Hlavné menu

Analýzy a publikácie

Úvahy a komentáre

Fotoreportáže

A.R.E.S Analysis

Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_counter

mod_vvisit_counter

mod_vvisit_counter

mod_vvisit_counter

mod_vvisit_counter

mod_vvisit_counter

mod_vvisit_counter

mod_vvisit_counter

	Dnes	960
	Včera	985
	Tento týždeň	960
	Tento mesiac	5837

Visitors Counter 1.0.2

Syndicate

SiteMap

Home

"O kazašskej rope, čečenskej vojne a ingušskom únose"

"O kazašskej rope, čečenskej vojne a ingušskom únose"

Napísal: Oliver ÉDER
Nedeľa, 26.októbra 2008 - 16:38 hod.
Oliver Éder najst. poskytol pre Project ARES interview o svojich životných a profesionálnych skúsenostiach z územia bývalého ZSSR, ktoré nadobudol ako zamestnanec Pozemných stavieb Nitra a.s. Pán Éder pôsobil ako riaditeľ podniku v Kazachstane v blízkosti ropných polí Tengiz (1986-1994) a následne ako riaditeľ výstavby v ingušskej Nazrani (1994-1997) v období, keď prebiehala v susediacom Čečensku prvá vojna s Ruskou federáciou. Ako riaditeľ výstavby sa tiež v roku 1996 osobne angažoval v prípade únosu troch zamestnancov Pozemných stavieb Nitra a.s. čečenskými povstalcami – Otta Gyepesa, Jaroslava Lenčeša a Imricha Riga. Zdroj: www.stratfor.com Môžeš na úvod stručne povedať, ako si sa dostal pracovne do bývalého ZSSR? V roku 1985 medzi ZSSR a ČSSR vznikla dohoda, že za dodávky plynu sa československé stavebné firmy budú podieľať na výstavbe objektov pre plynársky priemysel. V rámci dohody bola vybratá aj naša firma – Pozemné stavby Nitra ako vyšší dodávateľ komplexnej bytovej výstavby. 6.júla 1986 som odišiel s prvou skupinou do kazašského mesta Axaj, kde sme začali výstavbu sídlisk (mikrorajónov). V Kazachstane sme postavili vyše 4 000 bytov v období rokov 1986 – 1992. V roku 1988 za mnou prišla aj manželka Alžbeta, ktorá mi bola až do nášho odchodu domov v roku 1997 veľkou oporou. Ako si spomínaš na svoju prvú cestu do Grozneho? Náš spôsob a technológia výstavby sa stali známymi po celom ZSSR. V roku 1993 po páde komunizmu sme boli pozvaní do Grozneho, kde v tom čase vrcholil proces osamostatňovania Čečenskej republiky od Ruskej federácie. Vtedajší čečenský prezident Džochar Dudajev chcel ukázať národu, že sa o neho vie postarať a dostal prísľub od Moskvy na financovanie výstavby v krajine. Tým chceli Rusi presvedčiť Dudajeva, aby Čečensko zostalo súčasťou Ruskej federácie so štatútom autonómnej republiky. Pri našom stretnutí s Dudajevom sa podpísal kontrakt na výstavbu jedného sídliska vo výške 52 mil. USD. Osobne si sa teda stretol s Ďžocharom Dudajevom. Rusi ho nenávideli, zrejme však musel mať aj pozitívne stránky. Pri páde sovietskeho bloku ako generál letectva slúžiaci v Estónsku odmietol rozkaz strieľať na estónsky parlament. Ako si ho vnímal ty? Pôsobil na mňa veľmi inteligentne no súčasne tvrdo a prísne, pričom mal schopnosť nadchnúť Čečenov pre svoje myšlienky. A čo kontrakt s Čečenmi? Ako sa to vyvíjalo ďalej? Ruská strana údajne poskytla Groznemu prisľúbené financie, ktoré však čečenská vláda použila na iné účely. Nakoniec sme od zmluvy odstúpili, keďže nám nebola zaplatená záloha. Kam tvoje kroky smerovali potom? Po páde ZSSR ruská vláda už nechcela pokračovať v plnení zmluvy z roku 1985 a kazašská vláda zase pre ďalšiu spoluprácu nemala dostatočné zdroje, keďže išlo o medzivládnu dohodu medzi Prahou a Moskvou. Okrem toho po „Nežnej revolúcii“ aj na našom domácom trhu nastali závažné zmeny a stavebníctvo začalo upadať. Preto sme boli nútení hľadať nové zákazky. Mali sme však šťastie a oslovila nás kazašská ropná spoločnosť Tengiz Něftěgaz, ktorá v rámci svojich sociálnych programov (štátne podniky povinne odvádzali do nich istý podiel zo zisku) plánovali