Hlavné menu

A.R.E.S Analysis

Irán

Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

	Dnes	699
	Včera	1002
	Tento týždeň	3817
	Tento mesiac	24416

Visitors Counter 1.0.2

Syndicate

SiteMap

Home

Analýzy a publikácie

Vzostup, pád a budúcnosť amerických neokonzervatívcov

Napísal: Oliver ÉDER

Nedeľa, 09.novembra 2008 - 18:20 hod.

4.novembra 2008 bol za 44.amerického prezidenta zvolený Barack Obama. Skončilo sa tým osemročné pôsobenie administratívy prezidenta Georga W. Busha, ktorej politická filozofia bola označovaná ako neokonzervatívna. Pod Bushovým vedením USA napadli v roku 2001 Afganistan v reakcii na teroristické útoky v New Yorku a Washingtone a o dva roky neskôr uskutočnili inváziu do Iraku, kde zvrhli vládu Saddáma Husajna. Postup USA bol za posledných osem rokov vždy prevažne unilaterálny čím Američania postupne strácali na sympatiách u jednotlivých štátov sveta. Plány na rýchlu a efektívnu demokratizáciu Blízkeho a Stredného východu stroskotali pričom v Afganistane aj v Iraku sa do dnešných dní bojuje a o stabilite a demokracii v tejto oblasti naďalej nemožno hovoriť. Prezident Bush sa podľa viacerých odborníkov stal najhorším prezidentom v histórii USA. V októbri 2008 jeho politiku schvaľovalo iba 23% Američanov. Vnímanie Busha a jeho administratívy je ešte horšie v zahraničí. Viac ako 3/4 obyvateľov západnej Európy vnímajú jeho politiku negatívne kým v islamskom svete sa toto číslo pohybuje na úrovni 90%. Záver Bushovho druhého funkčného obdobia je poznamenaný globálnou finančnou krízou, ktorá má svoje korene práve v Amerike pričom 30.10.2008 prekročil štátny dlh USA prvýkrát hranicu 9 mld. USD. Je teda zjavné, že USA v týchto dňoch uzatvárajú jednu kapitolu svojich dejín, o ktorej len s ťažkosťami možno tvrdiť, že bola úspešná.

V tejto analýze sa chcem venovať ideologickým zdrojom zahraničnopolitickej stratégie USA v rokoch 2001-2008 ktoré sa nachádzajú v neokonzervatívnom hnutí a taktiež vplyvu spojencov neokonzervatívcov na americkej politickej scéne – pro-izraelskej lobby, kresťanskej pravice, a vplyvných amerických biznismenov a akademikov.

Poznámka: Pod pojmom americký neokonzervativizmus nechápem jednotnú politickú doktrínu ale skôr určitú politickú prax inšpirovanú myslením Irvinga Kristola, Normana Podhoretza a Lea Straussa. V širšom slova zmysle do neokonzervatívneho hnutia patria aj politici vyznačujúci sa za Studenej vojny jastrabím postojom voči ZSSR a v súčasnosti tvrdou rétorikou v súvislosti s vojnou proti terorizmu a aj spomínaní spojenci neokonzervativizmu. V skutočnosti ide o veľmi široké a voľné hnutie, ktorého spájajúcim prvkom je predstava o udržaní hegemónie USA vo svete prostredníctvom intervencionistickej zahraničnej politiky a zdôrazňovanie tradičných hodnôt ako rodina a náboženstvo v domácej politike.

1. Korene amerického neokonzervativizmu

1.1 Ľavicové inšpirácie

Korene neokonzervativizmu ako myšlienkového smeru možno hľadať u amerických ľavičiarov a mladých trockistov v 30. rokoch minulého storočia. Išlo najmä o aktivistov, ktorí sa sústreďovali okolo Maxa Schachtmana, ktorý bol marxistickým teoretikom. Schachtman sa narodil vo Varšave v roku 1904 a o rok neskôr jeho rodina emigrovala do New Yorku. Ešte ako teenager sa nadchol myšlienkami marxizmu a vstúpil do „Americkej komunistickej strany“. V rámci strany sa stal jedným z vodcov frakcie podporujúcej myšlienky Leva Trockého, ktorý bol hlavným mocenským vyzývateľom Stalina v rámci KSSZ. Trockij pod vplyvom radikálneho marxistu A.Parvusa a revolúcie z roku 1905 sformuloval koncepciu „permanentnej revolúcie“, ktorá odmieta predstavu o dejinnom automatizme ortodoxných marxistov, podľa ktorej revolúcia vzniká v závislosti od vývoja výrobných síl. Podľa Trockého je možné, aby revolúcia zvíťazila aj v zaostalej krajine, z ktorej však musí prerásť ďalej až na svetovú úroveň. Svetová revolúcia je teda nevyhnutným predpokladom víťazstva proletariátu. (Kulašik P.: Politické teórie od antiky do konca 20.stor., str. 216)

Vráťme sa však späť k Schachtmanovi. Tento zanietený mladík bol v roku 1928 ako prívrženec Trockého vylúčený zo strany, keď sa Stalin dostal do vedenia Komunistickej internacionály. Schachtman sa preto rozhodol so svojimi priateľmi Cannonom a Abernom založiť trockistickú „Komunistickú ligu Ameriky“, ktorej členovia sa neskôr stali súčasťou „Socialistickej strany Ameriky“ (SPA). Ich trockistická frakcia si získala sympatie najmä u členov „Socialistickej ligy mládeže“ (YPSL), ktorá bola mládežníckou organizáciou SPA. Medzi prominentných členov YPSL patrilo niekoľko osobností spojených v neskoršom období s neokonzervatívcami – Irving Kristol, Albert Wohlstetter, Joshua Muravchik, Stephen Schwartz, Kanan Makiya, Jean Kirkpatrick, Elliot Abrams, Stephen Schwartz atď. (http://www.trotskyana.net/Trotskyists/Bio-Bibliographies)

1.2 Vytriezvenie z ľavicových ideí

60.roky boli desaťročím, keď USA prežívali intenzívnu kultúrnu krízu. V tomto období dospievali ľudia povojnovej populačnej explózie, ktorí nemali životné skúsenosti s ekonomickou krízou ani s veľkou vojnou. Boli vychovávaní pod rastúcim vplyvom televízie a konzumnej kultúry. Nebývalé množstvo z nich v 60.rokoch študovalo na vysokých školách. Počet vysokoškolákov v rokoch 1945 až 1970 štvornásobne stúpol. Čoraz viac univerzít sa rozrastalo do inštitúcií, ktoré boli závislé na výskumných zákazkách veľkých priemyslových združení a vlády. S nárastom byrokracie a hierarchie týchto obrovských univerzít rástol aj podvedomý odpor študentskej generácie voči tomu, čo prezident Eisenhower nazval „vojensko-priemyselným komplexom“. Úspech černošského štrajku v Greenboro v Severnej Karolíne v roku 1960 a rozrastajúce sa černošské hnutie za ľudské práva boli veľkou inšpiráciou pre všetky odcudzené skupiny, ktoré žiadali spravodlivosť, slobodu a rovnosť.

Dvaja študentskí radikáli z Michiganskej univerzity založili preto v roku 1960 organizáciu „Študenti za demokratickú spoločnosť“. Ich mená boli Tom Hayden a Al Haber. Inšpirovaní boli knihou beatnického básnika Jacka Kerouaca „Na ceste“ a demokratickými ideálmi Jeana Jacquesa Rousseaua. Podobné organizácie začali vznikať po celej krajine aj keď Haydenova a Haberova zostali tou najvplyvnejšou. YPSL sa tiež stávala čoraz viac politicky aktívnou. V roku 1962 zorganizovala vo Washingtone pochod proti skúškam jadrových zbraní a ako prvá ľavicová organizácia sa vyslovila proti účasti americkej armády vo vietnamskom konflikte. Do konca 60. Rokov pôsobilo v YPSL niekoľko tisíc študentov pričom hlavné pobočky mala na Harvarde, Yale, Cornellovej a Columbijskej univerzite.

Nepokoje v Chicago 1968 Zdroj:www.rippey-sphs.info
Čím viac sa však členská základňa študentského hnutia rozrastala tým začalo byť vedenie najmä Haydenovej organizácie autoritatívnejšie. Hlavne „Študenti za demokratickú spoločnosť“ sa hlásili viac k násiliu a Rousseauové ideály boli vystriedané centralizmom leninského typu. V apríli 1968 Haydenovi stúpenci vyplienili niekoľko budov Collumbijskej univerzity a k podobným násilnostiam došlo tiež na Harvarde, Cornellovej a Štátnej sanfranciskej univerzite. Zrážky medzi študentmi a štátnou mocou vyvrcholili v auguste 1968 v Chicagu počas zjazdu Demokratickej strany. Počas troch dní bojovali v uliciach Chicaga tisíce študentov a policajtov za sledovania celoštátnej televízie. Táto udalosť otriasla celým národom a vyvolala medzi mnohými Američanmi strednej triedy vlnu rozhorčenia, ktorú mohutne využil Richard Nixon a republikáni pri svojom volebnom víťazstve v novembri 1968. Zároveň však chicagské nepokoje napomohli rozpadu študentského hnutia. (Tindall G., Shi D.: Dějiny Spojených státu Amerických, str. 711-713) Táto udalosť mala dopad aj na YPSL, ktorá sa rozdelila na dve frakcie. Ľavicová presadzovala vytvorenie masovej robotníckej strany kým viac napravo orientovaná sa začala snažiť o zmiernenie s vládnucou Demokratickou stranou, ktorá najmä v ekonomickej sfére razila centristicko-ľavicové idei.

