Po
vyhlásení nezávislosti Kosova môžeme badať rozdielne postoje ako medzi
jednotlivými štátmi, tak aj v rámci jednotlivých medzinárodných
organizácií. Napríklad, ide o Organizáciu islamskej konferencie.[10]
Hoci sú kosovskí Albánci moslimovia, len päť členov OIK z celkového
počtu 57 oficiálne uznalo nezávislosť Kosova: Albánsko, Turecko,
Malajzia, Afganistan a Senegal.[11]
Rovnaké
rozpory možno badať aj na pôde OSN, najmä v Bezpečnostnej rade. USA,
Veľká Británia a Francúzsko uznali nezávislosť Kosova, zatiaľčo Rusko a
Čína sa postavili na stranu Srbska Ruská federácia vyhlásila, že bude
blokovať akékoľvek úsilie Kosova stať sa plnoprávnym členom OSN.[12]
V tomto prípade je potrebné upozorniť, že vstup do OSN nie je pre
Kosovo naliehavou otázkou. Vzhľadom na jeho ekonomickú situáciu bude
dôležitejší vstup do medzinárodných ekonomických zoskupení. Bývalý
predstaviteľ OSN pre Kosovo Mahti Ahtisaari v tejto súvislosti povedal:
„Kosovo sa potrebuje stať členom medzinárodných finančných inštitúcií
ako napríklad MMF. Do OSN môže vstúpiť neskôr.“[13]
Na druhej strane musíme konštatovať, že neprijatie Kosova do OSN
a neuznanie niektorými jeho členmi bude naďalej komplikovať jeho
medzinárodné postavenie vo svete.
Dôvodom postojov
Ruska a ostatných krajín, čo sa postavili proti nezávislosti Kosova,
nie je však samotný vznik nového štátu. To dokazuje aj vyhlásenie
ruského prezidenta Vladimíra Putina počas stretnutia s nemeckou
kancelárkou Angelou Merkel: „K nezávislosti Kosova by malo dôjsť so
súhlasom všetkých strán, vrátane Srbska.“[14]
Podobné myšlienky vyjadrila aj zástupkyňa španielskeho premiéra Maria
Teresa Fernandez de la Vega: „Španielska vláda neschvaľuje nezávislosť
Kosova, pretože ide o jednostranný krok.“[15]
Môžeme
konštatovať, že krajiny, ktoré nesúhlasia s vyhlásením nezávislosti
Kosova, chcú predovšetkým, aby k nezávislosti juhosrbskej provincie
došlo so spolusúhlasom srbskej vlády. To možno pokladať za prirodzené,
keďže tieto krajiny majú problémy so separatistickými regiónmi a chcú
záruky, aby sa Kosovo nestalo precedensom, a aby sa určili jasné
pravidlá na vyhlásenie nezávislého štátu, a to vždy so súhlasom
všetkých zúčastnených strán.
Za pozitívum možno označiť fakt, že
aj niektoré krajiny, ktoré už formálne súhlasili s nezávislosťou Srbska
apelujú na obnovenie dialógu medzi Kosovom a srbskou vládou, aby sa
dosiahla vzájomne akceptovateľná dohoda. Toto by mohol byť istý spôsob,
ako dosiahnuť konsenzus v rámci OSN. Taliansky podtajomník ministerstva
zahraničných vecí Famiano Crucianelli, ktorého krajina už formálne
uznala nezávislé Kosovo, navštívil Belehrad aj z dôvodu obnoviť dialóg
o štatúte Kosova.[16]
Dokonca vlády krajín, ktoré podporujú niektoré separatistické hnutia,
zatiaľ neakceptovali nezávislosť Kosova z dôvodu jednostranného
vyhlásenia. Napríklad Alžírsko podporujúce separatistické hnutie
POLISARIO neuznalo Kosovo, pretože „procedúra nebola v súlade
s medzinárodným právom“.[17]
Samotný aktér menom EÚ by sa mala držať tejto cesty, ak nemajú byť jej budúce plány pre činnosť v Kosove ohrozené, najmä vyslanie 1 800 policajtov, sudcov a úradníkov do provincie.[18] Srbom totiž tento plán EÚ evokuje Ahtisaariho návrh, ktorý už počítal s polonezávislým Kosovom pod medzinárodným dohľadom. Srbská vláda misiu EÚ dokonca označila za „ilegálnu“ a „v rozpore s medzinárodným právom“.[19] Preto by sa EÚ mala snažiť predovšetkým o získanie väčšej dôvery zo strany Srbov tým, že bude podporovať dialóg medzi oboma stranami. Takto by sa EÚ vyhla podozreniu, že príliš jednostranne podporuje Kosovo a získala by väčšiu podporu pre svoje plány. A vyslanie misie EÚ do Kosova je nevyhnutné na stabilizáciu vnútornej situácie, čo však neuspeje bez súhlasu Srbska.
Preto by aj USA mali podporiť návrat k vzájomnému dialógu medzi kosovskou a srbskou vládou, t.j. ako napríklad Taliansko, ktoré uznalo nezávislé Kosovo, ale zároveň apeluje na dialóg, pretože bez súhlasu oboch strán nemôže riadne existovať nezávislý štát. Zlepšenie politických vzťahov by značne prispelo aj k vzťahom ekonomickým. V súčasnosti sa totiž rozhodli traja veľký americkí investori odísť zo Srbska z dôvodu nejasnej politickej situácie.[20]