A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes51
mod_vvisit_counterVčera99
mod_vvisit_counterTento týždeň411
mod_vvisit_counterTento mesiac2330

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Analýza: Afganistan - história a súčasnosť
Napísal: Ivan JÁGERSKÝ   
Pondelok, 10.decembra 2007 - 09:20 hod.
Obsah článku
Analýza: Afganistan - história a súčasnosť
Geografické údaje a etnografická chrarakteristika
Historický vývoj a geopolitické zmeny do roku 1979
Vývoj situácie po roku 2001
Klúčové problémy súčasného Afganistanu a možnosti ich riešenia








2. Historický vývoj a geopolitické zmeny do roku 1979


2.1 Ranná história a vytvorenie afgánskeho štátu

Dejiny Afganistanu prestupuje nepretržitý rad vnútorných konfliktov medzi rôznymi kmeňmi, zoskupeniami a národnostnými formáciami, ale aj frakciami vo vládach a v táboroch ich odporcov za všetkých režimov. Prevláda názor, že niektoré časti krajiny boli obývané už v dobe kamennej, napriek tomu, že názov krajiny pochádza až z 13.storočia. V tej dobe bol etnografickým celkom a zahrňoval oblasť Sulajmánskeho pohoria a kraja rozprestierajúceho sa smerom na juh, k rieke Indus. K zjednoteniu Afgáncov a vzniku nezávislého štátu došlo po dlhom boji proti nadvláde Veľkých Mugalov a Safíjovcov, ktorí Afganistan ovládli v šestnástom storočí. Afgánsky štát bol nakoniec vytvorený roku 1747 po tom, čo zomrel iránsky Nádiršáh a jeho ríša sa zrútila. Prvý centralizovaný afgánsky štát je tiež známy ako Durráníovská ríša. V roku 1818 sa Durráníovská ríša zrútila a na jej území vznikli štyri kniežatstvá: herátske, kandahárske, kábulske a péšavarské3.



2.2 Britské a ruské koloniálne záujmy v oblasti

Zhruba od polovice 19. storočia sa Afganistan stal terčom záujmu britskej imperiálnej politiky. Britské impérium sa snažilo predovšetkým o zaistenie bezpečnosti svojich kolónií v Indii, čo bolo strategickým cieľom rozširovania vplyvu Veľkej Británie severozápadným smerom od tejto kolónie, čo napokon vyústilo do dvoch spoločných vojen (1838-1842 a 1878-1880). Afganistan bol v tej dobe zaostalým poľnohospodárskym štátom. Vojny s Veľkou Britániou mu spôsobili nesmierne materiálne škody, mali negatívny dopad na rozvoj výroby a spomalili prirodzený proces začlenenia afgánskeho hospodárstva do svetovej hospodárskej sústavy. Feudálne črty bránili vytvoreniu jednotného celonárodného trhu a etnická rozmanitosť obyvateľstva a veľký počet kočovných kmeňov spôsobovali, že tejto krajine nebolo ľahké vládnuť.

Británia podpísala s Afganistanom po sérii neúspechov prímerie až 3.6.1919 a definitívnu mierovú zmluvu 22.11.1922. V tomto období stanovilo aj Ruské impérium ako maximálnu hranicu svojej rozpínavosti v regióne južným smerom práve hranicu s Afganistanom. Afganistan sa tak stal nárazníkovým štátom, rozdeľujúc mocenské záujmy dvoch mocných impérií. Tento štatút krajiny bol napokon aj definovaný britsko-ruskými dohodami z rokov 1873 a 1887.

Ešte koncom 19. storočia bola stanovená severozápadná hranica britských kolónií v Indii. Podľa dohody, ktorá bola podpísaná 12. novembra 1893 emirom Afganistanu, chánom Abdurahmanom, a britským predstaviteľom M. Durandom, bola ako hranica medzi Britskou Indiou a Afganistanom stanovená tzv. „línia Duranda“. V súčasnosti tvorí práve táto línia hranicu medzi Afganistanom a Pakistanom4.

Veľká Británia a Rusko koncom 19. storočia patrili k najviac ekonomicky rozvinutým štátom. Je len prirodzené, že realizácia ich záujmov v procese koloniálnej nadvlády vyžadovala minimálne zaistenie rozvoja potrebnej infraštruktúry na ovládaných územiach. Týkalo sa to budovania železníc, pošty, telegrafu, bánk a podobne. Všetko toto bolo nasmerované v prvom rade potrebám koloniálnej nadvlády.

Nové podmienky pre politické vzťahy v regióne Strednej Ázie koncom 19. storočia však prakticky neovplyvnili ekonomické a sociálne vzťahy tradičných spoločenstiev regiónu a aj koloniálna administratíva dávala prednosť nemiešaniu sa do týchto stáročia zaužívaných princípov5.

