Ostrov Hispaniola, ktorého západnú tretinu tvorí Haiti a východné dve tretiny Dominikánska republika bol pôvodne osídlený Tainami, z Arawackej jazykovej skupiny. Tainovia Kryštofa Kolumba, ktorý bol prvým Európanom na tomto ostrove privítali, ale kolonizátori, ktorí prišli po ňom boli násilní a populácia Tainov bola za 50 rokov rapídne zredukovaná z 1 milióna na 500. Aby si španielski kolonisti zabezpečili pracovnú silu na plantážach, privážali na ostrov od roku 1503 otrokov z Afriky.
V ďalšom storočí obsadili francúzski osadníci západnú časť ostrova, ktorú Francúzsku Španielsko postúpilo v roku 1697 a ktorá sa v roku 1804 stala Republikou Haiti. V roku 1822 Haiťania dobyli celý ostrov a držali ho až do roku 1844, kedy ich sily vedené Juanom Pablom Duartem vytlačili a následné bola vytvorená Dominikánska republika ako nezávislý štát. V roku 1861 sa Dominikánci dobrovoľne vrátili do španielskej ríše a v roku 1865 bola nezávislosť Dominikánskej republiky opäť obnovená.
Ekonomické problémy, vnútorné spory a hrozba európskej intervencie viedli v roku 1916 k okupácií Spojenými štátmi a vytvoreniu vojenskej vlády v Dominikánskej republike. Okupácia skončila v roku 1924, kedy bola demokratický zvolená Dominikánska vláda. V roku 1930 získal absolútnu politickú kontrolu vojenský veliteľ Rafael L. Trujillo. Trujillo podporoval ekonomický rozvoj v oblastiach, z ktorých profitovali on a jeho prívrženci, pričom boli vážne porušované ľudské práva. Zlá administrácia a korupcia vyústili do vážnych ekonomických problémov. V auguste 1960, Organizácia amerických štátov (OAS) uvalila na Dominikánsku republiku diplomatické sankcie kvôli Trujillovej spoluvine na pokuse o vraždu venezuelského prezidenta Romula Betancourta. Tieto sankcie zostali v platnosti aj po zavraždení Trujilla v máji 1961. V januári 1962 bola vytvorená štátna rada, v ktorej boli zahrnuté aj mierne opozičné hnutia s legislatívnymi a exekutívnymi právomocami. Sankcie OAŠ boli 4. januára 1962 zrušené a po rezignácií prezidenta Jaoquina Balaguera 16. januára riadila dominikánsku vládu rada vedená prezidentom Rafaelom E. Bonellym.
V roku 1963 nastúpil do prezidentského úradu Juan Bosch, ktorý však bol v septembri zvrhnutý vo vojenskom puči. Ďalší vojenský prevrat 24. apríla 1965 viedol k násiliu medzi vojenskými zložkami podporujúcimi návrat Boscha a tými, ktoré navrhovali vládu vojenskej junty až do uskutočnenia volieb. 28 apríla vstúpili na územie Dominikánskej republiky vojská Spojených štátov, aby ochraňovali práva občanov Spojených štátov a príslušníkov iných štátov. Vojská Spojených štátov následne obnovili poriadok. V júni 1966 bol za prezidenta zvolený Joaquin Balaguer, predseda Reformistickej strany (terajšia Sociálne kresťanská reformistická strana – PRSC) a v máji 1970 a 1974 bol do úradu znovuzvolený, v obidvoch prípadoch po tom, ako sa hlavná opozičná strana stiahla tesne pred skončením kampane. Vo voľbách v máji 1978 bol Balaguer vo svojej kandidatúre do štvrtého volebného obdobia neúspešný a nahradil ho Antonio Guzman z Dominikánskej revolučnej strany (PRD). Guznamnova inaugurácia 16. augusta bola prvou mierovou zmenou slobodne zvolených prezidentov v histórií krajiny. Vo voľbách v roku 1982 zvíťazil kandidát strany PRD Salvador Jorge Blanco a PRD tiež získala väčšinu v obidvoch komorách Kongresu. V snahe zlepšiť ekonomickú situáciu začala Blancova vláda s implementáciou regulačných a ozdravných opatrení, vrátane zavádzania úsporných opatrení v spolupráci s Medzinárodným menovým fondom. Stúpajúce ceny základných potravín a neistota