A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes83
mod_vvisit_counterVčera82
mod_vvisit_counterTento týždeň368
mod_vvisit_counterTento mesiac829

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Analýza : Somálsko - vojna klanov a radikálny islamizmus
Napísal: Oliver ÉDER   
Utorok, 04.decembra 2007 - 16:47 hod.
Obsah článku
Analýza : Somálsko - vojna klanov a radikálny islamizmus
Stručná etnická a historická charakteristika Somálska
Režim Siada Barreho a jeho pád
Občianska vojna
Islamistická hrozba
Pravdepodobné budúce postoje interných a extérnych aktérov











II. Režim Siada Barreho a jeho pád


1. Nástup k moci

Prvým prezidentom Somálska sa stal Aden Abdullah Osman Daar, ktorý bol zvolený vo voľbách v roku 1960. V roku 1967 ho vo volebnom súboji porazil bývalý premiér Abdi Rashid Ali Shermarke, ktorý bol však 15.10.1969 zavraždený a o deň neskôr generálmajor Mohamed Siad Barre uchopil vo vojenskom prevrate moc. V roku 1970 Barre vyhlásil Somálsko za socialistický štát a v priebehu ďalších rokov bola väčšina hospodárstva znárodnená. Barre bol do roku 1976 prezidentom Najvyššieho revolučného výboru keď sa v tom roku stalo Somálsko štátom jednej politickej strany – Somálskej revolučnej socialistickej strany. Barre sa stal generálnym tajomníkom strany a súčasne prezidentom Somálska.

2. Ogadenská vojna

Barre ako vášnivý nacionalista podnecoval povstanie etnických Somálčanov v etiópskom regióne Ogaden. Táto podpora separatistov (najmä „Západný somálsky oslobodenecký front WSLF) a dlhoročné napätie s Etiópiou v pohraničných oblastiach viedli k vypuknutiu Ogadenskej vojny (1977 – 1978), ktorá je hlavným dôvodom silných antipatií Somálčanov voči Etiópčanom.

Socialistické Somálsko bolo až do vojny verným spojencom ZSSR no počas konfliktu Moskva prehodnotila konfiguráciu síl v regióne a rozhodla sa prejsť na stranu Etiópie, keďže sa domnievala, že nový Mengistov socialistický režim v Etiópii má väčšie predpoklady na to, aby sa z neho vyformoval autentický marxisticko-leninský štát. Ďalším dôvodom zmeny spojenca zo strany ZSSR mohlo byť odcudzenie Egypta, keď v roku 1972 prezident Násir vykázal z krajiny sovietskych poradcov. Prostredníctvom Etiópie mohlo ZSSR ľahšie vplývať na oblasť Červeného mora (Etiópia mala ešte prístup k moru, keďže Eritrea bola jej súčasťou) a tiež na oblasť Blízkeho východu, kde sa začal proces izraelsko-egyptského urovnania vďaka čomu USA posilňovali svoju pozíciu v regióne. Okrem iného Etiópia v podstate cez more susedí so Saudskou Arábiou, ktorá v tom čase začala zlepšovať vzťahy s USA. Nesmieme tiež zabudnúť, že Etiópia je najmä kresťanská krajina, ktorá sa napriek oficiálnej ateistickej orientácii ZSSR zdala pre Moskvu bližšou krajinou ako moslimské Somálsko. Etiópia mala teda pre Moskvu lepšie geostrategické predpoklady než Somálsko.

Administratíva amerického prezidenta Jimmyho Cartera síce spočiatku prisľúbila podporu Somálsku ale napokon ho počas vojny nepodporovala. Washington sa zrejme nechcel dať zatiahnuť do konfliktu so ZSSR, keďže v tom čase prebiehali dôležité rokovania o zmluve SALT II, ktorá mala znížiť počet amerických a sovietskych medzikontinentálnych jadrových rakiet. Somálska armáda utrpela porážku, z ktorej sa už nespamätala.

Etiópii značne pomohlo nasadenie 18 000 kubánskych vojakov, ktorí bojovali na príkaz Moskvy. Spojeným silám SNA a WSLF sa po začiatku invázie 13. júla 1977 darilo. Do konca mesiaca sa im podarilo získať 60% územia. Masívna materiálna a technická sovietska podpora na jeseň 1977, postupne zvrátila priebeh bojov. Zlomovým bodom bol novembrový neúspešný útok Somálčanov na strategické mesto Harar.