V určitom slova zmysle nárazníkový štatút Afganistanu, ktorý vznikol ako kompromis záujmov ruského a britského impéria, položil na jednej strane základ zaostávania štátu v oblasti infraštruktúry v porovnaní so susednými územiami, ktoré sa nachádzali pod ruskou a britskou kontrolou. Z druhej strany umožnil Afganistanu zachovať si politickú nezávislosť.

2.3  Posilňovanie ruských (sovietskych) pozícií

Začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia dochádza v Afganistane k nebývalým reformám. Ich účelom bolo skoncovať s najzastaralejšími prvkami starého režimu a otvoriť cestu hospodárskemu rozvoju. Vláda sa snažila podporiť rozvoj priemyslu a vybudovať v krajine prvé kvalitnejšie železnice6.

V priebehu 20. storočia sa neustále striedali viac či menej pokojnejšie a relatívne úspešné roky s tými menej pokojnými. Podobne to bolo aj s oficiálnymi vládami, či revolučnými režimami. Nárazníkový štatút nezávislého Afganistanu ako výsledok rovnováhy síl medzi dvoma koloniálnymi impériami v regióne Strednej Ázie získava v 20.storočí nový geopolitický význam. Do revolúcie 1917 bol Afganistan nárazníkovou zónou, ktorá rozdeľovala záujmy Veľkej Británie a Ruska. Po utvrdení sa ZSSR ako nástupcu ruského impéria v Strednej Ázii, Afganistan doplnkovo získal význam bezpečnostnej zóny, ktorá ohraničovala hranice ZSSR od vonkajších hrozieb.

Po odchode Britov z Indie v roku 1947 prirodzene došlo k zrušeniu funkcie Afganistanu ako nárazníkovej zóny medzi sférami vplyvu dvoch veľmocí. V tom istom čase to však posilnilo funkciu Afganistanu ako nárazníkovej zóny pre ZSSR s cieľom ohradenia južných hraníc od vonkajších hrozieb. Okrem toho odchod Veľkej Británie z regiónu znamenal, že ZSSR sa stal jediným možným účastníkom boja o vplyv v krajine. Nemennosť situácie v Afganistane sa stala dôležitým prvkom bezpečnostného systému ZSSR. A nemennosť situácie v Afganistane automaticky predpokladala zachovanie celkovej zaostalosti tejto krajiny.


2.4  Štátny prevrat, aprílová revolúcia a modernizačné úsilie

Až do začiatku 70. rokov sa Afganistan objektívne nachádzal mimo politických a sociálnych procesov, ktoré prebiehali v islamskom svete. V mnohom to bolo diktované jeho polohou na periférii moslimského sveta a celkovou civilizačnou zaostalosťou. Okrem toho sa Afganistan nachádzal aj v určitej geopolitickej izolácii. Najmä jeho izolovanosť zo severu hranicami so ZSSR spôsobila, že od 20. rokov dvadsiateho storočia došlo prakticky k úplnému zastaveniu akýchkoľvek kultúrnych, sociálnych a ekonomických kontaktov afgánskeho spoločenstva s moslimskými spoločenstvami sovietskej Strednej Ázie.

Slabý Afganistan však prestával vyhovovať časti vzdelanej elity krajiny. Zaostalosť krajiny sa stala viditeľnou a nestrpiteľnou pre časť inteligencie na pozadí búrlivých zmien v Perzskom zálive a susednom Iráne. „Islamský boom“ 70. rokov dvadsiateho storočia fakticky napomohol začiatku transformácie Afganistanu7. Tradičná elita afgánskej spoločnosti vedená kráľom M. Záhir Šachom nemohla zaistiť plnenie úlohy uskutočnenia modernizácie života spoločnosti. Bola zainteresovaná, naopak, na zachovaní status quo. V tomto kontexte prevrat, uskutočnený 17. júla 1973 princom Daudom, ktorý sa stal prvým prezidentom Afganistanu, vyzeral ako kompromis záujmov časti tradičnej elity nespokojnej s pasivitou monarchie.

Samotný fakt vzniku svetského štátu už predstavoval revolučný krok pre patriarchálny Afganistan. Prezident Daud v určitom zmysle urýchlil modernizáciu v krajine. V tomto mu značne pomohol aj ZSSR. Daud bol prívržencom posilnenia riadiacej úlohy štátu a za modernizáciu zaostalej krajiny. Procesy modernizácie však neprebiehali radikálnymi „skokmi“ ale bola tu zjavná snaha o adaptáciu afgánskej spoločnosti na výsledky týchto procesov. Konkrétne, bola zrealizovaná agrárna reforma, boli schválené zákony o progresívnej pozemkovej dani, o kooperatívoch, bola uskutočnená nacionalizácia veľkých priemyselných podnikov8.