Práve v tomto období môžeme začať hovoriť o vzniku neokonzervatívneho hnutia ako takého. Na formovanie myslenia neokonzervatívcov mal veľký vplyv aj James Burnham, ktorý bol v 30. rokoch Schachtmanovým blízkym spolupracovníkom. Z presvedčeného mladého trockistu sa v priebehu dekád vyformoval zarytý anti-komunista. V roku 1964 vydal slávnu knihu „Samovražda Západu: Význam a osud liberalizmu“. Píše v nej, že liberalizmus má za následok upadanie moci a duchovného bohatstva západnej civilizácie, ktorá sa stáva čoraz viac morálne skazenejšou. Za hlavné výzvy pre západné krajiny a USA považoval vnútorné kultúrne rozorvanie (mal na mysli hlavne americké študentské a černošské hnutie), politickú aktivizáciu krajín Tretieho sveta a snahu ZSSR o svetovú nadvládu. (Koch R., Smith Ch.: Suicide of the West, str. 8)

1.3 Otcovia neokonzervativizmu

Irving KRISTOL Zdroj:http://www.enterstageright.com

Oficiálnym ideovým otcom neokonzervativizmu sa stal Irving Kristol (nar. 1920), ktorý bol v 50. rokoch súčasťou ľavicovo orientovaných tzv. „Newyorských intelektuálov“. Počas svojho štúdia na New York City College sa stal presvedčeným trockistom. V 60. rokov sa ale začal dištancovať od ľavicového prúdu, ktorý obvinil z anti-amerikanizmu a násilných excesov. Svoje myšlienky vyložil v programovej práci „Vyznanie jediného pravdivého neokonzervatívca“. V tomto manifeste uvádza, že neokonzervativizmus je silne realistický a antiromantický pričom politický romantizmus považuje za najväčšiu pliagu 20.stor. Filozofické korene odvodzuje od učenia Platóna, Aristotela, Tocquevilla a Lea Straussa. Verí, že trhové hospodárstvo je v prevažnej miere konečným stupňov pre liberálnu spoločnosť a v ekonomickom rozvoji vidí dôležitý činiteľ sociálnej a politickej stabilizácie. Za neodmysliteľné piliere spoločnosti považuje rodinu a náboženstvo. V oblasti zahraničnej politiky volá po posilnení mocenských pozícií Ameriky vo svete. (Kulašik P.: Politické teórie od antiky do konca 20.stor., str. 285) Kristol tiež stál na čele magazínu „Public Interest“, ktorý bol založený v roku 1965 s cieľom kritizovať politiku „Veľkej spoločnosti“ prezidenta Lyndona Johnsona, ktorá ideologicky nadväzovala na „Nový údel“ Franklina Roosvelta. Túto politiku obvinil zo stagnácie hospodárstva a zo zodpovednosti za kultúrnu revoltu, za ktorou stálo študentské a černošské hnutie. Kristol nesúhlasil s tým, že spoločnosť začínala byť príliš tolerantná a liberálna a pod občianskym nátlakom v hospodárskej a sociálnej oblasti aplikovala ľavicové princípy.

Ďalším duchovným otcom neokonzervatívcov je Norman Podhoretz (nar. 1930), ktorý od roku 1960 stojí na čele mesačníka „Commentary“. Tento mesačník založila v roku 1945 „Americká židovská komisia“. Jeho ideové zameranie sa veľmi podobá Kristolovmu „Public Interest“. Podhoretz písal v 60. rokoch kritické články o „nič nevediacich bohémoch vedúcich duchovne prízemnú revoltu proti normálnej snahe čeliť problémom sveta prostredníctvom zdravého rozumu“. Odsudzoval študentské hnutie, ľavičiarov, liberálov a homosexuálov. Taktiež napísal tvrdé články o svojich bývalých priateľoch – Allenovi Ginsbergovi, Hannah Arendtovej a Normanovi Mailerovi. (Unger C.: Fall of the House of Bush, str. 36)

Vplyv Kristola a Podhoretza a ich spolupracovníkov začal koncom 60. rokov výrazne narastať. Stúpenci neokonzervativných ideí začali vyjadrovať čoraz väčší nesúhlas nielen s domácou politikou ale predovšetkým s prístupom vlády ku sfére národnej obrany a bezpečnosti. V roku 1968 vyhral Nixon prezidentské voľby a do roku 1973 stiahol z Vietnamu všetkých amerických vojakov.

Impulzom, ktorý značne prispel zjednocovaniu stúpencov neokonzervativizmu bola nominácia demokratického liberálneho senátora Georga McGoverna na prezidenta v roku 1972, ktorý sa stal známym svojím odporom k vietnamskej vojne a liberálno-ľavicovými názormi na domácu politiku. Neokonzervatívci boli v tom čase koncentrovaní okolo Demokratickej strany a ako odporcovia tejto nominácie založili „Koalíciu za demokratickú väčšinu“, na čele ktorej stál demokratický senátor Henry „Scoop“ Jackson. Tento senátor za štát Washington bol zástancom tvrdej línie voči ZSSR a odmietal ľavicové a liberálne hodnoty v domácej politike. V očiach neokonzervatívcov predstavoval prototyp ideálneho lídra. V 50. rokoch napr. kritizoval prezidenta Eisenhowera, že neinvestuje dostatočne do národnej obrany a nerozširuje vo väčšej miere americký jadrový arzenál a v roku 1967 sa mu s ďalšími senátormi podarilo prinútiť vládu začať s projektom výstavby protiraketovej obrany na západnom pobreží. (http://www.historylink.org) Jackson sa pokúsil zabojovať o prezidentský úrad v rokoch 1972 a 1976 avšak bezúspešne. Jeho prínos pre neokonzervatívne hnutie bol však obrovský.

Aby sme však pochopili akým spôsobom bol Jackson užitočným, musíme sa pristaviť ešte pri jednom mužovi, ktorého meno tu už bolo spomenuté – Albert Wohlstetter. Bolo to v 50. rokoch keď Richard Perle (budúci predseda Komisie pre obrannú politiku v Pentagone za prvej Bushovej vlády) navštevoval Hollywood High School, kde začal chodiť so spolužiačkou menom Joan Wohlstetter. Joan ho raz pozvala k sebe domov, kde sa mladý Richard zoznámil s Joaniným otcom Albertom, ktorý pracoval pre veľmi vplyvný think-tank RAND zaoberajúci sa bezpečnostnými analýzami. Albert dal mladému Richardovi prečítať jeden zo svojich článkov týkajúci sa strategickej hrozby zo strany ZSSR. Od tej doby sa medzi Wohlstetterom a Perlem vytvoril veľmi silný vzťah.

Wohlstetter študoval v 30.rokoch na Columbijskej univerzite, kde sa z neho podobne ako z ďalších budúcich neokonzervatívcov stal zapálený trockista v spolku zvanom „the Fieldites“. Členovia tohto spolku sa v duchu trockizmu venovali intelektuálnym debatám o historických zápasoch o svetovú nadvládu. Na univerzite sa Wohlstetter vypracoval na experta v oblasti teórie hier a systémovej analýzy. Hoci bol Wohlstetter brilantným matematikom a analytikom, jeho odborná práca bola vždy ideologicky podfarbená. Bol to dôsledok jeho voľakedajšieho trockistického pôsobenia. Svoju kariéru začal počas 2.svetovej vojny v Komisii pre vojnovú produkciu, ktorá zodpovedala za plánovanie alokácie vojnového materiálu. V rokoch 1953-1961 pracoval pre RAND, s ktorým aj po svojom odchode intenzívne spolupracoval. Po roku 1961 sa venoval popri analytickej činnosti aj vyučovaniu na Katedre politických vied Chicagskej univerzity a okrem toho pracoval aj ako poradca pre niekoľko amerických vlád. Jude Wanniski, ktorý s Wohlstetterom v minulosti pracoval o ňom povedal, že „Albert vždy veril, že prišiel na svet, aby zaistil bezpečnosť USA, ktoré ako jediné zase boli schopné zaistiť bezpečnosť sveta“. Plukovník Patrick Lang, ktorý slúžil ako veliteľ Obranného spravodajstva v Pentagone povedal, že človek musel spĺňať prísne ideologické kritéria, aby sa dostal do Wohlstetterovho tímu (v časoch jeho činnosti vládneho poradcu). (Unger C.: Fall of the House of Bush, str. 42-45)

Je dôležité spomenúť, že Wohlstetter nebol ideologicky ovplyvnený len trockizmom ale aj Leom Straussom (1899-1973), ktorého prednášky navštevoval počas svojho univerzitného štúdia. Strauss, na ktorého sa odvolával aj Kristol vo svojom manifeste, bol filozofom židovského pôvodu, ktorý sa špecializoval na oblasť politickej filozofie. Pre vývoj neokonzervatívneho myslenia boli Straussove názory veľmi dôležité. Strauss zastával postoj, že bolo chybou oddeľovať politické vedy od hodnôt ako sa o to napr. vehementne pokúšal Max Weber. Strauss bol odporcom politického liberalizmu, ktorý podľa neho vedie k relativizmu a nihilizmu. Preto vyzýval k návratu k tradičnej politickej filozofii, ktorá bola najlepšie zosobnená v Platónovom myslení. Zdôrazňoval pritom, že racionálny prístup v politickej vede a filozofii vedie k zničeniu západnej civilizácie a súčasný predpoklad, že politický systém má byť založený na čisto racionálnych a sekulárnych princípoch je mylný. Dôležitá je naopak viera v trascedentálneho spravodlivého Boha, ktorá má zachovať súdržnosť spoločnosti a chrániť jej tradičné hodnoty. To súvisí tiež s tvrdením, že politickí lídri sú povinní vytvárať určité „mýty“, ktoré majú udržovať kohéznosť spoločnosti. Tieto mýty ako aj vieru v Boha nazval Strauss „ctihodnými lžami“. (http://www.uregina.ca/arts/CRC/)

Vráťme sa však späť k Wohlstetterovi. Ten sa v roku 1965 na Chicagskej univerzite zoznámil s mladým Paulom Wolfowitzom, ktorý u Wohlstettera písal svoju dizertačnú prácu o šírení jadrových zbraní na Blízkom východe. Od tých čias stal Wohlstetterovým chránencom. Wolfowitz je židovského pôvodu a celá jeho rodina z otcovej strany našla svoju smrť v koncentračných táboroch. Mladý Paul vynikal vždy v matematike a chémii no po prečítaní knihy Hiroshima od Johna Herseyho a úvahách nad smrťou vlastných príbuzných počas Holokaustu sa rozhodol venovať politickým vedám. Wolfowitz sa podľa vlastných slov idealisticky rozhodol, že jeho povinnosťou je zabrániť jadrovej vojne. (http://query.nytimes.com/gst/fullpage.html)

Wolfowitz sa teda po Perlem stal druhým budúcim členom Bushovej administratívy, ktorý si vybudoval s Wohlstetterom blízky vzťah. Vďaka tomu sa obom ambicióznym mladým mužom podarilo dostať do tímu senátora Jacksona, kde pracovali ako jeho poradcovia. Jacksonovi sa v roku 1972 podarilo vyvinúť tlak na Nixona, aby odvolal predsedu „Agentúry pre kontrolu zbrojenia a odzbrojenie“ a nahradil ho Fredom Ikleom pričom sa do jeho tímu dostal aj Wolfowitz. Vďaka Jacksonovi sa do politiky dostávalo čoraz viac neokonzervatívne zmýšľajúcich ľudí. Najdôležitejšími však spomedzi nich boli spomínaní Wolfowitz a Perle. Vďaka Wohlstetteori, ktorý ich Jacksonovi odporučil.

2. Rozmach neokonzervatívneho hnutia

2.1 Jastrabi Studenej vojny

V časti americkej spoločnosti medzitým narastala nespokojnosť s Nixonovou politikou détente voči ZSSR. Počet ľudí sympatizujúcich s Kristolom, Podhoretzom a Jacksonom začal viac a viac narastať. V tomto období môžeme začať hovoriť o skutočnom vzniku neokonzervatívneho hnutia, ktorého členovia začali publikovať v celoštátnych denníkoch a týždenníkoch (okrem svojich vlastných Commentary a Public Interest), lobovať v Kongrese a jeho prívrženci začali obsadzovať pozície v národnobezpečnostných a zahraničnopolitických inštitúciách. Veľký psychologický úder Amerike zasadil pád Saigonu v roku 1975, ktorý totálne spochybnil americkú zahraničnú politiku Kennedyho, Johnsona a Nixona.