Etiópsko-kubánska protiofenzíva, ktorá sa začala vo februári 1978 rozhodla o etiópskom víťazstve a do marca sa všetky somálske jednotky museli stiahnuť z etiópskeho územia.

V dôsledku vývoja globálnej politickej situácie bolo Somálsko odsúdené vojnu prehrať a jej dôsledky určovali a v podstate doteraz určujú vývoj v krajine.  Po porážke v Ogadenskej vojne a strate podpory ZSSR sa skončili Barreho sny o „Veľkom Somálsku“.


3. Roky krízy

9.4.1978 sa v Mogadiši uskutočnil neúspešný pokus o prevrat, za ktorým mal stáť súčasný prezident Prechodnej federálnej vlády (TFG) Abdullahi Yusuf, ktorý bol nútený utiecť do Kene, kde získal podporu etiópskej vlády. V Etiópii Yusuf založil „Somálsky demokratický front spásy“ (SSDF), dostávajúci podporu aj z Líbye a Jemenskej ľudovodemokratickej republiky. SSDF viedol partizánsku vojnu proti Barreho režimu najmä na severe Somálska pričom operoval z etiópskeho územia často za podpory etiópskej armády. To bolo práve dôvodom prečo sa SSDF nikdy nepodarilo masovo zmobilizovať somálsky ľud do povstania proti Barremu. Prepojenie tejto skupiny s etiópskou vládou v očiach bežných Somálčanov vyvolávalo spomienky na Ogadenskú vojnu a preto mnohí považovali SSDF za kolaborantov a zradcov. Aj iné somálske povstalecké skupiny ako napr. „Somálske národné hnutie“ (SNM) podnikali z etiópskeho územia svoje akcie ale dokázali si udržať väčšiu operačnú nezávislosť a odstup od etiópskej vlády.

Barre zase podporoval povstalecké skupiny, ktoré aj po Ogadenskej vojne síce nižšou  intenzitou ale permanentne bojovali proti Mengistovmu režimu. Išlo najmä o WSLF a „Somálsky oslobodenecký front Abo v Etiópii“ (ASLFE). Podpora povstalcov bol dôvod, prečo na konci 70. rokov nechcel Washington poskytnúť Barremu vojenskú pomoc. USA však svoj postoj zmenili po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1980, keď sa americké vojenské autority začali zo strategických dôvodov zaujímať o možnosti využitia prístavov v Berbere a Mogadiši. Washington tak prilial olej do ohňa v už aj tak dosť napätej situácii, keď Barremu za prenájom dvoch prístavov začal poskytovať vojenský asistenčný program, z ktorého časť plynula aj pre WSLF, o čom Washington vedel ale nič s tým nerobil.

V roku 1980 sa začali v Etiópii a Somálsku katastrofálne suchá, ktoré postihli okolo 1,5 milióna ľudí. Spolu s často sa opakujúcimi bojmi a násilnosťami v Ogadene a na severe Somálska obrovské masy ľudí bez domova putovali naprieč etiópsko-somálskymi pohraničnými oblasťami v oboch smeroch. Suchá, hladomory, povodne a utečenci neúmerne zaťažovali somálske hospodárstvo. Prezident Barre sa však držal pri moci spolu so svojou stranou pričom musel proti obyvateľstvu používať tvrdšie metódy ako únosy a mučenie. Uvedomoval si, že je potrebné uskutočniť aspoň minimálne ekonomické reformy a preto legalizoval voľné fluktuácie výmenných kurzov a privatizáciu bankového a poľnohospodárskeho sektoru.Ekonomické reformy však nemohli zachrániť to, čo ničil svojou nelogickou podporou separatistických skupín a neschopnosťou si nájsť spoľahlivých spojencov.

Tragédii, z ktorej sa Somálsko doposiaľ nedostalo sa dalo aspoň čiastočne predísť, ak by sa západné krajiny v 80. rokoch snažili viac angažovať a americká vláda by prestala s nepriamym financovaním ogadenských rebelov. ZSSR sa na druhej strane angažovalo už od čias Ogadenskej vojny veľmi intenzívne spolu s Kubou, ktorá ešte v polovici desaťročia mala v somálsko-etiópskom pohraničí nasadených okolo 3 000 vojakov. Somálsko nemalo šancu proti tejto presile uspieť. Západ zrejme nepovažoval túto krajinu v Africkom rohu za natoľko strategicky dôležitú, aby regiónu venoval viac pozornosti. Humanitárna katastrofa sa tiež neriešila v potrebnej miere a rozdeľovanie zahraničnej ekonomickej pomoci zo strany vlády v Mogadiši nebolo transparentné. Ako už bolo spomenuté, Barre si nebol schopný nájsť v zahraničnej politike spoľahlivých spojencov.

