Počas vianočných sviatkov priniesli svetové médiá správy, že americký kongres sa rozhodol pozastaviť vojenskú pomoc Egyptu, ktorá ročne predstavuje 200 mil. USD. USA to oficiálne zdôvodnili tým, že egyptské bezpečnostné zložky dôsledne nepotierajú pašovanie zbraní podzemnými tunelmi do Pásma Gazy, kde sa tieto zbrane dostávajú do rúk militantov z palestínskeho hnutia Hamas. K zastaveniu financovania došlo počas rozhovorov medzi izraelským premiérom Ehudom Olmertom a egyptským prezidentom Husní Mubarakom. Egypt veľmi rýchlo obvinil Izrael zo zasahovania do jeho vzťahov s Washingtonom, keďže izraelská ministerka zahraničných vecí Tzipi Livni sa nechala počuť, že Káhira celý problém okolo pašovania zanedbáva. Egyptskí predstavitelia sa prirodzene bránia, že ich bezpečnostné zložky sú v boji proti pašerákom dostatočne aktívne o čom svedčí odhalenie ďalších dvoch tunelov v uplynulých dňoch.

Tieto slová predniesol po rokovaní s jeho egyptským náprotivkom Ahmed Ali Aboul Gheitom v Káhire. Dodal, že všetky podmienky zmluvy budú v súlade so „Zmluvou o nešírení jadrových zbraní“ (NPT). (viď Project ARES 17.decembra) Okrem toho sa vzťahy medzi Iránom a Egyptom po 27 siedmych rokoch začínajú výrazne zlepšovať. Obe krajiny zvažujú vyslanie svojich veľvyslancov do Káhiry resp. Teheránu, keďže po iránskej revolúcii v roku 1979 boli diplomatické vzťahy prerušené v súvislosti s tým, že Egypt uzatvoril mierovú zmluvu s Izraelom a medzi jeho hlavných spojencov patril „Veľký Satan“ – USA.

Prezidenti Putin a Mubarak

Stupenci Moslimskeho bratstva pocas demonstracie

Washington má teda vážny problém. Reálne hrozí, že môže prísť o svojho blízkeho spojenca v prospech silnejúceho dravého Ruska. USA však musia mať istú dávku sebareflexie, aby si uvedomili, že za celú krízu si do veľkej miery môžu sami. Súvisí to najmä s vyhláseniami o možnej vojne proti Iránu. Egypt napriek tomu, že Irán vnímal doposiaľ ako jeho hlavného konkurenta v moslimskom svete, si takúto vojnu nikdy neprial. Útok na Irán by totiž silne destabilizoval celý región a mohol by vyvolať mohutnú reakciu miliónov moslimov žijúcich na Blízkom a Strednom východe. V samotnom Egypte by to mohlo viesť k občianskym nepokojom podporovaných vplyvným „Moslimským bratstvom“. Táto alternatíva je to posledné, čo si prezident Mubarak môže želať, keďže dobre vie, že napriek nepriateľstvu medzi sunnitmi a šiítmi je nenávisť väčšiny bežných moslimov voči americkej politike vždy silnejšia. USA totiž nie sú v Egypte vôbec populárne a to isté sa dá povedať tiež o Izraeli. Výrazne sa to prejavilo na jar 2007 počas škandálu, keď jeden z izraelských televíznych dokumentov odhalil, že počas Šesťdňovej vojny v roku 1967 izraelské špeciálne jednotky boli zodpovedné za popravy egyptských vojnových zajatcov. Tento škandál vyvolal v Egypte vlnu ľudového pobúrenia. Mubarakova neobľúbenosť nepochybne ešte stúpla v prvej polovici tohto roka po schválení ústavných zmien, podľa ktorých môžu byť civilisti súdení vojenskými súdmi na základe obvinení z terorizmu. Okrem toho ústavné zmeny vláde uľahčujú potláčanie opozičných skupín a sťažujú ich možnosť sa dostať do parlamentu.

Jadrove výskumné centrum pri meste Inshas, asi 60 km na sever od Káhiry

USA teda riešia ťažkú dilemu. Niektorí analytici sa nazdávajú, že zlepšenie egyptsko-iránskych vzťahov bolo odobrené Washingtonom, ktorý chce vyvíjať nátlak na Irán v „uvoľnenejšej atmosfére“ Blízkeho východu. Ťažko povedať nakoľko sú tieto názory pravdivé. Isté však je, že rusko-egyptská spolupráca USA rozhodne neteší a ak nemá Rusko posilňovať v Egypte svoj vplyv, Washington by mal čo najrýchlejšie konať a dať Káhire alternatívnu ponuku v oblasti vývoja jadrového programu. USA ale musia počítať s tým, že môžu byť obviňované z dvojakého posudzovania moslimských krajín, keď americká vláda upiera Iránu právo na jadrovú energiu a na druhej strane v tejto oblasti spolupracuje s Egyptom. Nech už dopadne celá kríza akokoľvek, Biely dom si musí začať zvykať, že na Blízkom východe musí do budúcna počítať s Ruskom ako s novým silným hráčom. Egypt teda môže byť začiatkom na prehodnotenie celej americkej blízkovýchodnej stratégie, najmä ak Káhira pôsobí ako hlavný sprostredkovateľ izraelsko-palestínskych vyjednávaní.