28.decembra 2008 uskutočnila balúčska povstalecká skupina „Jundallah“ samovražedný útok na budovu vládnej protidrogovej jednotky vo východoiránskom meste Saravan. Zahynuli pri ňom štyria policajti. Táto udalosť zrejme znamená zlom v boji iránskych Balúčov proti centrálnej vláde, keďže samovražedné útoky nikdy neboli ich taktikou. Povstanie sa môže v najbližších mesiacoch zintenzívniť. 18.februára sa zase mešita v meste Zahedan stala terčom ďalšieho bombového útoku, tentokrát však bez strát na životoch. No mesiac predtým si prestrelka s rebelmi na pakistansko-iránskej hranici vyžiadala životy 16 iránskych pohraničiarov. Ministri vnútra Iránu a Pakistanu sa preto 1.marca stretli v Teheráne, aby rokovali o zintenzívnení kooperácie v boji proti cezhraničnému pašovaniu narkotík, organizovanému zločinu a tiež balúčskemu povstaniu.

Pakistan totiž čelí podobnému, ba až závažnejšiemu problému ako Irán. Na jeho území žije okolo 8 miliónov Balúčov a ich odpor voči centrálnej vláde pretrváva v rôznej intenzite viac ako 60 rokov. Domnievame sa preto, že zhoršenie bezpečnostnej situácie v iránskych oblastiach Balúčistanu bude podporovať Hypotézu 3 v rámci nášho spravodajského monitoringu Iránu. (http://www.projectares.sk/) Inými slovami, Irán bude cítiť čoraz väčšiu potrebu pracovať na svojej integrácii so štátmi strednej a juhovýchodnej Ázie ako aj Ruskom a Čínou. Najmä keď uvážime, že jedným z hlavných faktorov, ktoré spájajú vlády stredoázijských štátov s Moskvou a Pekingom je potieranie terorizmu, extrémizmu a separatizmu (napr. Šanghajská organizácia spolupráce je primárne založená na týchto princípoch).

Pre pochopenie komplexnosti celej problematiky v kontexte smerovania zahraničnej politiky Iránu začneme tento report stručným načrtnutím príčin konfliktu v Balúčistane ako aj kľúčových bodov iránsko-pakistanských vzťahov.

 

 

Balúčistan je región ležiaci na území troch štátov – Afganistanu, Iránu a Pakistanu. Balúči prišli do svojej súčasnej vlasti na začiatku 1.tisícročia pred. n.l asi od oblasti Kaspického mora. Viaceré antické ríše si ich postupne podmanili – vrátane dynastií Seleukovcov, Partov a Sásanovcov. V 8.stor. n.l. sa dostali pod nadvládu Arabov, ktorí uskutočnili inváziu do Perzie. V tomto období Balúči prijali islam. Po Araboch Balúčistan ovládli Mongoli, po nich zase perzskí Sáfijovci. V 19.stor. sa Balúči stali súčasťou Britského impéria. V roku 1893 Durandova línia rozdelila Balučistán na afgánsku a súčasnú pakistanskú časť. Zvyšok zostal pod kontrolou Perzie, ktorá neskôr zmenila oficiálny názov krajiny na Irán.

Po vzniku samostatného Pakistanu vypukli v Balúčistane prvé nepokoje. Tie však armáda rýchlo potlačila. Situácia v regióne ale nikdy nebola stabilizovaná. Skutočné problémy vypukli v roku 1973. Balúči začali byť čoraz viac nespokojní s prílevom osadníkov, baníkov a obchodníkov z oblasti Pandžábu. Balúčistán je veľmi bohatý na nerastné suroviny – hlavne na zemný plyn a zlato. Okrem toho je najväčšou provinciou Pakistanu – tvorí až 48% jeho rozlohy avšak je veľmi riedko zaľudnený (10,2 mil.obyv zo 172 mil. obyvateľov Pakistanu)

 

