Námorné sily

Námorné sily KĽDR, ktoré majú vo svojom stave zhruba 50 000 mužov, sú najslabšou zložkou celej armády. Ide o pobrežné námorné sily, ktorých hlavná úloha spočíva v ochrane pobrežia pred vylodením. Jednotky sú rozdelené medzi východným a západným pobrežím bez možnosti vzájomnej spolupráce. Na západnom pobreží má KĽDR desať operačných základní : Nampcho (Namp'o), Čchodo (Ch'o-do), Hedžu (Haeju), Kwangyang-ni, Pipagot (Pip'a-got), Sagot (Sagon-ni), Sunwi-do, Tasa-ri, Yomju-gun, a Yongwi-do. Nampcho je hlavná základňa na západnom pobreží. Je to zároveň jediný väčší prístav na tomto pobreží s priamim riečnym napojením na Pchjongjang a tiež tu sídli veliteľstvo námorných síl KĽDR. Na základňu Nampcho sa priamo viažu ďalšie dve pomocné – Chodo a Pipagot. Na východnom pobreží sa nachádza deväť námorných základní, pričom najdôležitejším je komplex základní v okolí prístavu Wonsan. Na severe prístavu je základňa Munchon. Munchon je jedna z najväčších námorných základní v KĽDR je zároveň sídlom veliteľstva východnej flotily. Druhou základňou pri Wonsane je základňa rýchlych a raketových člnov Songjon-Pando, ktorá sa nachádza severne od Wonsanu. Na východnom pobreží sa nachádzajú aj dve najdôležitejšie ponorkové základne. Cchado (Ch'aho-nodongjagu) a Mayang do sa nachádzajú na severovýchode od mesta Hamhung. Na týchto základniach majú domov dva tucty ponoriek, pričom základňa Cchado je vybavená podzemným kotviskom pre ponorky. Ďalšou dôležitou základňou na východe je Nadžin (Najin), ktorá sa nachádza v rovnomennom meste len 20 kilometrov od hraníc Ruskej federácie. Nadžin slúži najmä pre malé hliadkové člny. Prebieha tu výcvik a tiež sú z tadiaľto vykonávané mínovacie a odmínovacie operácie.

Podmorskou zbraňou námorníctva sú zastarané dieselové ponorky ruského pôvodu triedy Projekt 613 Whiskey (1949) a Projekt 633 Romeo (cca 1950), ktorých je v službe pravdepodobne až 23. Ich schopnosť presadiť sa v modernom ponorkovom boji je veľmi malá a ich prvoradá úloha spočíva v útokoch na civilné alebo vojenské dopravné lode starými torpédami alebo zamínovávanie dôležitých úsekov pobrežia. Pri skúmaní satelitných snímok je nápadný rozdiel medzi stavom, v akom sú jednotlivé ponorky udržiavané. Dá sa predpokladať že minimálne tretina z ponorkového arzenálu KĽDR nie je pripravená na okamžité nasadenie a takéto nasadenie by si vyžiadalo dlhšiu prípravu a opravy. Od roku 1993 sa objavujú špekulácie o tom, že Ruská federácia odpredala do KĽDR až desať ponoriek triedy Projekt 629A (Golf II, rok 1958), z ktorých by niekoľko kusov mohlo byť pojazdných. Tieto ponorky sú schopné niesť balistické rakety. Je však maximálne nepravdepodoné, že by sa podarilo tieto ponorky nasadiť do akcie alebo pre ne dokonca vyrobiť balistické rakety. V KĽDR je rozbehnutý aj pomerne široký program miniponoriek. Sú využívané najmä na infiltrácie do Južnej Kórei.

Hladinové sily majú k dispozícií značný počet rôznych typov rýchlych člnov a malých bojových pravidiel. Väčšina z nich je neshopná operovať na otvorenom mori vo vzdialenosti viac ako 50 nautických míľ od pobrežia. V zimnom období je operačná činnosť týchto malých lodí obmedzená ľadom, najmú v prístavoch, kde sú kotviská v ústí riek, napríklad Nampcho. Hladinových jednotiek má KĽDR hneď niekoľko. V domácich lodeniciach boli postavené tri najväčšie lode námorníctva KĽDR, dvojica dieselových fregát triedy Najin z rokov 1973-75 a jediná dieselová fregata triedy Soho z roku 1983. Všetky tri lode sú vybavené delovou a raketovou výzbrojou. S dĺžkou 102 respektíve 175 metrov a výtlakom 1500 respektíve 1850 ton ide o najväčšie hladinové plavidlá vo výzbroji. V šesťdesiatych rokoch vyrobené tri korvety triedy Sariwan (Sariwon) s delovou výzbrojou, výtlakom 650 ton a dĺžkou 62 metrov. V sedemdesiatych rokoch ich nasledovali lode triedy Tae Chong I. a II., ktorých bolo vyrobených 10 kusov. V rokoch 1975-78 dodala Čína šesť člnov triedy Hainan. Lode triedy Mayang a Typ“T“ uzatvárajú skupinu väčších lodí. Na satelitných fotografiách prístavu Nampcho sa obajvila aj osamotné fregata ruského pôvodu Projekt 1135 Krivak. Zdá sa však, že nie je ozbrojená. O dodaní tejto lode a jej štatúte nie sú k dispozícií žiadne informácie. V prípade, že by bola nasaditeľná, išlo by o najmodernejšiu (1970-75) a nasilnejšiu loď námorníctva KĽDR s dĺžkou 123 metrov a výtlakom cca 3500 ton s raketovou aj delovou výzbrojou.

