Islamisticki bojovnici

Vzhľadom na aktuálny vývoj bezpečnostnej situácie v Somálsku je však prítomnosť medzinárodných mierových síl pod velením OSN v tejto krajine nanajvýš nereálna. Konkrétne vylučuje možnosť vyslania „modrých heliem“ do tohto anarchiou zmietaného štátu viacero skutočností. Hlavným faktorom, ktorý odrádza predovšetkým západné krajiny je skutočnosť, že v Somálsku dennodenne prebiehajú boje medzi etiópskymi a vládnymi silami na strane jednej a islamistickými bojovníkmi spojenými najmä so sekulárnymi milíciami mocného klanu Hawiye, ktorý sa cíti marginalizovaný klanom Darod prezidenta Abdullahi Yusufa.

Najkrvavejšie boje prebiehajú denne najmä v uliciach hlavného mesta Mogadišo, ktoré do istej miery (len nie v tak obludných rozmeroch) začína pripomínať realitu irackého Bagdadu. Podľa oficiálnych štatistík, ktoré priniesla somálska spravodajská agentúra SomaliNet News si násilnosti v Somálsku za rok 2007 vyžiadali životy 63 etiópskych vojakov, 51 príslušníkov somálskej armády, 474 bojovníkov islamistických a klanových milícií, 6 ugandských vojakov slúžiacich v rámci mierovej misie AMISOM a 1 471 civilistov. Čísla týkajúce sa civilistov sú však v skutočnosti vyššie, najmä ak si uvedomíme rozsah humanitárnej katastrofy, ktorá postihla Somálsko v dôsledku neustávajúcich bojov. Inými slovami životy Somálčanov, ktoré nevyhasli priamo v krížovej paľbe medzi znepriatelenými stranami ale v dôsledku hladu a chorôb spôsobených 17 rokov trvajúcou občianskou vojnou do tejto štatistiky započítané nie sú. Domnievam sa, že počet mŕtvych etiópskych vojakov môže byť v skutočnosti taktiež vyšší, keďže nadmieru neutešená bilancia rozhodne nepôsobí dobre na členské krajiny AÚ, ktoré majú do Somálska vyslať ďalšie mierové sily v rámci AMISOM-u. Pravdou je, že s údajmi o zabitých Etiópčanoch sa dá v prípade potreby ľahko manipulovať, keď ani nikto presne nevie koľko vojakov má etiópska armáda v Somálsku nasadených (odhady sa rôznia od 3 000 do 8 000 mužov).

Zhromaždenie sympatizantov somálskych islamistov

Týka sa to najmä americkej armády, ktorá sa 3. októbra 1993 zaplietla s milíciami warlorda Mohammeda Farah Aideeda do krvavej prestrelky v Mogadiše, čo vyústilo do smrti 1 000 – 1 500 Somálčanov (započítaní milicionári aj civilisti) a 19 amerických vojakov. Táto udalosť sa stala známou ako „Black Hawk Down“ a až do súčasnosti je stále živou traumou americkej verejnosti a aj značnej časti Somálčanov. Americký imidž je okrem toho naštrbený podporou nenávidenej Etiópie, ktorá je historickým nepriateľom Somálčanov. Washington tiež pre všetkých nábožensky založených Somálčanov predstavuje obraz satana vedúceho globálnu vojnu proti ich islamu. Administratíva prezidenta Busha dokonca po 11.septembri vydala príkaz na zmrazenie amerických účtov somálskej spoločnosti Bakara, ktorá zodpovedá za transfer financií somálskej diaspóry do Somálska. Dôvodom pre tento krok bolo podozrenie z financovania aktivít al-Káydy vrátane útokov na WTC a Pentagon. Pre tieto obvinenia sa nikdy nenašli presvedčivé dôkazy. Vďaka rozhodnutiu prezidenta Busha sa však tisíce obyvateľov Somálska ocitli úplne na dne, keďže v podmienkach extrémnej chudoby je vysoké percento somálskej spoločnosti odkázané len na finančnú podporu rodín zo zahraničia. Prítomnosť americkej armády teda môžeme s takmer úplnou istotou vylúčiť, najmä ak si uvedomíme bremeno, ktoré USA nesú v Iraku a v Afganistane. Okrem toho nesmieme zabúdať na fakt, že americké sily by nikdy v žiadnej operácii neslúžili pod velením OSN, čo ich možné pôsobenie na somálskej pôde teoreticky komplikuje.