Vďaka svojej surovinovej základni sa Balučistán stal významným regiónom v rámci pakistanského hospodárstva. Z rozsiahlych investícií do plynárenského priemyslu však miestne obyvateľstvo vôbec neprofitovalo. Okrem toho sa vláda snažila potlačiť balúčsky nacionalizmus a výzvy na získanie nezávislosti, ktoré boli medzi Balúčmi rozšírené od vzniku Pakistanu. Jej stratégiou bolo Balučistán čo možno najviac (hlavne hospodársky) marginalizovať. Napätie v roku 1973 prepuklo do ozbrojeného povstania. Pri jeho potlačení asistoval pakistanskej armáde aj Irán, ktorý sa obával, že by boje mohli zachvátiť aj iránsky Balučistán. Teherán do vojenských operácií nasadil od USA nakúpené bojové vrtuľníky Cobra.

Pakistanskí Balúči však zostali bez zahraničnej podpory. Aspoň akú takú pomoc im poskytovala afganska vláda Mohammeda Khana. Tá rebelom povolila na svojom území zriaďovať základne. Pakistan začal v reakcii na to poskytovať podporu afgánskym islamistickým silám (mudžahedínom), čím sa rozhorel konflikt, ktorý v regióne pretrváva dodnes.  Do roku 1977 sa podarilo balúčske povstanie potlačiť. Stalo sa tak preto, lebo rebeli neboli koordinovaní – bojové akcie boli vedené samostatne rôznymi kmeňovými náčelníkmi, ktorí mali rôzne názory na ciele povstania – niektorí túžili iba po autonómii, ďalší snívali o získaní nezávislosti. Problémom tiež bolo, že Balúči čakali na podporu od ZSSR, ktorá nikdy neprišla.

Moskva bola v tom období už plne zamestnaná presadzovaním svojich záujmov v Afganistane. Ďalšou príčinou bolo, že veľká komunita Paštúnov obývajúcich Balučistan myšlienku nezávislosti Balúčov veľmi nepodporovala. Tiež sa nenaplnili obavy Pakistanu, že by India mohla intervenovať, tak ako to urobila v roku 1973 pri osamostatňovaní Východného Pakistanu (Bangladéša). India sa obávala destabilizácie celého subkontinentu v prípade, že by si Balúči vybojovali nezávislosť, preto zostala pasívnou.

V roku 1978 bol v Balúčistane vyhlásený výnimočný stav a do čela provincie bol vymenovaný Rahimuddin Khan. Ten ovládal Balúčistan železnou rukou a situáciu sa podarilo vcelku stabilizovať.

Istá miera napätia a násilností poznamenala počas 60. a 70. rokov aj iránsky Balúčistan. Tamojšia balúčska menšina bola podporovaná Irakom. Situácia však nikdy nebola destabilizovaná až natoľko ako v susednom Pakistane (v Iráne žije podstatne menej Balúčov – asi niečo cez milión, aj keď skutočné čísla Teherán tají).  Pnutie v iránskom a pakistanskom Balučistáne sa však opätovne zvýšilo koncom 90.rokov. Iránski Balúčovia podobne ako tí pakistanskí obviňujú vládu z marginalizácie ich regiónu (v Iráne je to provincia Sistán-Balúčistan).

 

 

 

Keď v roku 1947 vznikol Pakistan, Irán bol prvou krajinou, ktorá ho uznala ako nezávislý štát. Iránsko-pakistanské vzťahy boli veľmi dobré počas panovania šacha Pahláviho. Obe krajiny sa spolu s Tureckom stali súčasťou vojenského zoskupenia CENTO, ktoré vytvorili USA s cieľom zadržiavať z južného smeru expanziu ZSSR. V 70.rokoch sa vzťahy ešte zintenzívnili pri potláčaní spomínaného balúčskeho povstania. Po iránskej revolúcii 1979 došlo k ich ochladeniu, obe strany však podporovali afgánskych mudžahedínov v bojoch proti ZSSR. Po sovietskom odchode z Afganistanu sa veci zmenili –  v 90. rokoch Irán prešiel do opozície voči Pakistanom podporovanému Talibanu, keďže ako šiítsky štát nemal v záujme, aby sa z Afganistanu stala sunnitská teokracia.

