Úvod

V auguste 2007 sa v arktickej oblasti odohrala jedna udalosť, ktorá vzbudila pozornosť vo svetových médiách. Ruská federácia vyslala na Severný pól ľadoborce, ktoré v tejto oblasti vypustili do mora dve miniponorky Mir 1 a Mir 2. Na morskom dne položili ruskú vlajku. Po tejto udalosti Čilingarov, ktorý bol členom posádky jednej z miniponoriek, vyhlásil, že arktická oblasť patrí Rusku. Rusko si nárokuje na časť arktickej oblasti v celkovej rozlohe 463 tisíc míľ. Táto spomenutá expedícia by mala potvrdiť ruské územné nároky. Zároveň sa Ruská federácia odvoláva na medzinárodnú konvenciu UNCLOS, ktorú ratifikovala v roku 1997.[1]   Tá určuje, okrem iného, ako majú byť stanovené morské hranice jednotlivých krajín.

 

Túto svoju prácu by som chcel rozdeliť na dve časti. V prvej kapitole by som sa zaoberal dôvodmi jednotlivých krajín, pre ktoré v poslednej dobe prejavujú zvýšený záujem o arktickú oblasť. V druhej časti by som chcel naznačiť názor, ako by sa mali tieto územné spory riešiť a ako by sa malo predchádzať prípadným konfliktom v arktickej oblasti v budúcnosti.
Na začiatok by som však chcel spomenúť základné informácie o medzinárodnej konvencii UNCLOS, keďže ide o dohodu, na ktorú sa snažia jednotlivé štáty odvolávať pri svojich územných nárokoch.
 

Medzinárodná konvencia UNCLOS (The United Nations Convention on the Law of the Sea) bola podpísaná 10. decembra 1982 a vstúpila do platnosti 16. novembra 1994. Dohoda určuje, že morské hranice štátu siahajú do vzdialenosti 12 míľ od pobrežia. Tzv. výlučná ekonomická zóna (EEZ), v rámci ktorej majú krajiny výhradné právo na využívanie prírodného bohatstva, siaha do vzdialenosti dvesto míľ (320 kilometrov) od pobrežia. V prípade, že štát si robí nárok na územia za touto pomyslenou čiarou, musí dokázať jeho neporušené podmorské spojenie s kontinentálnym šelfom. Tieto vedecké dôkazy o spojení pevniny s kontinentálnym šelfom musí krajina predložiť pred špeciálnu komisiu pre implementáciu UNCLOS, ktorá rozhodne o tejto žiadosti.[3]

 

 

 

V súvislosti s územnými nárokmi Ruska v arktickej oblasti sa väčšinou zvyknú spomínať jeho energetické záujmy. Energetické dôvody sú späté najmä s ruskými nárokmi na arktickú oblasť, v ktorej sa pod morom nachádza tzv. Lomonosov chrbát. Práve v tejto oblasti sa v nedávnej dobe konala ruská expedícia, ako už bolo spomenuté v úvode tejto práce. Táto misia je ďalším z pokusov ruskej strany dokázať, odvolávajúc sa na UNCLOS, že Lomonosov chrbát je spojený s ruským kontinentálnym šelfom a z toho dôvodu ide o ruské územie. Ruská federácia sa obrátila na špeciálnu komisiu pre implementáciu UNCLOS už v roku 2002. Tá však ruské územné nároky neuznala kvôli nedostatku vedeckých dôkazov spojenia územia s kontinentálnym šelfom. Rusko sa chce znova obrátiť so žiadosťou na komisiu v roku 2009, z toho dôvodu je jasné, prečo Rusi podnikli expedíciu spomínanú v úvode práce.[4] Tento región má údajne veľké zásoby ropy. Podľa odhadu americkej vládnej agentúry US Geological Survey za polárnym kruhom sa nachádza až 25 percent všetkých svetových zásob ropy.[5] To, že ide o energetické záujmy svedčia aj viaceré aktivity ruskej strany. Napríklad, ruskí energetickí giganti ako Gazprom a LUKoil už oznámili zámery vybudovať flotilu ľadoborcov na nukleárny pohon.[6] Rusko už údajne začalo konštruovať ťažobné zariadenia, ktoré vydržia fungovať v teplote až mínus 50 stupňov celzia.[7]

