Konvencia OSN a Spratleyho ostrovy

Podmienky v deklarácii organizácie ASEAN z roku 1992, ktorá mala ukončiť spor mierovou cestou, porušila Čínska ľudová republika tým, že ešte v tom roku udelila povolenie pre ťažbu ropy a zemného plynu zahraničným firmám. Paradoxne však deklaráciu navrhla a ratifikovala. Ropné spoločnosti začali v oblasti ťažbu v roku 1994. V roku 1995 čínska armáda zničila vojenské zariadenia Filipín a obsadila útesy, ktoré boli dovtedy pod filipínskou vlajkou.

Otázky týkajúce sa teritoriálnej kontroly nad zámorskými územiami a morskými vodami, sú už dlho predmetom medzinárodného práva. Hoci existujú akceptované pravidlá lodnej dopravy a určovania teritoriálnych hraníc v morskej oblasti, dochádza k neustálemu porušovaniu týchto noriem. Príčinou je čoraz väčší význam nerozvinutých (alebo rozvinutých len málo) regiónov s bohatými ložiskami nerastných surovín, kde každý štát sa snaží interpretovať právo suverenity a využívania zdrojov energie takým spôsobom, aby v prvom rade sledoval svoj národný záujem. Podmorská ťažba ropy a zemného plynu v posledných desaťročiach narástla na význame. Geologické výskumy ukazujú, že pod morskou hladinou sa nachádzajú väčšie ložiská minerálov, než nám bolo doteraz známe. Už v roku 1960 Sovietsky zväz rozšíril svoje teritoriálne vody o 12 míľ. Iné štáty požadujú 200 míľovú ekonomickú zónu. Preto Organizácia spojených národov v roku 1982 prijala Konvenciu o morskom práve (ďalej UNCLOS – United Nations Convention of the Law of the Sea). UNCLOS určil pobrežné hranice štátov a založil medzinárodný úrad, ktorého úlohou je dohliadať nad využívaním morského dna mimo teritoriálnych vôd a regulovanie distribúcie produktov získaných z morského dna. Nato, aby vstúpila do platnosti, je potrebná ratifikácia 60 krajín. Zatiaľ Konvenciu ratifikovalo niečo vyše 40 krajín.

Článok 56 obsahuje podmienky určovania ekonomickej zóny, ktorá nemá dosahovať väčšiu vzdialenosť od pobrežia ako 200 námorných míľ. Článok 56 dáva suverénnym štátom výsostné právo výskumu, využívania, zachovávania a regulovania zdrojov živého i neživého pôvodu v rámci ekonomickej zóny. Konvencia však vylučuje z využívania skál a útesov, ktoré sa z geologických alebo iných príčin nedajú obývať. Problém je v práve štátu definovať územie útesom alebo ostrovom. Okrem ekonomickej zóny UNCLOS v článku 77 definuje aj pevninský šelf krajiny ako podmorskú súčasť pobrežnej pevninskej masy štátu. Pritom definícia zahŕňa aj morské dno a pôda pod pevninským šelfom. Hlboké oceánske dno nie je súčasťou kontinentálneho šelfu.

Treťou dôležitou časťou Konvencie je štvrtá hlava, ktorá legalizuje územné nároky štátov Brunej, Malajzia a Filipíny. Oprávnenia sa neopierajú o historické aspekty, ale o zásadu proximity. Číne a Tajwanu preto nezostáva nič iné ako sa pokúsiť o vojenskú okupáciu ostrovov, pretože od roku 1982 je im znemožnené vyhrať arbitrážne konanie na základe implementácie historických aspektov do prípadu.

V máji 1996 čínsky parlament prijal rezolúciu schvaľujúcu Konvenciu o morskom práve. Avšak vláda Konvenciu stále neratifikovala. Čína by sa tak zaviazala nerozširovať svoju ekonomickú zónu na plánovaných 340 km.