Napriek vzájomnému súpereniu v Afganistane, Teherán a Islamabád vykazovali určitú mieru spolupráce. Pakistanskí vedci mali totiž Iránu pomáhať v rozbiehaní jeho kontroverzného jadrového programu a predali mu centrifúgy P-1 na obohacovanie uránu. Po zvrhnutí talibanského režimu v roku 2001 sa vzťahy čiastočne pohli smerom k lepšiemu.

V súvislosti s Afganistanom je však nutné uviesť, že iránske a pakistanské politické špičky aj po roku 2001 majú na jeho vývoj trochu iný pohľad. Irán sa teraz paradoxne usiluje poskytovať (aj keď len obmedzenú) podporu Talibanu, keďže v Afganistane chce viazať americké sily a odkláňať pozornosť od svojho jadrového programu. Pakistanská vláda by si zase teoreticky želala, aby sa situácia v Afganistane dostala do normálu, pretože prílišné narastanie sily islamistov ohrozuje bezpečnosť štátu – stačí si len uvedomiť, v akom stave sa nachádza Severozápadná pohraničná provincia (NWFP) a Federálne spravované kmeňové územia (FATA), v ktorých dominujú Paštúni. Pakistanská armáda má v týchto oblastiach len obmedzenú moc a preto nedokáže ani zakročiť proti členom Talibanu, ktorí sa v týchto oblastiach ukrývajú.

 

Nesmieme tiež zabúdať, že v 90.rokoch bola podpora Pakistanu pre Taliban predovšetkým taktická – Islamabád si nemohol dovoliť, aby sa v Afganistane dostala k moci „Severná Aliancia“ zložená z afgánskych Tadžikov, Uzbekov, Chazarov a ďalších menšín, ktoré dostávali podporu od Ruska a Indie. Predstava Afganistanu ovládaného paštúnskym (hoci radikálnym) hnutím bola omnoho prijateľnejšia. Pakistanský generálny štáb vnímal Afganistan ako územie s významnou „strategickou hĺbkou“, ktorá by sa dala veľmi dobre využiť v prípade vypuknutia pakistansko-indického konfliktu. Vo všeobecnosti ale možno skonštatovať, že je v záujme Teheránu a Islamabádu, aby sa Afganistan raz stabilizoval. Dôkazom je fakt, že Irán patrí medzi najväčších medzinárodných sponzorov rekonštrukcie Afganistanu. Za súčasných podmienok sa však bude Teherán naďalej v obmedzenej miere snažiť materiálne podporovať talibanských bojovníkov.

Popri otázke Afganistanu napätie tiež vyvoláva zaobchádzanie s pakistanskými šiítmi na severozápade krajiny. Teherán obviňuje Islamabád, že sa nesnaží zabrániť útokom na šiítsku menšinu zo strany radikálnych prívržencov sunnitského Talibanu, ktorí sa ukrývajú v afgánsko-pakistanskom pohraničí.

Napriek spomínaným politickým nezhodám spájajú v súčasnosti Irán a Pakistan otázky ekonomickej spolupráce. Jedná sa hlavne o projekt výstavby plynovodu IPI (Irán-Pakistan-India), ktorý by mal byť zrealizovaný podľa plánu do septembra 2012. Jeho prepravná kapacita by mala byť 22 mld.m3 ročne a postupne sa má zvýšiť na 55 mld.m3. Projekt je však ohrozený kvôli zhoršujúcim sa vzťahom Indie a Pakistanu a tiež nestabilitou v Balúčistane, cez ktorý má potrubie prechádzať. Pakistan už vyjadril odhodlanie plynovod postaviť aj keby India od projektu odstúpila. Práve IPI je hlavným dôvodom, prečo sa Teherán a Pakistan budú musieť snažiť riešiť problém Balúčistanu. Okrem energetiky Irán a Pakistan spája tiež otázka obchodnej spolupráce. V polovici januára 2009 došlo k podpísaniu memoranda o vytvorení pobočky iránskej Exportnej banky v Pakistane, cieľom čoho je podporiť zvýšenie vzájomnej obchodnej výmeny.  

