Územie dnešného Libanonu bolo po tisícky rokov domovom mnohých významných civilizácii a kultúr. Je  pôvodným domovom Fénijčanov, ktorých si následne podmanili Asýrčania. Územie následne obývali  Peržania, Gréci, Rimania, Arabi a ottomanskí Turci.

Po kolapse Ottomanskej ríše po prvej svetovej vojne, dala Spoločnosť národov mandát  Francúzsku  nad 5 teritóriami, ktoré dnes tvoria Libanon. Moderná ústava z roku 1926, špecifikovala rozloženie politických síl medzi jednotlivé náboženské skupiny. V krajine žije približne 39-40 % kresťanov  a zvyšok tvoria sunitskí a šiítski moslimovia a drúzi - blízki svojou vieroukou islamskému náboženstvu, respektíve tvoriaci samostatnú náboženskú odnož islamu. Vďaka tomu môžeme Libanon označiť za tradičný, dejinne najvýraznejší priesečník rôznych náboženstiev a náboženských skupín v európskom a blízkovýchodnom priestore. 

Úplnú nezávislosť sa Libanonu  podarilo získať až  v roku 1943, keď bolo Francúzsko okupované Nemeckom.

Politický systém nezávislého Libanonu sa však od začiatku vyznačoval veľmi krehkou deľbou moci medzi náboženskými komunitami sunnitov, šiitov a maronitských kresťanov. Rozdelenie exekutívnych a legislatívnych funkcií medzi kresťanmi a moslimami v pomere 6 : 5 určil tzv. Národný pakt z roku 1943. Úrad prezidenta a najvyššie vojenské funkcie zaručoval maronitom, úrad predsedu vlády sunnitom, funkciu náčelníka vojenské štábu drúzom a funkciu predsedu parlamentu šiitom. V krajine však neustále rástlo napätie, pretože bohatá kresťanská elita blokovala realizáciu základných sociálnych reforiem požadovaných moslimskou chudobou.

Päť rokov po získaní nezávislosti sa Libanon zapojil do arabsko-izraelskej vojny, prímerie bolo podpísané aj libanonskou stranou 23. marca 1949. Približne 400 000 palestínskych utečencov ( niektorí prišli do Libanonu už roku 1948), je oficiálne  registrovaných UNRWA, no nemajú garantované také práva, akými disponuje väčšina populácie.

Novodobá história Libanonu je poznačená striedajúcimi sa obdobiami ekonomickej  prosperity postavenej na pozícii Libanonu ako regionálneho centra finančníctva a obchodu, a nepokojmi (zahŕňajúc prvú občiansku vojnu roku 1958). V šesťdesiatych rokoch Libanon zažil obdobie relatívneho pokoja, kedy sa Bejrút zameriaval na rozvoj turizmu a bankovníctva.

Ťažkosti sa objavili v sedemdesiatych rokoch, kvôli prítomnosti  palestínskych utečencov, ktorých počet  po arabsko-izraelských vojnách (1967) rapídne stúpol aj vďaka tajnej dohode z Káhiry (1969), povoľujúcej zakladanie palestínskych táborov v Libanone.
 
Rozvoj tejto rozkvitajúcej krajiny  zastavila občianska vojna v roku 1975. Výraznejšie občianske konflikty sa skončili až v roku 1990 podpisom Taifskej dohody. Vojna súvisela s náboženskými nepokojmi. Občianske nepokoje podporovala aj napätá situácia blízkovýchodného regiónu najmä v súvislosti s palestínskymi utečencami, rozpormi Palestínčanov a Sýrčanov a ďalších moslimov s Izraelom a mnoho iných menších a väčších zámienok.

Dňa 30. 9. 1989 sa uskutočnilo stretnutie libanonských poslancov v Táife (Saudská Arábia), na ktorom došlo k dohode o niektorých ústavných zmenách. Konfesionálny systém rozdelenia moci ako taký zostal zachovaný, ale došlo k prerozdeleniu moci na základe parity medzi kresťanmi a moslimami a bola posilnená moc predsedu parlamentu (šiítsky moslim). Bolo potvrdené, že obnovenie libanonskej suverenity si vyžaduje rozpustenie milícií, posilnenie pravidelnej armády a odchod Izraela z južného Libanonu na základe rezolúcie BR č. 245.

Po odchode izraelských vojsk z južného Libanonu roku 2000 prevzalo kontrolu nad týmto územím šiítske hnutie Hizballáh. Hnutie  si tu vytvorilo vojenskú infraštruktúru nezávislú od oficiálnej libanonskej armády. Finančná aj vojenská podpora Hizballáhu prichádza už roky z Teheránu. Jeho politické krídlo sa stalo po voľbách 2005 súčasťou libanonskej vlády a jeho vojenské krídlo fakticky okupuje južný Libanon.

Arabská liga v Taifskej dohode taktiež legitimizovala  rozmiestnenie sýrskych vojsk (okolo 16 000), nachádzajúcich sa prevažne vo východnom Bejrúte a v údolí Bekaa. Damašk   odôvodnil svoju kontinuálnu vojenskú prítomnosť v Libanone žiadosťou Bejrútu  a zlyhaním   libanonskej vlády pri implementácii všetkých konštitučných reforiem.

V októbri 2004 bola prijatá rezolúcia UNSCR 1559, ktorá vyzývala Sýriu, aby stiahla svoje vojská z Libanonu a prestala zasahovať do jeho vnútorných záležitostí. Atentát na bývalého premiéra Rafiqa Haririho vo februári 2005 viedol v Bejrúte k masívnej demonštrácii proti prítomnosti Sýrie (Cédrová revolúcia), ktorá bola opozíciou obvinená z priamej účasti na atentáte. Sýria po 29 rokoch konečne stiahla zvyšky svojich vojsk z Libanonu v apríli 2005.

34-dňový konflikt tzv. júlovej vojny z roku 2006 sa začal  útokom extrémistického hnutia Hizballáh, ktoré z izraelského územia unieslo dvoch židovských vojakov, s cieľom vymeniť ich neskôr za zajatcov držaných Izraelom. Táto operácia prerástla do otvorenej vojny, počas ktorej izraelská armáda zničila značnú časť libanonskej infraštruktúry vrátane mostov, medzinárodného letiska  Rafika Haririho, južného predmestia Libanonu a celých dedín v južnom Libanone. Konflikt bol ukončený 14. augusta. Mier na libanonsko-izraelskej hranici má strážiť až 30-tisíc vojakov. Polovica z nich má byť súčasťou mierovej misie OSN, ktorú má viesť Francúzsko. Zvyšok tvoria  libanonskí vojaci, ktorí prvýkrát prišli strážiť južnú hranicu svojho štátu. Južný Libanon bol od stiahnutia sa izraelských vojakov v roku 2000 prakticky autonómnym územím pod kontrolou Hizballáhu.