Možnosť vojenského zásahu nevylučuje ani administratíva prezidenta Georgea Busha napriek tomu, že Pentagon a CIA varujú, že USA si nemôžu dovoliť vstúpiť do ďalšej vojny popri Iraku a Afganistane. Predseda zboru náčelníkov štábov admirál Michael Mullen v júni vyzval Izrael, aby sa zapojil do dialógu s Teheránom, keďže prípadný útok na Irán by len naďalej destabilizoval celý región. Irán by totiž v rámci odvety zaútočil na americké základne v okolitých štátoch, ropné zariadenia v priestore Perzského zálivu a tiež by zablokoval Hormúzsku úžinu. Prípadná invázia je za terajších okolností vylúčená ak berieme do úvahy problémy, ktorým americká armáda čelí v Iraku. Irán má pritom omnoho väčšiu rozlohu, členitejší terén a silnejšie ozbrojené sily, než akými disponoval Saddám Husajn v roku 2003.

Napriek rokovaniam, ktoré v lete prebehli v Ženeve za účasti diplomatov Ruska, Francúzska, Nemecka, Číny, Veľkej Británie, USA a Iránu, k žiadnemu výraznejšiemu progresu nedošlo. Za pokrok však môžeme považovať, že USA sa prvýkrát zapojili do rozhovorov priamo. Kríza napriek tomu pokračuje. Svet sa zrejme musí zmieriť so skutočnosťou, že Irán atómovú zbraň skôr či neskôr získa. Najodvážnejšie odhady hovoria o konci roku 2009, reálnejšie o horizonte rokov 2010 – 2013. (www.dni.gov/press_releases/20071203_release.pdf) Musíme si preto položiť otázku, aký postoj musíme ako Západ zaujať a nakoľko je Irán skutočne hrozbou pre svetovú bezpečnosť ako to opakovane vyhlasujú súčasní predstavitelia USA a Izraela.

Irán sa v mysliach väčšiny Európanov a Američanov spája s osobou jeho prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda, ktorý s obľubou popiera holokaust ako historický fakt, opakovane sa necháva počuť, že Izrael je potrebné raz a navždy zničiť a zdôrazňuje úlohu Iránu „v historickej vojne s utláčateľmi (kresťanmi)“. Ak sa povie Irán, značná časť ľudí si vybaví sfanatizovanú teokraciu, ktorá atómovým útokom na Izrael privedie Blízky východ a možno aj celý svet do chaosu. Táto predstava je však do veľkej miery skreslená. Irán je totiž zrejme najdemokratickejšou moslimskou krajinou Blízkeho a Stredného východu a nie celé iránske politické spektrum sa stotožňuje s Ahmadinedžádovou rétorikou. Médiá málo spomínali, že iránsky minister vnútra sa od prezidentových výrokov o Izraeli dištancoval. Najvyšší duchovný vodca alajatolláh Alí Chameneí v roku 2005 na margo výrokov o Izraeli zase povedal, že Irán nikdy neohrozoval a nikdy nebude ohrozovať žiadnu krajinu. Aj keď išlo o výnimočný prípad, kedy Chameneí reagoval na prezidentovu rétoriku, je to jasný signál, že iránske apokalyptické myšlienky o príchode 12.imáma a uvrhnutí sveta do chaosu by sa len v najkrajnejšom prípade mohli uplatniť v praxi. Bývalý umiernený prezident Rafsandžáni zase označil Ahmadinedžáda a jeho stúpencov za „iránsky taliban a nepriateľov vlastnej krajiny“.

Iránskeho prezidenta treba v prvom rade vnímať ako populistu, ktorý sa protizápadnou a protiizraelskou rétorikou snaží udržať svoju popularitu, tým že sa bude pri 17% inflácii a izolácii zo strany Západu stavať do úlohy ochrancu národa proti „sionistickému a imperialistickému sprisahaniu“. Jeho stratégia je však očividne kontraproduktívna, čo sa odzrkadlilo v parlamentných voľbách 14.marca 2008. V nich sa podarilo reformistom získať 46 kresiel z 290 kým konzervatívcom až 170. Z týchto konzervatívcov však asi 70% odmieta Ahmadinedžádovu konfrontačnú politiku a patrí do tábora tzv. „pragmatických konzervatívcov“. Jedným z najvýznamnejších je bývalý jadrový vyjednávač Alí Laridžáni, ktorý je momentálne Ahmedinedžádovým hlavným vnútropolitickým nepriateľom. Zvolenie Laridžániho za nového predsedu parlamentu musel prezident vnímať ako trpkú prehru. Laridžáni ako stúpenec zmierňovania napätia so Západom patrí medzi horúcich kandidátov na prezidenta vo voľbách v roku 2009. Jeho veľkou prednosťou je, že si počas rokovaní s EÚ vybudoval dobré vzťahy s mnohými jej čelnými predstaviteľmi a najmä s Javierom Solanom.