 

 

 

 

Ako už bolo spomenuté v úvode práce, situácia v iránskom Balúčistáne sa zhoršuje. Okrem spomínaných násilných incidentov k tomu prispeli aj udalosti z roku 2008. V septembri iránske bezpečnostné zložky zničili mešitu a školu v balúčskom meste Zabul a pozatýkali mnoho študentov. Mesiac predtým zase zatkli významného balúčskeho klerika. Tu je dôležité poznamenať jeden zásadný fakt – Balúči sú vyznávači sunnitského islamu, čím naberá konflikt v Iráne (na rozdiel od Pakistanu) nielen politicko-hospodársky ale aj religiózny charakter. Niektorých komentátorov to zvádza dokonca k úvahám o podpore al-Kájdy pre „Jundallah“, čo je však málo reálne (vzťahu Iránu a al-Kájdy sa budeme v najbližšej dobe venovať)

Tvrdý postup Iránu voči Balúčom z druhej polovice roka 2008 bol reakciou na júnový únos 16 iránskych policajtov v meste Saravan, za ktorým stál „Jundallah“. Táto militantná skupina je hlavnou povstaleckou silou. Vznikla v roku 2003 a odvtedy sa násilie v provincii Sistán-Balúčistan zintenzívnilo.  Únos spomínaných policajtov (údajne boli neskôr popravení) mal byť odplatou za zatknutie Abdulhamida Rigiho -  brata zakladateľa Jundallahu Abdulmalaka Rigiho. Zaujímavé je, že samovražedný útok Jundallahu z 28.decembra 2008 bol vykonaný Abdulghafoorom Rigim – ďalším bratom zakladateľa skupiny. Podľa expertov táto skutočnosť robí situáciu ešte závažnejšou, keďže má ísť podľa balúčskych radikálov o signál, že Jundallah zintenzívni a rozšíri svoju kampaň aj do ostatných častí Iránu. Odborníci však zatiaľ spochybňujú, že má na to Jundallah potrebné kapacity.

Hoci je rozšírenie útokov mimo Sistán-Balúčistan zatiaľ veľmi málo pravdepodobné, napätie v provincii bude takmer určite stúpať. Vládne sily a Balúčovia sa čoraz viac dostávajú do bludného kruhu násilia, z ktorého nebude jednoduché sa dostať. Zničenie mešity, rozsiahle zatýkania a popravy Balúčov (podozrivých z účasti na bombovom útoku zo 14.februára 2007 v meste Zahedan na príslušníkov Revolučných gárd) ako aj vraždy iránskych policajtov len prispejú k pocitom vzájomnej nenávisti.

Ešte vážnejšia a najmä omnoho komplikovanejšia situácia panuje v susednom pakistanskom Balúčistane. Len medzi 1.januárom a 1.marcom 2009 tam došlo k 31 bombovým útokom, pri ktorých zahynulo 15 ľudí. Komplexnosť tamojšieho povstania spočíva v tom, že balúčske milície nie sú zapojené len do boja proti pakistanskej armáde ale sú tiež súčasťou sektárskeho násilia, ktoré dlhodobo sužuje balúčsky región.

Tento stav je výsledkom cielenej vládnej politiky. Islamabád sa totiž usiloval Balúčov marginalizovať nie len hospodársky, ale aj demograficky. Ako sme už spomenuli, Balúčistan sa stal cieľovou destináciou tisícov obyvateľov z východného Pakistanu, ktorí sa tu podieľajú na ekonomických projektoch. Čo je však horšie, Balúčistan je v posledných rokoch tiež útočiskom talibanských bojovníkov, ktorí sú napojení na miestne paštúnske kmene. Podľa amerických zdrojov sa má dokonca v hlavnom meste Balúčistanu Quette nachádzať aj vodca Talibanu Mullah Muhammad Omar, ktorý vraj odtiaľ riadi operácie Talibanu v Afganistane. Len na ilustráciu uveďme, že v meste Quetta sú Balúči menšinou a dominantné postavenie tu majú Paštúni. V celom Balúčistane sa podiel Balúčov znížil na 62%. Vláda údajne mala podporovať migráciu Paštúnov z NWFP do Balúčistanu. Tisíce paštúnskych utečencov z Afganistanu, ktorí utiekli do Balúčistanu (a mnohí z nich sympatizujú s Talibanom) mali zase údajne dostávať pakistanské občianstvo.

