Aktéri konfliktu

Konflikt o Spratleyho ostrovy v Juhočínskom mori predstavuje potenciálne ohrozenie v celom regióne. Zhruba 44 z 51 ostrovov sú len koraly prerastené nad hladinu mora. Tieto považuje Čína za súčasť svojho teritória. Časť ostrovov okupuje aj Vietnam, Filipíny, Tajwan, Malajzia a Brunej. Konflikt je vlastne výsledkom desaťročných snáh o ovládnutie bohatých ložísk nerastných surovín – hlavne ropy, zemného plynu a taktiež rybolovu a lovu iných morských živočíchov ako krabov, kalamárov a kreviet.

Nezhody medzi účastníkmi konfliktu sa stále zostrujú najmä vďaka angažovanosti Čínskej ľudovej republiky, ktorá ako ropný gigant svetového merítka pociťuje potreby (hlavne v posledných rokoch) pokryť každodennú spotrebu energie v miliónoch kWh. Kríza už neraz prepukla v priamy ozbrojený stret, napríklad v roku 1974. Okrem toho znepriatelené strany udeľujú svetovým rafinérskym spoločnostiam práva pre seizmické výskumy a prípadné ťažobné povolenia v oblasti Juhočínskeho mora. Národné štáty v regióne, nezúčastnené priamo na konflikte o ostrovy Spratley, sú čoraz viac znepokojené rastúcou nestabilitou, ktorá bezpochyby ohrozuje mier v regióne. Preto založili diskusné fórum, aby sa aspoň pokúsili nájsť mierové riešenie z tejto bezvýchodiskovej situácie.

Na úvod treba ešte dodať, že konflikt je typickým regionálnym konfliktom s podtónom snahy o zachovanie práva každého štátu na bránenie svojej teritoriálnej suverenity a práva využívania zdrojov energie vo vlastnom území. Snahou o ukončenie konfliktu bolo prijatie deklarácie skupinou ASEAN v roku 1992. Deklarácia zaviazala členov organizácie, aby konflikt vyriešili mierovou cestou. Druhým hlavným bodom zmluvy bol spoločný geologický výskum regiónu a spoločné využívanie nerastného bohatstva. Avšak vojenská agresia Číny a jej pokusy o samostatný výskum a ťažbu v Juhočínskom mori (práve od prijatia deklarácie) spochybňuje platnosť deklarácie. Zo spomínaných faktov potom vyvstáva otázka, aké by malo byť „mierové riešenie“ sporu, ktorý z času na čas prerastá do ozbrojeného stretu a kontemporálnych vojenských incidentov, ktoré sú jasným príkladom porušovania medzinárodného práva týkajúceho sa suverenity štátu a využívania zdrojov nerastných surovín.

Avšak podobnými argumentmi sa bráni aj Tajwan, Malajzia a Vietnam.

Tajwan požaduje povolenie na vlastníctvo a slobodné využívanie plochy ostrovov a nerastných surovín na všetkých ostrovoch. Spratleyho ostrovy majú pre Tajwan dva strategické významy:

• Ekonomika Tajwanu je úplne závislá na námornom obchode. Cez súostrovie Spratley prechádzajú dôležité námorné dopravné linky.
  
• Druhým významom sú samozrejme zdroje nerastných surovín a lov morských živočíchov.

Vietnam takisto požaduje teritoriálne nároky na všetky ostrovy. Trường Sa (Spratleyho súostrovie) a Hoàng Sa (Paracelské ostrovy) sa vyskytujú na mapách Vietnamu zo 17. storočia. 7. júla 1951 na konferencii v San Francisku týkajúcej sa mierovej zmluvy s Japonskom, vedúci vládnej delegácie Vietnamu Tran Van Huu tvrdil, že súostrovia sú teritoriálnou súčasťou vietnamského územia. Nikto zo zúčastnených 51 delegátov (vrátane delegátov z Čínskej ľudovej republiky a Čínskej republiky (Tajwan)) nemal námietky. Po odchode Francúzov Vietnam teda nad ostrovmi vykonával zvrchovanú moc.

22. septembra 1958 vo vietnamskom denníku Nhân Dân bol zverejnený list premiéra Severného Vietnamu Phạm Văn Đồng a námestníkovi ministra zahraničia Čínskej ľudovej republiky, v ktorom premiér uznal zvrchovanosť Číny nad ostrovmi. Avšak v roku 1961 došlo k pričleneniu Paracelských ostrovov Južným Vietnamom do provincie Quảng Nam. Tým sa obnovil spor, ktorý skončil námornou bitkou v roku 1974.