Mohammed Baqer Qalibaf

Mohammad Mesbah-Yazdi

Najvyššie politické vedenie si uvedomuje, že v súčasnom komplikovanom medzinárodnom systéme je možné prežiť iba pri uplatňovaní zásad pragmatickej politiky. Vedel to aj vodca iránskej revolúcie ajatolláh Chomejní, ktorý od „Veľkého Satana“ (USA) v rokoch 1986-1987 nakupoval zbrane, ktoré boli použité vo vojne proti susednému Iraku. Bývalý iránsky prezident Chatámi bol zástancom myšlienky, že vzťah medzi náboženstvom a národným záujmom určuje špeciálne každá jednotlivá situácia pričom často preváži práve národný záujem. (http://www.mideasti.org/middle-east-journal/volume-58/4/ideology-and-pragmatism-irans-foreign-policy).

Práve počas éry Chatámiho (1997-2003) sa Irán snažil dosiahnuť zmierenie s USA. Chatámi v inteview pre CNN v roku 1998 vyjadril ľútosť nad rukojemníckou aférou s americkými občanmi z roku 1979, vyslovil sa za normalizovanie vzťahov s Washingtonom, odsúdil palestínsky terorizmus s dôrazom na dvojštátne riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu a vyjadril rešpekt k „veľkému americkému národu“. (http://edition.cnn.com/WORLD/9801/07/iran/interview.html) Clintonova administratíva však reagovala vlažne na Chatámiho ústretovú rétoriku. Americké sankcie z roku 1996, ktoré zakazovali investovať viac ako 20 mil. USD do iránskeho ropného priemyslu zostali naďalej v platnosti. Po 11.septembri Irán podobne ako Sýria poskytoval Washingtonu spravodajské informácie o Talibane, po ktorého zvrhnutí Teherán podporoval novú vládu Hamída Karzaja. Do obnovy Afganistanu Irán investoval 500 mil. USD. V roku 2002 však Bush označil Irán za súčasť „Osy zla“ a krajinu podporujúcu medzinárodný terorizmus. ( šiítsky Irán podporuje iba Hamas a Hizbaláh, ktorých cieľom je boj proti Izraelu a nie sunnitskú al-Kájdu s ambíciami vytvoriť svetový kalifát)

 V roku 2003 Chatámi urobil ďalší krok. Zaslal Bushovi list, v ktorom sa zaviazal zastaviť podporu Hamasu a Hizbaláhu, poskytnúť informácie o svojom jadrovom programe a byť nápomocný pri stabilizácii Iraku. Washington však nereagoval, keďže Bushova administratíva po dobytí Baghdadu bola „opojená mocou“ a myslela si, že práve ona bude diktovať podmienky v regióne. (http://news.bbc.co.uk/2/hi/middle_east/5377914.stm) Práve takýto americký postoj mohol posilniť pozície „hardlinerov“ v iránskych prezidentských voľbách v roku 2005.

Ak máme teda ešte zabrániť tomu, aby Irán získal jadrovú zbraň (ak je ešte nejaká šanca) Washington bude musieť prehodnotiť svoj postoj. Z prezidentských kandidátov sa Barack Obama vyslovil za bezpodmienečné priame rokovania aj keď nevylúčil vojenský zásah ako najkrajnejšiu možnosť. John McCain zase hovorí o vytvorení „ligy demokracií“, ktorá eventuálne bude riešiť iránsku krízu aj bez súhlasu Číny a Ruska, čo neznie veľmi optimisticky. Osobne som presvedčený, že voči Iránu treba zaujať zmierlivejšie stanovisko, keďže je dosť pravdepodobné, že v prezidentských voľbách 2009 by mohol zvíťaziť kandidát „pragmatických konzervatívcov“, ktorý by mohol naštartovať novú etapu v iránsko-amerických vzťahoch. Nesmieme zabúdať, že ani Chameneí napriek svojmu otvorene nepriateľskému postoju k USA nevylučuje, že by raz mohlo dôjsť k normalizácii. Chameneí skôr zaujíma nepriateľský postoj k Bushovej administratíve. (minulý rok pri modlitbách požadoval súdenia Busha a jeho spolupracovníkov pred medzinárodným tribunálom za zločiny v Iraku). Kombinácia Obama – Laridžáni/Qalibaf resp.ďalší „pragmatický konzervatívec“ by za priaznivých okolností mohla dospieť k prielomu.