Viacerí odborníci sa domnievajú, že pakistanská armáda v tomto regióne nechce príliš zasahovať proti paštúnskym milíciám a Talibanu, keďže by to mohlo prispieť k posilneniu balúčskych nacionalistických tendencií. Radikálni Paštúni prepojení na Taliban vôbec nie sú naklonení myšlienke nezávislého Balúčistanu – preto Islamabád zrejme radšej toleruje, že je región sčasti pod kontrolou Talibanu, ako keby sa z neho mal vytvoriť nezávislý balúčsky štát. Paštúnske kmene robia za armádu časť špinavej práce, keďže sa s balúčskymi separatistami dostávajú do ozbrojených zrážok. Hlavným dôvodom je uvoľnený balúčsky vzťah k islamu (práve preto ich často prirovnávajú ku Kurdom), ktorý je v ostrom kontraste s tvrdým islamizmom mnohých Paštúnov.

Cieľom útokov balúčskych militantov z organizácie BLA (Balúčska oslobodzovacia armáda) sú v posledných rokoch Číňania, ktorí do roku 2008 pracovali na stavbe strategického prístavu v balúčskom meste Gwadar. Na Číňanov sa obrátil hnev balúčskej komunity, pretože tí Balúči, ktorí pracovali pre Číňanov často nedostávali ani len minimálnu mzdu a bolo s nimi zaobchádzané poľutovaniahodným spôsobom. Jednoducho povedané, Balúči sa cítia znovu obeťami – tak ako sa tradične cítia aj obeťami centrálnej vlády. Pri výstavbe diaľnice z Gwadaru do Karáčí zase stavebné firmy odmietali zamestnať balúčskych robotníkov. V súvislosti s Gwadarom však nenávisť nie je zameraná len na čínskych investorov ale predovšetkým na vládu. Tá pred začatím výstavby prístavu skonfiškovala státisíce akrov balúčskej pôdy bez adekvátneho odškodnenia. Ďalšie napätie vyvolal plán vystavať ešte jeden prístav v ďalšom balúčskom meste – Somiani, ležiacom 70 km od Karáčí, ktoré je hlavným mestom provincie Sindh. Somiani by podľa plánu malo byť spojené s Karáčí, voči čomu Balúčovia ostro protestovali.

Riešenie konfliktu v pakistanskom Balúčistane je zatiaľ v nedohľadne. Pakistanská vláda v uplynulých rokoch stojí za záhadnými zmiznutiami stoviek Balúčov, ktorí boli podozriví z členstva alebo sympatií k BLA. Práve ich prepustenie je hlavnou požiadavkou novej militantnej skupiny BLUF, ktorá 2.februára uniesla pracovníka UNHCR Johna Soleckiho a vyhráža sa jeho zabitím. Bývalý pakistanský prezident Mušaráf nasadzoval svoje tajné služby proti balúčskym politickým stranám – Balúčskej národnej strane, Národnej strane Balúčistanu a Strane Watan, ktoré sa stali terčom zastrašovania a podplácania. Výsledkom tohto procesu je, že Balúči sa uchýlili k násilným prostriedkom riešenia svojich problémov, keďže legitímny politický proces ich sklamal. Mušaráfova politika teda len prilievala olej do ohňa.