ohľadom úsporných opatrení viedli v apríli 1984 ku rozsiahlym nepokojom. Na post prezidenta sa vo voľbách v rokoch 1986 a 1990 vrátil Joaquin Balaguer. Po tom, ako nastúpil do prezidentského úradu sa Balaguer snažil oživiť ekonomiku pomocou programu verejných stavieb. V roku 1986 však krajina skĺzla do dvojročnej ekonomickej depresie, ktorú sprevádzala vysoká inflácia a devalvácia meny. Ekonomické problémy spolu s neschopnosťou zabezpečiť základné služby (napríklad elektrickú energiu, vodu, prepravu) vyvolali všeobecnú nespokojnosť, ktorá vyústila do častých občas násilných protestov, vrátane celonárodného štrajku v júni 1989. V roku 1990 predstavil Balaguer druhý balík ekonomických reforiem. Po uzatvorení zmluvy s MMF, stabilizácií rozpočtu a zmenšení inflácie nastalo v Dominikánskej republike opäť obdobie hospodárskeho rastu, sprevádzané miernou infláciou, vyrovnanou bilanciou zahraničného obchodu a rovnomerne rastúcim HDP, ktoré trvalo až do roku 2000.Napriek tomu, že voľby z rokov 1986 a 1990 boli vo všeobecnosti vnímané ako spravodlivé, objavili sa obvinenia, že víťazstvo Balaguera sprevádzali volebné podvody. Aj voľby v roku 1994 boli zmarené pokusom o podvod. Jaoquin Balaguer preto súhlasil s kompromisom vyzývajúcim k ústavnej reforme a ujal sa úradu v skrátenom volebnom období, s Kongres zmenil ústavu tak, aby nebolo možné zvolenie prezidenta vo viacerých volebných obdobiach za sebou.
Od roku 1996 boli voľby v Dominikánskej republike v podstate slobodné a spravodlivé. V júni 1996 bol za prezidenta do 4 – ročného funkčného obdobia zvolený Leonel Fernández Reyna z Dominikánskej strany slobody (PLD). Fernándezova politická agenda zahŕňala ekonomické a justičné reformy. Zvýšil tiež participáciu Dominikánskej republiky v rámci záležitostí západnej pologule, ako napríklad Organizácií Amerických štátov (OAŠ) alebo v rámci Miamského summitu. 16 mája 2000 bol za prezidenta zvolený Hipólito Mejía, kandidát strany PRD. Mejía podporoval rozširovanie voľného obchodu a ekonomickej integrácie regiónu Strednej Ameriky a Karibiku. Dominikánska republika uzatvorila v auguste 2004 dohodu o voľnom obchode so Spojenými štátmi a piatimi stredoamerickými štátmi (CAFTA-DR). Počas Mejíovej administratívy presadzovala vláda legislatívu namierenú proti nelegálnemu obchodu a praniu špinavých peňazí a vyslala vojakov do Iraku v rámci operácie Iracká sloboda. V závere volebného obdobia musel Mejía čeliť narastajúcim domácim problémom, medzi ktoré patrila zhoršujúca sa ekonomická situácia spôsobená do veľkej miery opatreniami vlády namierenými proti bankovým podvodom a neustály nedostatok energií. Počas Mejíovej vlády bola zmenená ústava tak, aby mohol byť prezident zvolený v dvoch po sebe idúcich volebných obdobiach a Mejía kandidoval na znovuzvolenie. Vo voľbách 16 mája 2004 bol za prezidenta zvolený Leonel Fernández, keď získal 57,11% hlasov proti Mejíovym 33,65%. Fernández nastúpil do úradu 16. augusta, pričom vo svojom inauguračnom prejave sľuboval, že bude presadzovať úsporné opatrenia, bojovať proti korupcií a starať sa o sociálne záležitosti. Fernándezova administratíva úzko spolupracovala so Spojenými štátmi v otázkach vymožiteľnosti práva, imigrácie a protiteroristických opatrení. 16 mája 2006 strana prezidenta Fernándeza PLD získala väčšinu miest v hornej aj dolnej komore Kongresu a väčšinu starostovských postov. Do prezidentských volieb, ktoré sú naplánované na rok 2008 už začalo s kampaňou niekoľko kandidátov. 25. marca 2007 oznámil súčasný prezident Fernández, že bude v nadchádzajúcich voľbách kandidovať.
