Hlavné menu

A.R.E.S Analysis

Irán

Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

	Dnes	128
	Včera	1002
	Tento týždeň	3246
	Tento mesiac	23845

Visitors Counter 1.0.2

Syndicate

SiteMap

Home

Analýzy a publikácie

Publikácia : De Gaullova zahraničná politika počas dekolonizácie

Napísal: Andrej VAŠČÍK

Streda, 12.decembra 2007 - 19:00 hod.

Obsah článku
Publikácia : De Gaullova zahraničná politika počas dekolonizácie
De Gaullov nástup a zmena ústavy
Dekolonizácia a vojenský puč
Podpis Évianských dohôd a ich dôsledok

Strana 2 z 4

1. De Gaullov nástup a zmena ústavy

1.1 Nástup de Gaulla k moci a politická činnosť armády

: Článok z novín L´ÉCHO D´ALGER reagujúci na udalosti z 13. 5. 1958

Udalosti z 13. 5. 1958 v Alžíri viedli k nástupu generála Charlesa de Gaulla k moci. Išlo o masovú demonštráciu pieds-moirs,¹ ktorí tak chceli dať najavo neschopnosť vlády v Paríži ukončiť vojnu v Alžírsku, ktorú rozpútalo hnutie za nezávislosť – FLN²proti francúzskej koloniálnej nadvláde. K demonštrantom sa postupne pridali členovia miestnej generality, ktorí udalosť využili a prevzali tak najvyššie civilné a vojenské právomoci. Generál Salan 14. 5. 1958 poslal parížskej vláde telegram: „Chcem Vám povedať, že hlboké želanie francúzskeho a moslimského obyvateľstva (v Alžírsku) je, aby prišiel k moci arbiter: generál de Gaulle.“³ Paríž bol nútený povolať de Gaulla, aby sformoval novú vládu.

Armádni generáli ako hlavní predstavitelia stúpencov zotrvania zväzku metropoly s kolóniami dúfali, že generál de Gaulle ako človek z ich vlastných radov im pomôže upevniť pozície. Generalita tiež prispôsobila svojim cieľom zahraničnopolitickú a diplomatickú činnosť. Ako prioritu si určila užšiu integráciu v rámci severoatlantického partnerstva, avšak za hlavnú podmienku považovala zotrvanie Francúzska a Alžírska v spoločnom zväzku. Odôvodňovala to tým, že Francúzsko tak zabráni prenikaniu vplyvu ZSSR do Stredomoria. „Komunistický svet začal tretiu svetovú vojnu proti Západu. Keďže ju nemohol preniesť priamo do Európy, vybral si.....Afriku, konkrétnejšie sever Afriky. Posledná obranná línia prechádza Alžírskom.“⁴Týmto spôsobom si chceli nakloniť najmä USA, ktoré mali po Indočíne, Maroku a Tunisku zabrániť ďalšej strate francúzskych kolónií.

Pri podrobnejšej analýze však môžeme konštatovať, že tieto zahraničnopolitické aktivity boli vopred odsúdené na neúspech. V prvom rade išlo o postoj k FLN. S odbojármi predstavitelia francúzskej armády odmietli nadviazať akékoľvek diplomatické rokovania, pretože možnosť nezávislosti Alžírska samozrejme okamžite vylúčili. Tento krok mal veľmi negatívne dôsledky, lebo viedol k zmrazeniu diplomatických stykov s viacerými arabskými štátmi, ktoré sa mohli stať potenciálnymi partnermi Francúzska v zahraničí. Išlo najmä o Egypt, ktorý do značnej miery podporoval FLN a Tunisko, ktorého prezident Habib Bourgiba vždy apeloval na dohodu medzi francúzskou vládou a alžírskymi odbojármi, ale tak aby sa stalo právo na sebaurčenie „základom pre všetky rokovania“.⁵