 

Ruské územné nároky v Arktíde (www.sme.sk)

Na druhej strane, fakt, že v prípade Ruska ide prioritne o energetické záujmy, by sa dal do istej miery aj spochybniť. Problém je totiž ten, že Ruská federácia nemá veľké skúsenosti, pokiaľ ide o ťažbu ropy mimo pobrežia. Pokiaľ ide o ťažbu mimo pevniny, v poslednej dobe boli úspešnými jedine projekty Sachalin I a Sachalin II. Tie však boli zrealizované okrem ruských aj ďalšími medzinárodnými spoločnostiami. Problémom ostáva aj fakt, že v prípade ropných rezerv ide len o približné odhady, keďže v oblasti neboli vykonané žiadne prieskumné vrty. Navyše, Barentsovo a Karské more, ktoré obmývajú ruské pobrežie, môžu mať väčšie zásoby ropy než vzdialená arktická oblasť v okolí Lomonosovho chrbátu, na ktorú si Rusko robí nárok. Na základe výskumu expedície v oblasti z mája až júna 2007 podporovanej Institute of World Ocean Geology možno konštatovať, že oblasť Lomonosovho chrbátu má približne polovicu dokázaných rezerv ropy Spojených arabských emirátov, čo je približne päť krát menej než zásoby v Barentsovom a Karskom mori.[8]

 

Význam dopravnej tepny v prípade ruských nárokov zrejme zohráva najdôležitejšiu úlohu. Celý arktický región má obrovský potenciál stať sa významným námorným uzlom vďaka roztápajúcemu sa ľadu. Zo sibírskej oblasti by mohli smerovať tankery a lode na prepravu skvapalneného ruského zemného plynu na Aljašku. Otvoril by sa horizontálny pruh námorných trás medzi severným Atlantikom a severným Pacifikom, čím by sa vyhlo dlhej obchádzke cez Panamský alebo Suezský prieplav. Znásobila by sa zrejme i preprava medzi Aljaškou a Ruskom cez Beringovu úžinu, z ktorej sa bude môcť stať dopravná tepna významovo podobná Lamanšskému prieplavu alebo Melackému prielivu.[9] Z tohto dôvodu je jasné, prečo ostáva sporné určenie hraníc medzi USA a Ruskom v oblasti Beringovej úžiny, keďže tento región má potenciál v oblasti námornej dopravy. V roku 1991 síce Rusko a USA podpísali dohodu o stanovení hraníc medzi Aljaškou a ruským územím, avšak ruský parlament doteraz odmietol ratifikovať zmluvu argumentujúc, že by týmto došlo k strate 50 tisíc kilometrov štvorcových ruského územia. Je dôležité si uvedomiť, že touto oblasťou prechádza aj strategická tzv. Severovýchodná trasa, ktorá sa nachádza v severných vodách Ruska, umožňujúca prepravu ruskej ropy do Európy a kratšiu a bezpečnejšiu cestu do Ázie a Ameriky než trasa cez Suezský prieplav a Melacký prieliv.[10]

 

V konečnom dôsledku Rusko už v súčasnosti používa Severovýchodnú trasu a v budúcnosti plánuje rozšíriť možnosti jej využitia. Ruské petrolejárske spoločnosti plánujú relizáciu viacerých projektov do roku 2020. Napríklad, spoločnosť Transnefť  chce vybudovať ropovod vedúci z ropných polí na Západnej Sibíri do Českajského zálivu. V tejto oblasti by potom ropný terminál Indiga prepravoval 25 miliónov ton ropy ročne. Veľký potenciál v tejto oblasti má aj prístav Murmansk, ktorý by sa mohol stať významným prístavom pri preprave ruskej ropy do Európy a USA.[11]

 

