2.1 Dekolonizácia a alžírsko – francúzske rokovania
Proces dekolonizácie, ako ho riadil prezident de Gaulle, pomohol Francúzsku k obnove postavenia v krajinách tretieho sveta, k zlepšeniu vzťahov s veľmocami a k upevneniu pozície v Európe. Rok 1960 sa niekedy označuje ako „Rok Afriky“, keďže členské štáty francúzskeho Spoločenstva sa rozhodli pre úplnu samostatnosť. Charles de Gaulle sa nepostavil proti tomuto procesu, pokiaľ vznik úplne nezávislých štátov „budú sprevádzať dohody o spolupráci“.16 Vznik každého nového štátu bol spojený s podpisom ekonomicky výhodných zmlúv pre Francúzsko.
Tento proces mal obrovský dopad na budovanie francúzskej zahraničnej politiky. Prezident si bol vedomý nevyhnutnosti hlbokej transformácie. Vydržiavanie nákladných koloniálnych armád tvorilo pre Francúzsko záťaž a navyše vznik nových nezávislých štátov v Afrike viedol k nadviazaniu výhodných hospodárskych vzťahov s krajinami tretieho sveta a udržiavaniu stálych diplomatických kontaktov. Takto mohlo mať Francúzsko doma vždy pripravených vojakov zasiahnuť na ktoromkoľvek krízovom mieste a pomôcť štátom, kde by boli ohrozené jeho životné záujmy, a nie vydržiavať desaťtisíce vojakov v obmedzenej oblasti.
Armáda pripravená kdekoľvek zasiahnuť a vlastníctvo nukleárnych zbraní a nie vydržiavanie koloniálneho impéria sa stalo podmienkou, aby krajina získala mocenské postavenie vo svete. Počas 17. výročia oslobodenia Strasbourgu v roku 1961 de Gaulle vyhlásil: „Napriek Atlantickej aliancii si Francúzsko musí ponechať svoju samostatnosť...musí sa opierať o strategické a taktické jadrové hlavice a nosné rakety, jednotky schopné kdekoľvek zasiahnuť a nevyžadovať obranu teritória.“17
V roku 1961 francúzska armáda prvýkrát vyskúšala nukleárnu bombu na alžírskej Sahare. Francúzsko sa od tohto momentu zaradilo medzi atómové veľmoci. Následne de Gaulle nadviazal veľmi dobré diplomatické kontakty s predstaviteľmi ZSSR aj USA. Stretol sa s americkými prezidentmi Eisenhowerom a Kennedym a sovietskym lídrom Chruščovom, čím dal najavo, že Francúzsko chce vo svete pôsobiť ako nezávislá veľmoc.
Bol to však európsky kontinent, kde sa malo stať Francúzsko vedúcou mocnosťou pri budovaní novej Európy. Malo tu svoje záväzky – 52 000 vojakov v Nemeckej spolkovej republike. Neustále udržiavanie koloniálneho stavu Alžírska sa však stalo prekážkou. Krajina, ktorá nebola prioritou zahraničnej politiky prezidenta, mala 400 – tisícovú francúzsku armádu.18 Alžírska vojna bránila úplnému obnoveniu diplomatických stykov Francúzskej republiky s krajinami tretieho sveta a s veľmocami – ZSSR a USA.
Dňa 10. 8. 1959 počas stretnutia lídrov afrických štátov v Monrovii „sa prvýkrát FLN zúčastnila ako reprezentant“19 Alžírska. Odvtedy zintenzívnel diplomatický boj krajín tretieho sveta proti Francúzsku, keďže FLN bola nimi uznaná ako jediný legálny alžírsky reprezentant. Zo Západu aj z Východu sa čoraz častejšie ozývali hlasy pre ukončenie vojny v Alžírsku.
De Gaullovi už nič neprekážalo v ceste začať s FLN diplomatické rokovania a zaistiť si tak postavenie v budúcom nezávislom Alžírsku a celom Stredomorí. Výhodou preňho bolo spomínané obnovenie diplomatických stykov s Tuniskom. Bourgiba a jeho stúpenci „sa snažili dôjsť ku kompromisu vyjednaného s Francúzskom“.20 Tunisko malo apelovať na čo najväčšie ústupky zo strany FLN. Išlo hlavne o zaistenie francúzskych privilégií pri ťažbe ropy a zemného plynu na alžírskej Sahare.
