Plan Colombia

Plan Colombia bol spustený administratívou prezidenta Clintona. Jeho hlavným cieľom bolo umožniť kolumbijskej armáde a vláde znovu získať kontrolu nad rozsiahlymi oblasťami kontrolovanými komunistickými guerillami a drogovými kartelmi. Zatiaľ čo pre kolumbijskú administratívu predstavovali nebezpečenstvo len komunisti, Američania chceli zakročiť aj proti obchodu s drogami. Situácia v roku začatia Plan Colombia však bola omnoho zložitejšia. Mnoho predstaviteľov armády aj štátu bolo priamo na výplatnej listine kartelov a paravojenské oddiely AUC, majúce monopol na ochranu drogových plantáží boli priamo prepojené s armádou, ktorá ich mala s americkou pomocou likvidovať.

V roku 1998 sa okrem toho naplno spustila ekonomická kríza, ktorá spôsobila krach mnohých kolumbijských podnikov a spôsobila novú sociálnu krízu. Nová vlna ekonomických utečencov zaplnila slummy v okolí miest. K týmto problémom sa pridala aj prílišná aktivita pravicových paravojenských odielov AUC, ktoré v roku 1997 okrem iných spáchali napríklad aj masaker v mestečku Mapiripan a v roku 2000 masaker v El Salado. Tieto udalosti spustili veľkú vlnu utečencov do miest, kde ich nakoneic skončilo takmer 2 000 000.
 
V roku 1999 sa vtedajší kolumbijský prezident Andres Pastrana stretol s americkými predstaviteľmi, aby im predostrel svoj plán národnej obnovy a požiadal ich o jeho financovanie. Dostal prísľub na 1,5 miliardy USD, zároveň však musel zredokovať niektoré svoje plány. Američania pojali celý podnik „Plan Colombia“ svojským spôsobom a urobili z neho prevažne súbor vojenskej pomoci s cieľom viesť účinnú vojnu proti drogovým kartelom a guerillám na spôsob Salvádoru. Pastrana zároveň ponúkol predstaviteľom FARC mierové rokovania. Obidve strany sa však nevedeli dohodnúť na prímerí a boje pre získanie „výhodnej vyjednávacej pozície“ pokračovali. V rokoch 1997 až 1999 utrpela kolumbijská armáda značné straty, no spamätala sa a pokračovala v boji proti FARC. Nakoniec Pastrana prekonal politický pat a prisľúbil zakročiť proti pravicovým paravojenským jednotkám a AUC, čo bola hlavná podmienka FARC pre začatie rozhovorov.   

V roku 2001 už bola Kolumbia tretím najväčším príjemcom finančnej a vojenskej pomoci USA po Izraeli a Egypte. Pôvodný Plan Colombia rátal s likvidáciou  polovice polí, na ktorých je v krajine pestovaná koka do piatich rokov od spustenia. Pre tento účel dostala krajina  pomoc vo výške 1,6 miliard USD. S každodennou pomocou takmer 2,2 milióna USD, 500 vojenskými poradcami, najnovšími vrtulníkmi Black Hawk s americkými posádkami a americkými operativcami a vojakmi v súkromných aj štátnych službách mali byť drogové kartely porazené. Každodenné postreky identifikovaných polí zo vzduchu, alebo získanie kontroly nad provinciou Putumayo, kde sa pestuje polovica všetkej koky, sú pre úspech celého programu kľúčové. Vojenské operácie  a postreky však nie sú jediným spôsobom, ako zabrániť pestovaniu koky v krajine. Ako povedal Gonzalo de Francisco, kolumbijský národný poradca pre bezpečnosť, „Koka má nohy, pohybuje sa“. Pretože okrem veľkých, notorických pestovateľov existuje aj veľa vidieckych, je nutný rozdielny prístup. Je nutné prinútiť alebo motivovať doterajších pestovateľov, u ktorých je to perspektívne, aby za finančnú náhradu prestali s pestovaním koky. Z celého finančného balíka Plan Colombia je na tieto účely vyhradené jedno percento.

Je však otázne, či sa chudobné vydiecke obyvateľstvo vôbec môže tejto formy obživy vzdať. Kritické hlasy varujú, že tvrdým postupom proti pestovateľom a ničením ich úrod, by sa mohlo teraz často iba voľné spojenie vidieku a FARC upevniť. FARC a chudobní farmári by sa mohli spojiť a vytvoriť „plnohodnotný“ drogový kartel ťažkého kalibru. Polia malých farmárov by sa mohli presunúť hlbšie do teritória FARC a dostať sa tak z dosahu armády a úradov. Väčšina skeptikov sa k týmto plánom vyjadrovala tak, že pestovatelia si pri výraznom ohrození proste nájdu nové miesta pre svoje polia. V lokalitách, kde nič iné okrem koky ani nevyrastie, je to viac než logické. Už teraz existujú správy o peňažných ponukách pre potenciálnych pestovateľov v pohraničí s Ekvádorom.