Saudská Arábia, Čína, Západné Nemecko a Taliansko síce so Somálskom obchodovali a realizovali v krajine niekoľko rozvojových projektov ale ich vplyv nedokázal vyvažovať nátlak, ktorému Somálsko čelilo zo strany etiópsko-sovietsko-kubánskeho spojenectva. Tieto štáty nedokázali resp. sa ani nepokúšali prinútiť Barreho, aby prestal s nezmyselným bojom o Ogaden, ktorý bol v konečnom dôsledku pre jeho režim samovražedným. Barre sa okrem toho zdiskreditoval pred krajinami ES a USA, keď v roku 1985 nadviazal diplomatické styky s Líbyou, od ktorej v roku 1989 podľa západných spravodajských služieb údajne získal pôvodom iránsky nervový plyn. Taktiež priateľská spolupráca s Juhoafrickou republikou (napr. služba juhoafrických pilotov v somálskom vojenskom letectve alebo poskytovanie vojenskej výzbroje), na ktorú boli zo strany OSN uvalené sankcie kvôli jej rasovej politike apartheidu rozhodne nezvyšovali Barreho kredit v očiach západných politikov.

Veľmi dôležité je tiež uviesť, že Saudská Arábia počas 80. rokov tajne podporovala somálskych saláfistov, z ktorých mnohí od počiatku 90. rokov predstavujú bezpečnostnú hrozbu pre stabilitu Somálska a celého regiónu. Myslím si, že Saudská Arábia pravdepodobne kalkulovala s Barreho pádom a preto v polovici 80. rokov zastavila do Somálska dodávky ropy zdarma čo bolo dovtedy silným stimulom somálskej ekonomiky. Okrem toho uvalila embargo na dovoz somálskeho dobytka čo bolo odôvodnené nespĺňaním hygienických noriem. Tieto opatrenia ťažko zasiahli Barreho režim z čoho mohla ťažiť silnejúca islamistická opozícia.

4. Vzostup islamizmu

Jeden z najvážnejších problémov, ktoré na začiatku 21. storočia Somálsko ako krajina má a kvôli ktorému sa na neho konečne viac sústredí pozornosť medzinárodnej komunity je hrozba radikálneho islamizmu. Tento fenomén má svoje korene v 70. rokoch, keď sa saláfistom darilo v ústraní získavať stúpencov napriek Barreho potláčaniu náboženských fundamentalistov.

Centrum saláfizmu sa sformovalo na predmestí Mogadiša s názvom „Eel Hindi“. Vznikla tu spoločnosť al-Jama al-Islamiyya, ktorá sa zameriavala na „očisťovanie viery“. Táto spoločnosť čoskoro nadviazala spoluprácu so skupinou Wahdat al-Shabaab al-Islamiyya pôsobiacou na severe, ktorá bola populárna medzi učiteľmi a študentmi stredných škôl v mestách Hargeysa a Buro. Zvyšné, avšak menej významné islamistické skupiny sa väčšinou zrodili až po odstránení Barreho.

Wahdat al-Shabaab al-Islamiyya čerpala inšpiráciu najmä z egyptského „Moslimského bratstva“, predovšetkým v otázke vzdelávania a spoločenského postavenia žien. Vo vedení skupiny stál aj klerik vyštudovaný v Saudskej Arábii – Sheikh Ali Warsame, ktorý sa neskôr stal dôležitou postavou v radoch militantných islamistov. Medzi rokmi 1982 a 1984 došlo k zlúčeniu týchto dvoch náboženských spolkov, čím sa vytvorila skupina, ktorá si dala názov Al-Itihaad Al-Islaami (AIAI). Toto nové zoskupenie začalo získavať ďalších sympatizantov medzi univerzitnými študentmi v Mogadiši. AIAI postupne prešla od učenia islamu k hlásaniu novej politickej alternatívy, založenej na Koráne a Sunne, ktoré sa mali stať základom pre všetky sféry politického a sociálneho života. Koncom 80. rokov začali klerici AIAI otvorene brojiť proti režimu, pričom proti nim štátne orgány priveľmi nezasahovali, keďže režim sa stával čoraz slabším.

