A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes54
mod_vvisit_counterVčera114
mod_vvisit_counterTento týždeň257
mod_vvisit_counterTento mesiac718

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Komentár: Egyptský jadrový program a egyptsko-americké vztahy
Napísal: Oliver ÉDER   
Štvrtok, 27.decembra 2007 - 18:12 hod.

Počas vianočných sviatkov priniesli svetové médiá správy, že americký kongres sa rozhodol pozastaviť vojenskú pomoc Egyptu, ktorá ročne predstavuje 200 mil. USD. USA to oficiálne zdôvodnili tým, že egyptské bezpečnostné zložky dôsledne nepotierajú pašovanie zbraní podzemnými tunelmi do Pásma Gazy, kde sa tieto zbrane dostávajú do rúk militantov z palestínskeho hnutia Hamas. K zastaveniu financovania došlo počas rozhovorov medzi izraelským premiérom Ehudom Olmertom a egyptským prezidentom Husní Mubarakom. Egypt veľmi rýchlo obvinil Izrael zo zasahovania do jeho vzťahov s Washingtonom, keďže izraelská ministerka zahraničných vecí Tzipi Livni sa nechala počuť, že Káhira celý problém okolo pašovania zanedbáva. Egyptskí predstavitelia sa prirodzene bránia, že ich bezpečnostné zložky sú v boji proti pašerákom dostatočne aktívne o čom svedčí odhalenie ďalších dvoch tunelov v uplynulých dňoch.

Celú situáciu je však podľa môjho názoru potrebné vnímať v širších súvislostiach. Nesmieme zabúdať, že pred dvomi týždňami minister zahraničných vecí Ruskej federácie Sergej Lavrov oznámil, že jeho krajina plánuje s Egyptom podpísať zmluvu o spoločnom vývoji mierového jadrového programu.

Tieto slová predniesol po rokovaní s jeho egyptským náprotivkom Ahmed Ali Aboul Gheitom v Káhire. Dodal, že všetky podmienky zmluvy budú v súlade so „Zmluvou o nešírení jadrových zbraní“ (NPT). (viď Project ARES 17.decembra) Okrem toho sa vzťahy medzi Iránom a Egyptom po 27 siedmych rokoch začínajú výrazne zlepšovať. Obe krajiny zvažujú vyslanie svojich veľvyslancov do Káhiry resp. Teheránu, keďže po iránskej revolúcii v roku 1979 boli diplomatické vzťahy prerušené v súvislosti s tým, že Egypt uzatvoril mierovú zmluvu s Izraelom a medzi jeho hlavných spojencov patril „Veľký Satan“ – USA.

Pre lepšie pochopenie celého problému si musíme ozrejmiť niekoľko skutočností. Kľúčovým faktom je, že Rusko sa na úkor USA snaží posilňovať svoj vplyv na Blízkom východe, keďže vie, že tento región je stále životne dôležitý pre politickú a energetickú stabilitu sveta. Prezident Putin to dal jasne najavo začiatkom roka 2007 počas svojho blízkovýchodného turné, keď prejavil záujem o spoluprácu s moslimskými krajinami najmä vo sfére energetiky (nielen v otázke ťažby ropy a zemného plynu ale tiež rozvoja jadrových programov). Z moslimských štátov Rusko udržiava najlepšie styky s Iránom a Sýriou a v poslednom období môžeme vnímať náznaky tesnejšieho spojenia aj so Saudskou Arábiou. Irán patrí medzi hlavných odberateľov ruských zbraňových systémov a taktiež jadrových technológií. Okrem iránskeho prezidenta Ahmadinedžáda majú záujem o ruské zbrane tiež ďalší blízkovýchodní vodcovia. Rusko teda z užších vzťahov so spomínaným regiónom profituje aj ekonomicky. Najdôležitejším je však geopolitický vplyv a ten sa prejavuje predovšetkým v ruskej podpore pre kontroverzný iránsky jadrový program, ktorý je tŕňom v oku USA a EÚ. Nesmieme tiež zabúdať, že Putin sa svojimi novými blízkovýchodnými priateľstvami snaží krotiť islamistické elementy operujúce najmä v Čečensku, Ingušsku, Tatarstane atď., keďže najmä Saudská Arábia má na tieto radikálne skupiny relatívne veľký vplyv.

Hlavnou motiváciou moslimských vodcov (iránskej elity ale tiež egyptského prezidenta Husního Mubaraka) pre rozvíjanie vlastného jadrového programu je otázka prestíže, energetickej bezpečnosti krajiny ale tiež schopnosť posilniť svoje vnútropolitické postavenie na úkor domácej opozície. Iránu ani Egyptu nemôžeme upierať, že potrebujú jadrové elektrárne pre svoje ekonomickými a sociálnymi krízami skúšané hospodárstva. Z Teheránu však nikto nezmyje podozrenie, že mierový jadrový program by eventuálne mohol zneužiť na výroby jadrových zbraní a to napriek tomu, že americké spravodajské služby tento mesiac priniesli informácie, že Irán pozastavil vývoj jadrových zbraní v roku 2003. S plne rozvinutým mierovým jadrovým programom môže Teherán získať atómovú bombu do niekoľkých mesiacov. Pri Ahmadinedžádových vyhláseniach o potrebe zničiť Izrael, jeho potláčaní opozičných skupín a ruskom podporovanej snahe sťať sa regionálnym hegemónom je táto predstava pre Západ znepokojujúca. Čo však môžeme čakať od potenciálneho jadrového programu Egypta? Táto krajina je dlhoročným blízkym spojencom USA, no na egyptskej politickej scéne je veľmi aktívne islamistické „Moslimské bratstvo“ (neuznáva právo na existenciu Izraela), ktoré je jedinou reálnou mocenskou alternatívou prezidenta Mubaraka. Predstava, že by sa v Egypte vlastniacom jadrové zbrane chopili moci islamisti tiež nie je pre západných stratégov veľmi príjemná. Tento fakt zrejme dlhodobo odrádzal Washington od toho, aby začal na jadrovom programe s Káhirou spolupracovať. Novej príležitosti sa chytilo Rusko a egyptský sen o vybudovaní 1 000 megawattového reaktora v El-Dabaa sa môže stať skutočnosťou.