Balúčska politická špička, ktorá má zastupovať ľud v Provinčnom zhromaždení je skorumpovaná a zneužíva až 80% financií, ktoré centrálna vláda poskytuje na niektoré rozvojové projekty. Sociálno-ekonomická situácia je v dôsledku toho katastrofálna. Podľa údajov za rok 2007 žije Balúčistane najviac analfabetov z celého Pakistanu a provincia má najmenší počet vzdelávacích inštitúcií. Nezamestnanosť medzi mladou generáciou je dvojnásobne vyššia ako v provincii Pandžáb. Veľké zisky z ťažby zemného plynu v Balúčistane smerujú len do federálneho ale nie provinčného rozpočtu. Následkom toho je celý rozpočet provincie krytý len z federálnych pôžičiek. Za rok 2007 sa mal dlh voči centru pohybovať na úrovni 417 mil.USD.

Humanitárna situácia vo viacerých častiach Balúčistanu je alarmujúca. Je to spôsobené hlavne neadekvátnou reakciou vlády na cyklón a záplavy z leta 2007, ktoré zničili 320 000 hektárov poľnohospodárskej pôdy. Vzrastajúca nespokojnosť sa odzrkadľuje na zložení účastníkov ozbrojeného povstania – kým v 70. rokoch to boli predovšetkým kmeňoví vodcovia, v súčasnosti hrajú významnú úlohu zástupcovia balúčskej inteligencie. Sú to doktori, právnici, obchodníci a učitelia, ktorí by sa teoreticky mohli realizovať mimo Balúčistanu pri hľadaní lepšieho života. Namiesto toho sa mnohí z nich pripojili k povstaniu.

Podobná socio-ekonomická situácia panuje aj v iránskom Balučistáne, ktorý je tradične najmenej rozvinutým regiónom Iránu. Je tu ale jeden rozdiel medzi iránskymi a pakistanskými Balúčmi. Iránski povstalci na rozdiel od pakistanských oficiálne nepožadujú od centrálnej vlády osamostatnenie ale iba autonómiu a zlepšenie ekonomickej situácie. Tak tomu bolo aspoň doposiaľ. Je možné, že do budúcna sa bojovníci Jundallah a ich prívrženci môžu viac radikalizovať, čomu nasvedčuje samovražedná taktika pri útokoch. V tejto súvislosti by bolo zaujímavé odhaliť, v akej miere prebieha kooperácia medzi iránskymi a pakistanskými Balúčmi. Žiaľ tieto informácie nie je možné z otvorených zdrojov získať. K istej spolupráci však určite dochádzať musí, keďže iránski Balúči vždy cítili akési príbuzenské puto k svojim pakistanským súkmeňovcom, ktorí s obľubou hovorili o vytvorení „Veľkého Balúčistanu“ – teda spojení iránskej a pakistanskej, prípadne aj afgánskej časti (zaujímavé je, že v Afganistane Balúčovia nikdy nepovstali – dôvodom zrejme bol ich relatívne nízky podiel na celkovej populácii v porovnaní s Iránom a Pakistanom a tiež fakt, že v rámci Afganistanu nemohli tvrdiť, že by boli marginalizovaní nábožensky alebo hospodársky)

Keď sa analyzujú možné spojitosti medzi iránskym a pakistanským povstaním, často sa spomína USA. Podľa viacerých autorov má Washington poskytovať podporu iránskym Balúčom. Toto tvrdenie je však krátkozraké. USA si totiž nemôžu niečo také dovoliť, keďže by to išlo proti záujmom Pakistanu, ktorý je ich blízkym spojencom. Aj keď za ideálnych podmienok by americké stratégovia určite radi uvítali vznik nezávislého Balúčistanu, ktorý by vzhľadom na náboženskú umiernenosť mohol byť protiváhou extrémistickým tendenciám v regióne. Praktické dôsledky podpory pre Balúčov by však okrem znepriatelenia si pakistanskej vlády mali negatívny dopad na stabilitu celého subkontinentu – presne ako kalkulovala India počas 70.rokov, keď sa rozhodla nepomôcť Balúčom v ich národnooslobodzovacom boji. Osamostatnenie Balúčistanu by mohlo uvoľniť všetky etnické a nacionalistické vášne, ktoré zatiaľ na indickom subkontinente driemu pod povrchom.