V roku 1974 Wohlstetter uverejnil v časopise Foreign Policy článok, v ktorom tvrdil, že USA umožňujú získať sovietom prevahu tým, že nerozširujú dostatočne svoj jadrový arzenál. Išlo v podstate o kritiku rokovaní Washingtonu a Moskvy ohľadom znižovania stavov strategických zbraní. Následne na to začali neokonzervatívci s verejnou kampaňou, ktorej cieľom bolo spochybniť spravodajské výstupy CIA ohľadom sovietskych stavov jadrových zbraní a strategických zámerov Moskvy. Išlo o prevratnú udalosť, ktorá spôsobila, že neokonzervatívci sa postupne začali sústreďovať okolo republikánov.

D.Rumsfeld, J.Ford a D. Cheney

Veľkú úlohu v tomto prípade zohral bývalý Bushov minister obrany Donald Rumsfeld, ktorý sa po odstúpení Nixona stal Fordovým šéfom administratívy Bieleho domu. Za svojho zástupcu si zvolil 33-ročného ambiciózneho absolventa Yale, Dicka Cheneyho. Rumsfeld už od roku 1969 pôsobil v Nixonovej administratíve kde po ukončení kariéry senátora zastával niekoľko relatívne málo významných postov. Rumsfeld sa však prejavil ako veľmi schopný politik, keď o ňom Nixon povedal, že je to „malý bezcitný bastard“. (http://tapes.millercenter.virginia.edu) Nixon to prirodzene vo svojom žargóne myslel ako kompliment a vo februári 1973 Rumsfelda vymenoval za amerického stáleho predstaviteľa pri NATO, kde pôsobil v Severoatlantickej rade, Komisii pre obranné plánovanie a v Skupine pre jadrové plánovanie. (http://bioguide.congress.gov) Rumsfeld však začal mať ešte vyššie ciele, keď ho Ford obsadil do svojho tímu. Podobne ako neokonzervatívci, ani on neprejavoval sympatie ku Kissingerovej politike détente. V roku 1975 sa mu s Cheneym prostredníctvom zákulisných machinácií a tlakom na Forda podarilo zorganizovať tzv. Halloweensky masaker. Išlo o výmenu postov v rámci Fordovej admistratívy – Henry Kissinger prišiel o post Národného bezpečnostného poradcu (zostal ministrom zahraničných vecí), Rumsfeld sa stal ministrom obrany a za riaditeľa CIA bol vymenovaný George Bush st. Viceprezident Nelson Rockefeller bol zase pod nátlakom nútený prisľúbiť, že sa vzdá svojej prezidentskej kandidatúry v roku 1976.

Rumsfeld ako nový minister obrany začal verejne spochybňovať Kissingerovu politiku voči ZSSR a analytickú prácu CIA, ktorá mala podceňovať sovietsku hrozbu. Týmto spôsobom Rumsfeld vytvoril spojenectvo s neokonzervatívcami. Je však potrebné povedať, že napriek svojim silovým zahraničnopolitickým názorom nikdy neokonzervatívcom nebol. Išlo mu len o vlastný kariérny postup a eventuálne až možnosť získať prezidentský úrad pre seba. To isté možno povedať o Cheneym, ktorý bol Rumsfeldovým chránencom. Nový minister obrany začal spolu s neokonzervatívcami a Wohlstatterom verejne požadovať od Busha st., aby umožnil vytvorenie alternatívnej analytickej skupiny, ktorá by vykonala vlastné zhodnotenie sovietskych síl a úmyslov. (http://dir.salon.com/story) Bush st. to spočiatku odmietal no napokon podľahol nátlaku. Experiment sa začal v máji 1976 a alternatívny analytický tím bol nazvaný „Team B“. Jeho členovia boli vybraní z „Prezidentovej poradnej komisie pre zahraničné spravodajstvo“, v ktorom mali už za čias Forda neokonzervatívci celkom silné zastúpenie. V „Team B“ bol zaangažovaný aj Paul Wolfowitz. Výsledky analýzy boli zverejnené 5.novembra 1976. (http://www.gwu.edu) „Team B“ prišiel so závermi, ktoré sa s odstupom niekoľkých rokov ukázali ako spolitizované a zveličené. Podľa nich mal ZSSR v úmysle zničiť USA v globálnom konflikte. Sovieti mali napr. v pláne nasadiť proti Američanom nové sonarom nezachytiteľné ponorky aj keď na to neboli žiadne oficiálne dôkazy. „Team B“ argumentoval tým, že práve absencia dôkazov je dôkazom toho, ako sú sovieti rafinovaní. Okrem toho jeho analytici tvrdili, že sovietske strategické bombardéry majú omnoho väčšiu schopnosť doletu ako to bolo v skutočnosti a taktiež preháňali v súvislosti s presnosťou a produkciou sovietskych medzikontinentálnych rakiet. (http://bailey83221.livejournal.com/51190.html)

Keď správa prenikla na verejnosť, vyvolala vlnu anti-komunistickej hystérie. Dôvodom, prečo sa jej v tej dobe prevažne verilo bol fakt, že „Team A“, ktorý bol v rámci experimentu súperom „Teamu B“ bol zložený z analytikov CIA nižšej triedy čo bolo dôsledkom zmien v tejto spravodajskej agentúre po „Halloweenskom masakre“. „Team B“ bol naopak zložený z neporovnateľne skúsenejších expertov, ktorí sa však nechali pri analýze viesť neokonzervatívnou ideológiou. CIA na čele s Bushom st. napriek tomu okamžite označil výstupy „Teamu B“ za fantázie a výmysly. Rovnaký postoj zaujal aj Henry Kissinger a ďalší umiernení politici.

Rumsfeld sa však napriek tomu snažil túto štúdiu prezentovať ako relevantný materiál čo v konečnom dôsledku prispelo k tomu, že jednania so ZSSR za Carterových čias nezaznamenali žiadny výrazný úspech a následne za Reagana došlo k masívnemu nárastu výdavkov na zbrojenie.

Neokonzervatívci však z výsledkov tohto experimentu napriek jeho psychologickým dopadom na verejnosť neťažili ihneď. Keď bol v roku 1976 zvolený za prezidenta Jimmy Carter úloha neokonzervatívcov v jeho admistratíve bola dočasne marginalizovaná. Ich to však nezlomilo, keďže v mladosti sa inšpirovali trockistickými ideálmi – to znamenalo, že boj za ich ideály je bojom na dlhé trate, teda na celý život. Po zvolení Cartera sa vytvorila neformálna nezisková organizácia „Committee on the Present Danger“ (CPD), v ktorej boli zastúpení najtvrdší neokonzervatívci a zahraničnopolitickí jastrabi 70.rokov z radov demokratov aj republikánov. CPD predstavovala opozíciu voči Carterovej zahraničnej politike a po zvolení Reagana v roku 1980 (ktorý sa stal predsedom CPD) sa 32 jej členov dostalo do jeho administratívy – z toho 20 do národnobezpečnostného aparátu. Tým sa pozície neokonzervatívcov neuveriteľne posilnili.

Reaganovej administratíve sa podarilo presvedčiť americkú verejnosť, že USA hrozí bezprostredné riziko zo strany ZSSR a to napriek tomu, že sovieti boli na pokraji ekonomického kolapsu. Až pád sovietskeho systému ukázal, že Reaganova administratíva preháňala a zastrašovala občanov zbytočne. Teda nie úplne zbytočne. Za Reagana totiž vojensko-priemyselný komplex vďaka štátnym zákazkam nadobudol nebývalé rozmery. (Unger C.: Fall of the House of Bush, str. 55-58)

2.2 Pád bipolarity

Po zvolení Georga Busha st. za prezidenta v roku 1988 sa neokonzervatívci viac-menej ocitli mimo hry. Zdalo sa, že ich ďalšie pôsobenie v politike stratilo po páde ZSSR svoje opodstatnenie. Okrem toho boli v očiach verejnosti zdiskreditovaní viacerými aférami z Reaganových čias. Išlo najmä o škandál Irangate z roku 1986, keď na verejnosť prenikli informácie, že USA za pomoci Izraela predávali Iránu zbrane s cieľom oslobodiť amerických rukojemníkov zadržiavaných v Libanone islamistami napojenými na iránsky režim. To bolo v rozpore s Reaganovou filozofiou nevyjednávania s teroristami. Horšie bolo ešte to, že zisk z predaja zbraní mal byť použitý na pomoc povstalcom v Nikaraguy, pričom Kongres krátko predtým odmietol povstalcom poskytovať akúkoľvek podporu.

Do aféry bolo zapletených niekoľko osôb, ktoré si v roku 2001 vybral George Bush ml. do svoje administratívy – išlo konkrétne o Elliota Abramsa, Otta Reicha, Johna Negroponteho a Johna Poindextera. Do Irangate bol zapletený aj Michael Leeden, ktorý v roku 2002 stál za informačnou hrou ohľadom snahy Iraku získať urán z Nigeru pre svoj údajný jadrový program. Časom sa ukázalo, že išlo o podvrh.

Paul Wolfowitz

Ako bolo spomenuté, väčšina neokonzervatívcov stratila po zvolení Busha st. svoje vládne posty. Výnimkou bol Paul Wolfowitz, ktorý sa dostal do funkcie zástupcu ministra obrany. Do čela ministerstva obrany bol vymenovaný Dick Cheney. Keď sa vo februári 1991 skončila Prvá iracká vojna a Saddám Husajn nebol koaličnými silami zvrhnutý, Wolfowitz pociťoval obrovské sklamanie. V roku 1998 sa pred kongresovou komisiou vyjadril, že bolo obrovskou chybou, že iracký režim bol v podstate ponechaný nedotknutý. Tvrdil, že bolo nemorálne, že americké sily sa po februári 1991 len prizerali ako Husajn naďalej vraždil vlastných spoluobčanov. (http://www.globalsecurity.org) V reakcii na sklamanie z Iraku Wolfowitz so svojím námestníkom Lewisom „Scooter“ Libbym píše svoj strategický plán s názvom „The Defense Planning Guidance“, ktorý neskôr dostal názov „Wolfowitzova doktrína“ a po roku 2001 bol inšpiráciou pre „Bushovu doktrínu“. Wolfowitz vo svojom pláne píše, že USA sa musia snažiť udržať si pozíciu jedinej svetovej supermocnosti. Pre tento cieľ je potrebné sa uchyľovať k prostriedkom odstrašenia – teda eliminovať možnosti objavenia sa akéhokoľvek mocenského vyzývateľa. Namiesto spoliehania sa na organizácie kolektívnej bezpečnosti je užitočnejšie vytvárať ad hoc koalície, presne ako to vyhlasoval Bush pred začiatkom Druhej irackej vojny v roku 2003. Za hlavný strategický cieľ Američanov považuje zaistenie prístupu k blízkovýchodnej rope. (http://www.historycommons.org) V marci 1992 plán napísaný len pre interné potreby Pentagonu prenikol prostredníctvom New York Times na verejnosť čo vyvolalo kontroverzné reakcie.