V roku 1961 došlo k tajným rokovaniam medzi vyslancami FLN a francúzskej vlády v Lucerne a Neuchâteli vo Švajčiarsku a francúzskom meste Évian. Hoci strany neuzavreli konkrétnu dohodu, môžeme konštatovať, že výsledok rokovaní potvrdil fakt, že len de Gaullova politika je riešením problému kolónií – iba darovanie nezávislosti je cestou k efektívnej spolupráci.
Tým, že francúzski vyslanci rokovali s FLN, uznali hnutie ako „jediného zákonného reprezentanta alžírskeho ľudu“.21 Týmto činom de facto uznali možnosť úplnej nezávislosti Alžírska. Naopak, FLN, vedomá si nevyhnutnosti technickej a ekonomickej pomoci, bola pripravená k ústupkom. Francúzska strana sa rozhodla počas rokovaní „uznať právo na sebaurčenie alžírskeho národa“,22 t.j. rátalo sa aj s možnosťou úplnej nezávislosti, a alžírska delegácia na druhej strane pripúšťala možnú spoluprácu ako „výsledok rokovania medzi dvoma suverénnymi vládami“.23
Naskytla sa šanca vyriešiť posledný veľký koloniálny spor opäť diplomatickou cestou vedúcou k vzniku nezávislých štátov, ktoré budú rešpektovať záujmy Francúzska.
2.2 Činnosť generality, vojenský puč a reakcia v zahraničí
Stále však prekážkou ostávali armádni generáli, ktorí odmietali odísť z Alžírska. Okrem dôvodu ochrany pieds-noirs museli mať aj zámienku, ktorou by si získali podporu v zahraničí. Opäť do popredia vošla nezmyselná antisovietska propaganda, t.j. odchodom Francúzov z Alžírska ZSSR by údajne postavil v Stredomorí svoje vojenské základne.
Môžeme konštatovať, že tento plán generality bol už v základoch vopred odsúdený na neúspech oproti plánu de Gaulla. V prvom rade išlo o falošnú protisovietsku propagandu, ktorou si generalita chcela získať najmä USA.
Spojené štáty sa už jednoznačne postavili za prezidenta de Gaulla, ktorého politika by mala za následok, že v krajine ostane vplyv Francúzska ako amerického spojenca. Zároveň udržiavanie diplomatických kontaktov s FLN malo USA pomôcť k nadviazaniu výhodných vzťahov s budúcou nezávislou Alžírskou republikou.
Na druhej strane Sovietsky zväz nebol nebezpečenstvom, jeho činnosť bola prakticky obmedzená na diplomatickú podporu FLN. Skôr tu boli významní najmä arabskí spojenci, hlavne Egypt. Počas spomínaných rokovaní vo francúzskom meste Évian medzi vyslancami de Gaulla a FLN v roku 1961 to bol práve Egypt, ktorý diplomaticky podporoval alžírsku stranu. Celý proces rokovaní navyše podrobne monitoroval egyptský veľvyslanec vo Švajčiarsku AL DIB. Egypt sa dokonca zaviazal pomôcť „zaistiť bezpečnosť alžírskych lídrov počas pobytu vo Švajčiarsku“.24
Pokiaľ budeme analyzovať praktickú realizáciu tohto plánu armádnych generálov, môžeme konštatovať, že nemal väčšiu šancu uchytiť sa. Generalita sa rozhodla využiť svoj vplyv v armáde a uskutočnila 22. 4. 1961 v Alžíri vojenský puč, čím prevzala na seba civilné aj vojenské právomoci a vyhrážala sa Parížu občianskou vojnou, pokiaľ nezmení svoju koloniálnu politiku.