Najnebezpečnejšie z ostatných lodí sú rýchle bojové člny ruského a domáceho pôvodu typu Projekt 183R Komar (kórejská kópia sa nazýva Sohung) a Projekt 205 Osa I (kópia sa volá Soju), vybavené protilodnými raketami P-15 Termit 4K40 a P27 4K51 (SS-N-2A Styx), ktorých je viac než 40. Rakety majú dosah 35 kilometrov a bojovú hlavicu o váhe 350 kg.

Okrem týchto lodí má námorníctvo k dispozícií niekoľko stoviek menších hliadkovacích, bojových a výsadkových plavidiel. Väčšina z nich je vybavená automatickými streľnými zbraňami, torpédami a delami ráže 25 až 37mm. Asi 60 podporných lodí domácej výroby triedy Chacho má na palube viachlavňové neriadené raketomety. Námorníctvo má k dospozícií aj malé výsadkové plavidlá a vznášadlá. Ich celkový počet však neumožňuje výsadok väčšiho rázu, maximáne v sile jedného práporu s niekoľkými obojživelnými tankami. Predpokladá sa, že výsadkové plavidlá sú určené najmä na dopravu záškodníckych skupín do Južnej Kórei. Všetky plavidlá námorníctva KĽDR sú silne zastaralé a ich výzbroje a prístrojové vybavenie nezodpovedá požiadavkám doby. KĽDR nemôže v námornom boji súperiť asi s Južnou Kóreou, o Japonsku alebo USA nehovoriac. Primárnou úlohou námorníctva v prípade konfliktu bude zabrániť vylodeniu na území KĽDR útokom na vyloďovacie alebo dopravné lode. Priama konfrontácia s bojovými loďami nepriateľa je nemožná, KĽDR preto bude dávať dôraz na partizánsku taktiku rýchlych člnov s raketami v kombinácií s použitím mín a pobrežných batérií. Skúsenosti z iných moderných konfliktov však naznačujú, že námorná obdoba partizánskej vojny nie je možná v prípade, že súper má prevahu v lokalizačných prostriedkoch. Základne námorníctva KĽDR sú pomerne ľahko identifikovateľné zo vzduchu, aj keď malé rozmery väčšiny bojových plavidiel môže sťažovať identifikáciu medzi malými civilnými plavidlami. V KĽDR sa okrem toho môžu objaviť aj ozbrojené civilné lode. Najdivokejšie špekulácie hovoria dokonca o možnosti odpalovať z palúb zaoceánskych dopravných lodí balistické rakety. 

KĽDR má ako jedna z mála krajín na svete rozvinutú pobrežnú ochranu v podobe delostreleckých a raketových palebných pozícií. Viaceré z týchto zariadení sú zosilnené, pričom hlavnú výzbroj tvoria delá ráže 122, 130 a 152mm. Nebezpečnejšiu zložku pobrežnej obrany tvoria odpaľovacie zariadenia pre protilodné rakety S-2 Sopka/4K87 (SSC-2B Samlet, rok 1958), HY-1 (CSSC-2 Silkworm) a HY-2 (CSSC-3 Seercucker, rok 1988). Dosah týchto rakiet je 90 respektíve 80 kilometrov s váhou bojovej hlavice do 600 kg. Tieto rakety sú mobilné.

Veľmi nebezpečnou zložkou výzbroje námorníctva sú míny. Strategická koncepcia KĽDR už tradične počíta s možnosťou vylodenia silných nepriateľských útvrarou na jej území. Sila a údernosť juhokórejského ale najmä amerického námornícvta a najmä útvaru Námornej pechoty Spojených štátov viedli k intenzívnej snahe opevniť pobrežie. V tomto systéme hrajú míny mimoriadne dôležitú úlohu. Aj keď väčšina z nich už nie je najmodernejšia, pre prepravné a výsadkové lode predstavujú smrteľné nebezpečenstvo. Použitie mínových polí v kombinácií s raketovými pozíciami môže zťažiť každý pokus o vylodenie na území KĽDR.

Súvisiace články
Komentár : Irán - darebák alebo génius ? Komentár: Fakty o jadrovom programe KĽDR