Keď bol v novembri 1992 za prezidenta zvolený Bill Clinton, Wolfowitz odišiel z vládnej politiky podobne ako Dick Cheney. Ten však na rozdiel od Wolfowitza neľutoval skutočnosť, že Husajnov režim nebol zvrhnutý. Argumentoval, že ak by americké sily zvrhli Husajna, museli by zostať v Iraku ako okupanti niekoľko rokov, pričom by boli zatiahnuté do občianskej vojny medzi jednotlivými irackými frakciami, čo by destabilizovalo región a oslabilo USA. Svoj názor zmenil ako viceprezident počas Druhej irackej vojny. Po Clintonovom víťazstve sa Cheney stal riaditeľom ropného koncernu Halliburton.

Počas 90.rokov sa otázka neokonzervativizmu koncentrovala najmä na problém zvrhnutia Husajna. V roku 1997 bol založený neokonzervatívny think-tank s názvom „Projekt pre nové americké storočie“ (PNAC). Medzi jeho základné princípy patrilo odmietanie izolacionistických tendencií Clintonovej vlády a prevzatie americkej zodpovednosti za svetovú bezpečnosť. To sa môže dosiahnuť len zvýšením obranných výdajov, posilňovaním spojenectiev s demokratickými režimami a zabezpečením ekonomickej a politickej slobody vo svete. Svetová bezpečnosť je totiž neodlučiteľne spojená s bezpečnosťou a strategickými záujmami USA. Základom je zabrániť, aby krízy ohrozujúce stabilitu sveta vôbec vznikli. Táto stratégia očividne čerpá z Wolfowitzovej doktríny. V roku 1998 členovia PNAC napísali Clintonovi list, v ktorom ho vyzývajú na odstránenie Husajna. (http://www.newamericancentury.org) Pod list sa podpísali Paul Wolfowitz, Richard Perle, Donald Rumsfeld, William Kristol (syn Irvina Kristola), Elliot Abrams, Francis Fukuyama, Robert Kagan, John Bolton a ďalší vplyvní neokonzervatívci.

Veľmi dôležitou bola aj štúdia z roku 1996 s názvom „Clean Break: A New Strategy for Securing the Realm“, ktorú pripravil Richard Perle pre vtedajšieho izraelského premiéra Benjamina Netanyahua. Išlo o novú stratégiu zaistenia izraelskej bezpečnosti, ktorá predpokladá ukončenie mierových rozhovorov s palestínskym vedením a vystupovanie z pozície sily voči Palestínčanom. V praxi to malo znamenať opustenie od politiky „pôda za mier“. Perle taktiež odporúčal Izraelu, aby zaútočil vojensky na Sýriu a so Sýriou spriaznené skupiny v Libanone. V správe sa tiež spomína silový zásah voči Iraku a Iránu. (http://www.iasps.org/strat1.htm)

Viacerí neokonzervatívci sa angažovali aj v neformálnom zoskupení s názvom „Blue team“, ktorého cieľom bolo posilniť americké väzby voči Taiwanu a zaujať tvrdší postoj voči Číne. (http://www.againstbombing.org)

3. Roky Georga Busha ml.

3.1 11.september 2001 a invázia do Iraku

Keď George Bush oznámil v roku 1999, že sa chystá kandidovať na prezidenta, za svojich zahraničnopolitických poradcov si zvolil Wolfowitza a Rumsfelda ale taktiež aj umiernených pragmatických realistov Colina Powella a Condoleezzu Riceovú. V tom období sa Bush ohľadom zahraničnej politiky vyjadroval skôr v duchu politického realizmu. V januári 2001 po jeho uvedení do úradu obsadil Rumsfeld post ministra obrany, Wolfowitz sa stal jeho zástupcom a Lewis „Scooter“ Libby sa stal šéfom tímu viceprezidenta Dicka Cheneyho. Za ministra zahraničných vecí bol vymenovaný Colin Powel, ktorý pôsobil ako protiváha spomínaným jastrabom.

11.septembra 2001 došlo k útokom na New York a Washington pričom zodpovednosť podľa Busha mala niesť teroristická sieť al-Kájda, ktorá sa ukrývala v Afganistane za podpory tamojšieho hnutia Taliban. Popri tom mal byť za útoky zodpovedný aj Irak na čele so Saddámom Husajnom. Tu sa už prejavil vplyv neokonzervatívcov na prezidenta, keďže neexistovali žiadne dôkazy spojenia medzi 11.septembrom a irackým režimom. Útok na Irak však zodpovedal klasickým neokonzervatívnym strategickým predstavám.

Po invázii do Afganistanu začali neokonzervatívci pripravovať americkú ale aj svetovú verejnú mienku na útok proti Iraku. V tomto bode začali rozohrávať svoju veľkú hru. Dick Cheney vytváral nátlak na CIA a ďalšie spravodajské agentúry, aby našli dôkazy o údajných irackých zbraniach hromadného ničenia a prepojení Iraku na al-Kájdu. Všetky spravodajské výstupy začali byť spolitizované a viceprezident si dokonca vytvoril alternatívny spravodajský tím, ktorý mal hľadať a zverejňovať potrebné dôkazy. Na verejnosť sa dostáva nová Národná bezpečnostná stratégia (resp. Bushova doktrína), ktorá ideovo čerpá z Wolfowitzovej doktríny. (http://www.whitehouse.gov/nsc/nss/2002/index.html)

Bushovi sa medzitým čoraz intenzívnejšie snažil presvedčiť medzinárodné spoločenstvo, že Husajn predstavuje najväčšiu hrozbu pre svetovú bezpečnosť. Odvolával sa najmä na vyfabrikované informácie o snahe Iraku získať urán z Nigeru pre vývoj jadrových zbraní. Za touto dezinformáciou stál neokonzervatívec Michael Leeden, ktorého sme už spomínali v súvislosti s aférou Irangate.

Invázia do Iraku sa začala 20.marca 2003 pričom sa nikdy priamo nedokázalo, že by Irak vyvíjal zbrane hromadného ničenia alebo mal prepojenie na al-Kájdu. V Iraku sa neustále bojuje aj keď sa bezpečnostná situácia za posledný rok výrazne zlepšila. Amerika je však stále v kríze. Bushom vyhlásená vojna proti teroru stále nedospela do svojho víťazného konca a zdá sa, že sa čoraz viac začína podobať na boj s veternými mlynmi. Najmä keď Taliban v Afganistane opäť naberá na sile a islamistické sily sa aktivizujú čoraz viac v Pakistane, Somálsku, Jemene atď.

USA si okrem toho zhoršili vzťahy s Ruskom po ťahaniciach ohľadom nezávislosti Kosova a krátkeho konfliktu v Gruzínsku. Rusko sa v Eurázijskom priestore snaží presadzovať svoje záujmy a spochybňuje Bushom vyhlásený unilateralizmus. Rovnaký pohľad má na americkú globálnu stratégiu aj Čína, čo ju vedie k spojenectvu práve s Ruskom. Ide o kombináciu, z ktorej mal za Studenej vojny Henry Kissinger hrôzu. Americká zahraničná politika pod vplyvom neokonzervativizmu teda vyvolala nestabilitu v oblasti Blízkeho východe, regiónu ktorý považuje za kľúčový pre americké strategické záujmy. Oslabila prestíž a uznanie USA vo svete a spôsobila, že sa hlavný mocenský vyzývatelia americkej hegemónie začínajú čoraz viac zbližovať, pričom ich platformou je hlavne „Šanghajská organizácia spolupráce“, ktorá má vplyv nad priestorom celej Strednej Ázie – regiónu, ktorý má zabezpečiť svojim zásobami ropy a zemného znižovanie závislosti USA od Blízkeho východu.

S neokozervativizmom to teda nevyzerá ružovo. Len 4% Američanov si myslia, že ich krajina je na tom lepšie ako bola na začiatku Bushovho prezidentovania. Bush bol v dôsledku rastúcej nepopularity nútený „hodiť cez palubu“ niekoľko svojich jastrabov. Ako prvý na to doplatil Richard Perle, ktorý bol po obvineniach z konfliktu záujmov v roku 2003 nútený odstúpiť z postu predsedu Komisie pre obrannú politiku v Pentagone. Perle mal byť údajne napojený na istú firmu, ktorá mala dostávať zákazky súvisiace s irackou vojnou. Lewis „Scooter“ Libby sa zase dostal pred federálny súd za únik informácií CIA a musel odstúpiť z postu šéfa tímu viceprezidenta a jeho národnobezpečnostného poradcu. Paul Wolfowitz sa po svojom odchode z postu zástupcu ministra obrany stal v roku 2005 šéfom Svetovej banky. Po niekoľkých aférach súvisiacich s rodinkárstvom a milostnou aférou so svojou podriadenou Shahou Rizovou bol Wolfowitz úplne zdiskreditovaný a rezignoval. V novembri 2006 si zase najvyššie velenie armády v mene niekoľkých vysokopostavených generálov vynútilo odchod Donalda Rumsfelda z postu ministra obrany, čo bol v americkej histórii krok absolútne bezprecedentný. Dôvodom bola Rumsfeldova neúspešná stratégia v Iraku. Prezident Bush ho nahradil umierneným Robertom Gatesom. Podobne ako realistu Colina Powella nevystriedal žiadnym neokonzervatívcom ale Condolleezou Riceovou, ktorá vyznáva pragmatický prístup k zahraničnej politike.

Po druhom Bushovom zvolení sa neokozervatívne idei v rámci jeho administratívy držali relatívne na uzde. Výsledkom však nebolo žiadne podstatné zlepšenie v americkej zahraničnej politike ale skôr len vyhýbanie sa zásadným chybám – ako napr. invázii do Iránu. 4.novembra 2008 si teda americký národ zvolil za 44.prezidenta Baracka Obamu, ktorý s prehľadom porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina. Išlo o jednoznačné víťazstvo, keďže Obama získal 365 voliteľských hlasov kým McCain iba 162. Celkovo však za Obamu hlasovalo 65 mil. Američanov kým za McCaina 57 mil. Ak sa na výsledok volieb pozrieme z tohto hľadiska, nezdá sa až natoľko, že by mal Obama zdrvujúcu prevahu v podpore od svojich spoluobčanov. V percentách ide o pomer 52,6% - 46,1%. Mali by sme si preto položiť otázku, prečo až 46,1% voličov hlasovalo za McCaina, ktorý sa od Busha až natoľko ideologicky nedištancoval ako by sa na prvý pohľad zdalo. Najmä vo svojej rétorike týkajúcej sa blízkovýchodnej politiky McCain zdieľal do veľkej miery postoje odchádzajúceho prezidenta.