Keď sme už hovorili o Indii, práve tá s najväčšou pravdepodobnosťou stojí za podporou balúčskeho povstania. Vo vzťahu k Pakistanu má na to viacero dôvodov. Indická vláda sa napr. obáva prehlbujúcej sa čínsko-pakistanskej spolupráce a výstavbu strategického prístavu v balúčskom Gwadare vníma ako ohrozenie svojho postavenia v Indickom oceáne v prospech Číny. Preto podporuje nestabilitu v balúčskom regióne. Rovnako podporuje balúčskych bojovníkov, pretože sú protiváhou s Talibanom sympatizujúcich milícií, ktoré operujú v Kašmíre na pakistansko-indickom pohraničí. A ako už bolo povedané, tieto milície majú z veľkej časti základne práve v Balúčistane. Isté otázniky tu ale vznikajú ohľadom možností indickej pomoci iránskym Balúčom. Tu sa nedá nájsť jednoznačný motív, prečo by Nové Delhi tak činilo a to hlavne keď indické hospodárstvo nutne potrebuje iránsky plyn, ktorý by mal byť prepravovaný cez plánovaný plynovod IPI. Zrejme je preto vzrastajúce napätie v iránskom Balúčistane vedľajším produktom indickej angažovanosti v Pakistane. Teoreticky by ale India mohla intervenovať v iránskom Balúčistáne kvôli ochrane indickej menšiny, ktorá žije v oblasti okolo mesta Zahedan. Taktiež by mohlo ísť o akúsi odplatu za zlé zaobchádzanie iránskeho režimu s náboženskou menšinou Bahaistov. Najviac Bahaistov na svete totiž žije v Indii a v júni 2008 popredné indické osobnosti protestovali proti iránskej politike voči tejto menšine. Aj tak sa však domnievame, že prevažná väčšina (možno aj všetka) indickej podpory smeruje do pakistanského Balúčistanu.

 

 

 

Na základe spomenutých faktov predpokladáme, že situácia v Balúčistane sa bude zhoršovať alebo minimálne sa zachová status quo. A to napriek istým pozitívnym krokom novej pakistanskej vlády voči balúčskej menšine, po nástupe Asifa Zardariho do prezidentskej funkcie v septembri 2008. Islamabád prepustil niektorých zatknutých balúčskych lídrov a tiež začal s plánmi na sociálny rozvoj provincie. Vzájomná nedôvera medzi federálnou vládou a Balúčmi však len tak ľahko odstránená nebude. V kontexte zvyšujúceho sa indicko-pakistanského napätia tiež možno očakávať zvýšenie napätia v Balúčistane. Projekt výstavby plynovodu IPI bude nútiť Irán a Pakistan čo najrýchlejšie riešiť problematiku tohto regiónu. Vzhľadom na povahu iránskeho režimu a históriu pakistanskej politiky v Balúčistane zrejme pôjde v prvom rade o silové riešenie.

Pozitívnu rolu by v celom procese mohli hrať USA, keďže prezident Obama chce americkú pozornosť preniesť z Iraku do Afganistanu a Pakistanu. Ak by Washington dokázal vyvinúť na Pakistan dostatočný tlak a vedel by pôsobiť ako úspešný mediátor medzi Islamabádom a balúčskymi vodcami, mohlo by to prispieť k úspešnému riešeniu balúčskeho povstania a tiež k potlačeniu radikálnych elementov v rámci paštúnskych kmeňov, ktoré Balúčistan využívajú ako základňu pre ozbrojencov Talibanu. Úspešnou stratégiou by bolo, ak by Islamabád spolupracoval s umiernenými Balúčmi a tí by dokázali presvedčiť aj militantov, že je lepšie vytvoriť alianciu s USA a centrálnou vládou proti paštúnskym radikálom. Pochopiteľne by to ale muselo byť výmenou za vzdanie sa nádejí na vytvorenie samostatného štátu. Tu je ale prekážkou zrejme nedostatok centralizovaného velenia medzi balúčskymi bojovníkmi – väčšina z nich údajne operuje v rámci samostatných buniek, ktorých koordinácia nie je asi až taká veľká. Je to zrejme pozostatok ešte zo 70.rokov, keď sa balúčski kmeňoví vodcovia nedokázali zjednotiť na cieľoch povstania.

