A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes76
mod_vvisit_counterVčera82
mod_vvisit_counterTento týždeň361
mod_vvisit_counterTento mesiac822

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Komentár: Budúce pôsobenie mierovej misie OSN-AÚ v Darfúre
Napísal: Oliver ÉDER   
Sobota, 29.decembra 2007 - 21:12 hod.

31.decembra 2007 má hybridná mierová misia OSN-Africká únia (AÚ) v Darfúre (UNAMID) prevziať velenie nad mierovou misiou AÚ (AMIS), ktorá je v konfliktom postihnutom regióne nasadená od roku 2004. Katastrofa v Darfúre (ktorú mnohí označujú za genocídu) si od roku 2003 vyžiadala životy okolo 300 000 ľudí a  ďalších 2,5 milióna pripravila o domov. Má UNAMID o sile 26 000 mužov nejaké šance situáciu stabilizovať?Táto hybridná mierová misia bude v súčasnosti najväčšou na svete. Oblasť, v ktorej bude nasadená, je však situácia neuveriteľne komplikovaná. Povstalecké skupiny, ktoré vedú ozbrojený boj proti centrálnej vláde v Chartúme sa totiž za posledné tri roky rozpadli na viacero frakcií, ktoré nemajú žiadnu spoločnú ucelenú stratégiu.

Medzi hlavné organizácie patrili „Sudánske oslobodzovacie hnutie“ (SLM) a „Hnutie za spravodlivosť a rovnosť“ (JEM). SLM sa prvýkrát rozpadlo v novembri 2005, keď Minni Minawi (kmeň Zaghawa) po mocenskom spore s Abdel Wahid Mohamed Ahmed el-Nurom (kmeň Fur) vytvoril vlastnú ozbrojenú skupinu, ktorá  v máji 2006 podpísala dohodu s vládou Omara al-Bashira. Minawi na základe nej získal vládny post v Chartúme. Po tejto udalosti vznikli z SLM ďalšie frakcie: frakcia Abdel Wahid el-Nura, SLM – „Jednota“, „Veľkosudánske oslobodenecké hnutie“, „Národné hnutie za elimináciu marginalizácie“ atď.

JEM, ktoré bolo založené islamistami stojacimi v opozícii proti islamistickej Bashirovej vláde, postihol podobný osud ako SLM. JEM však samotné nezaniklo, len sa z neho vytvorili ďalšie frakcie: „Národné hnutie za reformu a rozvoj“, „Vojaci ľudových síl“ atdˇ.

Skutočnosť, že v Darfúre vedú proti islamistickej vláde boj aj islamistické milície JEM a jeho ďalších odnoží veľmi dobre ilustruje, nakoľko je celý darfúrsky konflikt komplexný. Konflikt v Darfúre je totiž často v médiách vyobrazovaný zjednodušene v tom, že proti sebe stoja čierni Afričania a arabské milície janjaweedov podporované sudánskou vládou. Títo „čierni Afričania“ však nie sú to automaticky animisti resp. kresťania ako čierni Afričania na juhu Sudánu, ale prevažne moslimovia.


 

V skutočnosti je rozdiel medzi darfúrskymi čiernymi Afričanmi a Arabmi nie v náboženskom vyznaní ako je to v južnej časti krajiny ale v spôsobe života – tzv. čierni Afričania totiž žijú prevažne usadlým spôsobom života kým tzv. Arabi sú kočovné kmene. Ich vzájomný antagonizmus má korene v 80. rokoch, keď líbyjský vodca Muamar Kaddáfi podporoval a vyzbrojoval kočovné kmene v severnej Afrike v duchu jeho vízie vytvorenia „arabského pásma“ naprieč severnou Afrikou. Kočovné kmene, ktoré sa tešili Kaddáfiho priazni boli často etnicky černochmi, no na základe nomádskeho spôsobu života sa začali identifikovať ako Arabi. Nomádske milície Líbya prakticky využívala počas občianskej vojny v Čade v 80. rokoch, keď Kaddáfi chcel z Čadu vytvoriť islamský štát. Vzájomné rozpory medzi nomádskymi a usadlými kmeňmi sa vyostrili počiatkom 90. rokov v období extrémneho sucha, ktoré nútilo kmene bojovať o pôdu a limitované vodné zdroje.

Po vypuknutí konfliktu v Darfúre v roku 2003 (keď boli „čierni Afričania“ spolu s bývalými islamistickými spojencami Bashira nespokojní s marginalizáciou darfúrskeho regiónu zo strany vlády) sa sudánska vláda pridala na stranu kočovných kmeňov, ktorých milície začala aj vyzbrojovať. Tieto milície dostali ľudový názov janjaweed.