Ďalším dôležitým faktorom je ekonomika, keďže viaceré teritória, o ktoré sa Rusko sporí, sú dôležité pre rozvoj rybolovu. Napríklad, v spomenutej oblasti Beringovho mora, o ktorú sa Rusi s Američanmi sporia, sa nachádza až 200 000 ton rýb.[12]  
Jedným zo záujmov Ruska v arktickej oblasti sú aj vojensko – strategické dôvody. Počas studenej vojny pre Moskvu región predstavoval strategicky zraniteľné „podbrušie“ ZSSR. Vyúsťovala tam totiž aj záujmová sféra USA a NATO. Hlavní protagonisti studenej vojny, USA a ZSSR, susedili na okrajoch Severného ľadového oceánu a to ich robilo vzájomne zraniteľnými. Je zrejmé, že tento aspekt mal svoj význam hlavne počas studenej vojny, môžeme však konštatovať, že udržiavanie ozbrojených síl je aj dnes súčasťou veľmocenskej politiky Ruskej federácie s cieľom posilniť svoj vplyv v regióne. V roku 2004 bolo oznámené vytvorenie nových staníc ozbrojenej pobrežnej stráže na súostroviach Zem Františka Jozefa a Severná zem nachádzajúcich sa v Severnom ľadovom oceáne.[13]

 

 

Ruské aktivity vyvolali okamžite reakcie zo strany viacerých krajín, ktoré si tiež robia nároky na územia v ekonomicky perspektívnej arktickej oblasti, najmä zo strany Dánska a Kanady, ktoré majú tiež územné nároky na oblasť v okolí Lomonosovho chrbta. V auguste 2007 kanadský premiér Stephen Harper vyhlásil, že jeho krajina investuje sedem miliárd amerických dolárov na konštrukciu ôsmych strážnych plavidiel v arktickom regióne na ochranu kanadskej identity.[14]  V rovnakom mesiaci Kanada vykonala v arktickej oblasti vojenské námorné cvičenie.[15] Po týchto krokoch Kanady a Ruska Dánsko vyslalo do arktickej oblasti expedíciu, ktorá mala mapovať podmorský povrch. Cieľom bolo dokázať, že Lomonosov chrbát je pokračovaním územia Grónska, ktoré patrí Dánsku.[16]

 

Národné záujmy západných krajín v arktickom regióne však vedú aj k vzájomným sporom o územia. Napríklad, Kanada a Dánsko vedú spory o kontrolu nad ostrovom Hans. Ten sa nachádza v prielive Nares Strait, ktorý je medzi dánskym Grónskom a kanadským ostrovom Ellesmere Island. Je jasné, že držba ostrova v rukách jednej alebo druhej krajiny by ovplyvnila rozdelenie práv na ťažbu ropy a využívanie ďalších zdrojov v oblasti. V septembri 2005 kanadský minister obrany spolu s niekoľkými kanadskými vojakmi na ostrove Hans vyvesili kanadskú vlajku, čo vyvolalo negatívne reakcie zo strany Dánska. [17]  

 

Záujmy v tomto regióne majú aj Spojené štáty americké, ktoré sa dostávajú do sporu nielen s Ruskom, ale aj s ostatnými západnými krajinami robiacimi si nároky na určité územia v Arktíde. S cieľom zaistiť si kontrolu nad oblasťou v okolí Lomonosovho chrbta americká strana tvrdí, že podľa najrelevantnejších vedeckých dôkazov je toto okolie morského dna súčasťou oceánu, nie kontinentálneho šelfu.[18] Na druhej strane v okolí Lomonosovho chrbta sa pod morom nachádza Gakkelov chrbát, kde podľa ruských médií Američania vykonali námornú expedíciu v lete 2007.[19] Ďalším sporným územím je tzv. Severozápadná trasa prechádzajúca severným pobrežím severoamerického kontinentu. Na toto územie si nárokuje Kanada, USA na druhej strane argumentuje tým, že trasa spájajúca dve otvorené moria musí byť otvorená všetkým lodiam.[20] V roku 2006 americká ponorka prešla týmito kanadskými vodami, čo vyvolalo diplomatickú hádku medzi oboma štátmi.[21]

 

Dôvod tohto sporu je fakt, že Severozápadná trasa má veľký potenciál v oblasti námornej dopravy. Táto cesta vďaka roztápajúcim sa ľadovcom by zmenšila vzdialenosť z Londýna do Tokia na 16 000 kilometrov v porovnaní s 21 000 kilometrami cez Suezský prieplav a 23 000 kilometrami cez Panamský prieplav.[22] V prípade Spojených štátov je však problémom fakt, že dohodu UNCLOS zatiaľ neratifikovali pričom bola podpísaná za vlády amerického prezidenta Billa Clintona. Na rozdiel od iných krajín, ktoré dohodu ratifikovali, sa teda nemôžu odvolávať na jej ustanovenia. V USA sú totiž silné lobbystické skupiny, podľa ktorých by UNCLOS zredukoval morské teritórium USA na 12 míľ od pobrežia, obmedzil národnú suverenitu, keďže dohoda by zabránila slobodne operovať americkému námorníctvu v oblastiach, kde to považuje za vhodné.