Modernizačné procesy, ktoré prebiehali počas vlády kráľa Mohammeda Záhir Šacha a následne aj prezidenta Dauda, sa však nedotýkali širokých vrstiev prevažne vidieckej populácie Afganistanu. A je samozrejmé, že nerobili veľký nátlak na tradičný systém organizácie afgánskej spoločnosti a nevystavovali serióznym skúškam tradičné hodnoty, vrátane islamských. Aj preto nové myšlienky nenachádzali podporu u značnej časti spoločnosti.
Práve umiernenosť procesov modernizácie za prezidenta Dauda vtedy nevyhovovala radikálnej časti mestskej inteligencie a armádnym dôstojníkom, ktorí sa spojili v rámci Národno-demokratickej strany Afganistanu (NDSA). Snahy o zmenu režimu vyvrcholili aprílovou revolúciou v roku 1978. Aprílová revolúcia sa uskutočnila podľa scenára obdobných vystúpení prívržencov urýchlenej modernizácie, ktoré prebehli pred tým v niekoľkých iných moslimských štátoch; napríklad v Egypte v roku 1956, v Lýbii, v Iraku či Sýrii. Za podpory strednej a nižšej dôstojníckej úrovne sa v dôsledku vojenského prevratu k moci v Afganistane dostali radikálne naladení prívrženci urýchlenia modernizácie v živote tradičnej spoločnosti z NDSA9.

Aprílová revolúcia umožnila Národno-demokratickej strane Afganistanu uskutočniť pokus o kardinálnu transformáciu života afgánskej spoločnosti a týmto prekonať zaostalosť krajiny. Avšak rozsiahle plány ohľadom uskutočnenia urýchlenej modernizácie si vyžadovali značné materiálne zdroje. Preto sa koncom 70. rokov Kábul obrátil na ZSSR (svojho tradičného spojenca) so žiadosťou o pomoc.


2.5 Ohrozenie sovietskych pozícií

Udalosti v Kábule z  apríla 1978 vytvorili podmienky na narušenie dovtedy existujúcej systémovej geopolitickej rovnováhy v regióne Strednej Ázie. Zmena vnútropolitických orientačných bodov v Afganistane prinútila zainteresované štáty prehodnotiť svoje geopolitické priority. V prvom rade sa to vzťahovalo na najbližších susedov krajiny – ZSSR a Pakistan, a taktiež Indiu. Pre ZSSR aprílová revolúcia 1978 a celkový vývoj situácie v Afganistane neboli výhodné. Geopolitický model vzťahov v Strednej Ázii, ktorý existoval počas desaťročí, plne vyhovoval Moskve, keďže boli zachované pozície ZSSR ako najvplyvnejšej sily v regióne10. A tak radikálne zmeny nastolené v Afganistane prinútili ZSSR minimálne k prehodnoteniu svojich pozícií a priorít v tejto novej situácii.

Pokiaľ by sovietske vedenie ignorovalo zmeny v Kábule, bolo by vysoko pravdepodobné, že vedenie NDSA bude hľadať iné než sovietske zdroje potrebné na modernizáciu afgánskej spoločnosti. V podmienkach studenej vojny a bipolárneho sveta existoval len jeden možný alternatívny zdroj. S najväčšou pravdepodobnosťou by ním bol blok západných krajín na čele s USA cez sprostredkovateľstvo veľkých krajín ťažiacich ropu prozápadnej orientácie, napríklad Saudskej Arábie. Takáto možnosť vývoja udalostí nemohla vyhovovať sovietskemu vedeniu, keďže by predstavovala priamu hrozbu pre južný smer vtedy existujúceho bezpečnostného systému ZSSR.


2.6 Invázia ZSSR a jej následky

Revolucionári z NDSA sa pokúšali presvedčiť sovietske vedenie o potrebe rozšírenia v podobe značného počtu poradcov rôzneho druhu už existujúcej prítomnosti ZSSR v Afganistane, keďže frakčné súperenie v rámci NDSA medzi skupinami Halk a Parčam, spolu s pokusmi afgánskeho vedenia o zmeny v afgánskej spoločnosti zvyšovali napätie vo vnútri krajiny.

Sovietsky zväz pozoroval ako sa situácia v Afganistane neustále zhoršuje a uvedomoval si, že výsledky ďalšieho vývoja možno len ťažko odhadnúť. V skutočnosti už nemohol situáciu v krajine svojho suseda kontrolovať tak, ako by si prial. Navyše začali o túto oblasť prejavovať záujem i ďalšie krajiny, Spojené štáty nevynímajúc. Z hľadiska ZSSR bola pochopiteľná snaha niečo s danou situáciou urobiť.

Spoločne s nárastom vnútrostraníckeho boja v NDSA, ktorý sa skončil prevratom 14. septembra 1979 a smrťou prezidenta Tarákiho a taktiež s intenzifikáciou činnosti rôznych opozičných skupín, sa celková situácia v krajine stávala čoraz nestabilnejšou. A toto už ďaleko viac ohrozovalo bezpečnosť ZSSR.