Okrem toho spôsobilo ťaženie AUC na juhu mnoho ďalších problémov. V niektorých regiónoch, ktoré ACU vydobila na FARC, začala vyberať daň z pestovania drog. Lokálne komunity často prichádzajú o popredné spoločenské osobnosti, ktoré sú unášaná a zabíjané. ARC okrem toho núti mnohých mladých ľudí pomáhať pri svojej činnosti, alebo ich dokonca „rekrutuje“ do svojich radov. 

V Spojených štátoch sa okrem toho objavujú nové politické komplikácie v súvislosti s Plan Colombia. V rokoch 2004 a 2005 sa výrazne obmedzila kontrola civilných aktérov nad činnosťou ozbrojených síl USA v Kolumbii. Ministerstvo obrany postupne preberá zodpovednosť za vedenie programov v Kolumbii od ministerstva zahraničných vecí a oslabuje sa aj kontrola Kongresu nad celým podnikom.

Rok 2005 bol „konečným“ rokom pre Plan Colombia. Ministerstvo obrany žiadalo povolenie pre rozsiahly tréningový program pre Kolumbijcov, ktorý by stál 750 miliónov USD. Podobný program ministerstva zahraničných vecí už beží, ale armáda ho označuje za príliš byrokratický a pomalý. Dá sa predpokladať, že za súhlasu C. Riceovej, ktorá úzko spolupracuje s D. Rumsfeldom, sa podarí tento návrh uviesť do praxe. Na rozdiel od opatrného C. Powella je nová ministerka zahraničných vecí ochotná prenechať mnoho z agendy svojho ministerstva Pentagonu. Okrem tohto programu už v Kolumbii a mnohých ďalších krajinách existuje tzv. Counterterrorism Fellowship Trainig Program ( CTFP ), ktorý bol schválený v januári 2002. Aj keď jeho finančná podpora nie je až taká veľká, Kolumbia je v rámci tohoto programu najväčším využívateľom pokiaľ ide o počet vycvičených účastníkov. Hlavným problémom stále zostáva veľký nepomer medzi finančnou pomocou v oblasti armády a sociálno - ekonomickej oblasti.

Aj keď sa v roku 2005 snažili americkí zákonodarcovia zvýšiť pomoc v sociálno – ekonomickej oblasti, medzera medzi nimi zostáva stále veľmi veľká. Kolumbia je zároveň jedna z mála krajín, ktoré môžu očakávať zvýšenie americkej vojenskej pomoci, zatiaĺ čo desiatkam ďalších krajín bude táto pomoc znižovaná. V rokoch 1999 – 2004 bolo v rámci všetkých programov vycvičených zhruba 37 000 Kolumbijcov, z celkového počtu 83 000 zo Svernej, Južnej a Strednej Ameriky.

Prognózy do budúcnosti sú  v prípade Kolumbie príliš riskantné. V krajine momentálne existujú štyri neznáme konštanty. Prvou je FARC, ktorej ďalšie pôsobenie a smerovanie je už po desaťročia otázne. Ďalšou sú kartely a AUC, ktoré bojujú a zároveň vyjednávajú na viacerých frontoch zároveň aj  otázkou peňazí, ktorému spojencovi dajú prednosť. Treťou neznámou je štát a armáda, ktorej smerovanie záleží na štvrtej neznámej, vôli Spojených štátov amerických. USA sú v tejto oblasti limitované najmä ďalšími vo svete prebiehajúcimi konfliktmi, ktoré pútajú ich financie a pozornosť. Na základe tohoto konštatovania, podľa ktorého sú v Kolumbii štyri neznáme konštatny a žiadny pevný bod, nie je ani pre mňa osobne možné urobiť akúkoľvek prognózu do budúcnosti.

Použitá literatúra :

1. Congressional Report COLOMBIA'S FOUR WARS (Senate - June 30, 1999), Page S7914   
2. http://www.army.mil.co/ - oficiálna stránka kolumbijskej armády
3. L. Haugaard, A. Isacson, J. Olson : Erasing the lines, Trends in US military programs in      Latin America.
4. United States Central Inteligence Agency World Factbook 2006.
5. http://fas.org - stránka Federácie amerických vedcov.

 

Súvisiace články
Analýza: Zahraničná politika USA v Kolumbii