Na základe toho si dovolím skonštatovať, že neokonzervatívne myšlienky napriek veľkej miere zdiskreditovania v americkej politike nie sú mŕtve a ani im smrť tak rýchlo nehrozí. Ak chceme nájsť odpoveď na otázku, ako sa bude vyvíjať neokonzervatívne myslenie do budúcnosti, musíme sa najprv detailnejšie pozrieť na aktivity tradičných spojencov neokonzervatívcov – americkej pro-izraelskej lobby, kresťanskej pravice a vplyvných podnikateľských a akademických kruhov.

4. Spojenci neokonzervatívcov

4.1 Americká pro-izraelská lobby

Pôsobenie neokonzervatívcov v americkej politike je obľúbenou témou rôznych konšpiračných teórií súvisiacich so židovským sprisahaním, ktoré má ovládnuť svet. Práve Židia majú byť tým „mužom za oponou“, ktorý hýbe nitkami v spletitom svete najvyšších politických kruhov Washingtonu.

Pochopiteľne ide o fantazmagórie ľudí, ktorí nevidia a nechápu skutočné súvislosti americkej a medzinárodnej politiky a je pre nich jednoduchšie všetko zlo hádzať na židovských bankárov a sionistov. Na druhej strane každá konšpiračná teória v sebe obsahuje aspoň nejaký reálny základ. V tomto prípade je pravdou, že väzby medzi viacerými významnými neokonzervatívcami, americkými židovskými záujmovými skupinami a štátom Izrael sú dlhodobo veľmi pevné.

Najzákladnejším faktom, ktorý núti niektorých ľudí vnímať neokonzervatívcov ako sionistických sprisahancov je skutočnosť, že viacero ich prominentných členov a taktiež otcov neokonzervativizmu je židovského pôvodu. Patria medzi nich Max Schachtman, Irving Kristol, Norman Podhoretz, Paul Wolfowitz, Elliot Abrams, Douglas Feith (zástupca ministra obrany pre obrannú politiku v prvej Bushovej vláde), Richard Perle a mnohí ďalší. Aj samotný Lev Trockij, ktorého myšlienky v mladosti inšpirovali súčasných neokonzervatívcov pochádzal zo židovskej rodiny.

Na základe spomenutých mien je len prirodzené, že neokonzervatívne hnutie tradične prejavovalo veľké sympatie k sionizmu a záujmom Izraela. Dôležité sú najmä väzby medzi neokonzervatívcami a židovskými lobbystickými organizáciami, ktorými sú: „American Israel Public Affairs Committee (AIPAC), „Jewish Institute for National Security Affairs“ (JINSA), „Washington Institute for Near East Policy“ (WINEP), „Conference of Presidents of Major American Jewish Organizations“ atď. Tieto spomenuté organizácie sú pravicového zamerania, názorovo blízke strane Likud bývalého izraelského premiéra Benjamina Netanyahua, ktorý sa vyznačoval jastrabou zahraničnou politikou. Vo všeobecnosti možno povedať, že sú oponentmi vytvorenia Palestínskeho štátu a tvrdo sa vyjadrujú voči sťahovaniu izraelských osadníkov z palestínskych území. Pochopiteľne v USA existujú aj ľavicovo zamerané lobbystické skupiny ako napr. „Americans for Peace Now“, ich väzby na neokonzervatívcov sú však minimálne ako aj ich vplyv na Kogres a Biely dom.

Pre lepšie pochopenie lobbystického vplyvu je však potrebné uviesť špecifiká vzťahu medzi Izraelom a USA. Izrael je najväčším príjemcom americkej zahraničnej pomoci od Druhej svetovej vojny. Do roku 2007 predstavovala táto suma asi 140 mld. USD. V súčasnosti je ročná asistencia Izraelu zhruba vo výške 3 mld. USD, čo je 1/5 rozpočtu USA pre zahraničnú pomoc. Izrael je pritom rozvinutý priemyselný štát, ktorého HDP sa pohybuje na úrovni HDP Španielska alebo Južnej Kórei. Izrael je tiež jediný príjemca americkej pomoci, ktorý nemusí presne vykazovať, akým spôsobom prijaté finančné prostriedky použije. USA tiež podporujú Izrael aj v diplomatickej sfére. Od roku 1982 vetovali Američania 32 rezolúcií OSN, ktoré boli voči Izraelu kritické. Washington taktiež dlhodobo blokuje snahu moslimských krajín predložiť otázku izraelského jadrového programu inšpektorom „Medzinárodnej agentúry pre jadrovú energiu“. (Mearsheimer J., Walt S.: The Israel Lobby and US Foreign Policy, str. 23-49).

Najsilnejšou zo spomínaných lobbystických skupín je AIPAC. Táto organizácia si dlhodobo uplatňuje najväčší vplyv v Kongrese. Bolo by však nepravdou tvrdiť, že medzi AIPAC a neokonzervatívcami existuje nejaký výnimočne exkluzívny vzťah. AIPAC totiž dokázal úspešne lobovať aj za čias prezidenta Clintona (aj keď je pravda, že republikáni mali až do roku 2006 v Kongrese miernu prevahu). AIPAC si dokáže totiž uplatňovať vplyv aj na demokratických kongresmanov.

Medzi najznámejšie zákony, ktoré sa podarilo AIPAC presadiť patrí napr. „Iran-Libya Sanctions Act“ z roku 1996, ktorý uvaľuje sankcie na zahraničné firmy investujúce viac ako 40 mil. USD do iránskeho a líbyjského ropného priemyslu. Obe komory Kongresu schválili zákon takmer jednohlasne a to napriek protestom Európy. Veľmi zaujímavé je, že proti zákonu brojil aj Dick Cheney ako riaditeľ ropného koncernu Halliburton. Zákon bol prijatý v čase keď sa v Iráne k moci dostal umiernený Mohammad Chatámi snažiaci sa o uzmierenie s USA. (http://edition.cnn.com)

„Iran-Libya Sanctions Act“ slúži ako dobrý príklad toho, že AIPAC dokázal ovplyvňovať Washingtonskú politiku aj v časoch, keď boli neokonzervatívci viac-menej odstavení od moci. Koho zaujíma podrobnejšie legislatíva presadená prostredníctvom AIPAC nech klikne na http://www.aipac.org. Pre nás je však dôležitejšia väzba medzi pro-izraelskou lobby a konkrétnymi neokonzervatívcami. Vzhľadom na obmedzený rozsah práce uvediem len niekoľko príkladov, čitateľom však odporúčam siahnuť po vynikajúcej knihe Johna Mearsheimera (profesor politických vied na Chicagskej univerzite) a Stephena Walta (profesor medzinárodných vzťahov na Harvarde) „The Israel Lobby and US Foreign Policy“, ktorá vyšla v roku 2007 a opisuje vzťah medzi USA a Izraelom od roku 1948.

Väzby medzi lobby a neokonzervatívcami sa dajú veľmi dobre ilustrovať najmä na politike Bushovej administratívy. Avšak už predtým, ako Bush ml. zasadol do prezidentské úradu počas 90.rokov neokonzervatívci zastávali silné pro-izraelské stanoviská. Už Wolfowitzova doktrína v roku 1992 vyzdvihovala dôležitú úlohu Izraela pre americké záujmy na Blízkom východe (čo sa však dá ľahko spochybniť, keďže v súčasnosti Izrael predstavuje jeden z hlavných zdrojov napätia medzi USA a moslimským svetom). Pokračovalo to v roku 1996 vydaním spomínanej Perleho štúdie „Clean Break: A New Strategy for Securing the Realm“. Keď sa Bush dostal k moci začali neokonzervatívci tlačiť na to, aby sa princípy Perleho štúdie aplikovali do praxe o čo sa pokúšal aj Netanyahu, ktorému ale zväzoval ruky Clinton. Významným bol aj rok 1998, keď sa Perlemu, Wolfowitzovi a lobbystom z JINSA podarilo v Kongrese presadiť „Iraq Liberation Act“, ktorý v podstate legitimizoval výmenu režimu v Iraku. (http://thomas.loc.gov)

Existuje veľa teórií, ktoré vyhlasujú, že motívom, pre ktorý USA napadli Irak a vyhrážajú sa inváziou do Iránu bola najmä snaha vyhovieť izraelským záujmom, čo bolo výsledkom vplyvu židovských lobystov. Podľa môjho názoru ide o veľmi zjednodušené tvrdenie tvorcov konšpiračných teórií, keďže v celom prípade zohrávala svoju úlohu napr. aj zbrojná lobby a ďalšie záujmové skupiny. Faktom však je, že americké pro-izraelské skupiny ale aj štát Izrael boli veľmi dôležité v procese prípravy verejnej mienky na irackú inváziu a doteraz zohrávajú rovnako významnú rolu pri verejnej kampani voči Iránu a jeho jadrovému programu. Skúsme to však objasniť bližšie.

Izrael a Irak boli dlhoročnými nepriateľmi a to najmä v 70.rokoch, keď Irak tajne vyvíjal jadrové zbrane. Izrael v roku 1981 však v rámci tajnej leteckej operácie zničil iracký reaktor v Osiraku. Izrael v roku 1991 s radosťou uvítal zásah medzinárodnej koalície voči Husajnovi. Rovnako s nadšením prijal Netanyahu v roku 1996 štúdiu „Clean Break“ a keď sa v roku 2001 začalo reálne hovoriť o zvrhnutí Husajna, izraelskí politici opäť prejavovali nadšenie. Dokonca už 26. februára 2001 Ariel Sharon povedal pre denník Haaretz, že Irak predstavuje najväčšie nebezpečenstvo pre regionálnu stabilitu. Bolo to polroka pred útokmi z 11.septembra, čo môže poslúžiť ako dôkaz, že americká invázia do Iraku bola v prirodzenom izraelskom záujme. Na jar 2002 zase Benjamin Netanyahu na svojej návšteve v USA varoval verejnosť, že Irak naďalej pokračuje vo výrobe jadrových zbraní, ktoré môže Husajn poskytnúť teroristom, aby ich použili na americkom území. Okrem toho vyhlasoval, že pád Husajnovho režimu by uľahčil riešenie situácie s Palestínčanmi.
(http://findarticles.com/p/articles/mi_hb6506/is_/ai_n28955622)

