Francúzsko a Španielsko[20] ako bývalí európski kolonizátori Marockého kráľovstva mali vždy špecifickú pozíciu v tomto konlikte. Obe krajiny sa v tomto spore snažili aktívne angažovať.
Pokiaľ ide o postoj Španielska, nikdy nezaujalo rozhodné stanovisko v tomto konflikte. Voktóbri 1975 na jednej strane španielsky generálny guvernér Západnej Sahary Gomez de Salazar rokoval s predstaviteľom POLISARIO Mustaphom Sayedom v Mahbesi, kde sa dohodli o odovzdaní vlády separatistickému hnutiu POLISARIO. Na druhej strane sa o pár dní neskôr stretli v Madride vyslanec marockého kráľa Hasana II. Ahmed Laraki a mauretánsky minister zahraničných vecí, kde rokovali so španielskymi vládnymi predstaviteľmi. Ani po Madridskej zmluve nedokázalo Španielske kráľovstvo zaujať rozhodnú pozíciu. Hoci španielska vládna strana Union de Centro Democratico uznala v roku 1978 Front POLISARIO ako relevantnú politickú silu na Západnej Sahare, od roku 1982 nasledujúce socialistické vlády dbali o dobré vzťahy ako s Marokom, tak aj s Alžírskom, preto sa vyhýbali nejakým konkrétnym postojom, ktoré by mohli poškodiť druhú stranu. Napriek uznaniu hnutia POLISARIO španielskou vládou, Maroko ostalo pre Španielsko významným partnerom. Svedčí o tom aj predaj španielskych zbraní Maroku v rokoch 1989 – 1994: 7 transportných lietadiel CN – 235 a 4 vojnové lode typu Lazag.[21]
Ani Francúzsko nedokázalo zaujať počas celého priebehu konfliktu rozhodný prístup. Už medzi novembrom 1977 a júnom 1978 sa francúzske armádne jednotky zúčastnili na ozbrojenom konflikte podporujúc mauretánsky vládny režim, ktorý bol ohrozený činnosťou ALPS. Neskôr došlo k zblíženiu s POLISARIO. V roku 1979 francúzsky prezident Valéry Giscard d´Estaing a francúzske ministerstvo zahraničných vecí uznali právo Saharanov na sebaurčenie a za prezidenta Françoisa Mitteranda bol založený úrad POLISARIO v Paríži. Nikdy však Francúzsko, podobne ako Španielsko, neuznalo existenciu SADR a zachovalo si s Marokom dobré vzťahy. Svedčí o tom predaj francúzskych zbraní Marockému kráľovstvu. V rokoch 1975 – 1988 Francúzska republika poskytla 24 bojových lietadiel F – 1CH Mirage, 15 lietadiel F – 1EH Mirage, 24 vtuľníkov SA – 341 Gazelle, 24 protipovstaleckých lietadiel AlphaJet, 30 ľahkých tankov AMX – 13, 360 ozbrojených vozidiel VAB a 100 húfnic AMX - F– 3 155 mm.[22]
Môžeme konštatovať, že Španielsko, rovnako aj Francúzsko, po celú dobu konfliktu podporovali zachovanie integrity Maroka a Mauretánie, štátov, ktorých územná celistvosť je garantovaná medzinárodným právom. Francúzsko a Španielsko jednoznačne podporovali tieto dve magrebské krajiny, ktoré boli ohrozované neoprávnenou činnosťou zo strany POLISARIO, ALPS a Alžírska. Obe európske krajiny, ako vidíme, poskytli značné množstvo zbraní Marockému kráľovstvu a Mauretánii.
Na druhej strane oba európske štáty sa neskôr zblížili s Alžírskom a POLISARIO. Táto nerozhodná politika bola spôsobená osobitnými záujmami oboch krajín. Španielsko nechcelo stratiť svoje privilégiá, ako je napríklad právo loviť ryby v miestnych vodách. Logicky bolo preto nútené zachovať si dobré vzťahy aj s Marokom, rovnako ako s POLISARIO pre prípad, že by separatisti uspeli v spore o Západnú Saharu. Francúzi aj Španieli si chceli zachovať svoje výsadné postavenie v celom regióne Magrebu, preto bolo potrebné uchovať si dobré vzťahy aj s Alžírskom a POLISARIO, nielen s Marokom. Toto nejednoznačné stanovisko však spôsobilo, že sa oba štáty nemohli priamo postaviť na stranu Marockého kráľovstva. Z postojov Francúzska a Španielska však jasne môžeme vidieť, že si nikdy neželali šírenie separatistických tendencií, ktoré mohli destabilizovať celý región.