 

Na druhej strane stúpenci ratifikácie tvrdia, že zmluva umožní USA nárokovať si na územia mimo teritória Spojených štátov, ktoré sú však spojené kontinentálnym šelfom a čo je dôležité, keďže údajne ukrývajú významné zásoby ropy, ako už bolo spomenuté v tejto práci. Podľa U.S. Geological Survey aljašský kontinentálny šelf siaha ďalej do arktickej oblasti, než sa pôvodne myslelo.[23] Je zrejmé, že aj dopyt po nových náleziskách ropy bude v Spojených štátoch viesť k nárastu hlasov za ratifikáciu dohody.  Dokonca v januári 2009 Biely dom vydal dokument o politike USA v arktickej oblasti. Tento dokument apeluje na americký Senát, aby ratifikoval UNCLOS.[24]

    

 

 

 

Pokiaľ ide o riešenie týchto územných sporov a nejaké prípadné dohody, môžeme konštatovať, že najčastejšie sa zvyknú spomínať dva návrhy o riešení vzájomných hraníc. Prvý návrh, tzv. „Median Line Method“, podporovaný Kanadou a Dánskom, je za rozdelenie arktických vôd medzi jednotlivými krajinami podľa dĺžky ich najbližšieho pobrežia. Samozrejme, Dánsko a Kanada by najviac profitovali z tejto možnosti, pričom Dáni by získali samotné územie severného pólu. Druhý návrh, tzv. „Sector Method“, počíta s určením severného pólu ako centra a od neho smerom na juh by sa pozdĺž poludníkov označili hranice. V tomto prípade by bola znevýhodnená Kanada, avšak Nórsko a do menšej miery aj Rusko by na tomto riešení naopak získali výhodu.[25]  

 

Z predchádzajúcich návrhov na riešenie územných sporov v arktickom regióne jasne vyplýva, že navrhnúť konkrétnu dohodu je veľmi obtiažne, keďže vždy by existovala nejaká znevýhodnená strana. Preto zrejme jediným riešením zostáva UNCLOS, hoci táto konvencia ešte dlho neprispeje k definitívnemu stanoveniu hraníc. Na druhej strane pozitívom aspoň je, že jestvuje spoločná inštitúcia v rámci UNCLOS, kde sa signatárske štáty odvolávajú pri svojich nárokoch. K zvýšeniu jej významu by nepochybne prispela aj ratifikácia zo strany USA. V budúcnosti to zrejme bude len otázka času vzhľadom na fakt, že nové náleziská ropy a ďalšie výhody ako získanie strategických obchodných ciest, sú určite pre Spojené štáty atraktívne.

 

Dôležité je tiež hľadať možnosti spolupráce v tejto oblasti, čo by mohlo štáty spájať a nie deliť. V konečnom dôsledku, k tomu sú krajiny do značnej miery nútené. Napríklad, Rusko, ako už bolo v prvej kapitole spomenuté, nemá dostatočné skúsenosti s ťažbou mimo pobrežia. V poslednom čase boli úspešnými len medzinárodné projekty, na ktorých sa zúčastnili aj západné spoločnosti ako napríklad Sachalin I a Sachalin II. Napríklad, projekt Sachalin I týkajúci sa ťažby ropy mimo pobrežia ostrova Sachalin je pod kontrolou nadnárodného konzorcia  Sakhalin-1 Consortium, v ktorom majú tridsaťpercentný podiel americká spoločnosť ExxonMobil a japonské konzorcium SODECO.[26]  Pozitívom je zároveň aj existencia niekoľkých regionálnych zoskupení s cieľom hľadať oblasti vzájomnej spolupráce. Napríklad, ide o Arktickú radu, ktorá vznikla v roku 1996. Je to medzivládne fórum, ktoré má podporiť spoluprácu, koordináciu a interakciu v arktickom regióne. Členskými štátmi sú Kanada, Dánsko (vrátane Grónska a Fajerských ostrovov), USA, Rusko, Fínsko, Švédsko a Nórsko.[27]  Osobitnú iniciatívu vyvíja aj EÚ. Napríklad, „Northern Dimension Policy“ funguje ako spoločný projekt Únie, Islandu, Nórska a Ruska. USA a Kanada majú štatút pozorovateľov. Úloha je hľadať spoločný dialóg a spoluprácu v arktickom regióne.[28]  Je veľmi dôležité, aby v budúcnosti tieto iniciatívy zameraný na spoločný dialóg získali väčšiu podporu a došlo k ich rozvoju.