Washington má teda vážny problém. Reálne hrozí, že môže prísť o svojho blízkeho spojenca v prospech silnejúceho dravého Ruska. USA však musia mať istú dávku sebareflexie, aby si uvedomili, že za celú krízu si do veľkej miery môžu sami. Súvisí to najmä s vyhláseniami o možnej vojne proti Iránu. Egypt napriek tomu, že Irán vnímal doposiaľ ako jeho hlavného konkurenta v moslimskom svete, si takúto vojnu nikdy neprial. Útok na Irán by totiž silne destabilizoval celý región a mohol by vyvolať mohutnú reakciu miliónov moslimov žijúcich na Blízkom a Strednom východe. V samotnom Egypte by to mohlo viesť k občianskym nepokojom podporovaných vplyvným „Moslimským bratstvom“. Táto alternatíva je to posledné, čo si prezident Mubarak môže želať, keďže dobre vie, že napriek nepriateľstvu medzi sunnitmi a šiítmi je nenávisť väčšiny bežných moslimov voči americkej politike vždy silnejšia. USA totiž nie sú v Egypte vôbec populárne a to isté sa dá povedať tiež o Izraeli. Výrazne sa to prejavilo na jar 2007 počas škandálu, keď jeden z izraelských televíznych dokumentov odhalil, že počas Šesťdňovej vojny v roku 1967 izraelské špeciálne jednotky boli zodpovedné za popravy egyptských vojnových zajatcov. Tento škandál vyvolal v Egypte vlnu ľudového pobúrenia. Mubarakova neobľúbenosť nepochybne ešte stúpla v prvej polovici tohto roka po schválení ústavných zmien, podľa ktorých môžu byť civilisti súdení vojenskými súdmi na základe obvinení z terorizmu. Okrem toho ústavné zmeny vláde uľahčujú potláčanie opozičných skupín a sťažujú ich možnosť sa dostať do parlamentu.

Mubarak teda vie, že musí podniknúť isté kroky, aby zlepšil svoj imidž. Spolupráca s Ruskom a zlepšovanie vzťahov s Iránom má byť signálom pre Egypťanov, že egyptská vláda vie konať aj nezávisle na vôli USA. Okrem toho jadrový program by mal vzbudzovať pocit národnej hrdosti a zlepšiť sociálnu súdržnosť obyvateľstva a v neposlednom rade tiež diverzifikovať egyptské energetické zdroje. Mnohí ho tiež môžu vnímať ako protiopatrenie proti neoficiálnemu jadrovému arzenálu Izraela. Z medzinárodnopolitického hľadiska jadrový program môže Egyptu pomôcť posilňovať svoje postavenie v moslimskom svete. Chce však Egypt zostať len pri mierovom využívaní jadrovej energie alebo má aj vedľajšie úmysly? Podľa „Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu“ (IAAE) Egypt v roku 2001 vykonával pokusy s cieľom získať materiál pre výrobu atómových zbraní. V roku 2004 viaceré médiá priniesli informácie, že Líbya poskytla Egyptu jadrové technológie a Egypt tiež získaval „know-how“ od Severnej Kórei vo sfére raketových technológií. Niekoľko egyptských vedcov zase malo mať úzke kontakty na Abdul Qadeer Khana, ktorý bol „otcom“ pakistanského jadrového programu. Pre upresnenie treba uviesť, že Egypt v súčasnosti prevádzkuje dva výskumné reaktory využívané na vývoj nezávislého jadrového cyklu. Dodajme, že Egypt podpísal NPT v roku 1968 no odmieta byť signatárom „Všeobecnej dohody o zákaze jadrových skúšok“ pokiaľ Izrael nepristúpi k NPT.

USA teda riešia ťažkú dilemu. Niektorí analytici sa nazdávajú, že zlepšenie egyptsko-iránskych vzťahov bolo odobrené Washingtonom, ktorý chce vyvíjať nátlak na Irán v „uvoľnenejšej atmosfére“ Blízkeho východu. Ťažko povedať nakoľko sú tieto názory pravdivé. Isté však je, že rusko-egyptská spolupráca USA rozhodne neteší a ak nemá Rusko posilňovať v Egypte svoj vplyv, Washington by mal čo najrýchlejšie konať a dať Káhire alternatívnu ponuku v oblasti vývoja jadrového programu. USA ale musia počítať s tým, že môžu byť obviňované z dvojakého posudzovania moslimských krajín, keď americká vláda upiera Iránu právo na jadrovú energiu a na druhej strane v tejto oblasti spolupracuje s Egyptom. Nech už dopadne celá kríza akokoľvek, Biely dom si musí začať zvykať, že na Blízkom východe musí do budúcna počítať s Ruskom ako s novým silným hráčom. Egypt teda môže byť začiatkom na prehodnotenie celej americkej blízkovýchodnej stratégie, najmä ak Káhira pôsobí ako hlavný sprostredkovateľ izraelsko-palestínskych vyjednávaní.

 
< Predchádzajúca