výstavbu rodinných domov v Gurievskej oblasti 60 km od ropných polí Tengiz. Náleziská Tengizu sú s objemom ropných zásob na 6. mieste na svete a už v tom čase tam pôsobil americký koncern Chevron v spolupráci so spomínanou kazašskou ropnou spoločnosťou. Kazaši chceli spoluprácu s nami rozširovať a ponúkali nám platbu ropou. V tom čase bola cena ropy okolo 15 USD/barel. Po jednaní so Slovnaftom, ktorý bol ochotný ponúknutú ropu spracovať sme začali hľadať možnosti, ako ropu prepraviť na územie Slovenska. V meste Orsk existovala možnosť napojenia ropy z kazašských ropovodov na ruský ropovod Družba, ktorý prepravuje ropu do Slovnaftu. Ruská strana ale kategoricky odmietla pustiť kazašskú ropu do svojho rozvodného systému. Vzájomné vzťahy medzi Ruskom a štátmi strednej Ázie boli na oveľa horšej úrovni ako sú dnes. V októbri 1994 ma firma poslala do Nazrane v Ingušskej republike v rámci Ruskej federácie, kde sme dostali zákazku na hotel, 22 triednu školu a 64 rodinných domov. Ingušsko je západným susedom Čečenska, kde dva mesiace po našom príchode vypukla 1.čečenská vojna. Cítili ste nejaké dopady vojny na vašu činnosť? Ani nie, ingušská vláda zaisťovala našu bezpečnosť. Nepríjemné boli iba každodenné prelety ruských bombardérov a helikoptér ponad našu základňu smerom na ciele v Čečensku. Popri tom Ingušsko zahltila vlna čečenských utečencov ale inak sme žiadne dopady na nás nepocítili. V období rokov 1994-1996 sme zamestnávali asi 600 Slovákov. Slávnostné odovzdávanie stavby za účasti prezidenta Auševa (v pozadí v maskáčovej uniforme) Ako by si zhodnotil rozdiel medzi Čečenmi a Ingušmi? Prečo sa Inguši rozhodli na rozdiel od svojho bratského národa zostať v Ruskej federácii? Myslím, že to bolo dané najmä vodcovskými osobnosťami Čečenov a Ingušov. Na čele Ingušov stál gen. Ruslan Aušev (v afganskej vojne vyznamenaný ako hrdina ZSSR) a v Čečensku zase gen. letectva Ďžochar Dudajev. Rozdiel medzi nimi bol, že Aušev bol silno proruský kým Dudajev Rusov rozhodne v láske nemal. Aušev okrem toho dokázal na rozdiel od Dudajeva odhadnúť, že Moskva nikdy nepripustí samostatnosť Ingušov a Čečenov. Preto Auševovou politikou bolo udržiavať intenzívne kontakty s federálnou vládou odkiaľ získaval financie, čoho výsledkom bola aj nám poskytnutá zákazka. Väčšina bežných Ingušov s čoraz zúrivejšími bojmi a narastajúcou brutalitou v Čečensku stratila akékoľvek sympatie k Dudajevovej politike čo spolu s finančnými dotáciami z Moskvy vylúčilo predpoklady na osamostatnenie Ingušska. Veľmi dôležité bolo tiež, že historicky Čečeni dávali Ingušom vždy najavo, že sú im nadradení. To taktiež muselo zohrávať určitú úlohu pri kalkuláciách či sa osamostatniť od Moskvy alebo nie. Mali radikálnejšie zmýšľajúci moslimovia nejaký vplyv v Ingušsku? Prezident Ruslan Aušev Zdroj:Wikipedia Ortodoxných moslimov bolo v Ingušsku relatívne dosť ale Aušev svojou osobnosťou a politickou vyspelosťou vedel udržať radikálne elementy spoločnosti na uzde. Islam podporoval ale nedovolil, aby mu prerástol cez hlavu. Povolil napr. výstavbu novej mešity v Nazrani a každý rok počas Ramadánu na štátne náklady zabezpečoval letecký presun významných starešinov do Mekky. Tým si vybudoval veľmi dobré vzťahy so starešinami, ktorí dokázali spoločnosť kontrolovať a na rozdiel od Čečenska nepripustili vzostup wahábizmu. V neposlednom rade sa ingušskí radikálni moslimovia rozhodli „sebarealizovať“ v susedom Čečensku v boji proti ruskej armáde s cieľom vytvoriť islamský štát. Skús opísať svoje pocity zo spolunažívania s Ingušmi Boli to veľmi srdeční ľudia ale mali dva problémy. Prvý bol, že ak ste sa s nimi dostali do sporu, museli mať za každú cenu pravdu pričom sa dokázali naozaj „hádať až do