Americkí rangers v Somálsku 1993

Ak teda na základe spomenutých faktov kalkujeme s tým, že možnosť angažovania síl NATO a EÚ v Somálsku je takmer úplne vylúčená, niektoré politické kruhy ešte teoreticky počítajú s nasadením vojsk moslimských krajín Blízkeho a Stredného východu. Vyslanec OSN v Somálsku Ould-Abdallah v decembri vyzval Saudskú Arábiu na rozšírenie podpory mierovej misie AÚ AMISOM a dodal, že Saudská Arábia by mohla presvedčiť ostatné moslimské štáty, aby zvážili svoj vojenský príspevok pre AMISOM. Každý kto však do problematiky Somálska aspoň trochu vidí veľmi dobre vie, že Saudská Arábia, Sýria, Irán, Lýbia a Egypt porušovali minimálne do októbra 2006 zbrojné embargo OSN uvalené na Somálsko a poskytovali zbrane a muníciu islamistom z „Únie islamských súdov“. Okrem toho saudské kruhy stáli tajne pri zrode somálskeho islamistického hnutia (saláfisti) v prvej polovici 80. rokov a ich podpora len naberala na intenzite počas 90. rokov až do súčasnosti. Sýrii a Iránu tiež vyhovuje, že vytváraním nového ohniska napätia v Africkom rohu sa čiastočne odvracia pozornosť Washingtonu od diania v regióne Blízkeho a Stredného východu. Egypt zase využíva chaos v Somálsku na oslabenie svojho tradičného regionálneho rivala, ktorým je Etiópia.

Čo sa týka ázijských krajín tak tie voči Somálsku zaujímajú neutrálny postoj resp. im vyhovuje jeho fragmentácia. Čína nepochybne vníma Somálsko ako niečo čo oslabuje záujmy USA, preto nie je dôvod, aby sa Peking prostredníctvom svojich vojenských síl snažil tento štát stabilizovať. Okrem toho pre čínske firmy je Somálsko investičnou príležitosťou (čínska a somálska vláda v lete 2007 podpísali dohodu o prieskume potenciálnych nálezísk ropy) a na rozdiel od západných firiem, čínske podniky vysielajú svojich zamestnancov aj do krajín zmietaných konfliktmi ako napr. v Sudáne, etiópskom Ogadene, Nigérii atď.

Somálske dieťa v jednom z utečeneckých táborov

Etiópski vojaci sú totiž súčasne zatiahnutí aj do konfliktu v etiópskom regióne Ogaden, ktorý dlhé roky vedie boj za nezávislosť a etiópska armáda sa taktiež vo veľkom koncentruje pozdĺž hraníc s Eritreou, s ktorou jej hrozí vypuknutie ďalšieho vojnového konfliktu. (oba štáty viedli vzájomnú pohraničnú vojnu v rokoch 1998-2000) Z tohto dôvodu sa boje v Somálsku stávajú pre Etiópiu z dlhodobého hľadiska neudržateľnými.

Politická situácia v Somálsku je neuveriteľne komplexná a neprehľadná a veci sa čoraz viac komplikujú tým, že ani opozícia zoskupená v „Aliancii za oslobodenie Somálska“ nie je veľmi jednotná. „Aliancia“ je totiž zložená z rozličných klanov, warlordov, somálskej diaspóry a islamistov, ktorý sa v posledných týždňoch dokonca rozštiepili keď sa od „Únie islamských súdov“ odtrhla omnoho radikálnejšia bojová skupina al-Shabaab s ambíciami viesť boj proti TFG úplne samostatne. Všetci interní aj externí aktéri musia mať stále na pamäti, že sa blíži rok 2009, na ktorý sú naplánované celonárodné voľby, z ktorých má vzísť stála somálska vláda. Podmienkou volieb je ale spísanie návrhu novej ústavy, na ktorom sa  ešte vôbec nezačalo pracovať. Somálsku a medzinárodnému spoločenstvu (tej časti ktorej záleží na stabilizácii Somálska) teda nezostáva veľa času.

Pravdou je, že politický proces zmierovania musí byť podporený prítomnosťou silného mierového kontingentu. Keďže africké krajiny stále váhajú a USA v tejto krajine nie sú vítané, musí EÚ zvážiť možnosť vyslania svojich síl pod velením OSN za prípadnej logistickej a technickej podpory USA. Brusel ani jednotlivé európske vlády určite nemajú v záujme, aby sa zo Somálska vytvoril islamistický štát podobný režimu Talibanu. Ak boli viaceré európske krajiny ochotné vyslať svojich vojakov pre UNAMID do vojnou zmietaného sudánskeho Darfúru a sily EÚ smerujú do východného Čadu v rámci misie EUROFOR, musí Európa prehodnotiť svoj postoj aj k Somálsku. A to aj napriek výzvam, ktorým Briti a Holanďania čelia v Afganistane a Francúzi vo svojich bývalých afrických kolóniách a tiež napriek zaostávaniu krajín EÚ v rozvoji svojich vojenských kapacít a spôsobilostí. Ak sa chceme ako Európania stať významným geopolitickým hráčom v 21. stor., musíme sa konečne naučiť, že za svoje záujmy ale aj bezpečnejší a slobodnejší svet budeme musieť prinášať aj tie najvyššie obete. EÚ ale očividne do tejto fázy ešte nedozrela a Somálsko bude naďalej ponechané napospas osudu nanajvýš so symbolickou vojenskou podporou od štátov AÚ.

Súvisiace články
Publikácia: Operácia obnovená nádej - Somálsko 1993 Analýza: Militantný islamizmus v Africkom rohu Analýza : Somálsko - vojna klanov a radikálny islamizmus Úvaha: Somálske šance na politické riešenie vlastnej krízy