Generál Challe, jeden z hlavných iniciátorov prevratu hneď 22. 4. 1961 vydal vyhlásenie, v ktorom chcel apelovať aj na medzinárodnú pomoc: „Chcete, aby Mers-el-Kébir a Alžír boli zajtra sovietskymi základňami?“25 Ako bolo viackrát spomenuté, išlo o dávno vyvrátené argumenty. Okrem pieds-noirs mohli sotva rátať s významnejšou medzinárodnou podporou. Dá sa povedať, že do istej miery tu bola vyvíjaná diplomatická činnosť, aby si generáli získali na svoju stranu USA, Challe mal údajne kontakty so CIA a dokonca cez médiá „požiadal prezidenta Kennedyho, aby pomohol jeho hnutiu zachrániť Stredomorie pred komunistickou vládou“.26 Z vyššie uvedených dôvodov však Kennedy prostredníctvom svojho veľvyslanca Jamesa Gavina v Paríži reagoval „správou podporujúcou generála de Gaulla“.27
Generalita získala jedine tichú podporu zo strany frankistického Španielska, kde bol puč tajne pripravovaný a Portugalska, ktoré v tej dobe úpenlivo bojovalo o udržanie svojej koloniálnej ríše. Všeobecne môžeme konštatovať, že činnosť generality viedla k zahraničnej izolácii hnutia.
Naopak "správa k národu" z 23. 4. 1961, ktorú predniesol de Gaulle spôsobila pozitívny ohlas doma i v zahraničí. Zhrnul v nej úspechy zahraničnej politiky, že krajina dokázala „obnoviť postavenie v zahraničí, opäť zaujať svoju pozíciu mocnosti, čo vyžaduje pokračovať v nevyhnutnej dekolonizácii za morom“. Zárpveň však varoval, že to všetko môže byť zbytočné vďaka „hlúpemu dobrodružstvu povstalcov v Alžírsku“.28
Obyvateľstvo doma si uvedomilo, že len de Gaullova politika dekolonizácie privedie Francúzsko na vedúce miesto vo svete a tiež v Európe. Tiež od svetových lídrov získal jednoznačnú podporu, na čo poukazuje aj spomínaná správa Kennedyho, avšak najdôležitejšia bola reakcia arabských štátov. Tieto krajiny poukázali na to, že len de Gaullova politika prispeje k zlepšeniu francúzsko – arabských vzťahov a vzťahov s krajinami tretieho sveta, čo následne prispeje v týchto oblastiach k upevneniu vplyvu Francúzska.
Marocké média apelovali, že de Gaulle sa už nesmie „oneskoriť v podpise zmluvy s FLN“. Tuniský prezident vydal deklaráciu Afrique – Action, v ktorej podporil prezidenta de Gaulla k podpísaniu zmluvy s FLN a v úvode tohto dokumentu vyhlásil: „Boj, ktorý vedie de Gaulle proti obhajcom francúzskeho Alžírska, je teraz naším bojom.“29
Prezidentovi Francúzska už nič nebránilo, aby podpísal dohodu, ktorá ukončí nákladnú vojnu, zlepší vzťahy so zahraničím a bude viesť k upevneniu vplyvu Francúzska v zajraničí a predovšetkým na európskom kontinente.
Ďalšou udalosťou zohrávajúcou podstatnú úlohu v období dekolonizácie bola snaha Tuniska získať strategický prístav Bizerte, ktorý si podľa dohody z roku 1956 mali ponechať Francúzi. Boj medzi Francúzskom a Tuniskom o toto mesto prebiehal 18. – 22. 7. 1961. Francúzi si síce prístav udržali, avšak došlo k zhoršeniu vzťahov s Tuniskom. „De Gaulle stratil spojenca, ktorý mohol eventuálne zmierniť požiadavky FLN.“30
Táto nešťastná udalosť len povzbudila de Gaulla, aby konečne podpísal s odbojármi dohodu a ukončil vojnu, ktorá len zhoršovala povesť Francúzska vo svete, v ktorom sa dalo mocenské postavenie budovať iným spôsobom ako vlastníctvom kolónií.
Stále však prekážkou ostávali armádni generáli, ktorí odmietali odísť z Alžírska. Okrem dôvodu ochrany pieds-noirs museli mať aj zámienku, ktorou by si získali podporu v zahraničí. Opäť do popredia vošla nezmyselná antisovietska propaganda, t.j. odchodom Francúzov z Alžírska ZSSR by údajne postavil v Stredomorí svoje vojenské základne.
