Názov Sudán pochádza z arabského „bilad al-sudan“, čo v preklade znamená „krajina čiernych“. Oficiálnym jazykom je arabčina a štátnym náboženstvom je islam, no na juhu krajiny sa nachádza veľká časť nearabskej populácie, prevažne kresťania a animisti
V roku 1820 egyptský panovník Mohamed Ali-Paša napadol a ovládol severnú časť Sudánu. Jeho vnuk Ismail I. rožšíril územie Egyptu už o väčšinu súčasného Sudánu. Politika Ismailovho syna Tewfika I. vyústila do revolúcie a Tewfik bol prinútený požiadať o pomoc Veľkú Britániu, ktorá následne v roku 1882 obsadila Egypt aj Sudán za účelom stabilizovať situáciu. Situácia vyústila do ďalšej revolúcie, tento krát v samotnom Sudáne, pod vedením Mohameda ibn Abdalla, nazývaného tiež Mahdí. Mahdí chcel oslobodiť Sudán od okupácie a očistiť islam. Po páde Chartúmu v roku 1885 sa Briti aj Egypťania stiahli zo Sudánu, čo umožnilo Mahdímu vytvoriť len krátko žijúci teokratický štát.
V 90.rokoch 19.storočia Briti v mene Egypta opäť ovládli Sudán, kampaň pod velením Lorda Kitchenera bola zavŕšená v roku 1899, vytvorením anglo-egyptskej správy nad Sudánom. Na čele tejto správy stál miestodržiteľ menovaný Egyptom, s odobrením Veľkej Británie. Zaujímavé je, že britská politika riadenia Sudánu od roku 1924 pristupovala separátne k severnému a južnému Sudánu, ako ku dvom osobitným jednotkám.
Britká dominancia v Sudáne sa neskončila ani po odchode britov z Egypta (s výnimkou Suezkého prieplavu). Noví egyptskí lídri (Mohamed Naguib, Gamal Abdul Násir) boli presvedčení, že jedinou možnosťou ako ukončiť okupáciu Sudánu Britmi, je oficiálne zrieknutie sa Egyptu nad zvrchovanosťou v Sudáne. Tak sa aj stalo a podpisom zmluvy medzi Egyptom a Veľkou Britániou v roku 1954 sa spečatila nezávislosť Sudánu.
Po získaní nezávislosti od Veľkej Británie (1.januára 1956) dominovali na vnútropolitickej scéne na islam orientované militantné režimy. Sudán bol väčšinu 20. storočia zmietaný dvomi dlhotrvajúcimi občianskymi vojnami. Korene týchto konfliktov možno hľadať v boji o ekonomickú, politickú a sociálnu dominanciu medzi moslimským severom ktorý mal vždy bližšie k Egyptu a prevažne kresťanským juhom. Rozdiely medzi severom a juhom krajiny boli prehĺbené práve separátnym prístupom Británie k týmto oblastiam počas okupácie. Prvá občianska vojna skončila v roku 1972 zmluvou z Addis Abeba, ale vojna opäť prepukla v roku 1983. Príčinou bol pokus prezidenta Gaafara Nimeriho obísť mierovú zmluvu z Addis Abeba a vytvoriť Sudánsku federáciu aj s južným Sudánom. To ale bolo v rozpore s mierovou zmluvou, ktorá južnému Sudánu zaručovala čiastočnú autonómiu. Rebeli na juhu krajiny sformovali Sudánsku ľudovú oslobodzovaciu armádu (SPLA), ktorá mala chrániť záujmy južného Sudánu. Druhá občianska vojna a s ňou spojený hladomor v Sudáne vyústili do vysťahovania viac ako 4 miliónov ľudí a smrti približne 2 miliónov v období dvoch desaťročí.
V roku 1989 sa uskutočnil nekrvavý prevrat, ktorý priniesol moc do rúk súčasného prezidenta Omara al Bašíra a Národného Islamského Frontu (NIF) Dr. Hasana al-Turábiho. Nová vláda bola výrazne islamistická a používala náboženskú propagandu na nábor nových vojakov.
Prímerie sa priblížilo v rokoch 2002 až 2004, podpísaním niekoľkých dohôd. Mier nadobudol finálnu podobu podpísaním Mierovej zmluvy medzi severom a juhom (CPA) v januári 2005 v Nairobi. Táto zmluva zaručovala južným povstalcom autonómiu na obdobie 6 rokov, t.j. do roku 2011, kedy by malo byť uskutočnené referendum o nezávislosti južného Sudánu. Implementáciu mierovej zmluvy má zabezpečovať misia OSN UNMIS a to od 24.marca 2005.