Ostrov Hispaniola, ktorého západnú tretinu tvorí Haiti a východné dve tretiny Dominikánska republika bol pôvodne osídlený Tainami, z Arawackej jazykovej skupiny. Tainovia Kryštofa Kolumba, ktorý bol prvým Európanom na tomto ostrove privítali, ale kolonizátori, ktorí prišli po ňom boli násilní a populácia Tainov bola za 50 rokov rapídne zredukovaná z 1 milióna na 500. Aby si španielski kolonisti zabezpečili pracovnú silu na plantážach, privážali na ostrov od roku 1503 otrokov z Afriky. 
Ekonomické problémy, vnútorné spory a hrozba európskej intervencie viedli v roku 1916 k okupácií Spojenými štátmi a vytvoreniu vojenskej vlády v Dominikánskej republike. Okupácia skončila v roku 1924, kedy bola demokratický zvolená Dominikánska vláda. V roku 1930 získal absolútnu politickú kontrolu vojenský veliteľ Rafael L. Trujillo. Trujillo podporoval ekonomický rozvoj v oblastiach, z ktorých profitovali on a jeho prívrženci, pričom boli vážne porušované ľudské práva. Zlá administrácia a korupcia vyústili do vážnych ekonomických problémov. V auguste 1960, Organizácia amerických štátov (OAS) uvalila na Dominikánsku republiku diplomatické sankcie kvôli Trujillovej spoluvine na pokuse o vraždu venezuelského prezidenta Romula Betancourta. Tieto sankcie zostali v platnosti aj po zavraždení Trujilla v máji 1961. V januári 1962 bola vytvorená štátna rada, v ktorej boli zahrnuté aj mierne opozičné hnutia s legislatívnymi a exekutívnymi právomocami. Sankcie OAŠ boli 4. januára 1962 zrušené a po rezignácií prezidenta Jaoquina Balaguera 16. januára riadila dominikánsku vládu rada vedená prezidentom Rafaelom E. Bonellym.
V roku 1963 nastúpil do prezidentského úradu Juan Bosch, ktorý však bol v septembri zvrhnutý vo vojenskom puči. Ďalší vojenský prevrat 24. apríla 1965 viedol k násiliu medzi vojenskými zložkami podporujúcimi návrat Boscha a tými, ktoré navrhovali vládu vojenskej junty až do uskutočnenia volieb. 28 apríla vstúpili na územie Dominikánskej republiky vojská Spojených štátov, aby ochraňovali práva občanov Spojených štátov a príslušníkov iných štátov. Vojská Spojených štátov následne obnovili poriadok. V júni 1966 bol za prezidenta zvolený Joaquin Balaguer, predseda Reformistickej strany (terajšia Sociálne kresťanská reformistická strana – PRSC) a v máji 1970 a 1974 bol do úradu znovuzvolený, v obidvoch prípadoch po tom, ako sa hlavná opozičná strana stiahla tesne pred skončením kampane. Vo voľbách v máji 1978 bol Balaguer vo svojej kandidatúre do štvrtého volebného obdobia neúspešný a nahradil ho Antonio Guzman z Dominikánskej revolučnej strany (PRD). Guznamnova inaugurácia 16. augusta bola prvou mierovou zmenou slobodne zvolených prezidentov v histórií krajiny. Vo voľbách v roku 1982 zvíťazil kandidát strany PRD Salvador Jorge Blanco a PRD tiež získala väčšinu v obidvoch komorách Kongresu. V snahe zlepšiť ekonomickú situáciu začala Blancova vláda s implementáciou regulačných a ozdravných opatrení, vrátane zavádzania úsporných opatrení v spolupráci s Medzinárodným menovým fondom. Stúpajúce ceny základných potravín a neistota ohľadom úsporných opatrení viedli v apríli 1984 ku rozsiahlym nepokojom. Na post prezidenta sa vo voľbách v rokoch 1986 a 1990 vrátil Joaquin Balaguer. Po tom, ako nastúpil do prezidentského úradu sa Balaguer snažil oživiť ekonomiku pomocou programu