Generáli si neuvedomili význam ekonomicky výhodných zmlúv Francúzska s Marokom a Tuniskom z roku 1956, ktoré viedli k nezávislosti týchto dvoch štátov, ale zároveň aj k čiastočnému otepleniu arabsko – francúzskych vzťahov. Vďaka nim sa Tunisko a jeho prezident stali kľúčovými partnermi Francúzov v regióne a mohli tak zohrávať ako stúpenci mierového riešenia úlohu sprostredkovateľa alžírsko – francúzskych rokovaní a prinútiť FLN k väčším ústupkom. Namiesto toho presadzovala generalita nekompromisný postoj k FLN a akékoľvek nádeje na obnovu vzťahov s Marokom, Tuniskom a Egyptom sa skončili v roku 1958.

Dňa 11. 1. 1958 armáda svojou totálnou vojnou proti FLN zašla priďaleko, kedy Francúzi bombardovali dedinu Sakhiet Sidi Youssef na alžírsko – tuniských hraniciach, údajne kvôli prítomnosti ALN.⁶ V tom momente reagovala tuniská vláda viacerými opatreniami: „odvolanie svojho veľvyslanca v Paríži, zatvorenie piatich francúzskych konzulátov a podanie sťažnosti pred Bezpečnostnú radu OSN za agresiu.“⁷ Francúzsko sa ocitlo v medzinárodnej izolácii.

Po druhé, musíme si uvedomiť, či riziko prenikania vplyvu ZSSR do Stredomoria bolo opodstatnené. Už z postoja politických lídrov v severnej Afrike môžeme konštatovať, že napriek istej spolupráci so socialistickými krajinami, vždy to bola hlavne proarabská orientácia, ktorá zohrávala v ich politickej činnosti vedúcu úlohu. Svedčí o tom aj zjazd arabských nacionalistov v Tangeri v roku 1958, kde sa dohodli na hlbšej integrácii v rámci arabského Magrebu.⁸ Samozrejme, aj zo spomínaných zmlúv medzi Francúzskom, Tuniskom a Marokom je jasné, že ani spolupráca so Západom nebola vylúčená.

Pokiaľ ide o samotných Američanov, na jednej strane musíme podotknúť, že z určitého hľadiska bola prítomnosť Francúzov v severnej Afrike pre nich výhodná, keďže francúzska armáda bola vybavená „modernými zbraňami NATO, zahŕňajúc americké a anglické helikoptéry, ktorých počet stále narastal“.⁹ Na druhej strane si USA uvedomovali, že antisovietska politika generality nemá veľké opodstatnenie vzhľadom na proarabskú orientáciu severoafrických lídrov a v tejto oblasti mali tiež Spojené štáty svoje záujmy, nezávislosť Alžírska by pre USA znamenala prístup k novonájdeným náleziskám ropy a zemného plynu na Sahare. Preto americká diplomacia usilovala o užšie vzťahy s budúcimi možnými vodcami nezávislého štátu. „Americký diplomat Blake nadviazal kontakty s vodcami povstalcov, Američania si teda želali,...,zaviesť v Alžírsku prímerie.“¹⁰ To by de facto znamenalo začiatok rokovaní s odbojármi a akceptáciu možnosti nezávislosti.

1.2 Zmena ústavy a de Gaullova zahraničná politika tesne po nástupe do funkcie

Charles De Gaulle

Na čelo francúzskej vlády sa v roku 1958 dostal generál Charles de Gaulle. Mal slúžiť záujmom generality, avšak od začiatku dal najavo odlišné predstavy o budúcnosti Francúzska a tiež jeho zahraničnej politiky. Generálovi Zellerovi, významnému stúpencovi francúzskeho Alžírska,¹¹ povedal o armáde: „Je tam, aby vykonávala rozkazy, ktoré sú jej dané...Armáda je nástroj. Počúvajte ma dobre, nástroj!“¹²

De Gaulle začal presadzovať úplne novú koncepciu v zahraničnej politike. Pri následnej analýze môžeme konštatovať, že de Gaullova politika v porovnaní s činnosťou generality mala reálnejšiu šancu na úspech, a to z nasledujúcich dôvodov.

