Ekonomika KĽDR je takmer úplne izolovaná od sveta a silne centrálne plánovaná. Priemyselná výroba sotva existuje, výroba elektrickej energie je na minime. O súkromnom kapitále a zahraničných investíciách sa nedá hovoriť. Väčšina obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve, ktoré však funguje podľa stalinistického vzoru a je teda neefektívne. Hlavne kvôli vysokým výdajom smerujúcich do armády (až 20% HDP), krajina stále ekonomicky upadá a mnohí analytici veria, že režim je v poslednom štádiu rozkladu.
Výdavky na miliónovú armádu (z 22 miliónov obyvateľov) sú také obrovské, že sa objavila hypotéza, že KĽDR vyvíja jadrové zbrane, aby mohla konvenčnú armádu z väčšej časti rozpustiť a ušetriť tak veľké množstvo finančných prostriedkov. To by indikovalo, že Severná Kórea sa vzdala snahy o zjednotenie polostrova pod komunistickou nadvládou - aspoň pomocou prostriedkov zahŕňajúcich konvenčnú vojnu. Predovšetkým, čokoľvek sa povie o severokórejskom jadrovom programe, môže byť do značnej miery zavádzajúce. Presné informácie sa z tejto krajiny získavajú len veľmi ťažko.
V roku 2002 sa odhadovalo, že do roku 2005 bude KĽDR (Kórejská ľudovo-demokratická republika) schopná vyrábať 1–2 hlavice za rok. Správy zo súčasnosti a vyhlásenia KĽDR (ktoré môžu byť skreslené) to v princípe potvrdzujú. Avšak nakoľko nie je možný dôkladný prieskum zariadení IAEA (International Atomic Energy Agency – Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu), s istotou nemožno povedať nič. Odhad USA hovorí o tom, že KĽDR vlastní jednu až dve jadrové bomby, pričom maximálny odhad je osem. Po teste výbuchu jadrovej bomby v minulom roku, je však takmer isté, že minimálne jednu už má.
Problémy však vytvára závislosť Kórey na dodávkach zahraničnej pomoci – a to pre štát samotný, a tiež paradoxne aj pre dodávateľov. Zahraničná pomoc okrem toho kórejskú krízu len predlžuje.