSN a EÚ – Tieto dve organizácie zostanú len pri poskytovaní humanitárnej a rozvojovej pomoci a diplomatickom sprostredkovaní medzi znepriatelenými stranami. Možnosť nasadenia vlastných mierových jednotiek je takmer vylúčená, keďže takéto sily by neboli v Somálsku pozitívne vnímané, najmä po katastrofe z roku 1993. Typická somálska podozrievavosť voči cudzincom vylučuje prítomnosť západných vojsk. Istá miera tolerancie je možná pre africké jednotky. Problémom je, že Somálčania vnímajú každú mierovú misiu ako účastníka konfliktu a nie ako mierotvorcu, najmä ak má daná mierová misia chrániť TFG, ktorej dominuje klan Darod.
h) Puntland a Somaliland – Puntland ako autonómny región bude odmietať pripojenie k Somálsku pokiaľ nebude vytvorená stabilná vláda. Somaliland ako de facto nezávislý štát nesúhlasí s akýmkoľvek obmedzením vlastnej suverenity, čo bude určite spochybňované TFG aj ďalšími potenciálnymi vládami. Somaliland teda v budúcnosti bude predstavovať ďalší možný zdroj konfliktu najmä ak je v „Prechodnej federálnej charte“ (TFC) spomenuté, že územie Somalilandu je súčasťou Somálskej demokratickej republiky.
Záver
Na základe predpokladaných budúcich postojov spomínaných aktérov je zrejmé, že situácia v Somálsku bude viesť k prehlbujúcej sa fragmentácii, úpadku a interklanovému napätiu. Som presvedčený, že za týchto podmienok môžu krajine pomôcť jedine externé iniciatívy. Typickým problémom, na ktorý Somálsko dopláca už od Ogadenskej vojny je nedostatočný záujem západných mocností a naopak až prílišné angažovanie sa protivníkov Západu (za studenej vojny ZSSR, v súčasnosti režimy Iránu, Eritrei, Sýrie a najmä bohaté islamistické kruhy predovšetkým saudského pôvodu). V najbližších rokoch bude nevyhnutné, aby najmä USA prestali Somálsko vnímať len cez optiku vojny proti terorizmu. Somálsko nie je len bojiskom svetských prozápadných síl a náboženských fundamentalistov ako sa to zjednodušene vníma ale stáva sa opäť ako v 90. rokoch miestom, kde všetky klany bojujú proti sebe. V budúcnosti bude preto potrebné najmä zo strany OSN začať s iniciatívami, ktoré povedú k vytváraniu dôvery medzi jednotlivými klanmi a taktiež medzi Somálskom a Etiópiou. Postupné budovanie politických inštitúcií na miestnej, regionálnej a federálnej úrovni je životne nevyhnutné pre normalizáciu krajiny. Nanajvýš žiaduce však je, aby v rámci vlády aj samosprávy boli zastúpené všetky klany, nie ako za súčasnej situácie, keď väčšina ministrov TFG patrí medzi blízkych spojencov Yusufa resp. Etiópie. Efektívnym nástrojom by mohlo byť, ak by medzinárodná komunita podporovala klanové uzmierenie (najmä medzi Darod a Hawiye) prostredníctvom klanových starešinov, ktorí medzi somálskym ľudom požívajú väčšiu prirodzenú autoritu ako vojenskí či bývalí povstaleckí velitelia typu prezident Yusuf či Hussein Aideed. Somálsko má relatívne veľkú šancu na konsolidáciu do roku 2009 kedy sa končí mandát TFG. Ak do tej doby medzinárodné spoločenstvo na čele s USA nedokážu zatlačiť na Yusufa, aby menoval na ministerské posty aj príslušníkov Hawiye, Somálsko sa pred voľbami 2009 môže ocitnúť v stave totálneho chaosu ako počas 90. rokov. Hawiye totiž stratí všetku dôveru v potenciálnu spoluprácu s Darod čo vyústi do ozbrojeného boja o moc, ktorý ešte viac polarizuje somálsky národ. Výsledkom môže byť rozpadnutie Somálska na množstvo autonómnych regiónov ako Somaliland a Puntland s absenciou vyhliadky na vytvorenie centrálnej vlády. Paradoxne atmosféra bezvládia môže dať príležitosť ďalšiemu islamistickému hnutiu, ktoré sa pokúsi na základe idei pansomálstva vytvoriť islamský štát a Somálsko sa opätovne dostane do stavu z rokov 2004 – 2005.
