Je potrebné ešte brať jeden významný argument hnutia POLISARIO, ktorému však musí byť venovaná osobitná pozornosť vzhľadom na fakt, že z právneho hľadiska je veľmi dobre podložený. POLISARIO tvrdí, že požiadavka referenda o nezávislosti SADR je právne zakotvená v medzinárodných dokumentoch. Ide o rozhodnutie ICJ z roku 1975, rezolúciu OAJ číslo 104 z roku 1984 a rezolúciu BR OSN číslo 690 z roku 1991.
Rozhodnutie ICJ znie, že rezolúcia VZ OSN 1514 môže byť aplikovaná, „pokiaľ ide o dekolonizáciu Západnej Sahary a obzvlášť o aplikáciu princípu sebaurčenia vďaka slobodnému vyjadreniu a skutočnej vôle miestneho obyvateľstva“.[12]
Rezolúcia OAJ „nalieha na strany konfliktu, Marocké kráľovstvo a Front POLISARIO, aby začali priame rokovania s cieľom dospieť k prímeriu, aby sa vytvorili nevyhnutné podmienky pre mierové a spravodlivé referendum o sebaurčení obyvateľov Západnej Sahary“.[13]
Na základe BR OSN bola založená misia MINURSO. V rámci misie špeciálny reprezentant GT OSN mal byť zodpovedný „za všetky záležitosti týkajúce sa referenda, v ktorom by si obyvatelia Západnej Sahary vybrali medzi nezávislosťou a integráciou s Marokom“.[14]
Môžeme konštatovať, že tieto argumenty POLISARIO sú zrejme najsilnejšou zbraňou, ktorú môže použiť proti Marockému kráľovstvu. Na druhej strane je dôležité upozorniť na pár faktov, ktoré jasne poukazujú, že Maroko nebolo nikdy právne viazané zorganizovať referendum o nezávislosti, ako to tvrdí POLISARIO.
Po prvé, rozhodnutie ICJ je právne nezáväzným. Išlo len o akýsi názor, ktorý mal ICJ vysloviť na základe rezolúcie VZ OSN 3292 z roku 1974.
Po druhé, v prípade rozhodnutia ICJ alebo rezolúcie OAJ sa spomína referendum o sebaurčení. V týchto dokumentoch sa nenachádza pojem „nezávislosť“. Navyše, ako už bolo vyššie spomenuté, právo na sebaurčenie môžeme skôr spájať s problémom dekolonizácie. V prípade Západnej Sahary bol tento problém už vyriešený v roku 1975. Referendum o sebaurčení v tomto prípade skôr znamená referendum o väčšej autonómii.
Po tretie, pokiaľ ide o prípad MINURSO, ktorá mala zorganizovať referendum o nezávislosti, marocká strana používa nasledujúci protiargument: „Celá juhozápadná časť Alžírska, od Bechar k hraniciam Mauretánie a Mali je región obývaný saharskými kmeňmi. Celá severozápadná časť Mauretánie je tiež nimi obývaná, rovnako ako aj sever Mali medzi Timbuktu a hranicou s Alžírskom v Taoudenmi.“ Preto by sa podľa marockej strany muselo konať referendum v štyroch suverénnych a medzinárodne uznaných štátoch: Maroko, Mauretánia, Alžírsko a Mali.[15]