Popri tom viaceré pravicové pro-izraelské skupiny verejne agitovali za útok na Irak. Okrem toho tak učinil aj Jack Rosen, prezident „Amerického židovského kongresu“ alebo Mortimer Zuckerman, ktorý stál na čele „Conference of Presidents of Major American Jewish Organizations“ (http://www.jewishworldreview.com) AIPAC výnimočne nepropagoval vojnu priamo, ale všade vyhlasoval, že bude za každých okolností podporovať záujmy Izraela. Zaujímavé však je, že Condolleezza Riceová v roku 2000 v článku vo Foreign Affairs argumentovala, že ak Irak získa zbrane hromadného ničenia, nebude to žiadna katastrofa, keďže odstrašujúca sila USA odradí Husajna od akéhokoľvek pokusu ich použiť. (http://www.foreignaffairs.org) O dva roky neskôr však všade panovala hystéria zo Saddámového arzenálu, ktorého potenciálna sila mala pre Židov predstavovať riziko ďalšieho Holokaustu. Aspoň v tomto duchu sa niesli príspevky neokonzervatívnych a pravicových pro-izraelských žurnalistov, ako napr. od Američana Charlesa Krauthammera, víťaza Pulitzerovej ceny židovského pôvodu. Všetci jemu podobní vyzývali, aby sa nezabudlo na politiku „appeasmentu“ z Mníchova, Husajn bol prirovnávaný všade k Hitlerovi a odporcovia vojny zase k Nevillovi Chamberlainovi.
(http://www.weeklystandard.com)

Nesmieme tiež zabudnúť, že v „The Office of Special Plans“ (OSP), ktorý zriadil Rumsfeld s cieľom nájsť dôkazy o prepojení Husajna na al-Kájdu, pôsobili ľudia blízky nielen neokonzervatívcom (Wolfowitz, Feith) ale aj izraelským lobbystom. Spravodajsky sa na jeho činnosti podieľal aj Michael Makovsky, ktorý predtým pracoval pre izraelského premiéra Ariela Sharona, David Schenker z WINEP a ďalší ľudia stotožňujúci sa s politikou izraelskej strany Likud. (http://www.fpif.org) Azda úplne najdôležitejším bolo vyhlásenie izraelského Ministra pre infraštruktúru Yosefa Paritzkyho, ktorý v apríli 2003 oznámil, že Izrael zvažuje obnovenie ropovodu z irackého Mosulu do izraelskej Haify, ktorý bol zničený v roku 1948. (http://www.hinduonnet.com) Podobne sa nechal počuť aj Netanyahu, ktorý v júni 2003 povedal pre Reuters, že obnova ropovodu je v izraelskom záujme. Prísľub o výstavbe ropovodu mal dať pro-izraelským lobbystickým skupinám aj Ahmed Chalabi, ktorý stál v tom čase na čele „Irackého národného kongresu“, podporovaného americkou vládou. ((Mearsheimer J., Walt S.: The Israel Lobby and US Foreign Policy, str. 252) Chalabi sa neskôr stal irackým ministrom pre ropný priemysel.

Na základe všetkých týchto faktov, by sa mohlo zdať, že USA boli hnané do vojny s Irakom židovským sprisahaním. Nespochybniteľné určite je, že neokonzervatívci židovského pôvodu ako Wolfowitz, Perle, Feith a ďalší prejavovali voči Izraelu veľký stupeň náklonnosti a v ich kalkuláciách ohľadom irackej invázie hral izraelský faktor určite relevantnú úlohu. Dôkazom môže byť „Clean Break“, ktorý spájal transformáciu a demokratizáciu Blízkeho východu so zaistením izraelskej bezpečnosti. Určite však presadzovanie záujmov židovského štátu nebolo hlavným motívom neokonzervatívcov. Skôr si neokonzervatívci uvedomovali, že ich predstavy o americkej stratégie pre 21.stor spísané už vo Wolfowitzovej doktríne sú komplementárne ba až identické s bezpečnostnými záujmami Izraelu. Obe strany sa teda snažili využiť v otázke irackého konfliktu jeden druhého resp. si vzájomne pomôcť. Hoci napr. u Wolfowitza boli zrejme dôležité aj morálne a idealistické dôvody, keďže sám povedal, že k politike sa v mladosti dostal po úvahách nad smrťou svojich príbuzných v koncentračných táboroch.

Po odstúpení viacerých neokonzervatívcov z Bushovej administratívy sa vplyv izraelskej lobby na Biely dom čiastočne znížil. Stále si však dokáže udržovať vplyv na Kongres aj keď k excesom a manipuláciám ako tomu bolo v afére s OSP v súčasnosti nedochádza. Čo sa týka záujmov neokonzervatívcov a lobbystov, tie zostávajú stále podobné. Môžeme to vidieť dennodenne napr. ohľadom mediálnej kampane voči Iránu. Stoja za ňou presne tí istí ľudia, ktorý pred siedmymi rokmi začali medzinárodné spoločenstvo a Ameriku štvať proti Iraku.

4.2 Kresťanská pravica

Keď bol súčasný americký prezident George Bush ešte chlapcom trpel intenzívnym pocitom menejcennosti. Dôvodom bol tlak, ktorý bol na neho vyvíjaný s cieľom vyrovnať sa svojmu otcovi, ktorý bol v jeho očiach vždy velikánom. George Bush st. na strednej škole aj na Univerzite Yale patril medzi najlepších športovcov a jeho študijné výsledky boli taktiež vynikajúce. Mladý George si teda idealizoval svojho otca no súčasne sa počas jeho študentských rokov začali prejavovať sklony k rebelantstvu a alkoholizmu. Išlo o podvedomé pohŕdanie a vzburu voči vysokým nárokom, ktoré boli na neho v súvislosti s otcom neustále kladené. Situáciu ešte zhoršovala jeho matka, ktorá bola na deti nadmerne prísna, neraz aj citovo chladná a neustále povzbudzovala súťaživosť medzi súrodencami. (http://www.dawn.com) Oliver Stone sa túto fázu Bushovho života ako aj jeho prezidentské úradovanie snaží vykresliť vo svojom najnovšom filme „W“. (http://www.youtube.com)

Keď Bush ml. začal v roku 1972 študovať na Harvarde, priepasť medzi ním a rodičmi sa ešte viac prehĺbila. V prostredí snobského Harvardu, ktorý mu pripomínal novoanglický snobizmus jeho vlastného otca (v tom čase veľvyslanca pri OSN) sa snažil odlíšiť tým, že si osvojil imidž jednoduchého kovboja a rebelanta a jeho alkoholizmus sa zhoršoval. Po ukončení univerzitného štúdia odmietol nasledovať príklad svojho otca v politike a dal sa na ropný biznis v Texase, ktorý však v 80.rokoch postihla hospodárska stagnácia. Cena barelu ropy klesla zo 40 USD na 8 USD a ekonomické komplikácie mali aj psychologické a duševné dopady na obyvateľstvo. Práve v tom čase do Texasu dorazil svetoznámy kazateľ Arthur Blessit (http://www.blessitt.com) , ktorý z mnohých Texasanov urobil „znovuzrodených kresťanov“. Medzi nich patril aj Bush, ktorý dospel k záveru, že musí so svojím životom niečo urobiť. (zaujímavosťou je, že 3.apríla 2009 má byť v kinách uvedený film o Blessitovi – Bush bol „znovuzrodený“ 3.apríla 1984)

„Znovuzrodenými“ sa za posledné dve dekády stalo niekoľko miliónov Američanov. Veľký rozmach nastal hlavne v polovici 80.rokov keď USA postihla hospodárska aj morálna kríza. Federálny dlh sa neustále zvyšoval tak ako aj osobné zadĺženie občanov. Médiá boli plné korupčných škandálov zo sféry biznisu aj politiky. Práve v podmienkach izolácie a odcudzenia začali náboženské cirkvi (predovšetkým protestantské) poskytovať ľuďom pocit komunity, priateľstva a sociálneho kontaktu. Ako huby po daždi začali po celej krajine rásť kresťanské univerzity a stredné školy, začali sa organizovať kresťanské rockové festivaly pre mládež, stavať kresťanské zábavné parky, kresťanskí televízni kazatelia sa začali rovnať filmovým hrdinom, jednoducho protestantské cirkvi v nebývalej miere vytvorili a rozšírili vlastnú subkultúru, ktorej súčasťou sa stali desiatky miliónov Američanov.

Popri spoločenskom vplyve si začali protestantskí duchovní uplatňovať postupne aj vplyv politický. Postupné narastanie vplyvu protestantských cirkví však začalo už počiatkom 70.rokov. Pre celý vývoj mali kľúčový význam štyria ľudia: Francis Schaeffer (1912-1984), Jerry Falwell (1933-2007), Tim LaHaye (1926) a Paul Weyrich (1942).

O Schaefferovi sa hovorí, že znamená pre kresťanskú pravicu to, čo Marx pre Marxizmus. Schaeffer bol povolaním presbyteriánsky evanjelista, ktorý v roku 1955 so svojou ženou založil misionársku komunitu vo švajčiarskych Alpách. Tam sa venoval práci so študentami, s ktorými vedel nájsť spoločnú reč. Schaeffer totiž nebol žiadny obmedzený fanatik ale rozhľadený muž, ktorý s mládežou otvorene rozoberal hudbu Beatles, Boba Dylana alebo Sarterovu filozofiu. Vďaka svojej misionárskej práci si postupne získal medzinárodnú uznanie a v roku 1965 sa vrátil do USA, aby mohol kázať. Následne sa začal venovať aj literárnej činnosti, v ktorej napr. potraty prirovnával k Holokaustu a tvrdil, že od Darwinovej evolučnej teórie nie je ďaleko k nacizmu. Amerických kresťanov začal vyzývať na kultúrnu vojnu so sekularistami – išlo o reakciu na študentskú revoltu a černochmi inšpirované hnutie za ľudské práva. Jeho popularita stále stúpala.

Jerry Falwell sa stal v roku 1956 ako mladý pastor zakladateľom „Thomas Road Baptist Church“ a začal vystupovať v televízii a rozhlase so svojím programom „Old Time Gospel Hour“. Jeho hviezda začala stúpať v roku 1962, keď Najvyšší súd zakázal modlitby v amerických školách a najmä v roku 1973 keď Najvyšší ústavný súd v prípade Row vs Wade zlegalizoval potraty.

Onedlho na to dostal Falwell telefonát od Schaeffera, ktorý mu zložil poklonu za jeho rečnícke nadanie a charizmu, ktorú na verejnosti prejavoval pri kázaní. Schaeffer povedal Falwellovi, že je jeho povinnosťou rozširovať verejný boj za kresťanskú vec. O niečo neskôr sa Falwell spoznal aj s Timom LaHayem, ktorý vyštudoval na ultrakonzervatívnej Univerzite Boba Jonesa v Južnej Karolíne. Skúsme však najprv stručne opísať, kým Tim LaHaye v skutočnosti je.