krvi“. Cudzinec musel preto v styku s nimi často taktizovať. Nechcem tým povedať, že by Inguši boli falošní – to určite nie, len mali svoju dobrú ale aj trochu horšiu stránku. Ďalším problémom bolo, že sa stále cítili ukrivdení za zločiny, ktoré na nich spáchal Stalin, keď ich za podozrenie z kolaborácie s Hitlerom deportoval spolu s Čečenmi do rôznych častí ZSSR. V praktickom živote sa to prejavovalo v tom, že nám stále dávali najavo, že sme povinní im pomáhať! Nie že by sme im mali alebo mohli pomôcť ale naopak musíme – pretože sa na nich spáchalo toľko historických krívd. Stalo sa vám aj niečo nepríjemné v Ingušsku? V auguste 1996 bol uzavretý mier medzi čečenským vedením a Moskvou. Keďže Čečensko bolo úplne rozbité a ozbrojené skupiny potrebovali nejaké zdroje príjmu, rozhodli sa začať s únosmi. Na to v októbri 1996 doplatili naši traja zamestnanci. Na ceste medzi Karabulakom a Ačaluki ich uniesli ozbrojenci napojení na čečenského viceprezidenta Aschanova. Únoscovia požadovali výkupné 300 000 USD. Ako ste túto situáciu riešili? Ingušské vedenie nechcelo dovoliť, aby sme výkupné zaplatili, keďže v tom čase tam pracovali už firmy zo Švajčiarska, Fínska atď. Za žiadnych okolností si totiž nemohli dovoliť, aby sa únosy zahraničných pracovníkov stali pre Čečenov výhodným biznisom. Na druhej strane tu bol tlak slovenskej verejnosti, ktorá požadovala rýchle oslobodenie rukojemníkov. V Nazrani dvakrát tiež rokoval slovenský veľvyslanec v rámci Ruskej federácie Roman Paldan. Počas celej aféry som bol v kontakte s ingušským ministrom vnútra a časom sme zistili, že nie je šanca na oslobodenie našich chlapov bez zaplatenia výkupného, keďže únoscovia boli napojení na čečenského viceprezidenta. Ingušský prezident Aušev však oficiálne zaplatenie výkupného nechcel dovoliť, dal nám však tichý súhlas, potom ako som sa niekoľkokrát s ním stretol, aby som orodoval za povolenie zaplatiť požadované peniaze. Príslušníci milícii, ktorí sa podielali na prepustení našich pracovníkov Prezidentov bratranec Rašíd Aušev, ktorý pôsobil v armáde mi pomáhal nájsť sprostredkovateľa. Jeho pomoc bola neoceniteľná, keďže v Ingušsku panovali zvláštne pomery – vyšetrovatelia boli zrejme tiež napojení na únoscov, existovalo aspoň také podozrenie. Sám prezident im veľmi nedôveroval a preto poveril svojho bratranca, aby sa v celej afére angažoval. V neposlednom rade meno Aušev malo obrovskú váhu pre tých, s ktorými sa jednalo. 14.februára 1997 som napokon v mojej kancelárii odovzdal 300 000 USD čečenskému sprostredkovateľovi, ktorého našiel Rašíd a v noci boli rukojemníci prepustení. 15.februára som ukončil svoje pôsobenie v Ingušsku a odletel som domov aj s našimi oslobodenými zamestnancami. Akým spôsobom ste sa dozvedeli, že únoscovia boli napojení na čečenského viceprezidenta? 20.decembra 1996 prišiel za mnou jeden Čečen menom Achmed, ktorý sa predstavil ako obchodný zástupca istej talianskej firmy pričom mal mať styky s únoscami. Ten mi ponúkol, že za 330 000 USD (teda za 30 tisícovú províziu) vybaví prepustenie našich zamestnancov. Na základe príkazu z Nitry som však mal túto ponuku odmietnuť, keďže to bolo podozrivé a chceli sme si pred akýmkoľvek platením overiť, kým vlastne v skutočnosti bol. V januári 1997 pricestoval do Grozného slovenský novinár Pavol Drábik na inauguráciu nového čečenského prezidenta Maschadova. V Groznom na Drábika však čakal Achmed, ktorý dal Drábikovi tú istú ponuku ako mne. Tento slovenský novinár sa potom so mnou stretol v Nazrani, odkiaľ odletel späť na Slovensko. Na tomto stretnutí mi dal aj číslo Achmedovho mobilu, ktoré som následne podsunul ingušskému ministerstvu vnútra kde zistili, že Achmedova matka je sestrou manželky čečenského