5. Barreho pád

Hoci Somálsko uzatvorilo v roku 1988 s Etiópiou historickú mierovú zmluvu, ktorá mala zastaviť podporu povstaleckých skupín na území toho druhého a vytvoreniu demilitarizovanej zóny v pohraničnej oblasti, Barreho režim bol na pokraji zrútenia.

V roku 1981 sa z príslušníkov klanu Isaaq žijúcich v londýnskom exile sformovala povstalecká skupina s názvom „Somálske národné hnutie“ (SNM), ktoré začalo s vojenskou kampaňou proti Barreho vláde v roku 1982 a jeho operácie sa sústredili najmä na oblasť severného Somálska. Podobne ako SSDF si SNM vytvorilo s podporou Mengistovej vlády základne na etiópskom území ale na rozdiel od Yusufového SSDF nebola na etiópskej vláde taká závislá.

V rokoch 1982 – 1983 SNM a SSDF nakrátko vytvorili spoločnú vojenskú komisiu, ktorá mala zvýšiť ich efektivitu v bojoch proti somálskej armáde no po niekoľkých mesiacoch sa ich spojenectvo ukončilo, keďže sa nedokázali dohodnúť na spoločnej stratégii. Od roku 1985 sa operácie SNM zintenzívňovali. Jeho komandá napádali armádne pozície najmä v okolí severných miest Hargeysa, Burao a Berbera. Barreho to prinútilo nadviazať diplomatické styky s Líbyou, ktorá podporovala SNM. Kaddáfi na Barreho žiadosť následne ukončil podporu povstalcov. Táto udalosť však nemala z praktického hľadiska na SNM výraznejší dopad a jeho bojovníci neprestávali v ofenzíve. SSDF sa naopak stávalo čoraz viac pasívnym, keďže v roku 1985 Etiópia zatkla jeho vodcu Abdullahi Yusufa, ktorý túto povstaleckú skupinu začal viesť príliš autoritatívne. Jeho spôsoby vedenia viedli k vnútornému boju, ktorý spôsobil, že SSDF sa začal vymykať etiópskej vláde z pod kontroly. Okrem týchto dvoch skupín začali proti vláde bojovať ďalšie milície rebelov, ktoré boli vytvárané najmä na klanovom princípe. Išlo najmä o „Somálske patriotské hnutie“ (SPM), „Somálske demokratické hnutie“ (SDM) a „Zjednotený somálsky kongres“ (USC).

SPM bolo založené v roku 1989 a na jeho čele stál Aden Abdullahi Nur Gabyow (bývalý Barreho minister obrany). Medzi prvých členov patrili nespokojní dôstojníci patriaci k ogadenskému subklanu klanu Darod a organizácia operovala najmä na juhozápade krajiny. Značná časť členskej základne presadzovala myšlienku odtrhnutia regiónu Jubba od Somálska. Z etnického hľadiska bolo SPM zložené najmä z Ogadencov.

SDM bolo založené v Ríme v roku 1989 a presadzoval záujmy klanu Rahanweyn. Ťažisko jeho operácií bolo v okolí mesta Baidoa.

USC vzniklo taktiež v Ríme v roku 1989 a na jeho čele stáli generál Mohammed Farah Aideed (subklan Habar Gidir) a Ali Mahdi Mohamed (subklan Abgaal). USC sa stotožňovala s mocným mogadišským klanom Hawiye a boje viedlo hlavne v strednom Somálsku.

Po urputnom nápore povstalcov bol Barreho režim 26.1.1991 zvrhnutý. USC prevzalo kontrolu nad Mogadišom a Barre bol nútený s najvyššími predstaviteľmi vlády (predovšetkým príslušníci subklanu Marehan) utiecť z hlavného mesta. Na severe SNM (klan Isaq) naďalej viedlo boje proti somálskej armáde. Mesto Hargeysa bolo skoro úplne zničené. Na juhu prevzalo v apríli SPM kontrolu nad Kismayom. V tomto regióne však neprebiehala taká apokalypsa ako na severe a v strede krajiny. Medzitým SNM ovládalo už takmer celé severné Somálsko. Mesiac po Barreho úteku z Mogadiša bol Ali Mahdi Muhammad zvolený za prezidenta a Omar Arteh Ghaleb za premiéra (obaja z USC).

Súvisiace články