Pre LaHayeho bol Schaeffer vždy veľkou inšpiráciou a vo svojej knihe „Battle for the Mind“ (1980) zobrazuje Ameriku ako krajinu založenú na biblických tradíciách v obkľúčení sekularistov. Vyhlasuje v nej tiež, že kresťania musia z verejných úradov odstrániť všetkých sekularistov a nahradiť ich morálne čistými ľuďmi. LaHaye sa však najviac preslávil svojou 16-dielnou sériou románov s názvom „Left Behind“. (http://www.leftbehind.com/) Vykresľuje v nej udalosti pred druhým apokalyptickým príchodom Krista na Zem a politický, ekonomický a sociálny chaos, ktorý mu predchádza. Podľa LaHayeho majú milióny znovuzrodených kresťanov v momente Kristovho príchodu zmiznúť z povrchu zemského a objaviť sa v Božom kráľovstve (tzv.rapture) pričom sekularisti, hriešnici a neveriaci budú na Zemi čeliť prísnemu Božiemu súdu. Väčšina Európanov by považovala LaHayeho knihu len za rozprávku prípadne výmysly fanatika – v Amerike sa však majú veci inak. Z „Left Behind“ sa tam predalo viac ako 63 mil. exemplárov čo by samo o sebe nemuselo nič znamenať. Podľa prieskumov CNN/Time však v roku 2002 verilo až 59% v apokalyptický príchod Ježiša Krista. V 90.rokoch zase podľa Gallup 47% obyvateľov USA verilo, že svet bol stvorený pred 10 000 rokmi – teda verilo v doslovný výklad knihy Genesis. Podľa prieskumov ABC sa v posledných rokoch 83% Američanov hlási ku kresťanstvu, pričom 37% z nich označuje samých seba za „znovuzrodených kresťanov“, ktorých vnímanie domácej a svetovej politike sa v podstate stotožňuje s vnímaním sveta v románoch „Left Behind“. LaHaye bol v Amerike okrem toho v roku 2001 vyhlásený za najvplyvnejšieho pastora za posledných 25 rokov. Jeho vplyv neuveriteľne rástol a pred istým časom bola dokonca vydaná akčná počítačová hra s názvom „Left Behind: Eternal Forces“, v ktorej sa hráč stáva členom „kresťanského Talibanu“ s cieľom vytvoriť z USA teokratický štát. (http://www.gamespot.com) Vráťme sa však späť k Falwellovi.

J. Falwell a R.Reagan

V roku 1978 bolo v USA už 1 300 evanjelických rozhlasových a televíznych staníc s publikom vo výške asi 130 mil. Američanov. Z Falwella a jemu podobných bola skutočná hviezda. Po posmelení od Schaeffera sa Falwella rozhodol začať pôsobiť aj politicky. Veľmi nápomocným mu bol Paul Weyrich s pravicovo-katolíckou orientáciou. Weyrich sa v roku 1969 ako mladý asistent senátora Gordona Allota náhodou dostal na veľké zhromaždenie liberálnych síl, kde boli zástupcovia vplyvných think-tankov ako Brookings Institute a rôznych liberálnych a sekulárnych lobbystických skupín. Weyrich bol ohromený prepracovanosťou politickej stratégie sekularistov, liberálov a ľavičiarov a v roku 1973 s finančnou podporou magnáta Josepha Coorsa založil think-tank „Heritage Foundation“, ktorý mal pôsobiť ako protiváha liberálno-ľavicových think-tankov. Pred voľbami v roku 1980 sa Weyrich spojil s Falwellom a založili organizáciu „Morálna väčšina“. Za niekoľko týždňov sa im podarilo pre svoju vec získať 72 000 pastorov, ktorý začali po celej krajine mobilizovať kresťanov pred prezidentskými voľbami – favoritom kresťanov bol Ronald Reagan. Tomu sa po tejto celonárodnej mobilizácii podarilo dostať do Bieleho domu. Reagan sa teda stal prvým „prezidentom kresťanskej pravice“ (aj keď prvým bol viac-menej Jimmy Carter, ktorý sa však rýchlo od ideálov kresťanskej pravice dištancoval), ktorá však nezaspala na vavrínoch a rozvíjala sa ďalej. LaHaye v roku 1981 založil „Radu pre národnú politiku“ (CNP) ako voľnú koalíciu ropných miliardárov, kongresmanov, fundamentalistických kazateľov a pravicových lobbystov (zoznam hlavných členov CNP na http://www.nndb.com celkový zoznam je však verejnosti utajený) Za päť rokov sa podarilo CNP na svoju stranu získať 8,5 mil. registrovaných voličov a v roku 1984 Jerry Falwell dával oficiálne požehnanie zjazdu Republikánskej strany. Nezávislý think-tank „TheocracyWatch“ obvinil CNP zo zákulisných machinácií v radoch republikánov. (http://www.theocracywatch.org) Stúpenci Falwella sa dostali aj priamo do Reaganovej administratívy – James Watt ako prominentný člen Pentekostálnej cirkvi (odnož amerických protestantov) sa stal ministrom vnútra a Caspar Weinberger veriaci v doslovný výklad „Knihy zjavení“ obsadil post ministra obrany. Watt sa viackrát kvôli svojim radikálnym názorom zdiskreditoval. Na oslavách 4.júla napr. zakázal koncert skupiny Beach Boys ako nežiaduci element skazenej americkej kultúry a keď sa nezdržal výrokov na adresu černochov, žien, Židov a telesne postihnutých v radoch svojich podriadených, bol prinútený rezignovať. Reagan, ktorý mal vo svojej administratíve ľudí ako Watt a Weinberger sa často uchyľoval k apokalyptickej rétorike, aby polichotil svojim kresťanským voličom. Súperenie so ZSSR vždy označoval za boj o spasenie medzi USA a „Ríšou zla“ – teda ZSSR. (všimnite si podobnosť s rétorikou Georga Busha ml.)

V roku 1988 sa končilo druhé Reaganovo volebné obdobie a kresťanská-pravica sa začala obzerať po novom kandidátovi. George Bush ml. sa po svojom „znovuzrodení“ stal pomerne známym a vplyvným v kresťanských kruhoch, čo prispelo k získaniu prezidentského kresla pre jeho otca. Kresťanská pravica však bola čoskoro veľmi sklamaná, keďže zistila, že Bush st. na rozdiel od svojho syna nie je veľmi nábožensky založeným človekom. V roku 1992 to prispelo k jeho nezvoleniu do druhého funkčného obdobia. V týchto voľbách však neuspeli republikáni ale práve demokrat Bill Clinton. Dôvodom nebolo, že by sa rady „kresťanskej pravice“ preriedili ale skôr sklamanie z republikánskej politiky, keďže Bush st. porušil svoj najdôležitejší sľub a to nezvyšovať dane. Vďaka tomu sa sekulárni voliči republikánov v roku 1992 radšej priklonili na stranu demokratov. Clinton bol zvolený aj v roku 1996 no o štyri roky neskôr sa dostal do Bieleho domu konečne „znovuzrodený kresťan“ George Bush ml. Tým sa spojenectvo medzi neokonzervatívcami a kresťanskou, ktoré sa v podstate začalo po zvolení Reagana v roku 1980, ešte viac upevnilo. (Unger C.: The Fall of the House of Bush, str. 15-100)

Neokonzervatívcov a kresťanskú pravicu spája viacero spoločných bodov ich ideológie. V prvom rade ide o odpor voči ľavičiarstvu a liberalizmu v spoločenskej sfére (v ekonomike však obe hnutia vyznávajú liberálne princípy). Spoločnú reč nachádzajú aj vo sfére zahraničnej politiky aj keď inšpirácie sú trochu odlišné. Myslenie neokonzervatívcov bolo formované najmä pod vplyvom Studenej vojny a keď bol v nej ZSSR porazený, potrebovali si nájsť ďalšieho nepriateľa vo svojom boji o udržanie svetovej hegemónie – stal sa ňou islamistický terorizmus. Fakt, že to bol práve terorizmus pramení z toho, že neokonzervatívci potrebovali pre udržanie svojej hegemónie ovládať práve Blízky východ, kde sa po páde bipolarity do určitej miery vytvorilo mocenské vákuum. Preto už od Wolfowitzovej doktríny sa počítalo so zvrhnutím Husajna, pričom ďalším cieľom mal a stále má byť Irán – od Iránu už nie je ďaleko k zaisteniu pozícií v Strednej Ázii a prístupu k obrovským náleziskám ropy a zemného plynu v oblasti Kaspického mora. Pre tento cieľ mala slúžiť pochopiteľne aj invázia do Afganistanu. Neokonzervatívna stratégia sa však zasekla na Blízkom východe, kde čelí neustávajúcim problémom. Práve doterajšia koncentrácia na Blízky východ spája neokonzervatívcov s kresťanskou pravicou, ktorej veľká časť vyznáva teológiu dispenzacionalizmu. Podľa tejto kresťanskej teórie má byť druhý príchod Ježiša Krista na Zem sprevádzaný návratom Židov do Palestíny.(http://www.monergism.com) Preto kresťanská pravica podporuje Bushovu politiku na Blízkom východe v otázkach Izraela, Iránu aj Iraku. Záverečný boj medzi silami dobra a zla sa má totiž odohrať práve na Blízkom východe. Myšlienky dispenzacionalizmu majú svoje korene v 16.stor. v Anglicku, z ktorého sa postupne začali šíriť do Ameriky. Keď v roku 1948 vznikol štát Izrael, dispenzacionalizmus nabral znovu na sile. Z americkej kresťanskej pravice sa stal silný podporovateľ pravicového a radikálneho sionizmu – teda toho izraelského politického spektra, ktorý odmieta vytvorenie štátu pre Palestínčanov a sťahovanie izraelských osadníkov z okupovaných území.

Týmto spôsobom sa kresťanská pravica nespojila iba s neokozervatívcami ale aj s izraelskou pravicou – teda ľuďmi ako je napr. bývalý izraelský premiér Benjamin Netanyahu. Dalo by sa tu spomenúť veľmi veľa príkladov kedy kresťanská pravica v apokalyptickom duchu vyjadrovala podporu Izraelu ale vzhľadom na obmedzený rozsah práce uvediem len niekoľko. V lete 2006 počas vojny Izraelu s Hizballáhom Jerry Falwell povedal, že tento konflikt prerastie do totálnej vojny, po ktorej má na Zem zostúpiť Kristus. Povinnosťou nás všetkých podľa neho je modliť sa za Židov. (http://www.worldnetdaily.com) Známy televangelista John Hagee zase straší kresťanov s tým, že Irán rozpúta voči Izraelu jadrovú apokalypsu, pričom sa na jeho stranu pridá aj Rusko, ktoré bude viesť armády Antikrista zložené z moslimských štátov. To predznamená Deň posledného súdu pričom posledná bitka sa odohrá práve na Blízkom východe. Hageeho názory a vyhlásenia podobných kazateľov sú v USA veľmi vplyvné, najmä keď z Hageeho poslednej knihy sa predalo 700 000 kusov. (http://www.bookschristian.com) Podobné stanoviská však nezaujímajú len jednotlivý kazatelia ale aj organizácie ako „Zjednotení Kresťania pre Izrael“ (http://www.cufi.org/site/PageServer) alebo „Kresťanská akcia pre Izrael“ ( http://christianactionforisrael.org ) a ďalšie.