Po prvýkrát sovietske vedenie rokovalo o otázke nasadenia vojsk v Afganistane už v marci 1979. S touto prosbou sa na ZSSR obrátil paradoxne prezident Afganistanu Taráki 16.marca – na nasledujúci deň po vypuknutí povstania v Heráte, ktorý sa nachádzal len 70 km od hranice s ZSSR.   V dňoch 17-19. marca 1979 bola táto situácia prerokovávaná počas zasadnutia Politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ), kde bola definovaná principiálna pozícia ZSSR ohľadom afgánskej otázky. Väčšina účastníkov porady v Moskve, vrátane ministra zahraničia Gromyka, ministra obrany Ustinova, predsedu KGB Andropova a iných, prišla k záveru, že ZSSR nesmie stratiť Afganistan11.

Rozhodutie o vojenskej intervencii sa napokon zúžilo na niekoľkočlenný okruh moskovského vedenia, v ktorom hlavné slovo mali predseda Rady ministrov ZSSR A. Kosygin, minister zahraničných vecí ZSSR A. Gromyko, šéf KGB J. Andropov, minister obrany ZSSR maršal D.F. Ustinov a samozrejme najvyšší sovietky predstaviteľ L.I. Brežnev12.

Čas prechodu hranice bol určený na 27. december 1979 o 15.00 hod. moskovského času. V ten istý deň sovietske špeciálne jednotky obsadili kábulské letiská, aby zabezpečili leteckú prepravu sovietskych vojsk priamo do mesta. 0 15.00 hod. moskovského času podľa plánu vstúpila na územie Afganistanu 108. motostrelecká divízia.

Afgánska armáda bola paralyzovaná, neexistovali žiadne oficiálne rozkazy na odpor proti útočníkom, čo sa dá vysvetliť ochromením afgánskeho vedenia, prerušením spojenia, ako i činnosťou prosovietsky a protiamínovsky orientovanej časti v afgánskej armáde. Hlavný afgánsky predstaviteľ, Hafizulláh Amín, jeho príbuzní a niekoľkí ďalší prívrženci boli zastrelení sovietskymi vojakmi. Na čelo novej vlády bol z Československa cez Moskvu povolaný, sovietmi vyhliadnutý Babrak Kármal - bývalý miestopredseda Revolučnej rady a vodca oveľa čitateľnejšej  frakcie komunistickej strany Parčam, ktorý následne oficiálne požiadal ZSSR o vojenskú pomoc13.

Intervenciu do Afganistanu môžeme hodnotiť ako preventívnu akciu zo strany Moskvy. Negatívne sa vyvýjajúca situácia a pochybnosti o schopnosti revolucionárov z NDSA zachovať si kontrolu nad situáciou v krajine viedli v konečnom dôsledku k priamemu zamiešaniu sa ZSSR do udalostí v Afganistane. Avšak sovietski predstavitelia sa zjavne prerátali v odhade situácie a reality v krajine. Sovietske vedenie bolo presvedčené, že už len samotná skutočnosť, že sovietske vojská vstúpia na zavolanie „svojich bratov“ na územie  Afganistanu, im dostatočne pripraví pôdu na získanie situácie pod kontrolu. Napriek tomu, že akcia v Afganistane bola nasmerovaná na posilnenie prítomnosti ZSSR v regióne, fakticky znamenala jej oslabenie. Súčasne táto invázia kardinálne narušila geopolitickú rovnováhu v celom regióne Centrálnej Ázie.

Hneď od začiatku sovietskej invázie sa formovali sily, ktoré sa postavili proti intervenčným vojskám a Kármalovmu režimu. Pri organizovaní pomoci týmto opozičným afgánskym silám sa angažovali hlavne USA, ČĽR a islamské krajiny ako Egypt, Saudská Arábia, Irán a Pakistan. Sovietska okupácia a s jej pomocou dosadená vláda prirodzene narážala na odpor drvivej väčšiny obyvateľov. Odmietali ju nielen stúpenci monarchie, vplyvní veľkostatkári a náčelníci kmeňov, ale hlavne moslimskí duchovní, ktorí nemohli súhlasiť s rušením zavedených poriadkov. Protestovali proti pozemkovej reforme, proti stavbe štátnych škôl, odmietali zrovnoprávnenie žien a ich vzdelávanie. Mocní kmeňoví náčelníci a veľkí vlastníci pôdy sa po vyvlastnení svojho majetku väčšinou rozhodli emigrovať aj s príslušníkmi svojich kmeňov do Pakistanu a Iránu. Títo potom častokrát prenikali späť na územie Afganistanu už ako vycvičení a organizovaní bojovníci - mudžahedíni. Ešte viac však bolo tých, ktorí svoje domovy opustili kvôli bojovým akciám sovietskej armády. Odhaduje sa, že z krajiny emigrovalo asi šesť miliónov ľudí, teda takmer tretina vtedajšieho počtu obyvateľov14.