Najväčšou prekážkou, ktorú sme zatiaľ nespomínali pre stabilizáciu situácie je faktor organizovaného zločinu – mnoho odbojných paštúnskych kmeňov na afgánsko-pakistanskom pohraničí nebojuje proti centrálnej vláde len kvôli presadzovaniu islamského práva šária ale aj z ekonomických dôvodov. Sú totiž zapojené do miliardového narkobiznisu, ktorého odbytové trasy vedú cez pohraničné územie smerom do Indie a odtiaľ na svetové trhy. Relatívne jednoduchá schéma interakcií Irán-Balúčistan-Pakistan-India-USA je skomplikovaná faktorom organizovaného zločinu. Do neho sú tiež zapojené aj niektoré balúčske skupiny, keďže iránsko-pakistanské pohraničie je ďalšou odbytovou trasou. Na jednej strane je to ďalší dôvod, prečo sa Irán a Pakistan budú snažiť spolupracovať v priestore Balúčistanu. Stačí len uviesť, že v roku 2005 bol Irán na 1.mieste na svete v rebríčku krajín s najviac drogovo závislými v rámci populácie. V Iráne išlo asi o 4 milióny osôb z celkovej 68-miliónovej populácie. Pre krajinu to predstavuje obrovskú socio-ekonomickú záťaž. To je ďalší dôvod pre tvrdenie, že politické urovnanie konfliktu v Balúčistane nebude jednoduché.

 

Nestabilita vyhovuje kriminálnym živlom, pre ktoré je v takýchto podmienkach ľahšie prepravovať narkotiká. Okrem toho mnoho Balúčov z narkobiznisu žije (rovnako ako obyvatelia Afganistanu), a nepochybne tento čierny obchod predstavuje aj významnú časť príjmov pre balúčske povstalecké skupiny (náznakom môže byť, že samovražedný útok z 28.decembra bol namierený na budovu iránskych protidrogových jednotiek). Narkobiznis a povstanie sú teda do značnej miery spojené – a to bude komplikovať hľadanie politického riešenia. Irán a Pakistan teda určite budú preferovať riešenie silové.

Po zhrnutí všetkých faktov môžeme skonštatovať, že pokračujúce napätie v Balúčistane bude Irán a Pakistan k sebe viac pripútavať a to najmä v kontexte poznania, že obe krajiny sa po ekonomickej stránke potrebujú (najmä Irán potrebuje nutne odberateľov pre svoje gigantické zásoby plynu). Tu je nutné zdôrazniť, že sporadické obvinenia z podpory iránskych rebelov, ktoré z Teheránu zaznievajú na adresu Pakistanu treba brať s veľkou rezervou. Ide totiž o rétorickú stratégiu odviesť pozornosť verejnosti od skutočných príčin povstania. Nasvedčuje tomu fakt, že tieto obvinenia vždy boli vyslovené len málo významnými byrokratmi z rôznych ministerstiev. Nikdy sa v tomto duchu nevyjadrovali vrcholní predstavitelia štátu. Napriek spoločným záujmom v Balúčistane budú isté komplikácie prinášať sporné otázky ako Afganistan a postavenie pakistanských šiítov. Presný dopad týchto faktorov na vzájomné vzťahy ale ukáže až budúcnosť.

Zdroje:
http://www.satp.org
http://www.ostomaan.org
http://news.bbc.co.uk
http://www.jamestown.org
http://www.tribuneindia.com
http://www.crisisgroup.org
http://www.strategicstudiesinstitute.army.mil
http://www.jamestown.org
http://www.southasiaanalysis.org