Scenár presne podľa očakávaní. Autonómne krajiny Južné Osetsko a Abcházko, ktoré sa nachádzajú na území Gruzínska, požiadali 5.a 6.marca 2008 o uznanie ich nezávislosti Organizáciu spojených národov, Európsku úniu a Rusko. Tento vývoj bol predpovedaný v kontexte osamostatnenia Kosova a tým pádom vytvorenia precedensu pre všetky ostatné neuznané krajiny sveta. S nádejou, že po vzore Kosova, ktoré neuznali iba tie krajiny, ktoré majú svoje vlastné problémy so separatistickými hnutiami, sa dožadujú uznania svojej štátnosti.

Problémom je fakt, že sa nejedná o Srbsko, ale ide o oblasť, ktorá je záujmovou sférou nikoho iného ako Ruskej federácie (nechcem tým samozrejme degradovať pozíciu a význam Srbska). Z ťažko vysvetliteľných príčin sú však vzťahy ktorejkoľvek krajiny s Ruskom špecifické a často citlivé. Predpokladám, že to bude sčasti historickým vývojom Ruska, ktoré v priebehu histórie vždy fungovalo ako strašiak, aj v prípade, že to bol spojenec a treba si priznať, že tomu nie je inak ani dnes. Keďže rusko-gruzínske vzťahy sú od rozpadu ZSSR napäté a konfliktné, zahraničnopolitické a zahraničnoobchodné uberanie sa autonómnych krajín v Gruzínsku je napojené na Rusko. Napriek tomu, že ani Rusko neuznalo jednostranne vyhlásenú nezávislosť separatistických krajín, je známe že ich obe ticho politicky, vojensky a ekonomicky podporuje. V prípade osamostatnenia Abcházska a Osetska, ktoré sú už dnes de facto samostatnými republikami so svojou vlastnou samosprávou, by tieto krajiny nabrali taký silný proruský smer, že ich naviazanie na Rusko by z nich spravilo akési satelity závislé na Rusku a nie plne zvrchované a nezávislé štáty.

Rusko má však popritom problémy na vlastnom území s krajinami, ktoré sa usilujú o odtrhnutie, ako napr. Čečensko a iné. Tieto sú so svojimi separatistickými náladami momentálne ticho, pravdepodobne z dôvodu čakania na reakciu nového ruského prezidenta. Ak sa však potvrdia obavy niektorých expertov, že Medvedev bude len bábkou v rukách V. Putina, ktorý bude mať v rukách aj naďalej rozhodujúcu moc v krajine, tak sa situácia takmer vôbec nezmení. Voči Čečensku a ostatným krajinám ako sú Severné Osetsko, Dagestan, Ingušsko a ďalšie, sa bude aj naďalej presadzovať tvrdá politika a vyžadovať lojalita k Rusku, keďže pred prezidentskými voľbami vyjadril negatívny postoj k osamostatneniu Kosova. 

Keďže Kaukazský región začína naberať na význame, akýkoľvek konflikt či kríza, bude mať za následok destabilizáciu nielen v politickej, ekonomickej, ale aj bezpečnostnej oblasti. Tento región znamená (nielen) pre Európu nový zdroj ropy a zemného plynu, ktorý by mal pomôcť diverzifikácii energetických surovín a tým aj zmierniť závislosť na Rusku. Dostavaním ropovodu BTC v roku 2005, ktorý kompletne obchádza územie Ruska, znamená pre Rusko nielen novú konkurenciu v rovine ekonomickej, ale aj v rovine politickej, pretože začína strácať svoj nemalý politický vplyv v postkomunistických štátoch, ktoré považuje za svoje sféry záujmu. Je zjavné, že Rusko nie je s takýmto vývojom spokojné a destabilizácia regiónu by mu len nahrávala do karát, nielen kvôli obchodu s fosílnymi palivami, ale dosiahlo by sa aj oslabenie Gruzínska.

Aj napriek tomu, že minister pre zahraničnú politiku EÚ Javier Solana povedal, že pre západné štáty bola kosovská deklarácia výnimočnou situáciou a nie precedensom pre Južné Osetsko, Abcházsko či iných, predsa len bude Kosovo vždy považované za príklad pre jedných a zároveň za tŕň v oku pre druhých.

Súvisiace články
Komentár: Nezávislosť Kosova - Pandorina skrinka? Nezávislosť Kosova a jej dôsledky