Alžírska ľudovodemokratická republika sa odpočiatku rozhodla podporovať saharských separatistov. Pred analyzovaním pozícií a činnosti Alžírska z hľadiska medzinárodných dokumentov si musíme uvedomiť, prečo Alžírsko tak vehementne podporuje POLISARIO.
To, že podporovalo boj Saharanov za právo na sebaurčenie prostredníctvom referenda o nezávislosti, je skôr zámienkou. Hlavnou a prvotnou príčinou bola otázka stanovenia hraníc. Maroko si po získaní nezávislosti robilo historické nároky na časť alžírskeho územia, oblasť Tinduf. Maroko „až do súčasnosti odmietlo ratifikovať hraničnú zmluvu z roku 1972, ktorú Alžírsko ratifikovalo 17. mája 1973“.[16] Podporou POLISARIO tak Alžírsko mohlo ľahko odvádzať pozornosť Maroka od sporu o Tinduf. Samozrejme, k tomu sa neskôr pridali tiež geopolitické záujmy. Vďaka nezávislosti Západnej Sahary mohlo Alžírsko získať prístup k Atlantickému oceánu.
Môžeme preto konštatovať, že strategické záujmy nútili Alžírsko podporovať POLISARIO v jeho neoprávnenej požiadavke referenda o nezávislosti. Pre objektivitu však musíme dodať, že Maroko svojimi územnými požiadavkami tiež narúšalo územnú integritu novovzniknutých dekolonizovaných štátov, čo bolo v rozpore s medzinárodným právom.
Pokiaľ ide o samotné dokumenty, postoje a činnosť Alžírskej republiky, v prvom rade si môžeme všimnúť porušovanie zásad Charty OAJ. V článku 3 sa spomínajú princípy, ku ktorým sa majú hlásiť členské štáty, a ktoré Alžírska republika nie vždy dodržiavala:
„Nezasahovanie do vnútorných záležitostí štátov“ – Alžírsko v prípade sporu o Západnú Saharu nevystupovalo ako sprostredkovateľ medzi dvoma znepriatelenými stranami v štáte, ale jednostrannou podporou POLISARIO evidentne zasahovalo do vnútorných záležitostí druhej krajiny. Dôsledkom tejto politiky bolo nezákonné vyhlásenie SADR v Alžíri v roku 1976, či Alžírska zmluva z roku 1979. V tajnom dodatku tejto dohody sa signatári zhodli, že „Front POLISARIO je jediným reprezentantom ľudu Západnej Sahary“.[17]
„Mierové riešenie sporov prostredníctvom rokovania“ – V tomto prípade je potrebné oceniť isté snahy Alžírska, ako napríklad marocko – alžírske rokovania v roku 1973 v Agadire, v roku 1974 v Rabate, či pozvanie alžírskej vládnej strany FLN na rokovanie v Alžíri v roku 1973. Napriek tomu sa Alžírsko nikdy nevzdalo jednostrannej podpory POLISARIO, čím jeho spomenuté iniciatívy stratili akúkoľvek nádej na úspech. Rokovania tak nahradila diplomatická vojna.
"Zákaz diverznej činnosti vykonávanej na území druhých štátov“ – Alžírsko svojím postojom k Frontu POLISARIO vykonávalo nepriamo diverznú činnosť na marockej pôde tým, že na alžírskom území sa mohli voľne pohybovať príslušníci ALPS.
V druhom rade si musíme všimnúť porušovanie zásad Marrákešskej zmluvy[18] z roku 1989 vedúcej k vzniku Zväzu arabského Magrebu, regionálneho zoskupenia magrebských štátov:
„O medzinárodnom pláne: realizácia svornosti medzi členskými štátmi a úzkej diplomatickej spolupráce založenej na dialógu.“ – V prípade diplomatickej spolupráce musíme konštatovať, že od podpisu zmluvy Alžírsko vyvíjalo isté snahy. Najmä príchodom misie OSN – MINURSO na Západnú Saharu sa Alžírska republika snažila spolupracovať s ostatnými stranami, aby spoločne pripravili podmienky pre referendum.[19] Opäť však príliš jednostranná podpora POLISARIO zmarila plány Alžírska, akokoľvek boli rozumnými.
Signatári Marrákešskej dohody sa zaviazali, aby sa "vyhli každému paktu alebo vojenskej či politickej aliancii, ktorá by bola namierená proti politickej nezávislosti alebo územnej jednote iných členských štátov“. – Môžeme konštatovať, že Alžírsko tento bod porušilo svojou jednostrannou politickou podporou hnutiu POLISARIO.