„Srbsko predloží návrh rezolúcie na 63. zasadaní VZ OSN.“ Napísal srbský prezident Boris Tadič v liste adresovanom predstaviteľom členských krajín OSN. Podľa tohto srbského návrhu rezolúcie by mal Medzinárodný súdny dvor (ICJ) podať názor, či jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova bolo v súlade s medzinárodným právom.[1] Presná otázka, ktorou by sa Medzinárodný súdny dvor mal zaoberať, by znela: „Je jednostranne vyhlásená nezávislosť zo strany kosovských dočasných samosprávnych inštitúcií v súlade s medzinárodným právom?“[2] Srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič vyhlásil, že názor vyslovený ICJ na túto otázku nebude záväzný pre vlády členských štátov OSN. Verdikt súdu má mať skôr akúsi morálnu váhu.[3] Podobne ako v prípade vyhlásenia nezávislosti Kosova, názory krajín EÚ a NATO na túto srbskú iniciatívu sú rôzne.
Pokiaľ ide o postoj USA, tie sa zatiaľ vyjadrili k návrhu Srbska skôr negatívne. Vyhlásil to minulý týždeň srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič po tom, ako sa stretol vo Washingtone s americkou kolegyňou Condoleezzou Riceovou a poradcom amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť Steven Hadleym. Práve srbská iniciatíva bola centrom rozhovorov na tomto stretnutí. Jeremič vo Washingtone argumentoval v prospech návrhu Srbska. Podľa neho srbská vláda žiada o názor ICJ, pretože vyhlásením nezávislosti Kosova ide podľa nej o porušenie medzinárodného práva a Srbsko neprestane podporovať svoju teritoriálnu integritu a suverenitu. Napriek tomu, že USA nevyjadrili zatiaľ podporu iniciatíve Srbskej republiky, Jeremič považuje za pozitívum aspoň fakt, že americká strana je stále rozhodnutá uvažovať o argumentoch Srbska.[4]
Veľká podpora tomuto srbskému návrhu neprišla ani zo strany predstaviteľov niektorých členských štátov EÚ. Britský veľvyslanec v Srbsku Stephen Wordsworth označil iniciatívu srbskej vlády za „chybu“ a varoval, že tento krok by mohol sťažiť integráciu Srbska do EÚ.[5] Nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier po stretnutí so srbským kolegom Jeremičom v Berlíne povedal novinárom, že Srbov jeho krajina nepodporí, keďže „sme uznali nezávislé Kosovo a neurobili by sme to, keby sme neverili, že je to v súlade s medzinárodným právom“.[6]
Iné štáty EÚ, ktoré dokonca uznali nezávislé Kosovo, však vyjadrili podporu srbskému návrhu. Francúzska strana, ak priamo nepodporila, prinajmenšom neprotestovala proti iniciatíve Srbov. Francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner vyhlásil, že Srbská republika má právo požiadať, aby sa medzinárodný súd zaoberal kosovskou otázkou, na druhej strane však upozornil, že nič „nezmení našu pozíciu ohľadne Kosova“.[7] Veľkú podporu získalo Srbsko zo švédskej strany. Švédsky minister zahraničných vecí Carl Bildt po stretnutí so srbským kolegom v Štokholme vyhlásil, že krok Srbska podporí, pretože názor ICJ môže len prispieť k vyriešeniu kosovskej otázky, na druhej strane podotkol, že situácia ohľadne Kosova sa podľa neho tým veľmi nezmení.[8]
Úvaha autora
Možno konštatovať, že zahraničie prípadné rozhodnutie ICJ v prospech Srbskej republiky len ťažko zmení postoje štátov, ktoré uznali nezávislé Kosovo. Napriek tomu by štáty EÚ a NATO mali podporiť iniciatívu srbskej strany a to z troch hlavných dôvodov.
Poprvé si je potrebné uvedomiť, že srbskí predstavitelia viackrát po vyhlásení nezávislého Kosova zdôraznili, že na opätovné pripojenie odštiepenej provincie využijú len mierové prostriedky. Prednedávnom srbský prezident Boris Tadič v liste adresovanom predstaviteľom členských krajín OSN vyhlásil, že jeho krajina v boji o navrátenie Kosova využije len diplomatické prostriedky a nepristúpi k „použitiu sily alebo ekonomických sankcií“.[9] Mierové prostriedky musia byť samozrejme Srbsku dostupné, preto je potrebné, aby mu v tomto prípade medzinárodné spoločenstvo poskytlo pomoc a podporu. Jedným z týchto prostriedkov je určite aj nedávna iniciatíva Srbska.
V druhom rade, Srbsko stratilo územie, ktoré považuje za svoju integrálnu súčasť a jednostranné vyhlásenie nezávislosti južnej provincie za porušenie medzinárodného práva. Navyše nezávislosť Kosova podporila väčšina krajín EÚ a NATO. Srbsko má za cieľ integráciu v euroatlantických štruktúrach, kde je jeho členstvo podporované. Vzájomné vzťahy by sa preto kvôli Kosovu nemali zhoršovať. Preto štáty EÚ a NATO by mali podporiť Srbsko v súčasnej iniciatíve a poskytnúť mu tým aspoň istú satisfakciu.
Po tretie, z krajín NATO by podpora srbskej iniciatívy prospela hlavne USA. Nedávne výroky amerického prezidenta si zrejme nezískali popularitu medzi Srbmi. Americký prezident George W. Bush po stretnutí s kosovským premiérom Hašim Thačim a prezidentom Fatmir Sejdium v júli 2008 vyhlásil, že bude naliehať, aby čo najviac štátov uznalo nezávislé Kosovo.[10] Najväčší paradox spočíva v tom, že hoci USA podporili nezávislosť Kosova, na druhej strane po augustových udalostiach sa jasne postavili proti podobným separatistickým snahám v Abcházsku a Južnom Osetsku. Americká ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová vyhlásila: „Musí byť úplne jasne povedané, že Spojené štáty zastávajú pevne ... územnú celistvosť Gruzínska. To je členom Organizácie spojených národov, ktorého medzinárodne uznávané hranice musia byť rešpektované.“[11] Preto, keď sa USA zastávajú Gruzíncov ako ochrancovia medzinárodného práva, mali by Američania aspoň zo zásady Srbom pomôcť získať prístup k legálnym prostriedkom na obhajobu svojich národných záujmov.
Môžeme konštatovať, že krajiny EÚ a NATO by mali Srbsku poskytnúť podporu pre jeho iniciatívu využiť legálne prostriedky na pôde OSN. Tie štáty, ktoré uznali nezávislé Kosovo, a tým narušili podľa Srbska jeho medzinárodne uznanú územnú integritu, by si tak aspoň čiastočne zlepšili svoj obraz v očiach Srbov. Navyše by tým tieto štáty ani nič nestratili, keďže prípadný verdikt ICJ by nemal žiadnu záväznosť.