 

 

[1]      BLOMFIELD, A.: Russian submarine plants flag at North Pole. In: http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/ (download: 10. 2. 2009)
[2]    Canada rejects flag-planting as 'just a show'. In: http://www.iol.co.za/index.php?set_id=1&click_id=31&art (download: 10. 2. 2009)
[3] The United Nations Convention on the Law of the Sea
    (A historical perspective). In: http://www.un.org/Depts/los/convention_agreements (download: 10. 2. 2009)
[4]BIRCH, D.: Russian Arctic Team Reaches North Pole. In: http://www.washingtonpost.com/wp-dyn(download: 10. 2. 2009) 
[5]Rivalry over Arctic Riches. In: http://www.turkishweekly.net/news/47487(download: 10. 2. 2009) 
[6]YASMANN, V.: Russia: Race To The North Pole. In: http://www.globalsecurity.org/military/library/news (download: 10. 2. 2009)
[7]MURKOWSKI, L., PUMPHREY, D., ANTRIM, C. L., et al.: U.S. Strategy in the Arctic: Energy, Security, and the Geopolitics of the High North. Center for Strategic & International Studies, 23 July 2008. In: http://www.csis.org/media/csis/events (download: 10. 2. 2009)   
[8]BAEV, P.: Arctic and the New Geopolitics of the North Pole. Jamestown Foundation. In: http://www.jamestown.org/uploads/media (download: 10. 2. 2009)   
[9]PRESSBURG, A. P.: Ruský boj o Arktídu
 Otepľovanie zemského povrchu sprístupňuje odmŕzajúce severské šíravy hospodárskej činnosti. In: http://www.etrend.sk(download: 10. 2. 2009) 
[10]SHAH, A.: Dominance in the Arctic. In: http://www.globalissues.org (download: 10. 2. 2009)
[11]LOSKUTOVA, O.: The Northern Sea Route expects active maritime traffic. In: http://www.maritimemarket.ru/ (download: 10. 2. 2009)  
[12]Odk. 10
[13]Odk. 6
[14]BRIDGE, R.: Russia's Arctic Grab Hits Canadian Pride (By Robert Bridge). In: http://www.turkishweekly.net (download: 10. 2. 2009)   
[15]Canada troops assert Arctic sovereignty. In: http://www.iol.co.za (download: 10. 2. 2009)    
[16] Denmark enters race for Arctic riches. In: http://www.iol.co.za(download: 10. 2. 2009)    
 [17]Odk. 14
[18]Odk. 4
[19]Odk. 5
[20]Reynolds, P.: The Arctic's new gold rush. In: http://news.bbc.co.uk/2/hi/business/4354036.stm. (download: 10. 2. 2009) 
[21] Canada troops assert Arctic sovereignty. In: http://www.iol.co.za (download: 10. 2. 2009) 
[22]New icebreakers to defend 'Canada's Arctic'. In: http://www.iol.co.za(download: 10. 2. 2009) 
[23]''Intelligence Brief: Arctic Scramble Leads Washington to Reconsider Law of the Sea''. In: http://www.pinr.com (download: 10. 2. 2009)  
[24]HANSEN, J.: New U.S. Arctic Policy. In: http://arctic-council.org (download: 10. 2. 2009) 
[25]Odk. 20
[26]Sakhalin – 1 Project. In: http://www.sakhalin1.com/en/project (download: 10. 2. 2009) 
[27] About Arctic Council. In: http://arctic-council.org/article (download: 10. 2. 2009) 
[28] Northern Dimension Policy Overview. In: http://ec.europa.eu(download: 10. 2. 2009)