verejných stavieb. V roku 1986 však krajina skĺzla do dvojročnej ekonomickej depresie, ktorú sprevádzala vysoká inflácia a devalvácia meny. Ekonomické problémy spolu s neschopnosťou zabezpečiť základné služby (napríklad elektrickú energiu, vodu, prepravu) vyvolali všeobecnú nespokojnosť, ktorá vyústila do častých občas násilných protestov, vrátane celonárodného štrajku v júni 1989. V roku 1990 predstavil Balaguer druhý balík ekonomických reforiem. Po uzatvorení zmluvy s MMF, stabilizácií rozpočtu a zmenšení inflácie nastalo v Dominikánskej republike opäť obdobie hospodárskeho rastu, sprevádzané miernou infláciou, vyrovnanou bilanciou zahraničného obchodu a rovnomerne rastúcim HDP, ktoré trvalo až do roku 2000.Napriek tomu, že voľby z rokov 1986 a 1990 boli vo všeobecnosti vnímané ako spravodlivé, objavili sa obvinenia, že víťazstvo Balaguera sprevádzali volebné podvody. Aj voľby v roku 1994 boli zmarené pokusom o podvod. Jaoquin Balaguer preto súhlasil s kompromisom vyzývajúcim k ústavnej reforme a ujal sa úradu v skrátenom volebnom období, s Kongres zmenil ústavu tak, aby nebolo možné zvolenie prezidenta vo viacerých volebných obdobiach za sebou.
Od roku 1996 boli voľby v Dominikánskej republike v podstate slobodné a spravodlivé. V júni 1996 bol za prezidenta do 4 – ročného funkčného obdobia zvolený Leonel Fernández Reyna z Dominikánskej strany slobody (PLD). Fernándezova politická agenda zahŕňala ekonomické a justičné reformy. Zvýšil tiež participáciu Dominikánskej republiky v rámci záležitostí západnej pologule, ako napríklad Organizácií Amerických štátov (OAŠ) alebo v rámci Miamského summitu. 16 mája 2000 bol za prezidenta zvolený Hipólito Mejía, kandidát strany PRD. Mejía podporoval rozširovanie voľného obchodu a ekonomickej integrácie regiónu Strednej Ameriky a Karibiku. Dominikánska republika uzatvorila v auguste 2004 dohodu o voľnom obchode so Spojenými štátmi a piatimi stredoamerickými štátmi (CAFTA-DR). Počas Mejíovej administratívy presadzovala vláda legislatívu namierenú proti nelegálnemu obchodu a praniu špinavých peňazí a vyslala vojakov do Iraku v rámci operácie Iracká sloboda. V závere volebného obdobia musel Mejía čeliť narastajúcim domácim problémom, medzi ktoré patrila zhoršujúca sa ekonomická situácia spôsobená do veľkej miery opatreniami vlády namierenými proti bankovým podvodom a neustály nedostatok energií. Počas Mejíovej vlády bola zmenená ústava tak, aby mohol byť prezident zvolený v dvoch po sebe idúcich volebných obdobiach a Mejía kandidoval na znovuzvolenie. Vo voľbách 16 mája 2004 bol za prezidenta zvolený Leonel Fernández, keď získal 57,11% hlasov proti Mejíovym 33,65%. Fernández nastúpil do úradu 16. augusta, pričom vo svojom inauguračnom prejave sľuboval, že bude presadzovať úsporné opatrenia, bojovať proti korupcií a starať sa o sociálne záležitosti. Fernándezova administratíva úzko spolupracovala so Spojenými štátmi v otázkach vymožiteľnosti práva, imigrácie a protiteroristických opatrení. 16 mája 2006 strana prezidenta Fernándeza PLD získala väčšinu miest v hornej aj dolnej komore Kongresu a väčšinu starostovských postov. Do prezidentských volieb, ktoré sú naplánované na rok 2008 už začalo s kampaňou niekoľko kandidátov. 25. marca 2007 oznámil súčasný prezident Fernández, že bude v nadchádzajúcich voľbách kandidovať.