Mudžahedínom i afgánskej exilovej vláde (vytvorenej zo siedmich opozičných skupín v pakistanskom Péšavare) pochopiteľne poskytoval podporu nielen muslimský Pakistan, ale taktiež aj Spojené štáty, Veľká Británia, Francúzsko, Izrael, Saudská Arábia, Egypt či Čína, ktorí zabezpečovali predovšetkým materiálnu a technickú vybavenosť i samotný výcvik bojovníkov.

Hlavným výsledkom vojny v Afganistane proti sovietskym vojskám a prokomunistickému režimu sa stalo narušenie rovnováhy síl vo vnútornej štruktúre afgánskej spoločnosti, ktorá existovala do aprílovej revolúcie a decentralizácia moci, čo urobilo rýchle obnovenie jednotného afgánskeho štátu prakticky nemožným. Hlavné zmeny sa udiali v pomere síl medzi národnostnými a náboženskými spoločenstvami Afganistanu.

Historicky až do aprílovej revolúcie 1978 dominujúce postavenie v tradičnej afgánskej spoločnosti zaujímali Paštúni. Boj o moc a vplyv v Afganistane prebiehal vo vnútri vládnucej paštúnskej elity bez účasti ostatných predstaviteľov početných národnostných a náboženských menšín. Všetci hlavní predstavitelia modernej afgánskej histórie, vrátane posledného afgánskeho emira Zahíršacha, zvrhnutého počas aprílovej revolúcie v roku 1978, prezidenta M. Dauda, vodcu NDSA Tarakiho, zavraždeného počas prevratu v roku 1979, Hafízulláha Amína, zabitého počas dobytia prezidentského palácu sovietskymi špeciálnymi jednotkamin v roku 1979 a B. Kármala, odvolaného v roku 1986 ako aj väčšina lídrov afgánskych mudžahedínov, boli predstaviteľmi tradičnej paštúnskej elity15.  Avšak počas vojny reálny vplyv Paštúnov na situáciu v Afganistane podstatne oslabol. Predovšetkým svoju šancu získali národnostné a náboženské menšiny, či už bojovali spolu s komunistickým režimom v Kábule alebo proti nemu. Ich vplyv v Afganistane narastal úmerne tomu, ako v dôsledku sovietskej invázie značná časť Paštúnov utekala pred vojnou do Pakistanu.

Následkom prirodzeného procesu decentralizácie počas občianskej vojny na území Afganistanu v oblastiach kompaktného nažívania národnostných a náboženských menšín sa fakticky sformovali vojensko-politické skupiny, ktoré predstavovali ich záujmy. Zo strany opozície sa vyčleňovali Tadžici Masúda, ktorí kontrolovali Pančír a šiiti-Chazarejci, ktorí mali pod kontrolou Hazardžát. Voči komunistickému režimu bola lojálna uzbecká milícia generála Dostúma v severných provinciách Afganistanu a taktiež jednotky náboženského hnutia Izmailitov pod velením Naderiho severne od prechodu Salang.

Sovietske vedenie si svoju chybu o zaangažovaní sa do konfliktu v Afganistane uvedomilo pomerne skoro. Už v roku 1984 bolo všetkým jasné, že vojnu nemôžu vyhrať, ale pokus o stiahnutie vojsk nebol vôbec jednoduchý. Vedúci predstavitelia rýchlo pochopili závažnosť svojho omylu a premýšľali, ako sa z neho dostať. Už Brežnev o tom hovoril, ale bol priveľmi chorý, aby to dokázal. Andropov príliš skoro zomrel. Černenko nemohol urobiť vôbec nič, bol polomŕtvy, aj keď sedel vo svojej pracovni v Kremli. A tak začal Gorbačov tam, kde skončil Andropov - vydal rozkaz na vypracovanie plánov na skončenie vojny v Afganistane16.

15.mája 1988 začalo postupné sťahovanie sovietskych vojsk pod vedením generálporučíka Borisa Gromova. K 15. augustu 1988 bolo z územia Afganistanu odsunutých 50% sovietskych jednotiek. Ďalšia etapa bola určená na obdobie od 15. novembra 1988 do 15. februára 1989 a tieto termíny boli aj zhruba dodržané17.


2.7 Deväťdesiate roky a režim Talibanu


Po odchode sovietskych vojsk z Afganistanu konflikt stratil charakteristické črty boja proti zahraničnej intervencii. Vo väčšej miere si získal charakter občianskej vojny. I keď hlavné materiálne a vojenské zdroje naďalej prúdili zo ZSSR a Pakistanu, historická etapa tejto rozsiahlej geopolitickej hry okolo Afganistanu bola fakticky ukončená.