viceprezidenta Aschanova. Pánovi Drábikovi som veľmi vďačný, že informáciu o Achmedovi nezverejnil v slovenských médiách, čo by celú situáciu okolo únosu len skomplikovalo. Unesení pracovníci po ich prepustení Počet únosov v Ingušsku a tiež susednom Severnom Osetsku sa však neúnosne zvyšoval, čomu chcel Maschadov zabrániť. V januári 1997 zvolal preto zasadanie svojej vlády, na ktorom sa zúčastnili aj čečenskí duchovní a starešinovia. Dôvodom bolo, že Aschanova začali upodozrievať aj ľudia v čečenskej vláde, keďže po Šamilovi Basajevovi disponoval druhou najväčšou ozbrojenou skupinou v Čečensku. Aschanov spolu s Basajevom stáli za väčšinou únosov. Na tomto stretnutí Maschadov vyzval svojho viceprezidenta, aby odprisahal na Korán, že nemá v únosmi nič spoločné. Aschanov bez problémov odprisahal. Nikto však nevedel, že ruská tajná služba namontovala do miestnosti, kde sa stretnutie odohralo kamery a ešte v ten večer tieto zábery odvysielala ruská štátna televízia. Rusi zverejnili ďalšie dôkazy, že viceprezident je zodpovední za únosy. Táto skutočnosť vyvolala rozpory medzi Aschanovom a Maschadovom no viceprezident zo svojej funkcie neodstúpil. Vrátil si sa ešte niekedy do Ingušska? Áno v máji 1998 som priletel do Nazrane na oslavu piateho výročia založenia „Zóny ekonomických výhod“, ktorej zakladateľom bol veľkopodnikateľ Michael Guceriev ( zakladateľ koncernu Rossneft v súčasnosti trestne stíhaní). Táto zóna v Ingušsku fungovala pre prilákanie zahraničného kapitálu. Bol som však varovaný, že by som sa nemal v Nazrani pridlho zdržovať, keďže moje meno sa stalo medzi čečenskými ozbrojencami známe. Aféra s únosom bola príliš čerstvá a únosy cudzincov boli aj v tom čase ešte výhodným biznisom. Bol si ešte niekedy v Groznom okrem tvojej návštevy v roku 1993? Po ukončení 1.čečenskej vojne ruská federálna vláda vytvorila v rámci Ministerstva stavebníctva Stavebný úrad, ktorý zodpovedal za vzťahy so zahraničnými firmami pôsobiacimi v oblasti. Boli sme tam pozvaní na jeseň 1996 (krátko pred únosom) na jednania o novej výstavbe Grozneho, ktoré bolo po vojne úplne zničené. Politická situácia však bola nestabilná (neustále únosy, napätie medzi čečenským prezidentom a viceprezidentom atď.) a ruská strana od rokovaní ustúpila. Aký si mal z Grozneho dojem? V roku 1993 na mňa urobilo veľký dojem. Bolo to naozaj nádherné mesto, keďže v ňom bolo neuveriteľné množstvo zelene a nachádzalo sa v malebnom údolí v kaukazských horách. V roku 1996 bol však pohľad na Grozny hrozný – všade samé ruiny, utečenci vracajúci sa do svojich zničených domov a na každom kroku hliadkujúci ruskí vojaci zdecimovaní dlhými bojmi s povstalcami. A nemali ste strach? Ani nie, do istej miery sme boli na prostredie adaptovaní aj keď v Ingušsku boje neprebiehali. Okrem toho vojna už bola ukončená. Vrátil si sa ešte následne na územie bývalého ZSSR? Po návrate na Slovensko v roku 1997 som až do roku 2000 chodil na krátkodobé služobné cesty do Kazachstanu do miest Guriev, Makat a Kulsary, kde sme od Kazachov vymáhali naše pohľadávky za realizované stavby. Dlh predstavoval zhruba 2 mil. USD. Kazašská strana nám postupne do roku 2000 zaplatila 1,2 mil. USD. Celá pohľadávka však nikdy nebola uhradená. Aký je tvoj názor na terajší vývoj v Ingušsku? Ako všetci vieme povstalecké skupiny sa z Čečenska presunuli na ingušské územie. Terajšie vedenie Ingušska po ukončení druhého Auševovho funkčného obdobia nedokáže pokračovať v politike bývalého prezidenta. Podľa môjho názoru sa do nového vedenia dostali ľudia, ktorí nepracujú v takej miere pre blaho a stabilitu Ingušska ako to bolo za čias Auševa. Ďakujeme za rozhovor

< Predchádzajúca

Project ARES - Crisis&Conflict Monitoring Network