Postoj európskych krajín

Pokiaľ ide o krajiny Európy, od vypuknutia občianskej vojny v Alžírsku v 90. rokoch sa tieto štáty zdráhali užšej spolupráce s miestnou vládou. Pre európske demokracie bol tamojší autoritatívny vládny režim dosť kontroverzný. Na jednej strane európske vlády podporovali boj miestnych autorít proti islamistickým militantom, ale na druhej strane odsudzovali kruté represie, ktoré alžírske úrady a armáda vykonávali proti civilnému obyvateľstvu „v mene potlačenia terorizmu“. Toto nerozhodné stanovisko európskych vlád, či plne podporovať alžírsky režim, najlepšie dokumentuje prípad Francúzska z prvej polovice 90. rokov. „Francúzsky minister vnútra Charles Pasqua a jeho poradca Jean – Charles Marchiani so zanietením podporovali vládnu politiku éradicateurs, kým prezident François Mitterand a minister zahraničných vecí Alain Juppé obhajovali menej represívny prístup.“[3]

Abderrazak El Para

Už krátko po únose Európanov v roku 2003 európske štáty, v ktorých títo unesení turisti žili ako občania, zlepšili s alžírskou vládou spoluprácu, pričom ide najmä o prípad Nemecka.

V prvom rade, týka sa to rozsiahlych diplomatických aktivít. V máji 2003 navštívil Alžír špeciálny vyslanec nemeckého kancelára Juergen Chroborg a o pár dní neskôr tiež nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer. Osobne sa stretol s alžírskym prezidentom Abdelazizom Bouteflikom a alžírskym ministrom zahraničných vecí Abdelazizom Belkhademom. Nemci si rovnako uvedomili význam ostatných krajín regiónu vzhľadom na fakt, že nedostatočne strážené hranice v saharsko – sahelskom regióne poskytujú pomerne slobodný pohyb teroristov v celej oblasti. O značnom diplomatickom úsilí Nemecka v celej oblasti svedčí skutočnosť, že Nemeckú spolkovú republiku navštívil 16. 12. 2003, po oslobodení turistov, prezident štátu Mali Amadou Toumani Touré.[4]

V druhom rade, ide o poskytnutie rozsiahlej materiálnej pomoci, čo bolo dôležité, keďže vzhľadom na obrovské teritórium musela alžírska vláda vynaložiť značné materiálne a personálne zdroje, aby dolapila únoscov. Materiálnu pomoc ocenil alžírsky minister vnútra Norredine Yazid Zerhouni, ktorý po oslobodení prvej časti rukojemníkov v máji 2003 vyhlásil, že Nemecko, Rakúsko a Švajčiarsko poskytli alžírskej armáde techniku, ktorá pomohla nájsť únoscov a oslobodiť turistov.[5]

V poslednom rade, diploamatické úsilie Nemecka v celom saharsko - sahelskom regióne sa prejavilo ochotou ostatných štátov v tejto oblasti spolupracovať na oslobodení únoscov a dolapení teroristov. Nemecký kancelár Gerhard Schrőder poveril štátneho tajomníka pri ministerstve zahraničných vecí, Christopha Zoepela, spolupracovať s Rajabom Azzaroukom, členom líbyjských tajných služieb. Líbya uviedla plne do činnosti tajné služby, ktoré mali pomôcť vypátrať unesených turistov.[6] Významnou mierou sa na oslobodení zajatcov podieľal štát Mali. V Mali, kde bola druhá skupina rukojemníkov prepustená výmenou za výkupné, sa miestna vláda rozhodla poveriť komisiu, ktorá mala sprostredkovať rokovania s únoscami.[7]

Fotografie nezvestných európskych turistov

Z udalostí tiež vyplynulo, že nielen Alžírsko, ale celý región je vhodným útočiskom medzinárodne hľadaných teroristov. Preto sa európske štáty zhodli posilniť koordináciu činnosti a spoluprácu s krajinami nachádzajúcimi sa v tejto oblasti. Obrannú iniciatívu, tzv. 5+5,[8] ktorá bola založená v Paríži v decembri 2004 spoločnou deklaráciou ministrov obrany, preto možno do určitej miery považovať za dôsledok udalostí okolo únosu turistov. Hlavným cieľom tejto obrannej iniciatívy je posilniť vzájomnú spoluprácu krajín južného a severného Stredomoria v oblasti spoločných záujmov. Tým je aj boj proti medzinárodnému terorizmu.

Na druhej strane posilnenie spolupráce s alžírskym režimom a väčší dôraz na boj proti terorizmu viedol k tomu, že deficit v oblasti demokracie a dodržiavania ľudských práv v Alžírsku ostal nepovšimnutý.

Súvisiace články
Analýza: Boj alžírskej vlády proti terorizmu a radikálnemu islamizmu