Téma tejto práce sa týka zahraničnej politiky francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla počas obdobia dekolonizácie.
Pod pojmom „dekolonizácia“ vo svojej práci označujem obdobie rokov 1958 – 1962, t.j. od nástupu generála de Gaulla do prezidentského úradu po vznik nezávislého štátu – Alžírsko, čím sa de facto ukončil proces rozpadu francúzskej koloniálnej ríše. Dôvod, prečo som si túto tému vybral, spočíva v tom, že v týchto rokoch sa rozhodovalo o konečnom osude koloniálnej ríše a o budúcom smerovaní francúzskej zahraničnej politiky, pričom môžeme vidieť dodnes niektoré dôsledky. Počas tejto krátkej periódy, ktorá bola ale veľmi bohatá na udalosti, sa zrodili dva politické prúdy s protichodnými názormi na fungovanie zahraničnej politiky a diplomacie Francúzska.
Prvý prúd predstavovali stúpenci zotrvania francúzskej metropoly so svojimi kolóniami, išlo najmä o predstaviteľov francúzskej vojenskej generality. Ako opozícia proti nim stáli obhajcovia dekolonizácie, ktorí považovali kolónie za prekážku budovania ekonomickej, politickej a vojenskej moci Francúzska v novom bipolárne rozdelenom svete. Vedúcim predstaviteľom druhej skupiny sa stal francúzsky prezident Charles de Gaulle.
V mojej práci chcem porovnať koncepcie zahraničnej politiky oboch spomenutých frakcií, výsledky ich praktickej, a najmä diplomatickej činnosti. Nakoniec chcem zhodnotiť, či znamenalo víťazstvo de Gaulla a jeho stúpencov nad generalitou prínos pre zahraničnú politiku a diplomatickú činnosť Francúzska. Prevažnú časť budem venovať problematike Alžírska, keďže tu došlo k najväčšiemu napätiu medzi de Gaullom a generalitou.