Nejasná situácia po troch kolách rokovaní 

Prezident SADR Mohamed Abdelaziz (vľavo) počas stretnutia s GT OSN Ban Ki – moonom (vpravo)

Najväčšiu zodpovednosť za fakt, že dodnes nebolo dosiahnuté kompromisné riešenie medzi oboma stranami, nesú hlavní aktéri sporu – Maroko a POLISARIO. Už plány, ktoré POLISARIO a Maroko predložili pred OSN tesne pred júnovými rokovaniami, svedčili o značných rozporoch a bolo jasné, že na dosiahnutie riešenia bude potrebná dlhšia doba.[3]

Na druhej strane POLISARIO predložilo úplne protichodné riešenie:

•  Je za vznik nezávislej Saharskej arabskej demokratickej republiky na Západnej Sahare.
•  Maročanom, ktorí žijú na Západnej Sahare, budú zachované všetky práva.
•  POLISARIO je ochotné zachovať dobré vzťahy medzi budúcou nezávislou republikou a Marokom.

Aj po treťom januárovom kole rokovaní sa ukázalo, že obe strany zotrvávajú na pôvodných pozíciách, ktoré nevedú k žiadnemu kompromisu. Jediným pozitívom bol fakt, že sa obaja aktéri dohodli na nových rokovaniach v marci 2008. Peter van Walsum, vyslanec GT OSN pre Západnú Saharu, vyhlásil po skončení januárových rokovaní: „Počas dvoch dní diskusií strany stále vyjadrovali veľmi rozdielne postoje na základné otázky.“[4]

Západná Sahara – územia obsadené POLISARIO (hnedá farba), územia kontrolované Marokom (ružová farba)

Napriek tomu môžeme konštatovať, že väčšiu časť viny za súčasnú situáciu nesie separatistické hnutie POLISARIO. Maroko v tomto spore urobilo značné ústupky, ktorými otvorilo priestor pre nové možnosti. To však žiaľ hnutie POLISARIO nevyužíva.

Po prvé, ide o projekt autonómie Západnej Sahary. Je potrebné si uvedomiť, že za jeho prípravou nestojí len marocká vláda, ale predovšetkým vládny výbor pre Západnú Saharu – CORCAS. Vo výbore sú zastúpení predstavitelia približne 40 kmeňov žijúcich na Západnej Sahare, ktoré spolupracujú s marockou vládou.[5] Okrem toho plán autonómie pre Západnú Saharu počíta s tým, že by sa na správe územia mali podieľať aj predstavitelia POLISARIO.[6] Namiesto toho, aby POLISARIO využilo príležitosť a snažilo sa rokovaniami dosiahnuť čo najširšiu autonómiu, jeho postoje vedú iba k ďalším nezhodám, pretože marocký plán považuje za riešenie, ktoré neakceptuje „demokratickú voľbu ľudom Západnej Sahary“ a „nezodpovedá duchu rezolúcií BR OSN“.[7] POLISARIO preto obhajuje konanie referenda o sebaurčení, ktoré považuje za jediné legálne riešenie z hľadiska medzinárodného práva a kde by si Saharania slobodne vybrali medzi marockým plánom autonómie a nezávislosťou Západnej Sahary, t. j. návrh POLISARIO.[8] Plán POLISARIO zbytočne odvádza pozornosť od reálneho riešenia. Okrem toho, že Maroko vylúčilo akúkoľvek možnosť nezávislosti Západnej Sahary, čím iniciatíva separatistického hnutia bola logicky zamietnutá, viaceré obvinenia na adresu marockej vlády sú neopodstatnené. Plán autonómie neprotirečí duchu rezolúcií BR OSN. Rezolúcia BR OSN 1754, na základe ktorej sa konali tri kolá rokovaní, apeluje na obe strany, aby dosiahli „spravodlivé, trvalé a vzájomne akceptovateľné politické riešenie“.[9] V žiadnom prípade nespomína, že by sa malo konať referendum o sebaurčení. Marocký projekt sa navyše opiera o isté demokratické princípy. Má byť schválený v ľudovom referende, ktorého by sa mohli zúčastniť Saharania.

Ozbrojené zložky POLISARIO

Maročania žijúci v El Aiune vyjadrujúci podporu politike marockej vlády voči Západnej Sahare.

Saharania sympatizujúci s POLISARIO počas demonštrácií v El Aiune.

Po druhé, ide o ekonomický rozvoj regiónu. Avšak napriek tomu, že Západná Sahara je podstatne menej rozvinutou oblasťou ako zvyšok územia Marockého kráľovstva, v poslednej dobe marocká vláda vyvíja značnú iniciatívu vo sfére rozvoja. Počas zasadania CORCAS na konci roka 2007 marocký minister pre dopravu Karim Ghellab vyhlásil, že jeho vláda poskytne 150 miliónov eur na výstavbu 2 500 kilometrov ciest na Západnej Sahare. V súčasnosti cestná infraštruktúra tvorí len 17 % všetkých ciest v Marockom kráľovstve.[15]

Po tretie, marocká vláda zatiaľ nevenovala veľkú pozornosť pre zachovanie kultúrnej a etnickej zvláštnosti regiónu, čo bude určite dôležité v prípade presadenia autonómie. Treba upozorniť, že bola to práve násilná integrácia saharského národa pred viac ako tridsiatimi rokmi, ktorá sa stala zdrojom konfliktu.

 

Súvisiace články
Západná Sahara (1973 – 1991) – na koho strane (ne)stálo právo? Úvaha: Výsledok 4. kola rokovaní o Západnej Sahare