Ekonomické výhody trvalého mieru v Sudáne sú nespočetné. Sudán má množstvo úrodnej pôdy a využiteľné zásoby ropy. Plnenie mierovej zmluvy z roku 2005 však výrazne narúša osobitný konflikt v západnej oblasti Dárfúr, ktorý vypukol v roku 2003. Tento konflikt spôsobil vysťahovanej približne 2 miliónov ľudí a 200 až 400 000 obetí na životoch. V Dárfúre bojujú miestni čierni Afričania a arabské milície (Janjaweedi). Ciele rebelov sa nepodarilo nikdy presne definovať a nie je jasné či bojujú za väčšiu samostatnosť, alebo im ide len o zlepšenie pozície Dárfúru v rámci Sudánu. Hoci v máji 2006 bola podpísaná mierová zmluva medzi rebelmi a Sudánskou vládou, k zmluve sa nepripojili všetky rebelujúce jednotky, naopak, tie si vytvorili vlastnú organizáciu – Národný oslobodzovací front. Darfúrsky konflikt sa medzitým rozšíril a vniesol nestabilitu do oblasti východného Čadu. Čad je od decembra 2005 vo vojne so Sudánom. Čad obviňuje sudánskeho prezident Bašira z pokusu destabilizovať situáciu v Čade, keďže čadským povstalcom údajne Chartúm poskytuje materiálnu a finančnú podporu.
Ďalšou povstaleckou organizáciu je aj Východný front, pozostávajúci z viacerých rebelujúcich skupín, pôsobiaci pozdĺž hraníc s Eritreou. Východný front bojuje za rovnomernejšie rozdelenie ziskov z predaja ropy a vyhráža sa blokovaním jej toku na zahraničné trhy. V júni 2006 Eritrea sprostredkovala mierové rokovania medzi sudánskou vládou a Východným frontom, ktorá bola podpísaná 14.10. 2006 a zahŕňala bezpečnostné otázky, deľbu moci na štátnej a federálnej úrovni a deľbu ziskov.
Samotný Sudán čelí náporu utečencov zo susedných krajín, prevažne Čadu a Etiópie. Ozbrojený konflikt a slabá infraštruktúra sú tiež veľkou prekážkou humanitárnej pomoci pre postihnuté obyvateľstvo.
Názov Sudán pochádza z arabského „bilad al-sudan“, čo v preklade znamená „krajina čiernych“. Oficiálnym jazykom je arabčina a štátnym náboženstvom je islam, no na juhu krajiny sa nachádza veľká časť nearabskej populácie, prevažne kresťania a animisti
V 90.rokoch 19.storočia Briti v mene Egypta opäť ovládli Sudán, kampaň pod velením Lorda Kitchenera bola zavŕšená v roku 1899, vytvorením anglo-egyptskej správy nad Sudánom. Na čele tejto správy stál miestodržiteľ menovaný Egyptom, s odobrením Veľkej Británie. Zaujímavé je, že britská politika riadenia Sudánu od roku 1924 pristupovala separátne k severnému a južnému Sudánu, ako ku dvom osobitným jednotkám. 
Po získaní nezávislosti od Veľkej Británie (1.januára 1956) dominovali na vnútropolitickej scéne na islam orientované militantné režimy. Sudán bol väčšinu 20. storočia zmietaný dvomi dlhotrvajúcimi občianskymi vojnami. Korene týchto konfliktov možno hľadať v boji o ekonomickú, politickú a sociálnu dominanciu medzi moslimským severom ktorý mal vždy bližšie k Egyptu a prevažne kresťanským juhom. Rozdiely medzi severom a juhom krajiny boli prehĺbené práve separátnym prístupom Británie k týmto oblastiam počas okupácie. Prvá občianska vojna skončila v roku 1972 zmluvou z Addis Abeba, ale vojna opäť prepukla v roku 1983. Príčinou bol pokus prezidenta Gaafara Nimeriho obísť mierovú zmluvu z Addis Abeba a vytvoriť Sudánsku federáciu aj s južným Sudánom. To ale bolo v rozpore s mierovou zmluvou, ktorá južnému Sudánu zaručovala čiastočnú autonómiu. Rebeli na juhu krajiny sformovali Sudánsku ľudovú oslobodzovaciu armádu (SPLA), ktorá mala chrániť záujmy južného Sudánu. Druhá občianska vojna a s ňou spojený hladomor v Sudáne vyústili do vysťahovania viac ako 4 miliónov ľudí a smrti približne 2 miliónov v období dvoch desaťročí. 
Ďalšou povstaleckou organizáciu je aj Východný front, pozostávajúci z viacerých rebelujúcich skupín, pôsobiaci pozdĺž hraníc s Eritreou. Východný front bojuje za rovnomernejšie rozdelenie ziskov z predaja ropy a vyhráža sa blokovaním jej toku na zahraničné trhy. V júni 2006 Eritrea sprostredkovala mierové rokovania medzi sudánskou vládou a Východným frontom, ktorá bola podpísaná 14.10. 2006 a zahŕňala bezpečnostné otázky, deľbu moci na štátnej a federálnej úrovni a deľbu ziskov.