Dnes Vietnam okupuje 31 ostrovov, ktoré sú organizované ako provincia Khanh Hoa. Obyvatelia provincie volia poslancov do legislatívneho zastúpenia. Vietnam ponecháva 49 poslancov právo na záležitosti ohľadom miestnej samosprávy.

Pre Vietnam je oblasť životne dôležitým zdrojom energie. Jediné doterajšie zásoby ropy sú na ropnom poli White Tiger, 400 km západne od bloku ropnej spoločnosti Crestone.

No v roku 1992 Vietnam odmietol udeliť povolenia na seizmologický výskum a ťažbu zahraničným spoločnostiam.

Malajzia je vo svete ropných spoločností novým producentom. Zatiaľ vlastní napríklad rafinériu na Africkom rohu a pripravuje sa zmluva aj s Iránom.

Ropná spoločnosť Petronas (skratka od Petroliam Nasional Berhad) patrí Malajzii a bola založená v roku 1974 počas jedného z krízových vrcholov sporu. Všetky akcie spoločnosti vlastní vláda. Petronas ťaží ropu a zemný plyn hlavne na území Malajzie a je jednou z najväčších ropných spoločností na svete (podľa prieskumu Fortune Global 500), má 103 filiálok v 31 krajinách, 19 z nich s čiastočným vlastníctvom a 57 pridružených (tzv. join venture). Financial Times v roku 2007 zaradil Petronas medzi tzv. sedem sestier – siedmich najväčších ropných spoločností mimo OECD.

V súostroví Spratley prejavila záujem o tri ostrovy a štyri skupiny skalných blokov. Začiatkom 90. rokov minulého storočia prevádzkovala v regióne 90 ropných vrtov a v rokoch 1992 – 1995 stála oprava niektorých zariadení a vybudovanie nových štát 210 miliónov amerických dolárov.

(Petronas financovala stavbu dvojičiek mrakodrapov Petronas Towers v Kuala Lumpur, ktoré boli otvorené v roku 1998)

Filipíny požadujú povolenie na výskum a prípadné ťaženie na 60 ostrovoch archipelágu. Prvýkrát predstavili svoje záujmy na Valnom zhromaždení OSN v roku 1946. O desať rokov neskôr, 15. mája 1956, filipínsky občan admirál Tomas Cloma oznámil založenie nového štátu Kalayaan (Ostrov slobody). Clomov štát tvorilo 53 ostrovov roztrúsených po celom východnom Juhočínskom mori vrátane ostrovov Itu Aba, Pag-asa, Nam Yit, West York a útesov North Danger, Mariveles a Ivestigator. Hlavným mestom sa stal ostrov Pag-asa a admirál sa menoval za predsedu najvyššej rady štátu Kalayaan.

Samozrejme jeho ašpirácie považovali okolité štáty za nič viac ako bezohľadnú agresiu podporovanú vládou Filipín. Tajwan, Čínska ľudová republika, Južný Vietnam, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Holandsko (ktoré proklamovalo Spratleyho ostrovy za súčasť Holandskej Novej Guiney) začali ostré protesty a do oblasti poslali námornú flotilu, ktorá okupovala ostrovy a zriadila základňu na ostrove Itu Aba (ktorá je tam dodnes).

Admirál Cloma sa však nevzdával. V októbri 1956 odcestoval do New Yorku a predložil prípad na zasadaní OSN. Filipíny poslali diplomatickú nótu, v ktorej požadovali stiahnutie okupačných vojsk z územia ostrovov. V roku 1971 po druhýkrát zvolený prezident Ferdinant Marcos vyhlásil anektovanie 53 ostrovov, známych ako štát Kalayaan. O rok neskôr sa stal súčasťou provincie Palawan.

Joint Venture s rafinériami Royal Dutch/Shell Group a Alcorn International blízko Palawanských ostrovov by astronomicky zdvihlo produkciu ropy Filipín zo súčasných 3000 barelov za deň získavaných zo siedmich ropných plošín v Juhočínskom mori. Spor sa dostal aj do lavíc Medzinárodného morského súdu v Hamburgu, avšak stále zostáva nedoriešený.

Brunej požaduje územnú zvrchovanosť nad útesom Louisa v súostroví Spratley, ktorý sa nachádza na priľahlej strane k pobrežnej hranici štátu. Brunej zatiaľ v Juhočínskom mori prevádzkuje deväť ropných polí, z ktorých získava celkovo 143 tisíc barelov za deň.

Súvisiace články