Zlyhanie v znížení produkcie ópia v prvých rokoch invázie výrazne posilnilo vojenské schopnosti Talibanu. Obchod s ópiom a teroristické aktivity sa momentálne tak výrazne prekrývajú, že nie je možné aplikovať súčasne dve rôzne stratégie ale je potreba ich zjednotenia. Aj napriek investovaným miliónom a rôznym použitým taktikám sa produkcia ópia stale zvyšuje, čím zostáva kľúčovým zdrojom financovanie nielen afgánskeho ale aj medzinárodného terorizmu. Preto je potrebné vytvorenie integrovaného prístupu k boju proti produkcii narkotík a povstaleckým akciám, berúc do úvahy tri hlavné dimenzie problematiky.
Poprvé, povstalecké skupiny vidia vo svojom financovaní prostredníctvom produkcie drog určitú teologickú líniu. Niektorí drogoví baróni napojení na Al-Kájdu, ako napríklad Badruddoza Chowdhury Momen vyhlasujú, že je vznešeným cieľom zaplaviť západnú spoločnosť drogami. Táto línia však nie je nová, už v roku 1981 priekupník s heroínom a vodca mudžahedínov Nasim Akhunzada vydal fatwu v ktorej hovorí o nutnosti produkcii ópia na financovanie svätej vojny proti Sovietom a ich bábkam v Kábule. Komplikácia však spočíva v tom, že väčšina muslimských spoločností absolútne vylučuje užívanie drog a výzvy na zaplavenie Západu narkotikami sú častokrát vnímané len ako zakrytie faktu, že milióny muslimov sú na drogách závislé. Aj napriek jasnému náboženskému zákazu požívania intoxikantov, je situácia v konfliktných regiónoch ako Čečensku, Somálsku a Afganistane väčšinou úplne opačná a aj Taliban je výrazným spotrebiteľom drog. Paradoxne, bol to práve Taliban, ktorý v roku 2001 pod hlavičkou striktného dodržiavania zásad viery uskutočnil veľkú akciu proti pestovaniu ópia. Už možno menej známy je fakt, že jedinou pohnútkou k tomuto činu bola príliš veľká úroda a teda následný predpokladaný pokles cien a prijímov…Zaujímavý je fakt, že takmer tretina farmárov ktorí nikdy predtým nepestovali ópium ho teraz pestuje a ako dôvod udávajú náboženské pohnútky.
Zlikvidovanie ópiovej produkcie v krajine je sľubnou protipovstaleckou stratégiou ak by mohla byť uskutočnená bez narušenia ako-takej životnej úrovne bežného ópiového farmára. Na každú výzvu Talibanu o správnosti pestovania ópia by mala afgánska vláda reagovať poukázaním na pokrytectvo Talibanu a propagovať ako hnutie škodí ostatným muslimom.
Podruhé, rozvojové programy, ktoré kompenzujú farmárom stratu prijímov pri prechode na inú ako ópiovú produkciu by mali byť rozšírené aj na nezamestnaných, ktorí sú inak najľahším cieľom regrutácie Talibanu. Narušenie ópiovej ekonomiky znamená reformovanie celého radu trhov, vrátane trhu práce. Kompenzácie pre farmárov sú nevyhnutné, avšak aj tu sa objavuje množstvo problémov, predovšetkým zneužívanie samotnými farmármi, ktorí častokrát pracujú pre obe strany. Vláda sa tento problem snaží riešiť poskytnutím dotácií už na začiatku sezóny no aj napriek tomu ešte značné percento farmárov pokračuje vo výnosnom pestovaní ópia. Podľa predstaviteľov OSN by mal priame dotácie nahradiť systém mikro-kreditov. Štát by mal byť akýmsi poskytovateľom rozsiahlych pôžičiek farmárom na poľnohospodársku činnosť za minimálny úrok, ktorí by sa zaviazali, že nebudú pestovať ópium. Nech už sa uplatní ktorákoľvek kompenzačná alternatíva, množstvo zdrojov investovaných do vidieckej transformácie sa bude musieť minimálne rovnať objemu zdrojov pochádzajúcich z drogovej produkcie. Návrh prezidenta Karzaja z roku 2004 na “džihád proti drogám” poukazuje na správny zámer, ale proces musí byť implementovaný na najnižšej úrovni miestnymi vodcami či duchovnými predstaviteľmi.