Ďaleko výraznejšie sa začali prejavovať vnútorné konflikty medzi procesmi modernizácie, ktorých rozvoj sa postupne stal hlavným ideologickým cieľom NDSA, a snahami afgánskych mudžahedínov o reštauráciu predtým existujúcich spoločenských vzťahov. Komunistická vláda sa nanovo musela postarať o stabilizáciu svojich území a to už len za použitia vlastných síl, za účelom čoho zriadila ešte v januári 1989 vojenskú radu obrany štátu na čele s prezidentom Nadžibulláhom, povolala do armády všetkých mužov do štyridsať rokov a taktiež zriadila elitné oddiely z radov členov strany.

Bojové zoskupenia afgánskych mudžahedínov boli zatiaľ podstatne horšie organizované než afgánsky štátny systém riadenia vytvorený za podpory ZSSR počas rokov sovietskej prítomnosti. Samostatné formácie mudžahedínov nemohli v tomto období dosiahnuť úspech v boji proti vláde prezidenta Nadžibulláha. Kým mala kábulská vláda dosť zdrojov, ani nie tak vojenských, ako materiálnych - dodávaných zo ZSSR, tak úspešne kontrolovala situáciu v krajine. Za týchto podmienok kľúčový význam pre stabilitu režimu v Kábule mali severné provincie Afganistanu nachádzajúce sa severne od horského chrbta Hindukúš. Severom krajiny prechádzala strategicky dôležitá cesta pre zásobovanie zvyšku krajiny od mesta Hajraton na sovietsko-afgánskej hranici cez mesto Mazáre-Šarif, prechod Salang k hlavnému mestu Afganistanu – Kábulu.

V súvislosti s vnútornými zmenami v ZSSR a jeho následným rozpadom dochádza k pochopiteľnému výraznému obmedzeniu materiálnej i finančnej podpory pre Afganistan. Na strane opozície, podporovanej predovšetkým USA, však naopak prísun moderných zbraní a výcvik záloh zosilnel.

Koncom apríla 1992 prezident Nadžibulláh oznámil, že je ochotný odstúpiť zo svojej funkcie. Jednotky opozície však už boli pred bránami hlavného mesta a 28. apríla prevzali moc18. Prosovietsku vládu vystriedala dočasná vláda vytvorená v apríli 1992 na zhromaždení lídrov opozičných strán v pakistanskom Péšavare. Jej predsedom sa stal etnický Paštún Gulbuddín Hekmatjár, prezidentom B. Rabbání.

Väčšina veliteľov partizánskych oddielov dovtedy pôsobiacich z územia Pakistanu sa teraz začala vracať do Afganistanu. Chceli sa pochopiteľne podieľať na vláde, neboli však v krajine jediní s podobnými ambíciami. I velitelia opozičných skupín zo šítskeho Iránu a taktiež poľní velitelia partizánskych jednotiek operujúcich na afgánskom území, ktorí si pripisovali najväčšie zásluhy na oslobodení krajiny mali záujem o moc. Nedokázali sa však medzi sebou dohodnúť, čo vyústilo do vzájomných bojov.

Počínajúc rokom 1992 sa Afganistan stal javiskom silného vnútorného mocenského boja o lokálne záujmy miestnych poľných veliteľov, politických organizácií, vrátane národnostných a náboženských menšín, čo môžeme považovať za definujúci faktor politickej reality v krajine. Na území celého Afganistanu vznikajú početné lokálne centrá moci jednotlivých kmeňov a etník v čele so svojimi vlastnými predstaviteľmi a dochádza prakticky k defragmentácii krajiny a k neľútostnej občianskej vojne.

Do tejto situácie sa pokúsila zasiahnuť aj Organizácia spojených národov, ktorá v polovici roku 1994 vyslala do Afganistanu svoju mierovú misiu. Zahájili sa rokovania s predstaviteľmi hlavných vojensko-politických zoskupení ako aj s významnými Afgáncami žijúcimi v exile. Spoločne zostavili návrh mierového plánu na predanie moci novozvolenej vláde, ktoré sa malo uskutočniť 21.marca 1995. Oddeliť znepriatelené strany a nastoliť mier sa však opäť nepodarilo, pretože na scéne sa objavuje nová vojensko-politická sila- radikálne sunnitské hnutie Taliban19.

Okolnosti objavenia sa nového silného vojensko-politického hnutia Taliban v Afganistane sú doteraz predmetom rôznych diskusií. Najrozšírenejšia verzia tvrdí, že hnutie Taliban bolo vytvorené na území Pakistanu na základe iniciatívy pakistanského vedenia spomedzi študentov náboženských škôl nachádzajúcich sa v táboroch afgánskych utečencov. K hnutiu sa postupne pridávali i muslimskí fanatici z iných štátov, hlavne z Pakistanu, Saudskej Arábie, Iraku či Čečenska, ktorí boli pripravení stať sa mučeníkmi viery a tým dosiahnúť večnú blaženosť. Podľa tvrdenia bývalého náčelníka Generálneho štábu armády Pakistanu generála Mirzu Aslam Bega sa reťaz takýchto náboženských škôl s kontingentom špeciálne vycvičených Talibov vytvorila za účasti Pakistanu a USA ako „nábožensko-ideologický pás pozdĺž afgánsko-pakistanskej hranice na podporu bojového ducha mudžahedínov".

