Hlavné menu

A.R.E.S Analysis

Irán

Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

	Dnes	885
	Včera	1237
	Tento týždeň	5240
	Tento mesiac	25839

Visitors Counter 1.0.2

Syndicate

SiteMap

Home

Analýzy a publikácie

Geopolitické postavenie Číny

Napísal: Lukáš MORAVČÍK

Piatok, 13.marca 2009 - 13:03 hod.

1. Geografia Číny

(nationalgeographic.com)

Pri definovaní geopolitického postavenia Číny, jej bezpečnostného prostredia a záujmov zohráva kľúčovú úlohu geografická charakteristika územia, v ktorom sa nachádza. Napriek zdanlivo centrálnej polohe je Čína od okolitého prostredia izolovaná vďaka prirodzeným charakteristikám reliéfu. Najmasívnejšou bariérou sú horské masívy Himalájí, ktoré na juhu oddeľujú Čínu od Indie a zvyšku Južnej Ázie. Smerom na západ od Himalájí prirodzená hranica pokračuje až k pohoriu Ťan-šan. Smerom na východ sa horské masívy postupne menia na pásmo dažďových lesov, ktoré tvoria nepriechodnú bariéru na hraniciach Číny s Vietnamom. Systém prirodzených bariér je na severe doplnený púšťou Gobi na hraniciach s Mongolskom. Takmer dokonalý okruh bariér je narušený len na západe a východe. Oblasť na západ od hranice Sinťiangsko-ujgurskej oblasti je dobre priechodná a tvorí akýsi prirodzený most medzi Čínou a Strednou Áziou. Toto spojenie bolo už v minulosti súčasťou dôležitých pozemných obchodných ciest, akou bola napríklad Hodvábna cesta, v súčasnosti však predstavuje ešte nevyužitý potenciál spojenia východnej a strednej Ázie.

Na východe je systém prirodzených hraničných bariér Číny narušený súvislou pobrežnou líniou, ktorá je spolu s priľahlým morským priestorom najdôležitejšou, ale aj najzraniteľnejšou časťou čínskych prirodzených hraníc. (Pozri obr. č. 1: čiernou farbou sú na obrázku znázornené prirodzené bariéry; modrá výseč znázorňuje priechodný priestor medzi Čínou a Strednou Áziou, zelenou je znázornené čínske pobrežie a priľahlý morský priestor až po tzv. Prvú ostrovnú čiaru.)

geopolitické postavenie Číny - čierna farba: prirodzené bariéry Číny, modra farba: absencia prírodných bariér - veľký potenciál pre komunikáciu so strednou Áziou (v minulosti Hodvábna cesta), zelená farba: prímorské oblasti s najväčším strategickým významom pre Čínu

Aj vďaka týmto charakteristikám býva Čína niektorými analytikmi označovaná za ostrov. (Napríklad v geopolitickom chápaní Číny Georgea Friedmana zo Stratfor analysis).[1]

Geografické charakteristiky ovplyvňujú aj vnútorný vývoj krajiny. Najväčší vplyv na vnútorné usporiadanie má existencia prirodzenej zrážkovej hranice – tzv. 15-palcovej izohyety. Napriek tomu, že úhrn zrážok na určitom mieste sa môže počas rokov meniť, v niektorých regiónoch Číny padajú zrážky podľa určitého vzoru. Existencia tejto línie je spôsobená tým, že pri pohybe vzdušnej masy od oceánu do vnútrozemia vzdušná vlhkosť skondenzuje skôr, ako sa vzdušná masa dostane nad územia za touto líniou. [2]

(landingchina.com)

V dôsledku existencie tejto línie sa obyvateľstvo prirodzene koncentrovalo v úrodnejších oblastiach na východnom pobreží, kde sa vyvinulo hospodárske a politické ťažisko krajiny – čínske centrum. Hraničné pôsobenie izohyety dokazuje zhoda hraníc najhustejšie osídlených a poľnohospodársky najaktívnejšie využívaných oblastí s priebehom tejto línie.

Dôležitým geografickým faktorom je aj množstvo a úrodnosť poľnohospodársky využiteľnej pôdy, pretože určuje schopnosť krajiny zabezpečiť svojim občanom základ pre živobytie. Napriek tomu, že Čína má len 7 percent svetovej poľnohospodársky využiteľnej pôdy, dokáže aj v súčasnosti zabezpečiť väčšinu potravín pre čínske obyvateľstvo (21% svetového obyvateľstva) z vlastných zdrojov a dováža len malé množstvo. [3] Vďaka poľnohospodárskym reformám v 70-tych rokoch minulého storočia boli problémy s potravinovým zásobovaním z obdobia reformného programu „Veľkého kroku vpred“ prekonané, a od roku 1978 dokázala Čína pokryť minimálne 95% spotreby obilia z vlastných zdrojov. [4] Napriek tomu je možné, že v budúcnosti bude mať Čína so samozásobiteľstvom problémy kvôli nedostatkom vody a výkyvom počasia.

