Od 23.júna do 21.júla 2009 sa napätie medzi Iránom a Západom značne vystupňovalo. Vo všeobecnosti sa nedá povedať, že by sa blízkovýchodný regionálny bezpečnostný komplex stabilizoval. Práve naopak. Riziko eskalácie napätia v oblasti sa zvýšilo. Príčinou sú najmä povolebné nepokoje v Iráne, ktoré zákonite ovplyvňujú aj vzťah Iránu k západným mocnostiam a arabskému svetu.
Pozitívnou správou za monitorované obdobie bolo aspoň zbližovanie sa Sýrie s USA a Saudskou Arábiou. V otázke palestínskeho národného zmierenia nebol dosiahnutý výrazný pokrok. Rokovania sa neustále odkladajú. Taktiež USA sa nedarí vyvinúť na Izrael dostatočný tlak, aby zastavil osídlovacie aktivity na Západnom brehu. Významnou udalosťou (aj keď mediálne preceňovanou) bolo podpísanie multilaterálnej medzivládnej dohody o realizácii projektu plynovodu Nabucco, rovnako ako aj prehlbovanie spolupráce Turecka s „Radou pre spoluprácu v Zálive“.
Posledné „Intelligence Summary N.04/09“ z 23.mája sa nieslo hlavne v znamení iránskeho testu rakety Sajjil-2, prepustenia americko-iránskej žurnalistky Roxany Saberi z teheránskeho väzenia a prehlbovania iránsko-čínskej spolupráce.
Záver tejto správy sa týkal predovšetkým očakávaní súvisiacich s libanonskými parlamentnými a iránskymi prezidentskými voľbami. Musíme uznať, že výsledky nás prekvapili. Mnoho odborníkov predpovedalo víťazstvo Hizballáhu, čo mohlo viesť k výraznej zmene pomeru síl v oblasti. Tieto prognózy sa ale nenaplnili.
Politické špičky vo Washingtone a Tel Avive si mohli vydýchnuť, keď väčšinu poslaneckých mandátov obsadila pro-západná „Aliancia 14.marca“. Libanonské voľby teda prebehli hladko a Hizballáh sa nechal počuť, že nebude silou spochybňovať ich výsledky. Opačná situácia ale nastala v Iráne. Kandidát reformistov Moussavi spochybnil výsledky volieb, v ktorých ho mal v prvom kole poraziť súčasný prezident Ahmadinedžád.
Na zasadnutí hláv štátov organizácie EurAsEC zoskupujúcej Rusko, Bielorusko a ďalšie postsovietske republiky v Moskve na začiatku júna 2009 došlo k viacerým rozhodnutiam, ktoré majú za úlohu posilniť integráciu členských krajín tohto zoskupenia. Keďže vývoj v rámci EurAsEC ovplyvňuje aj náš skúmaný objekt „Bielorusko“ ako súčasť „ARES Analysis“, spomenutá medzinárodná organizácia bude cieľom analýzy tohto Intelligence Report.
Chcem sa zaoberať najmä posledným vývojom v rámci EurAsEc a perspektívami tejto organizácie ako nástrojom budúcej užšej integrácie Ruska a Bieloruska. Predtým však považujem za dôležité uviesť všeobecné informácie o EurAsEc, dôvody jej vzniku, ciele, úlohy apod.
Ruský plynárenský monopol Gazprom je dnes najväčšou plynárenskou spoločnosťou na svete v oblasti geologického prieskumu, produkcie, prepravy a spracovania zemného plynu. Ruský štát má približne päťdesiatpercentný podiel v tejto spoločnosti. Európa je závislá v 35 – 40 percentách od Gazpromu, pokiaľ ide o dovoz zemného plynu. Mnohé krajiny v Európe čelia obrovskej závislosti na plyne od Gazpromu, napríklad Fínsko stopercentne závislé, Rakúsko na 75 % alebo Nemecko na 45 %. Tento plynárenský gigant má pod kontrolou 80 percent národnej distribučnej siete plynovodov v Rusku (približne 514 tisíc kilometrov).
Okrem toho má ruský monopol ambíciu expandovať na trhu so skvapalneným LNG plynom. V roku 2005 poskytol prvé dodávky LNG Spojeným štátom americkým. V roku 2006 poskytoval LNG Japonsku, Južnej Kórei a Veľkej Británii. Aktivity Gazpromu do značnej miery ovplyvňujú náš skúmaný objekt „Bielorusko“ v rámci „ARES Analysis“. Práve preto sa v tomto Intelligence Report chcem venovať aktivitám Gazpromu v kontexte Bieloruska a vývoju bielorusko-ruských energetických vzťahov všeobecne. Vzhľadom na to, že ide o dlhodobejší vzťah, považujem za dôležité venovať sa vývoju situácie už od deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.