Konečne, geografická koncentrácia nepokojov indikuje, že protinarkotická stratégia sa musí odlišovať podľa jednotlivých oblastí. Napríklad likvidácia drogovej produkcie v Helmande a Kandaháre je veľmi zložitá a pravdepodobne by mohla byť aj veľmi kontraproduktívna. Za všetko hovorí fakt, že za celý rok 2006 intenzívnej kampane bolo zlikvidovaných len menej ako 10% helmandskej ópiovej produkcie. Príčinou sú predovšetkým slabé pozície centrálnej vlády a s nimi súvisiaca korupcia. Na týchto miestach bez kontroly sú aj “likvidačné tímy” náchylnejšie k podpore Talibanu, ktorý považujú za vykonávateľa záujmov miestnych obyvateľov. Naopak na severe a západe sú relatívne dobré vyhliadky na minimalizáciu ópiovej produkcie a jej udržaní na tejto úrovni. Tu môžeme vidieť, že v provinciách kde dokázal Kábul a medzinárodné spoločenstvo zaviesť efektívnu vládu, dokáže si získať dôveru obyvateľstva a uskutočňovať reformné programy, vrátane protinarkotickej stratégie.
V oblastiach slabých pozícií vlády, s prevládajúcou mocou Talibanu je možno najlepšou protidrogovou politikou cielené oslabenie vládneho úsilia a koncentrácia na menej problémové provincie. Prioritné oblasti na implementovanie rozvojových programov by mali byť jednoznačne tie, v ktorých je silná pozícia vlády/koaličných jednotiek. Tie by mohli predstavovať praktický výsledok a benefity vládnej iniciatívy a slúžiť ako inšpirácia pre ostatné regióny. Jednou z možností je aj následná exportácia odborníkov zo zabehnutých provincií do tých problémových a využitie ich skúseností.
Trojročný záväzok na postupné znižovanie ópiovej produkcie a kompenzačné programy je sľubnou alternatívou k neistote spôsobenej nestabilitou bez radikálneho odrezania miestnych obyvateľov od ich jediných prijímov. Aktuálny konsenzus, ktorý hovorí o horizonte desiatich rokov potrebných na preorientovanie farmárov z ópiovej produkcie je pre afgánsku vládu kľúčovým obdobím. Ekonomické dôsledky budú pre celú krajinu veľmi závažné, avšak ak vláda dokáže kontrolovať svoje územie a zaistiť bezpečnosť, môže začať s masívnou obnovou hospodárstva pri ktorej zohrá významnú úlohu celé medzinárodné spoločenstvo prítomné v krajine.
Poprvé, povstalecké skupiny vidia vo svojom financovaní prostredníctvom produkcie drog určitú teologickú líniu. Niektorí drogoví baróni napojení na Al-Kájdu, ako napríklad Badruddoza Chowdhury Momen vyhlasujú, že je vznešeným cieľom zaplaviť západnú spoločnosť drogami. Táto línia však nie je nová, už v roku 1981 priekupník s heroínom a vodca mudžahedínov Nasim Akhunzada vydal fatwu v ktorej hovorí o nutnosti produkcii ópia na financovanie svätej vojny proti Sovietom a ich bábkam v Kábule. Komplikácia však spočíva v tom, že väčšina muslimských spoločností absolútne vylučuje užívanie drog a výzvy na zaplavenie Západu narkotikami sú častokrát vnímané len ako zakrytie faktu, že milióny muslimov sú na drogách závislé. Aj napriek jasnému náboženskému zákazu požívania intoxikantov, je situácia v konfliktných regiónoch ako Čečensku, Somálsku a Afganistane väčšinou úplne opačná a aj Taliban je výrazným spotrebiteľom drog. Paradoxne, bol to práve Taliban, ktorý v roku 2001 pod hlavičkou striktného dodržiavania zásad viery uskutočnil veľkú akciu proti pestovaniu ópia. Už možno menej známy je fakt, že jedinou pohnútkou k tomuto činu bola príliš veľká úroda a teda následný predpokladaný pokles cien a prijímov…Zaujímavý je fakt, že takmer tretina farmárov ktorí nikdy predtým nepestovali ópium ho teraz pestuje a ako dôvod udávajú náboženské pohnútky.
Konečne, geografická koncentrácia nepokojov indikuje, že protinarkotická stratégia sa musí odlišovať podľa jednotlivých oblastí. Napríklad likvidácia drogovej produkcie v Helmande a Kandaháre je veľmi zložitá a pravdepodobne by mohla byť aj veľmi kontraproduktívna. Za všetko hovorí fakt, že za celý rok 2006 intenzívnej kampane bolo zlikvidovaných len menej ako 10% helmandskej ópiovej produkcie. Príčinou sú predovšetkým slabé pozície centrálnej vlády a s nimi súvisiaca korupcia. Na týchto miestach bez kontroly sú aj “likvidačné tímy” náchylnejšie k podpore Talibanu, ktorý považujú za vykonávateľa záujmov miestnych obyvateľov. Naopak na severe a západe sú relatívne dobré vyhliadky na minimalizáciu ópiovej produkcie a jej udržaní na tejto úrovni. Tu môžeme vidieť, že v provinciách kde dokázal Kábul a medzinárodné spoločenstvo zaviesť efektívnu vládu, dokáže si získať dôveru obyvateľstva a uskutočňovať reformné programy, vrátane protinarkotickej stratégie.