2. Geopolitické imperatívy Číny

Na základe geografických charakteristík čínskeho územia možno konštatovať, že vďaka prirodzeným bariéram, ktoré ju oddeľujú od susedných štátov je jej vonkajšie bezpečnostné prostredie pomerne priaznivé. Najvážnejšie ohrozenia bezpečnosti Číny preto vyplývajú z jej vnútorného usporiadania. Prvoradou hrozbou je možnosť narušenia teritoriálnej integrity oddelením niektorej z tzv. hraničných oblastí: Taiwanu, Sinťiangu alebo Tibetu, a následnej destabilizácie vnútornej politickej situácie.

Podobný efekt na vnútornú destabilizáciu by malo aj hromadné vyjadrenie nespokojnosti občanov a ich strata dôvery vo vládu v prípade neschopnosti Komunistickej strany riešiť hospodárske a sociálne problémy širokých más obyvateľstva. Otvorené prejavy nespokojnosti so sociálnou situáciou nie sú napriek ich rastúcemu počtu [5] namierené na spochybnenie legitimity vlády Komunistickej strany, ale sú organizované na miestnej úrovni a namierené na riešenie konkrétnych regionálnych sociálnych problémov. Pre stabilizáciu postavenia Komunistickej strany a riešenie najakútnejších spoločenských problémov je preto nevyhnutnosťou zabezpečenie stálej vysokej úrovne hospodárskeho rastu. Snaha o udržanie úrovne hospodárskeho rastu preto ovplyvňuje rozhodovanie čínskych lídrov aj pri ďalších dôležitých otázkach.

Čína je v súčasnosti druhým najväčším svetovým spotrebiteľom energie a podľa očakávaní by mala jej spotreba v budúcnosti naďalej rýchlo stúpať. V súčasnosti Čína získava Čína väčšinu energie z domácich zdrojov. V budúcnosti však bude rásť význam dovozu nerastných surovín, predovšetkým v súvislosti s vyčerpávaním domácich zdrojov a diverzifikáciou od jednostrannej závislosti na uhlí, ktoré sa využíva na viac ako 70% energetickej produkcie. [6]

Kontinentálna izolovanosť Číny spôsobuje, že z hľadiska prepravy majú námorné cesty pre Čínu najväčší význam. Napriek už viac ako dve desaťročia prebiehajúcemu modernizačnému procesu zatiaľ námorníctvo čínskej armády nie je schopné zabezpečiť základné záujmy Číny v jej priľahlom morskom priestore: efektívnu kontrolu priľahlého morského priestoru, zabezpečenie priechodnosti hlavných námorných ciest a presadzovanie čínskych námorných požiadaviek. Dôsledkom je, že v čase, kým nenadobudne Čína vojenské schopnosti umožňujúce jej aspoň obmedzené plnenie týchto základných úloh, sa musí pri ochrane svojich záujmov v priľahlom morskom priestore spoliehať na asymetrickú stratégiu zabránenia prístupu a pri ochrane námorných ciest na úlohu Spojených štátov ako garanta ich priechodnosti.

Geopolitické imperatívy Číny môžu byť zhrnuté do troch hlavných bodov:

1. Zachovanie teritoriálnej integrity
2. Zabezpečenie dostatku energie
3. Zabezpečenie voľného prístupu k námorným trasám

3. Zachovanie teritoriálnej integrity

Tak ako z mnohých iných aspektov nie je Čína homogénna ani z etnického hľadiska. Pri rozdelení na základe prevládajúcich národnostných skupín je možné na území Číny rozoznať dva veľké celky: 1) čínske centrum, ktoré je pôvodne väčšinovo obývané chanským obyvateľstvom a 2) hraničné regióny Číny, v ktorých majú väčšinu iné národnostné skupiny. K týmto hraničným regiónom patria regióny Tibetu, Sinťiangu, vnútorného Mongolska a Mandžuska.

administratívne delenie Číny (stratfor.com)