Musíme si uvedomiť, že záujmy Iránu sú v mnohom zhodné so záujmami Západu. USA potrebujú Irán pre riešenie konfliktu v Iraku, keďže Teherán uplatňuje veľký vplyv na tamojšie šiítske militantné skupiny. Nie je však správne ak Washington zdôrazňuje svoj tvrdý prístup k Iránu najmä tým, že Teherán poskytuje podporuje silám bojujúcim proti americkej armáde v Iraku. Je len logické, že ak krajina X uskutoční inváziu do dvoch krajín susediacich s krajinou Y a taktiež sa aj tejto krajine vyhráža inváziou a uplatňuje voči nej sankcie, krajina Y sa bude snažiť oslabiť ozbrojené sily X, tým že bude podporovať odbojové sily v susediacich krajinách. Ak USA naozaj chcú stabilizovať Irak môžu tak urobiť len v spolupráci s Iránom. Tento predpoklad spomenuli aj autori známeho dokumentu z Iraq Study Group v roku 2006. (www.usatoday.com/news/pdf/2006-12-06-studygroup.pdf)

Najväčším iránskych obchodným partnerom je už tradične EÚ (vzájomný obchod je vo výške 23 mld. Euro) Všetky americké ropné spoločnosti by zase nepochybne mali záujem investovať v Iráne, ktorý má gigantické zásoby ropy a zemného plynu. Irán tieto investície nevyhnutne potrebuje. Ak sa na to nepodujmú západní investori, pôjdu do toho Rusi a Číňania, na čo v konečnom dôsledku doplatíme iba my. Takéto ďalšie zbližovanie Iránu s východom nebude mať len ekonomický rozmer ale aj bezpečnostný. Ak sa Irán stane členom „Šanghajskej organizácie pre spoluprácu“ (členovia Rusko, Čína, Kyrgyzstan, Uzbekistan, Tadžikistan) alebo aspoň bude naďalej prehlbovať s ňou spoluprácu, môžeme naozaj začať hovoriť o Iráne ako bezpečnostnej hrozbe. Táto organizácia sa postupne môže premeniť na protiváhu NATO aj keď nie je oficiálne týmto smerom zameraná. Ďalšie zbližovanie Iránu s Východom v kontexte súčasných vzťahov USA-Rusko (konflikt v Gruzínsku, napätie ohľadom radarovej základne v ČR) nie je vôbec lákavou predstavou. Preto sa musím vystríhať toho, aby sme Irán až priveľmi izolovali. Mali by sme dokonca zvážiť aj predstavu, že jadrový Irán a Západ by mierovo existovali vedľa seba. Ako som už spomenul domnievam sa, že je len minimálna šanca, že by sa iránske apokalyptické predstavy mohli pretaviť do reálnych činov. 

Ak už nezabránime Iránu získať bombu je lepšie, aby bol Teherán pod západnou sférou vplyvu ako by mal byť blízkym spojencom Moskvy a Pekingu. Zmena postoja Západu na čele  s USA je jedna vec, komplikovanejšie však bude vyriešiť vzťah Iránu s Izraelom, ktorý je jedným z hlavným dôvodom napätia medzi Washingtonom a Teheránom. Bude to úloha, ktorá sa bude musieť riešiť dlhodobo a bude neoddeliteľne spojená s riešením palestínskej otázky, mierovej dohody so Sýriou a problému Hizballáhu v Libanone. Inými slovami cesta do Teheránu nevyhnutne vedie cez Jeruzalem. Vzhľadom na komplexnosť tejto problematiky ju však detailnejšie rozoberiem v ďalšom článku.