Je známy aj formálny dôvod objavenia sa hnutia Taliban na afgánskej politickej scéne. Išlo o to, že jeden z najväčších pakistanských podnikateľov Bhutto poslal skúšobnú obchodnú karavánu do Strednej Ázie cez Afganistan a táto karavána mala byť pred afganskými mudžahedínmi chránená príslušníkmi Talibanu20. Tí boli vo svojej misii úspešní a čoskoro na to začali jednotky hnutia Taliban v roku 1994 útok na južné oblasti Afganistanu kontrolované početnými samostatnými poľnými veliteľmi mudžahedínov, prevažne etnických Paštúnov. Po tom, ako relatívne rýchlo zlomili odpor lokálnych poľných veliteľov, Talibovia obsadili mesto Kandáhar a väčšinu južných oblastí krajiny s prevažne paštúnskym obyvateľstvom. Postupne ovládli aj ďalšie územia a 26.septembra 1996 bez väčšieho odporu obsadili Kábul21.  Hnutie Taliban tak podľa želania Islamabádu splnilo svoju úlohu a vzniknutá situácia - otvorenie strategických dopravných koridorov do Strednej Ázie, bola maximálne v súlade so záujmami pakistanskej politiky v regióne.

ImageNový konflikt vytvoril základ počiatočného prudkého odporu zo strany klasických strán mudžahedínov voči politickým ambíciám hnutia Taliban. Toto vysvetľuje aj demonštratívne a brutálne kroky Talibov voči predstaviteľom tradičnej afgánskej elity. Už 12. marca 1995 bol Talibmi zabitý líder strany šiitov-chazarejcov Hezbe i-Vahdat Abdulah Ali Mazari a vzápätí 26. septembra 1996 bol obesený bývalý prezident krajiny Nadžibullah. Tieto kroky mali jasný demonštratívny charakter a ich úlohou bolo šokovať verejnú mienku krajiny.

Paštúni tak nastolili myšlienky vytvorenia spoločnosti „čistého islamu“ v Afganistane proti systému organizácie tradičnej afgánskej spoločnosti. V Afganistane v období, keď sa v roku 1994 objavilo hnutie Taliban, takmer úplne absentovali inštitúcie centralizovaného štátu. Práve to predurčilo slabosť pozícií tradičnej elity. A v prvom rade išlo o tradičnú paštúnsku elitu. Krach inštitúcií centralizovaného afgánskeho štátu počas občianskej vojny 1992-94 sa objektívne dotkol záujmov práve etnických Paštúnov. Centralizovaný štát v Afganistane od okamihu jeho vzniku bol vždy štátom, kde dominovali etnickí Paštúni. Vojna v Afganistane a politické experimenty však podstatne oslabili vzájomnú závislosť paštúnskych kmeňov a štátu. Zničenie štátnych inštitúcií počas udalostí 1992-94 urobilo samostatnosť paštúnskych kmeňov a poľných veliteľov takmer absolútnou počas prirodzených procesov fragmentácie Afganistanu.

Unikátnosť afgánskej situácie tkvie v tom, že keď sa hnutie Taliban objavilo v roku 1994 v južných oblastiach Afganistanu, muselo čeliť len početným samostatným vojensko-politickým a pseudoštátnym celkom, ktoré predstavovali nezávislé časti tradičného systému organizácie afgánskej spoločnosti. Paštúnska tradičná elita nemohla čeliť nátlaku zo strany hnutia Taliban. Absencia centralizovaných štátnych inštitúcií napomohla jej demoralizácii. Stav fragmentácie umožňoval národnostným menšinám v Afganistane získať si ten podiel samostatnosti a autonómie, ktorý by nikdy nezískali v centralizovanom afganskom štáte s dominaciou Paštúnov. Neustála hrozba paštúnskej reštaurácie, ako aj konkurencia zo strany iných organizácií národnostných menšín, predurčili vysokú úroveň etnickej solidarity. Na rozdiel od Paštúnov, ktorí bolo v rokoch 1992-94 rozdelení na množstvo samostatných centier moci, zóny vplyvu politických organizácií národnostných menšín boli takmer úplne totožné s územiami ich kompaktného nažívania.

Vysoká úroveň etnickej solidarity bola charakteristická pre národnostné menšiny Uzbekov, Tadžikov, šiitov-chazarejcov. Ich záujmy predstavovali organizácie ako Národné islamské združenie Afganistanu (NIOA) na čele s generálom Dostumom, Islamská spoločnosť Afganistanu (ISA) na čele s Rabbánim/Masúdom, Strana islamskej jednoty Afganistanu (SIJA) na čele s Halilim. Okrem nich k strane Rabbániho/Masúda  patril aj gubernátor Herátu Ismailchán. V rámci území, ktoré boli kontrolované organizáciami národnostných menšín, fakticky vznikli nezávislé národné pseudoštáty s minimálnymi štátnymi inštitúciami.

