Hoci arabská invázia do Maroka začala už v 7. storočí, až okolo roku 710 Arabi obsadili všetky kľúčové regióny dovtedy ovládané pôvodným berberským obyvateťstvom. Následné došlo k zmiešaniu oboch etník, čo má dodnes za následok, že väčšina Maročanov je berbersko – arabského pôvodu.
V 11. storočí došlo k mocenskému rozmachu, v Maroku vládla dynastia berberského pôvodu – Almorávidovci, ktorí rozšírili svoje územie po dnešnú Líbyu, Španielsko a hlboko do Sahary. V tomto období sa zrodili počiatky marockého expanzionizmu, ktoré sa prejavujú dodnes v podobe okupácie Západnej Sahary, čo Maroko odôvodnuje ako zabratie územia, na ktoré má historický nárok. Po Almorávidovcoch sa dostala k moci dynastia Almohádovcov, ktorí upevnili nadvládu v juhovýchodnom Španielsku. Až v roku 1492 boli vyhnaní poslední moslimovia žijúci v Španielskom kráľovstve späť do Maroka a ostatných častí severnej Afriky.
Na začiatku 19. storočia marocký sultán Moulay Slimane prerušil akékoľvek obchodné styky s Európou, čo viedlo k postupnému oslabeniu marockej ekonomiky. Neskôr došlo aj k vnútornému oslabeniu Maroka, čo využili európske mocnosti na upevnenie vplyvu v tejto krajine. V roku 1912 zmluvou z Fezu pripadla južná časť Maroka a jeho severné pobrežie Španielsku, zvyšné územia si ponechali Francúzi, kde vyhlásili protektorát.
V marci 1956, Francúzsko, ktorého vtedajšou prioritou zahraničnej politiky bolo Alžírsko a kde neutíchal odpor alžírskych nacionalistov proti francúzskej kolonizácii, bolo nútené podpísať dohodu vedúcu k vzniku nezávislého Marockého kráľovstva. Na čelo novej krajiny sa posavil kráľ Mohamed V.
Hoci spočiatku sa Maroko snažilo o hlbšiu integráciu so susednými krajinami, ihneď po osamostatnení Alžírska došlo k sporom o územia novovytvorených štátov. Tu sa prejavilo dedičstvo marockého expanzionizmu. Pod zámienkou obnovy niekdajšeho „Veľkého Maroka“ si kráľovstvo robilo nároky na Západnú Saharu, Mauretániu, časť Mali a Alžírska. Najprv, v roku 1963, vypukla alžírsko-marocká vojna o západné a južné územia Alžírska. V roku 1964 cez sprostredkovanie Organizácie africkej jednoty a Ligy arabských štátov bolo dosiahnuté prímerie. K otepleniu marocko-alžírskych vzťahov však nedošlo, pretože v roku 1975 bola podpísaná tzv. Madridská dohoda, ktorou sa Španieli zaviazali odísť z územia Západnej Sahary a súhlasiť s jej rozdelením medzi Mauretániu a Maroko. Toto viedlo ku konfliktu s Alžírskom, ktoré dodnes podporuje separatistické hnutie POLISARIO bojujúce za vznik samostatnej republiky na Západnej Sahare.
Na konci 80. rokov Maroko prejavilo ochotu o zlepšenie vzťahov s Alžírskom a hlbšiu integráciu v rámci Magrebu. V roku 1989 predstavitelia magrebských štátov, Maroka, Alžírska, Tuniska, Líbye a Mauretánie podpísali v marockom meste Marrákeš prehlásenie vedúce k vzniku Zväzu arabského Magrebu. Nezmenené postoje Alžírskej republiky a Maroka v otázke štatútu Západnej Sahary a vypuknutie alžírskej občianskej vojny medzi centrálnou vládou a islamistickými radikálmi spôsobili, že Marocké kráľovstvo bolo nútené uzavrieť v roku 1995 svoju hranicu s Alžírskom.
V roku 1999 sa k moci dostal kráľ Mohamed VI., ktorý stojí dodnes na čele krajiny. V porovnaní s Alžírskom je bezpečnostná situácia stabilnejšia, hoci aj tu riziko terorizmu stále pretrváva. V roku 2003 bol vykonaný bombový atentát v Casablance, čo prinútilo marockú vládu prijať viaceré protiteroristické opatrenia. Avšak najmä mimovládne organizácie kritizujú vládu, že boj proti terorizmu zneužíva na posilnenie svojich právomocí, napr. zákaz verejnej kritiky Mohameda V., oficiálnej poliky voči Západnej Sahare a pod. Ďalším problémom ostáva pašovanie drog. Maroko je najväčším producentom cannabisu na svete. Kráľovstvo podporuje spoluprácu najmä so štátmi Stredomoria a USA v boji proti terorizmu a pašovaniu drog. Hlbšej integrácii v Magrebe však bráni alžírsko-marocký spor o štatút územia Západnej Sahary. Alžírsko obviňuje Maroko, že násilím anektovalo teritórium a ide mu len o využívanie nerastných zdrojov a bohatých lovísk rýb na Západnej Sahare. Maroko zase argumentuje, že je to jeho historické územie a Alžírsko podporuje POLISARIO, aby získalo prístup k Atlantickému oceánu.
Hoci arabská invázia do Maroka začala už v 7. storočí, až okolo roku 710 Arabi obsadili všetky kľúčové regióny dovtedy ovládané pôvodným berberským obyvateťstvom. Následné došlo k zmiešaniu oboch etník, čo má dodnes za následok, že väčšina Maročanov je berbersko – arabského pôvodu.
Na začiatku 19. storočia marocký sultán Moulay Slimane prerušil akékoľvek obchodné styky s Európou, čo viedlo k postupnému oslabeniu marockej ekonomiky. Neskôr došlo aj k vnútornému oslabeniu Maroka, čo využili európske mocnosti na upevnenie vplyvu v tejto krajine. V roku 1912 zmluvou z Fezu pripadla južná časť Maroka a jeho severné pobrežie Španielsku, zvyšné územia si ponechali Francúzi, kde vyhlásili protektorát.
Hoci spočiatku sa Maroko snažilo o hlbšiu integráciu so susednými krajinami, ihneď po osamostatnení Alžírska došlo k sporom o územia novovytvorených štátov. Tu sa prejavilo dedičstvo marockého expanzionizmu. Pod zámienkou obnovy niekdajšeho „Veľkého Maroka“ si kráľovstvo robilo nároky na Západnú Saharu, Mauretániu, časť Mali a Alžírska. Najprv, v roku 1963, vypukla alžírsko-marocká vojna o západné a južné územia Alžírska. V roku 1964 cez sprostredkovanie Organizácie africkej jednoty a Ligy arabských štátov bolo dosiahnuté prímerie. K otepleniu marocko-alžírskych vzťahov však nedošlo, pretože v roku 1975 bola podpísaná tzv. Madridská dohoda, ktorou sa Španieli zaviazali odísť z územia Západnej Sahary a súhlasiť s jej rozdelením medzi Mauretániu a Maroko. Toto viedlo ku konfliktu s Alžírskom, ktoré dodnes podporuje separatistické hnutie POLISARIO bojujúce za vznik samostatnej republiky na Západnej Sahare. 