Separatistické hnutie POLISARIO už od svojho vzniku obhajovalo zorganizovanie referenda o nezávislosti Západnej Sahary. Medzi najhlavnejšie argumenty, ktoré POLISARIO používa pri obhajovaní svojej pozície, patria:
Obyvatelia Západnej Sahary sú od Maročanov odlišné etnikum, majú vlastné tradície, dialekt a nomádsky spôsob života.
Maroko je krajinou kolonizujúcou Západnú Saharu. Násilne anektovala teritórium bez ohľadu na želanie miestneho obyvateľstva.
Preto POLISARIO apeluje na konanie referenda o nezávislosti, kde by sa Saharania ako národ slobodne rozhodli. Tým by došlo k dekolonizácii.
POLISARIO sa hlavne odvoláva na právo sebaurčenia národov zakotvených v dokumentoch OSN a OAJ.
Na druhej strane marocká vláda považuje južné provincie za svoju integrálnu súčasť. Používa pritom značne odlišné argumenty:
Západná Sahara je historické územie Marockého kráľovstva. Po stáročia bolo teritórium spravované kráľovskými miestodržiteľmi.
Hoci saharské marocké kmene sami spravovali vnútorné záležitosti, prisahali vernosť marockému kráľovi.
Preto v roku 1975 Maroko právom získalo naspäť svoje územia, ktoré mu Španielsko odobralo na začiatku 20. storočia.
Odvoláva sa pritom na dokumenty OSN, OAJ a Madridskú zmluvu, ktoré vraj hovoria o ochrane teritoriálnej integrity existujúcich štátov.
Môžeme konštatovať, že napriek veľmi protichodným postojom k otázke Západnej Sahary sa obe strany odvolávajú na takmer rovnaké dokumenty. V prvom rade ide o rezolúciu VZ OSN 1574 z roku 1960.[6] Musíme konštatovať, že v tomto dokumente je zakotvené právo na sebaurčenie národov. Prostredníctvom tejto rezolúcie VZ OSN vyhlásilo, aby bola koloniálnym národom poskytnutá možnosť nezávislosti: „Ustanovuje sa, že budú ihneď prijaté opatrenia na poručenských územiach, územiach bez autonómie, a všetkých iných teritóriách, ktoré ešte nepristúpili k nezávislosti, aby prešli všetky právomoci do rúk obyvateľov týchto teritórií.“
V druhom rade ide o Chartu OAJ z roku 1963.[7] Aj tu sa spomína nutnosť nezávislosti koloniálnym národom. V článku 2 signatárske štáty, ktoré Chartu podpísali, apelujú na „zlikvidovanie všetkých foriem kolonializmu v Afrike“. V článku 3 zase zdôrazňujú nevyhnutnosť osamostatnenia sa „teritórií, ktoré sú stále závislými“.
Môžeme konštatovať, že tieto články podporujú argumenty POLISARIO, ktoré chce zorganizovať referendum o nezávislosti Západnej Sahary, kde by sa slobodne vyjadrili jej obyvatelia. Avšak pri dôslednejšej analýze spomenutých a ďalších dokumentov zistíme, že postoje POLISARIO sú len ťažko v súlade s medzinárodným právom.
Po prvé, ide o názor POLISARIO, že otázka Západnej Sahary je problémom dekolonizácie. Toto tvrdenie je možné ľahko vyvrátiť. Články rezolúcie 1514 či Charty OAJ hovoriace o nutnosti poskytnúť možnosť nezávislosti vznikli v čase osamostatňovania sa afrických štátov spod európskej koloniálnej nadvlády. Preto môžeme tieto dokumenty chápať hlavne ako reakciu na rozpad európskych koloniálnych impérií v 60. a 70. rokoch. Maroko, ktoré obsadilo Západnú Saharu, však nebolo koloniálnou veľmocou, ale krajinou, ktorá mala na územie do istej miery oprávnené historické nároky. Môžeme tak konštatovať, že len do roku 1975 môžeme nazývať problém Západnej Sahary „dekolonizáciou“. Po tom, ako sa Španielsko vzdalo koloniálnej nadvlády sa tento problém uzavrel. Navyše si musíme uvedomiť, že Západná Sahara získala samostatnosť v rámci etapovitého osamostatňovania sa častí pod francúzskou a španielskou nadvládou a ich následné pričlenenie k Marockému kráľovstvu. Proces osamostatnenia sa začal „na severe a v Tangeri v roku 1956, v Tarfayi a Tan Tane v roku 1958, v Sidi Ifni v roku 1969 a na Sahare v roku 1975“.[8]
Po druhé, ide o právo na sebaurčenie. Pri podrobnejšom preskúmaní rezolúcie 1514 zistíme, že OSN vymedzuje dve skupiny prípadov, pokiaľ ide o aplikáciu tohto práva:
Oprávnená požiadavka koloniálnych národov a krajín slobodne sa rozhodnúť o svojom osude aj s možnosťou nezávislosti. To je príklad dokončenia procesu nezávislosti Maroka v roku 1975.
Zneužívanie tohto práva separatistickými hnutiami, čo vedie k narúšaniu teritoriálnej integrity najmä v prípade legálne novovzniknutých nezávislých a dekolonizovaných štátov. To je aj príklad neoprávnenej činnosti POLISARIO.
Pred druhou skupinou prípadov varuje aj rezolúcia OSN 1514. V paragrafe 6 sa hovorí: „Každá snaha vedúca k čiastočnému alebo úplnému narušeniunárodnej jednoty a teritoriálnej integrity krajiny je nekompatibilná s cieľmi a princípmi Spojených národov.“
Separatizmus bol odsúdený aj neskôr v rezolúcii VZ OSN číslo 2625 z roku 1970. Odsudzuje činnosť vykonávanú na základe práva sebaurčenia, ktorá „by ohrozovala, úplne alebo čiastočne, teritoriálnu integritu alebo politickú jednotu suverénneho a nezávislého štátu“.[9]
Rovnako v Charte OAJ sa signatárske štáty dohodli „chrániť svoju suverenitu, svoju teritoriálnu integritu a nezávislosť“. Právo na sebaurčenie samozrejme po dekolonizácii nestratilo svoj význam. Avšak tento pojem sa nespája s možnosťou nezávislosti, ale skôr s rovnosťou národov žijúcich v suverénnom a nezávislom štáte, a s právom na vlastnú samosprávu. Tieto práva Saharanov Maroko potvrdilo už v Madridskej zmluve z roku 1975, keď spolu s Mauretániou umožnili vodcom saharských kmeňov spravovať do istej miery miestne záležitosti a reprezentovať saharské obyvateľstvo.[10]