Okrem UNCLOS by sa mohol pokúsiť nájsť mierové riešenie aj Medzinárodný súdny dvor. Bohužiaľ k tomu, aby sa dostal prípad pred súd, ktorý by vydal záväzné rozhodnutie, je potrebný súhlas sporných strán. James Kiras tvrdí, že Čína v žiadnom prípade nebude súhlasiť s tým, aby prijala vyšetrovaciu komisiu, ktorá by prípad spracovala a poslala ďalej na súdne pojednávanie. Postavila sa proti súdnej arbitráži, pričom na to má pravdepodobne štyri pádne dôvody:

• úbytok zdrojov nerastných surovín vo vlastnom území;
  
• rast populácie;
  
• ašpirácie na post námornej veľmoci v regióne;
  
• rozšírenie teritória ďaleko za limity stanovené v normách medzinárodného morského práva;

Ali Alatas, bývalý minister zahraničných vecí Indonézie a od roku 2003 mimoriadny vyslanec OSN, predpokladá, že existuje jediná možnosť, ako spor o Spratleyho ostrovy vyriešiť bez toho, aby došlo k regionálnej vojne. Riešením je podľa neho poradné alebo polooficiálne diskusné fórum na medzivládnej úrovni. Čínska ľudovodemokratická republika ale odmieta aj túto možnosť – radšej získava teritóriá prostredníctvom vojenských prostriedkov ako diplomatickými rokovaniami. Stačí snáď spomenúť zabratie Paracelských ostrovov v roku 1974 a Johnsonovho útesu v roku 1988, ktoré patrili Vietnamu. Vláda Čínskej ľudovej republiky ignoruje aj odporúčania Regionálneho fóra ASEANu a zdôrazňuje, že Regionálne fórum má slúžiť na výmenu názorov, nie na vedenie rokovaní, kde sa prijímajú záväzné závery.

Na zmierenie vyzval krajiny aj člen Programu pre medzinárodnú ekonomiku a politiku Mark Valencia. Politický komentátor a analytik zameraný na regióny Ázie si myslí, že Čína a Tajwan by mali pristúpiť na režim spolupráce a nechať bokom svoje historické rozdiely a územné požiadavky v prospech 51 percentného spoločného vlastníctva ostrovov. Ostatné územie by sa stalo demilitarizovanou zónou. Valencia priznáva, že spolupráca v rámci ASEAN nie je dokonalá. Rysuje sa však riešenie, ktoré je potrebné vziať do úvahy. Inak hrozí uviaznutie už beztak chatrných diplomatických vzťahov medzi spornými stranami na bode mrazu, čo by malo za následok totálne zastavenie rozvoja regionálnych vzťahov a anulovanie zmluvy o vzájomnej bezpečnosti (okrem iného aj boja proti pirátstvu) a možno aj vypuknutie vojenského konfliktu.

Na záver tejto analýzy uvádzam výsledok volieb týkajúcich sa rozdelenia územia súostrovia Spratley, v ktorých hlasovali ázijské obchodné spoločnosti. Voľby boli dobrovoľné a samozrejme ich výsledok je irelevantný. Uskutočnili 7. novembra 1996 a rozhodli takto:

Podľa obchodníkov a ekonómov majú najväčšie právo na využívanie ostrovov Filipíny, v ich prospech hlasovalo 47,6 % obchodníkov. Čína získala 24,1% hlasov, Vietnam 13,9%, Malajzia 9,6%, Tajwan 3,6% a na poslednom mieste sa umiestnil Brunej s 1,2%.

Aký účinok napokon budú mať dôsledky udalostí v súostroví Spratley, sa môžeme len domnievať. Isté je, že minimálne ovplyvnia ropný priemysel na celom svete. Výsledok krízy bude mať ďalekosiahly dopad nielen na budúci vývoj ekonomiky, stabilného obchodu a na prijímanie bezpečnostných opatrení v celej juhovýchodnej Ázii, ale aj na právo suverenity tak, ako ho definuje medzinárodné právo a predovšetkým na ceny ropy a palív vo svete a na celkový obchod s nerastnými surovinami.

Použitá literatúra:

www.southchinasea.org/docs/Swanstrom.pdf
www.journals.cambridge.org
www.encyclopedia.com
www.american.edu
www.ciaonet.org
www.paracelspratlyislands.blogspot.com
www.hampshireflag.co.uk
www.strom.clemson.edu/opinion/whitehurst/chinamissile.pdf
www.geocities.com/ccparty2002/strategic_competitor.html
jcr.sagepub.com/cgi/reprint/46/6/829.pdf
www.clingendael.nl/publications/1996/19960000_cru_paper.pdf
www.hiik.de/konfliktbarometer/pdf/ConflictBarometer_2004.pdf
www.asiafinest.com
www.fas.org
www.lib.pdx.edu/resources/maps/f_cia.html
www.didyouknow.cd/story/disputes.htm