A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes51
mod_vvisit_counterVčera99
mod_vvisit_counterTento týždeň411
mod_vvisit_counterTento mesiac2330

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Líbya a úspech jemnej sily
Napísal: Andrej VAŠČÍK   
Pondelok, 25.februára 2008 - 11:05 hod.
Obsah článku
Líbya a úspech jemnej sily
Politika tvrdej sily
Úspech jemnej sily
Prípad bulharských zdravotníkov






Úspech jemnej sily

Línia „soft power“ opretá o sankcie, rokovania a ráznu ekonomickú diplomaciu sa od začiatku ukázala efektívnejšou, pokiaľ ide o zmenu postoja Líbye. S cieľom prinútiť Džamahíríju prijať väčšiu zodpovednosť za medzinárodnú bezpečnosť BR OSN v roku 1992 rezolúciou 731 [3] odsúdila útoky z rokov 1988 a 1989, a následne medzinárodné spoločenstvo uvalilo na Líbyu sankcie. Krajiny EÚ sa rovnako snažili využívať diplomatické a nevojenské prostriedky. Jednou z možností bolo Líbyu izolovať a ukázať, že medzinárodné spoločenstvo s týmto režimom nemieni spolupracovať, pokiaľ nezmení stanovisko voči medzinárodnému terorizmu. V roku 1986 Európske hospodárske spoločenstvo uvalilo na Kaddáfího režim embargo na dovoz zbraní. 27. 11. 1995, keď v Barcelone bola zahájená euro-stredomorská konferencia, krok vedúci k stredomorskej zóne voľného obchodu, „nebola pozvaná Líbya, stíhaná medzinárodnými sankciami“.[4] 

Skôr ako vojenská sila Líbyu vystrašil možný ekonomický kolaps a medzinárodná izolácia. Dôkazom toho je fakt, že až v roku 1999 sa Líbya rozhodla odovzdať svojich agentov, ktorí stáli údajne za atentátmi na konci 80. rokov. Následne OSN pozastavila sankcie. Vďaka ochote Líbye spolupracovať, do krajiny postupne začali od roku 2000 znovu prichádzať zahraniční investori, najmä európske petrolejárske spoločnosti: francúzska Total Fina Elf, talianska ENI, španielska Repsol. Vďaka zahraničným investíciám líbyjská ekonomika vzrástla v roku 2001 o 5,5 percent. V porovnaní s 90. rokmi, kedy ročná inflácia dosahovala 50 %, teraz hodnota bola iba 12%. Rovnaký ekonomický rast pokračoval aj ďalšie roky.[5]

Kaddáfí si jasne uvedomil, že len bezpečnostná spolupráca so Západom prinesie jeho režimu hospodársku stabilitu a vymanenie sa spod medzinárodnej izolácie. Tieto úvahy líbyjskeho vodcu viedli k ďalším zmenám v oblasti zahraničnej politiky. V roku 1999 vyhostil z Líbye skupinu pod vedením medzinárodného palestínskeho teroristu Abu Nidala a zlikvidoval viaceré výcvikové teroristické tábory.

Po teroristických útokoch v New Yorku 11. 9. 2001 dokonca líbyjské tajné služby poskytli Američanom informácie o niektorých členoch al – Kájdy.[6] V roku 2003 sa dokonca Džamahíríja rozhodla zaplatiť kompenzácie rodinám atentátov proti civilným lietadlám v 80. rokoch. Líbya súhlasila so sumou 2,7 miliardy amerických dolárov.[7] V rovnakom roku sa dokonca Kaddáfího režim oficiálne pozastavil nukleárny program a inšpektori Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu navštívili Líbyu.[8] Následne BR OSN oficiálne zrušila sankcie a v roku 2004 aj USA obnovili s Líbyou diplomatické styky. V tom istom roku došlo k normalizácii ako hospodárskych, obchodných, tak aj zahraničnopolitických vzťahov medzi štátmi EÚ a Líbyou. EÚ formálne zrušila 18-ročné embargo na dovoz zbraní do Líbye.

Zároveň došlo k viacerým vzájomným návštevám:
  • 10. 2. 2004: Tripolis navštívil taliansky premiér Silvio Berlusconi.
  • 25. 3. 2004: Tripolis navštívil britský premiér Tony Blair.
  • 27. – 28. 4. 2004: Muammar Kaddáfí navštívil sídlo inštitúcií EÚ, Brusel, kde sa osobne stretol Romanom Prodim, vtedajším predsedom Európskej komisie.
  • 24. 11. 2004: Francúzsky prezident Jacques Chirac navštívil Tripolis.
Vzájomné vzťahy však ostali čiastočne naštrbené kvôli prípadu piatich bulharských zdravotných sestričiek a jedného palestínskeho lekára.



 
< Predchádzajúca