Po prvé, de Gaulle si uvedomil, že zachovanie koloniálnej ríše nie je nevyhnutne životný záujem Francúzska. Jasne videl, že ekonomicky výhodné zmluvy podpísané s Marokom a Tuniskom v roku 1956 boli výsledkom obratnej francúzskej diplomacie, vďaka čomu si Francúzsko udržalo v krajinách vplyv aj bez vydržiavania desaťtisícových koloniálnych armád. V období tesne po osamostatnení Tuniska a Maroka bolo známe, že „moderné Maroko je z 90 % francúzsky výtvor. Západné hospodárstvo v tradičnom Maroku riadia Francúzi. Peniaze, inžinieri a správni úradníci sú francúzski.“¹³ Tiež vedel, že ak dá možnosť africkým kolóniám mať vlastnú vládu so zachovaním úzkych ekonomických väzieb, dôjde k čiastočnej obnove diplomatických stykov s ázijskými a africkými krajinami. V tomto prípade najdôležitejším partnerom bolo Tunisko, pretože prezident Bourgiba uprednostňoval rokovania s Francúzmi a v prípade Alžírska by mal de Gaulle do určitej miery spojenca, ktorý by mohol prinútiť FLN k väčším ústupkom.

Po druhé, dobre vedel, že generalita mala stále veľký vplyv na politické rozhodnutia, najmä pokiaľ išlo o otázky týkajúcich sa vojny v Alžírsku. Rozhodol sa pre postupné kroky, najprv dať možnosť mať vlastnú vládu ostatným kolóniám s tým, že sa zachovajú záujmy Francúzska v týchto nových štátoch. Tak by získal medzinárodnú podporu pre uplatňovanie svojej koncepcie, čo malo v konečnom dôsledku prispieť k vyriešeniu alžírskej otázky.

Po tretie, de Gaulle tieto myšlienky dokázal zrealizovať aj v praxi. 28. 9. 1958 sa hlasovalo o novej ústave V. republiky, ktorá mala posilniť právomoci prezidenta. Okrem toho sa v referende obyvateľstvo krajín čiernej Afriky mohlo rozhodnúť o svojom osude: kolónie by získali samostatnosť v rámci federatívne usporiadaného Spoločenstva, kde by malo Francúzsko vedúcu úlohu a v nových štátoch by si zachovalo predovšetkým ekonomické postavenie alebo druhá možnosť bolo vyhlásenie nezávislosti a prerušenie akýchkoľvek zväzkov s metropolou. Kolónie si samozrejme väčšinou zvolili nezávislosť v rámci Spoločenstva. Urobili rovnaké kroky ako Maroko a Tunisko, lebo potrebovali francúzsku technickú a finančnú pomoc pre rozvoj. Jedine Guinea vyhlásila úplnú nezávislosť, na čo hlavne hospodársky doplatila.

Úspech tohto referenda priviedol de Gaulla k záveru, že by podobné plány mohol zamýšľať s Alžírskom, ktoré by sa stalo nezávislým „s naším súhlasom a našou pomocou, priateľskou a plodnou spoluprácou“.¹⁴ Tieto kroky tiež vyvolali vo svete kladný ohlas. Na Západe De Gaullovu politiku podporili USA a Veľká Británia, čím de facto potvrdili výsadné postavenie Francúzska v novovznikajúcich nezávislých krajinách. Najväčším víťazstvom však bolo zlepšenie vzťahov s Tuniskom, ktoré mohol prezident de Gaulle využiť ako dôležitého sprostredkovateľa francúzsko – alžírskych rokovaní. Tuniský prezident Bourgiba začal „robiť nátlak na FLN, aby seriózne zvážilo návrhy prezidenta Francúzskej republiky“.¹⁵

<< Predchádzajúci - Nasledujúci >>

< Predchádzajúca

[ Späť ]

Project ARES - Crisis&Conflict Monitoring Network