Nemôžeme samozrejme tvrdiť, že všetci členovia kresťanskej pravice sú tvrdými zástancami Izraela. Istá časť z nich sa o Izrael nezaujíma alebo dokonca Židov nemá v láske ba niektoré kresťanské frakcie sú vyslovene antisemitské. Väčšia časť z nich však s Izraelom (presnejšie by bolo povedať s pravicovým sionizmom) sympatizuje a čo je najdôležitejšie – sympatizujú s ním najmä prominentní vodcovia ako Tim LaHaye.

Nesmieme zabúdať, že súčasní Američania sú z veľkej časti potomkovia Angličanov, ktorí utekali zo svojej domovskej krajiny pred náboženskou perzekúciou. Boli to Puritáni, ktorí brali kresťanské náboženstvo veľmi striktne a súčasné americké protestantské cirkvi sú nasledovníkmi ich myšlienok. Idea o „Novom Jeruzaleme“, ktorý prišli Puritáni do Ameriky založiť je stále živá v mysliach miliónov Američanov, pre ktorých je základom ich duchovného dedičstva po predkoch. A aj keď mala neskoršia Americká revolúcia sekulárnu povahu, pričom sa presadilo vytvorenie svetského štátu, náboženstvo je stále silne zakorenené vo veľkej časti americkej spoločnosti. Práve preto trojuholník vytvorený medzi kresťanskou pravicou, pravicovou pro-izraelskou lobby a neokonzervatívcami nebude také jednoduché v budúcnosti zlomiť ani pre politika ako je Barack Obama.

4.3 Podnikateľská, mediálna a akademická sféra

Americkí neokonzervatívci sa tešia mimoriadnej podpore aj medzi bohatými biznismenmi, rešpektovanými akademikmi a vplyvnými mediálnymi magnátmi. Skúsme si teda urobiť stručný prierez zoznam ich podporovateľov.

Americký podnikateľský inštitút (AEI) – Je to jeden z najvýznamnejších konzervatívnych think-tankov v USA so silným príklonom k neokonzervatívnemu hnutiu a politike Busha ml. Medzi jeho členov patrí napr. Paul Wolfowitz, Richard Perle, Irving Kristol a ďalší neokonzervatívci. Z podnikateľských kruhov tam patria Lee Raymond (bývalý prezident Exxon Mobile), Christopher Galvin (bývalý šéf Motoroly), John Faraci (šéf International Paper – najväčšieho papierenského koncernu na svete), Lynne Cheney (manželka Dicka Cheneyho) a ďalšie dôležité osoby. Na čele AEI stojí Bruce Kovner, zakladateľ a predseda fondu „Caxton Associates, LLC“, ktorý patrí s objemom 14 mld. USD medzi 10 najväčších hedgeových fondov na svete. Kovner je veľmi záhadná osobnosť, ktorá napriek svojmu obrovskému majetku nie je mediálne príliš známy. Jeho „Caxton Associates, LLC“ sa dostal na 5.miesto rebríčku najneprehľadnejších hedgeových fondov. (http://www.hedgefundreader.com) Kovner nielenže stojí na čele AEI, ale jeho fond z veľkej časti zaisťuje financovanie tohto think-tanku. Dlhé roky sa pozná s Normanom Podhoretzom, ktorý o ňom vyhlasuje, že Kovner je výnimočne inteligentný a brilantný človek. V roku 2004 patril medzi ľudí, ktorý sa veľkým dielom pričinili o znovuzvolenie Busha. (http://www.printthis.clickability.com)

Hudson Institute – založený v roku 1943 systémovým analytikom Hermanom Kahnom a jeho kolegami z RAND Corporation (kde pôsobil aj Albert Wohlstetter). Pôsobí tu mnoho významných amerických profesorov ako napr. aj Donald Kagan (otec svetoznámeho neokonzervatívneho publicistu Roberta Kagana)

Popri AEI a Hudsonovom inštitúte pôsobia v USA aj ďalšie inštitúty, ktoré viac či menej inklinujú k neokonzervatívnym myšlienkam. Spomeňme ich len menovite: Freedom Houste, Manhattan Institute, Heritage Foundation atď. Vplyv akademických autorít na politiku v USA je veľký, preto tieto think-tanky sú pre neokonzervatívnu vec veľmi dôležité.

Halliburton – Ropný koncern, v ktorého čele do roku 2000 stál Dick Cheney. Po invázii do Iraku sa objavilo mnoho špekulácií, že išlo v súvislosti s Cheneym o konflikt záujmov, keďže Halliburton následne dostal v Iraku viacero vládnych zákaziek. Kancelária Donalda Rumsfelda mala údajne dozerať na každý detail pri 7 miliardovom audite pre investície do irackej ropnej infraštruktúry, ktorý vyhral Halliburton. (http://news.bbc.co.uk/2/hi/business/3006149.stm) Halliburton sa mal okrem Bushova administratíva má nepochybne aj kontakty s ďalšími ropnými koncernami ako Chevron, ExxonMobile, BP a Shell. (http://www.nytimes.com) Zaujímavé je napr. že Condolleezza Riceová pred nástupom do Bushovej vlády pôsobila práve v Chevron, ktorý po nej pomenoval aj jeden zo svojich tankerov. Čo sa týka ďalších medzinárodných auditov pre investície do ropného priemyslu v Iraku, veľkú hru tam rozohrávajú práve štyri spomínané koncerny. (http://www.guardian.co.uk)

Dôležité sú aj súkromné bezpečnostné firmy, ktoré dostávajú od americkej vlády miliardové kontrakty za bezpečnostnú činnosť v Iraku. Medzi najznámejšie patrí firma „Blackwater Worldwide“. Tiež je treba spomenúť zbrojárske firmy ako Lockheed Martin (niekoľko jej najnovších bojových lietadiel F-35 Lightning II si pred mesiacom objednal Izrael pre prípadný útok na Irán), Boeing, BAE Systems, United Defense Industries atď. Okrem zbrojárskych a bezpečnostných firiem dostali kontrakty v Iraku Motorola (zastúpenie má aj v AEI), IBM, HP, General Electric a desiatky ďalších spoločností.

Prirodzene nemožno tvrdiť, že všetky firmy podieľajúce sa na rekonštrukcii Iraku sú v nejakom konšpiračnom spolku s americkou vládou ale isté väzby medzi prominentnými neokonzervatívcami a vplyvnými nadnárodnými firmami určite existujú.

Rupert Murdoch – Ide o mediálneho magnáta, ktorý vlastní celosvetovú „News Corporation“ a je majiteľom denníkov ako New York Post, The Wall Street Journal alebo neokonzervatívny The Weekly Standard a desiatok ďalších novín, televíznych staníc, webových portálov (MySpace), filmových spoločností vo viacerých krajinách sveta. Okrem toho vlastní aj americkú spravodajskú stanicu Fox News, ktorý bol niekoľkokrát obvinený zo zaujatosti a preferovania republikánskych postojov vo svojom spravodajstve. Tieto obvinenia boli podložené viacerými štúdiami (http://elsa.berkeley.edu)

Okrem toho práve Washington Post a The Wall Street Journal sú denníky, v ktorých sa veľmi často (intenzívnejšie ako v iných hlavných denníkov – New York Times, Los Angeles Times, New York Post atď.) objavujú články neokonzervatívneho razenia týkajúce sa napr. amerického útoku na Irán.

5.Budúcnosť neokonzervativizmu

G:W:Bush pri modlitbe

Američania si pred pár dňami zvolili prezidenta, ktorého stredné meno je Hussein. Je to veľká irónia pre krajinu, ktorá pred piatimi rokmi vstúpila do vojny kvôli tyranovi rovnakého mena. Do vojny, ktorá americkým snahám o udržanie svetovej hegemónie určite uškodila. Blízky východ rozhodne nie je bezpečnejší ani demokratickejší – najmä keď fundamentalisti z Hamasu a Hizballáhu sú čoraz sebavedomejší rovnako ako Moslimské bratstvo v Egypte, islamisti v Somálsku a Jemene a Taliban v Afganistane a Pakistane. Samozrejme až história rozhodne, nakoľko bolo rozhodnutie napadnúť Irak osudové. Napriek všetkým problémom, ktoré Amerike neokonzervatívne hnutie spôsobilo si myslím, že neokonzervativizmus americkú politickú scénu určite v dohľadnej dobe neopustí. Skôr je potrebné sa zamyslieť, či je ešte vhodné používať termín „neokonzervatívci“. Wolfowitz, Perle, Libby a ďalší sú už dávnejšie mimo hry aj keď jastrabie postoje v americkej zahraničnej politike stále pretrvávajú. Myslím, že môžeme očakávať, že postupne bude v Amerike dorastať generácia, ktorá sa bude v istom zmysle inšpirovať odkazom neokonzervatívcov hlavne vo sfére intervencionistickej zahraničnej politiky. Či však prevezme aj odkaz v duchu filozofie Lea Straussa o „ctihodnej lži“ je otázne. Domnievam sa, že Amerika je unavená z machinácií a afér, do ktorých boli členovia Bushovej vlády zapletený predovšetkým v súvislosti s Irakom. Preto bude americká verejnosť do budúcna bezosporu veľmi ostražitá voči podobným manipuláciám aké predvádzali Cheney, Rumsfeld apod.

Problém tu však zohráva nábožensky zameraná pravica podporujúca republikánov. Je samozrejmé, že sekulárni prívrženci Republikánskej strany omnoho ľahšie zmenia svoj pohľad na svet, najmä po sklamaniach, ktoré im priniesol Bush. Veľké percento z nich sa v týchto voľbách zrejme rozhodlo dať hlas Obamovi. Ťažšie je však meniť svoju svetonázorovú a politickú orientáciu pre nábožensky hlboko založených ľudí, ktorí v USA tvoria signifikantnú časť elektorátu. Prirodzene nemožno tento problém zveličovať, pretože ak by mala kresťanská pravica až taký obrovský vplyv tak by republikáni nenominovali McCaina ale skôr viac religiózne sa profilujúceho Mitta Romneyho.

Čo dodať na záver? Azda len to, že by sme si všetci nemali robiť až také veľké nádeje, že Obama môže priniesť prevratné zmeny v zahraničnej politike. Majme na pamäti, že prezident nikdy nerozhoduje len sám za seba ale vždy je pod vplyvom širších politických a historických súvislostí. Istá časť neokonzervatívneho hnutia verejne stále tvrdí, že vojna v Iraku a ďalšie „údajné“ Bushove chyby boli správnymi krokmi. A nezabúdajme tiež na to, že spomínaní spojenci neokonzervatívcov si svoju moc viac-menej uchovávajú aj keď Wolfowitz a spol. odišli do zabudnutia.

Súvisiace články

[ Späť ]

Project ARES - Crisis&Conflict Monitoring Network