Hraničné regióny okolo čínskeho centra vytvárajú nárazníkovú zónu, ktorá vypĺňa priestor medzi čínskym centrom a prirodzenými bariérami ohraničujúcimi prostredie, v ktorom sa Čína nachádza. Čínske centrum preto nemôže pripustiť osamostatnenie žiadneho z týchto hraničných regiónov, nakoľko by to vážne zhoršilo jeho bezpečnostné postavenie. Z tohto hľadiska sú pre čínske centrum rizikové predovšetkým snahy Tibetu a Sinťiangu o osamostatnenie sa od jeho vplyvu. K týmto sa pridáva aj snaha Taiwanu o vyhlásenie nezávislosti. Taiwan síce nepatrí medzi hraničné regióny z hľadiska národnostného zloženia obyvateľstva, ale kvôli svojmu postaveniu predstavuje pre bezpečnosť čínskeho centra rovnakú hrozbu ako hraničné regióny. O neochote dopustiť odčlenenie niektorého z hraničných regiónov svedčí aj tvrdý postup, ktorým ústredná vláda v prípade Tibetu a Sin-ťiangu potláča akýkoľvek náznak odporu a separatistických tendencií. O dôležitosti Taiwanu zasa svedčí aj to, že čínske stratégie počítajú s vojenským riešením taiwanskej otázky, v prípade že by sa situácia v Taiwanskom prielive nevyvíjala podľa predstáv čínskeho centra.

Taiwan

Za začiatok konfliktu medzi Taiwanom a Čínskou ľudovou republikou možno považovať rok 1949, kedy sa vláda Čínskej republiky na čele so stranou Kuomintang po prehratom vnútropolitickom boji s Komunistickou stranou Číny stiahla na ostrov Taiwan. Až do 70-tych rokov bola taiwanská vláda (vláda Čínskej republiky) uznávaná aj za zástupcu územia vtedajšej ČĽR. V roku 1971 Valné zhromaždenie OSN priznalo Číne možnosť zastúpenia v zhromaždení a kreslo stáleho člena Bezpečnostnej rady namiesto taiwanskej Čínskej republiky. Čínskej ľudovej republike sa takto dostalo medzinárodného uznania ako suveréna nad územím Číny. Od tohto obdobia sa vzájomné vzťahy medzi ČLR a Taiwanom niesli predovšetkým v duchu jednaní o postavení a statuse Taiwanu vo vzťahu k pevninskej Číne.
Od polovice 90-tych rokov sa vzájomné vzťahy medzi ČĽR a Taiwanom začali kontinuálne zhoršovať, a toto obdobie vyvrcholilo v rokoch 2000-2008 počas vlády nacionalisticky orientovanej strany DPP (Demokratická pokroková strana), ktorej lídri naznačovali ochotu vyhlásiť nezávislosť Taiwanu.

rozmiestnenie čínskych a tajwanských leteckých základní (stratfor.com)

K uvoľneniu vzťahov medzi ČĽR a Taiwanom došlo po parlamentných a prezidentských voľbách na Taiwane v januári a marci roku 2008, v ktorých vyhrala opozičná strana Kuomintang, podporujúca tesnejšie väzby na pevninskú Čínu. Zlepšenie vzájomných vzťahov bolo signalizované viacerými vzájomnými oficiálnymi návštevami predstaviteľov obidvoch sporných strán, ktoré mali predovšetkým zdvorilostný charakter. Napriek výraznému zlepšeniu vzťahov Čína neobmedzila prítomnosť vojenských síl na brehu Taiwanského prielivu a v októbri 2008 na protest proti dodávkam zbraní Taiwanu zo Spojených štátov, oficiálne prerušila vojenskú spoluprácu so Spojenými štátmi, čím naznačila, že otázka Taiwanu je pre Čínu naďalej dôležitá a ďalšie vyzbrojovanie Taiwanu americkými spojencami neakceptuje. [7]

čínske balistické testy z roku 1996 (cnn.com)

Sin-ťiang

Sin-ťiangska Ujgurská autonómna oblasť je čínska provincia na severozápade Číny, ktorá je obývaná 13 hlavnými etnickými skupinami. Najväčšou z týchto skupín sú Ujguri – prevažne moslimská komunita s tradičnými väzbami na priestor Strednej Ázie, ktorí tvoria na základe sčítania obyvateľstva z roku 2003 45% populácie Sin-ťiangu. [8]

Kontrolu nad územím Sinťiangu získala Komunistická strana Číny v roku 1949 a v roku 1955 získalo územie štatút autonómnej oblasti. Od pričlenenia k ČĽR boli odlišné kultúrne a náboženské prejavy obyvateľov Sinťiangu potláčané. Obdobie potláčania kultúrnej identity vyvrcholilo počas éry „Kultúrnej revolúcie“, kedy boli nechanské etnické skupiny vystavené ešte tvrdším represáliám. Po nástupe reformného obdobia na konci 70-tych rokov sa postupne začali obmedzenia voči etnikám uvoľňovať a národnostné skupiny začali otvorene prejavovať svoju nespokojnosť s diskrimináciou v hospodárskej, náboženskej a politickej oblasti. Od 90-tych rokov začali proti čínskej vláde podnikať útoky separatistické skupiny, ktorých cieľom je vytvorenie nezávislého ujgurského štátu – Ujguristanu alebo Východného Turkestanu. Najznámejšou z týchto skupín sa stalo Islamské hnutie Východného Turkestanu - ETIM, ktoré bolo v násilných útokoch najaktívnejšie, a Čínou a Spojenými štátmi označené za teroristickú organizáciu. [9]