Objavenie sa hnutia Taliban na afgánskej politickej scéne priamo ohrozovalo záujmy spomínaných národnostných politických organizácií. Pričom táto hrozba mala dvojitý charakter. Z jednej strany hnutie prívržencov „čistého islamu“ ohrozovalo historické princípy organizácie tradičných spoločností národnostných menšín; z druhej strany elity afgánskych Uzbekov, Tadžikov a Chazarejcov chápali, že objavenie sa Talibanu znamená začiatok paštúnskej reštaurácie v Afganistane.

Dobytie Kábulu Talibmi vyvolalo značné obavy aj vo všetkých štátoch Strednej Ázie a samozrejme, aj v Rusku. Tie sa odzrkadlili na konsolidácii záujmov Stredoázijských krajín a Ruska okolo myšlienky vytvorenia akejsi nárazníkovej zóny na severe Afganistanu. Pre vytvorenie efektívnej antitalibskej koalície v októbri 1996 bolo potrebné vyriešiť hlavnú otázku – vstup do koalície oddielov afgánskych uzbekov pod vedením generála Dostuma. Ten kontroloval 6 severných provincií krajiny, jediné veľké mesto Mazari-Šarif a disponoval dobre vycvičenou a vyzbrojenou armádou. Treba poznamenať, že Dostum sa až do jesene 1996 nezúčastnil bojov s Talibmi a týmto si zachovával možnosť pre dohodu s nimi. Po dobytí Kábulu však už Dostum nemohol ostať ako nestranný pozorovateľ. Na spoluprácu s Talibmi ho nahovárali predovšetkým zástupcovia Pakistanu, Turecka a dokonca aj USA. Napokon sa Dostum rozhodol podporiť antitalibskú koalíciu, čomu napomohol aj prezident Uzbekistanu Islam Karimov, ktorý disponoval potrebnými pákami pre nátlak na poľného veliteľa. V októbri 1996 tak bola na severe vytvorená Najvyššia rada obrany, predsedom ktorej sa stal práve Dostum22.

Dostumova podpora antitalibskej koalície priviedla k aktivizácii jej ozbrojených zložiek. Masúd za podpory oddielov Hekmatijára prešiel do útoku na Kábul. Avšak tieto oddiely boli zastavené neďaleko od Kábulu, kde v októbri-novembri 1996 pokračovali pozičné boje. Dostum ani jeho oddiely sa na tomto útoku nezúčastnili, keďže porážka Talibanu by vtedy znamenala posilnenie pozícií tadžikov – Masúda a Rabbaniho a oslabenie kontroly Dostuma nad udalosťami. Čiže v novembri 1996 musel Masúd opätovne ustúpiť na sever.

Ďalšia aktivizácia bojovej činnosti nastala na jar 1997 v Západnom Afganistane, kde oddiely Talibanu mohli preniknúť do severných provincií, kontrolovaných Najvyššou radou obrany. Až tu zasiahli aj jednotky Dostuma. Súperenie medzi Talibanom a antitalibskou koalíciou (Severná aliancia) získalo pozičný dlhodobý charakter. Takáto situácia sa udržiavala až do roku 2001 a pádu režimu.
 

Do čela vlády ustanovenej Talibanom sa postavil samozvaný náboženský vodca mulla Mohammed Umar, ktorý si nechal hovoriť aj Knieža veriacich (amír al-muminín) a krajinu premenoval na Islamský emirát Afganistan. Následne bol zavedený tvrdý režim v najprísnejšom duchu islamu. Umar dal obnoviť aj tradičné islamské tresty za spáchané zločiny ako bičovanie, kameňovanie, odtínanie rúk a verejné popravy. Mužom direktívne prikázal nosiť bradu predpísanej dĺžky, ženám zahaľovať si celé telo nosením burky. Ženy navyše nemohli chodiť do škôl, vzdelávať sa a športovať, boli zbavené práva na lekársku starostlivosť a až na niekoľko výnimiek aj práva na výkon zamestnania. Mulla Umar ďalej v záujme „odstránenia všetkej svetskej zábavy“ zrušil televízne vysielanie, televízory dal odstrániť z domácností a nechal verejne zničiť tankami, rozhlas bol obmedzený na spravodajstvo a náboženské programy, platil zákaz fotografovania, hry na hudobných nástrojoch a spievania, tancovania na verejnosti, poriadania športových stretnutí a podobne23. Afganistan sa pod vedením Talibanu dostal do úplnej diplomatickej a politickej izolácie

Súvisiace články


 
< Predchádzajúca