Po rokoch stalinistickej diktatúry Kim Ir-Sena, ktorý vládol od roku 1948 až do roku 1994 (otca súčasného vládcu Kim Čong-Ila), bola ekonomika krajiny koncom Studenej vojny, a teda na začiatku 90. rokov v dezolátnom stave. Na druhej strane o to početnejšia bola armáda a odhodlanie (zvlášť po páde Sovietskeho zväzu) vybudovať účinný obranný mechanizmus. Tento mechanizmus mal garantovať prežitie režimu za každých okolností. Myslím, že nikomu nebudeme protirečiť, ak povieme, že takým mechanizmom sa stala výroba jadrovej bomby.
Spojené štáty a ďalšie krajiny si tohto zbrojného programu všimli a roku 1992 bola za medzinárodnej asistencie uzavretá Dohoda o kórejskom polostrove bez jadrových zbraní (nuclear-free Korean peninsula). V roku 1994 kvôli medzinárodnému tlaku KĽDR pristúpila k Zmluve o nešírení jadrových zbraní (Nuclear Weapons Non-Proliferation Treaty ).
Akousi náhradou za zmrazenie zbrojného programu a otvorenú inšpekciu všetkých zariadení malo byť postavenie dvoch bezpečných reaktorov na ľahkú vodu medzinárodným konzorciom Kedo v meste Kumho a dodávky ťažkého vykurovacieho oleja zo Spojených štátov. Dodávky plynuli podľa plánu, avšak výstavba reaktorov stále nie je ukončená.
Súčasná kríza sa začala v roku 2002. V januári toho roku americký prezident George W. Bush začlenil KĽDR do známej „osi zla“ a vzťahy medzi obidvomi štátmi sa zhoršili. 16. októbra Spojené štáty oznámili, že Severná Kórea v rozhovoroch pripustila existenciu tajného programu na výrobu bomby. Znamenalo by to, že v prípade preukázania pravdivosti tvrdenia, by porušila Zmluvu o nešírení jadrových zbraní...