Na základe zložitosti vzájomných vzťahov a fragmentácie povstaleckých skupín nemôžeme byť veľkými optimistami pri vyhliadkach do budúcnosti. Niektoré frakcie napr. podmieňujú rokovania s vládou tým, že v Darfúre musí UNAMID čo najskôr zaistiť bezpečnosť civilistov, iné skupiny zase stoja za útokmi vojakov mierovej misie AMIS. U islamistov z JEM zase nie je veľký predpoklad, že majú v záujme uzmierenie s vládou, keďže jeden z ich vodcov pôsobil v 90. rokoch v Bashirovej vláde, no potom ako upadol do nemilosti bol uväznený. Menšie frakcie zase budú zrejme situáciu destabilizovať tým, že zvýšia intenzitu svojich útokov, aby na seba upozornili, čím môžu ľahšie artikulovať svoje požiadavky. Celkový chaos je ešte znásobený tým, že niektoré z milícií janjaweedov sa začínajú obracať proti vláde, ktorá nevyšla v ústrety ich požiadavkám ohľadom rozdelenia pôdy. Problematickou je tiež osoba Muammara Kaddáfiho, ktorý sa snaží pôsobiť ako sprostredkovateľ medzi vládou a povstalcami. Kaddáfiho kredit v očiach povstalcov však nie je veľmi veľký, keďže práve on v 80. rokoch vyzbrojoval „arabské“ milície. Osobne sa domnievam, že politický proces nebude môcť byť naštartovaný, pokiaľ Kaddáfiho úloha v rámci vyjednávaní nebude minimalizovaná.

Rozhodujúcim faktorom pre riešenie krízy bude, aby si do svedomia vstúpilo práve medzinárodné spoločenstvo, ktoré do Darfúru vysiela mierovú misiu. Prvým krokom by malo byť nájdenie konsenzu ohľadom technického vybavenia UNAMID-u, ktorému chýbajú hlavne bojové helikoptéry a ďalšia materiálne a technické prostriedky. Práve letectvo je totiž na tak rozsiahlom území ako je Darfúr (rozlohou sa vyrovná Francúzsku) kľúčovým, keďže pozemné jednotky nebudú vždy schopné reagovať na nečakané situácie dostatočne promptne. A to najmä vtedy, keď cestná sieť v Darfúre prakticky neexistuje. Okrem toho musí EÚ obnoviť proces nasadzovania mierovej misie EUROFOR na východe Čadu, ktorý je zasiahnutý násilnosťami zo susedného Darfúru a tiež bojmi medzi čadskými rebelmi a vládnou armádou. EUROFOR čelí rovnakým problémom ohľadom vybavenia ako je to v prípade UNAMID-u. Bez súčasného stabilizovania východného Čadu a Darfúru totiž nemôže ani v jednom z regiónov zavládnuť pokoj, keďže povstalecké skupiny bez problémov prenikajú cez sudánsko-čadské hranice.

Sotva však môžeme očakávať, že medzinárodné spoločenstvo zmení svoj prístup, keď je vôbec otázne či niekomu na mieri v Darfúre naozaj záleží. Čína vo veľkom ťaží v Sudáne ropu a akékoľvek sankcie voči sudánskemu hospodárstvu sú voči jej strategickým záujmom. Čínska ekonomika kvôli svojmu dynamickému rastu je totiž na sudánsku ropu odkázaná. Boje v Darfúre sú tiež dobrým dôvodom, aby sudánska vláda mohla od Pekingu nakupovať zbrane. Chartúm údajne v poslednej dobe nakúpil od Pekingu výzbroj asi za 100 mil. USD a väčšina zbraní používaných janjaweedmi má byť čínskeho pôvodu.


Najviac zarážajúce však je, že ani Washington napriek svojim vyhláseniam, že v Darfúre prebieha genocída, nepristupuje k tvrdým ekonomickým sankciám voči Bashirovmu režimu. A to ešte minulý rok prezident Bush a bývalý britský premiér Blair hrozili zavádzaním bezletovej zóny nad Darfúrom a naznačovali možnosť námornej blokády Sudánu v prípade pokračujúceho konfliktu. Pravda je, že americká vláda zakazuje americkým firmám investovať v Sudáne, no tento zákaz sa dá obchádzať tým, že americké investície môžu do sudánskej ekonomiky (jej ťažisko tvorí ropný priemysel) plynúť cez čínske, európske a ďalšie firmy. Americký senát však pred pár dňami schválil návrh zákona, ktorý takéto aktivity bude zakazovať. V najbližších dňoch by mala o zákone hlasovať aj Snemovňa reprezentantov. Biely dom sa ale už vopred nechal počuť, že Bush zákon zrejme nepodpíše, keďže by mohol obmedzovať „prezidentovu slobodu v oblasti zahraničnej politiky“.

Na záver mi len zostáva konštatovať, že UNAMID podľa môjho názoru neprispeje k vyriešeniu konfliktu v Darfúre. Bez adekvátneho politického dialógu, ktorý by mal byť sprostredkovaný relevantnými externými aktérmi zostane UNAMID len v pozícii pasívneho pozorovateľa, ktorý sa v zlom prípade môže zapliesť do konfliktu medzi znepriatelenými stranami, čo by situáciu ešte viac vyostrilo. A politický dialóg nemôže byť naštartovaný pokiaľ sa na Chartúm nevyvinie ekonomický nátlak s cieľom zastaviť jeho tajnú podporu janjaweedom. Tým pádom bude pôsobenie 26 000 člennej misie zrejme neúčinné, hoci UNAMID bude môcť na rozdiel od AMIS-u používať silu na ochranu civilistov. Veľmi pozitívne samozrejme je, že vojaci OSN a AÚ budú môcť chrániť životy ľudí, ktorí by sa inak stali obeťami zverstiev bojujúcich skupín. Vďaka mierovej misie sa aspoň zvyšujú šance na zmiernenie humanitárnej katastrofy spôsobenej bojmi, keďže humanitárne organizácie budú mať ľahší prístup do utečeneckých táborov. Dlhodobé politické riešenie je však napriek tomu v nedohľadne.

 
< Predchádzajúca