Ujgurský autonómny región (stratfor.com)

Zhoršovaniu situácie sa čínska vláda snaží zabrániť uplatňovaním politiky „tvrdej ruky“ proti akýmkoľvek prejavom odporu. Kľúčovú úlohu pri udržiavaní poriadku v provinciách a v boji proti separatistickým snahám majú Ľudové ozbrojené policajné zložky, ktoré patria k čínskej ľudovo oslobodeneckej armáde. Politika tvrdého potláčania odporu sa stretáva so zmiešanými reakciami. Napriek úspechom pri likvidovaní štruktúr separatistických skupín sa vládnym zložkám nedarí zabrániť útokom, akým bol napríklad útok na policajnú stanicu v Kasghare zo začiatku augusta minulého roku a tvrdý postup policajných zložiek u miestneho obyvateľstva len prehlbuje pocit nespravodlivosti. Okrem toho rôzni odborníci (napr. Andrew J. Nathan, vedúci katedry politických vied na Kolumbijskej univerzite) a nevládne organizácie (napr. Amnesty International) upozorňujú, že Čína údaje o počte teroristických útokov zveličuje a boj proti terorizmu zneužíva na ospravedlnenie tvrdého utláčania etnických Ujgurov. [10]

Najsilnejším nástrojom vlády pri prekonávaní odporu etnických skupín je preto presvedčovacia sila hospodárskeho rozvoja. Kvôli strategickej polohe a významným zdrojom nerastných surovín prebieha v regióne Sin-ťiangu množstvo projektov zlepšovania dopravnej a inej infraštruktúry, ktorá má okrem prepojenia Sin-ťiangu s východným pobrežím spojiť túto západnú provinciu v rámci nových dopravných koridorov spojiť s viacerými stredoázijskými krajinami. Na základe 6 ročného vyhodnotenia novej rozvojovej stratégie západu z roku 2006, preinvestovala v tomto období vláda pri budovaní novej infraštruktúry 125 miliárd dolárov a priemerná úroveň hospodárskeho rastu v regióne dosahovala 10,6%. [11]

Tibet

Napätie medzi Čínou a Tibetom o otázke statusu Tibetu pretrváva od roku 1949, kedy sa po založení ČĽR snažila Komunistická strana Číny o obnovenie kontroly nad bývalými čínskymi územiami. Podľa stanoviska ČĽR k otázke statusu Tibetu, bolo územie Tibetu integrálnou súčasťou Čínskej ríše už v 13. storočí za vlády dynastie Yuan. Naproti tomu sa Tibet považoval za samostatný štát, pretože dovtedy formálne neuznal čínsku zvrchovanosť nad svojim územím a po páde čínskej dynastie Qing v roku 1913 sa oslobodil zo slabého zväzku s Čínou a vyhlásil nezávislosť. [12] Až do roku 1950 Tibet preto fungoval ako de facto nezávislý štát, aj napriek tomu, že žiaden z relevantných svetových aktérov neuznal jeho proklamáciu nezávislosti.

Kvôli neochote Tibetu podriadiť sa čínskym požiadavkám na „oslobodenie“ sa ČĽR v októbri 1950 rozhodla pre podporenie svojich požiadaviek vojenskou inváziou. Vďaka mnohopočetnej čínskej prevahe čínska armáda pri obsadzovaní územia Tibetu postupovala napriek domácemu odporu pomerne rýchlo. V roku 1951 bola otázka Tibetu z čínskeho pohľadu vyriešená podpísaním „17-bodovej zmluvy pre mierové oslobodenie Tibetu“ so zástupcami Dalai Lamu, v ktorej Tibet uznáva zvrchovanosť Číny a čínska vláda sa zaviazala nemeniť existujúci politický systém v Tibete a status, funkcie a právomoci Dalai Lamu. Toto usporiadanie fungovalo až do povstania v roku 1959, ktoré bolo dôsledkom dlhodobo sa zhoršujúcej vnútornej situácie. Počas povstania ušli z krajiny zástupcovia tibetskej vlády na čele s Dalai Lamom a takmer 80,000 Tibeťanov. Dalai Lama a ďalší tibetskí predstavitelia po úteku v Indií vytvorili exilovú vládu, a 17-bodovú zmluvu vyhlásili za neplatnú. [13]

Po nástupe Denga Xiaopinga k moci v roku 1978 Peking priniesol nové iniciatívy k vyriešeniu sporu. Okrem kontaktovania Dalai Lamu v indickom exile čínska vláda začala so zmierlivejšou etnickou politikou a politikou hospodárskeho rozvoja. Po protestoch za nezávislosť v roku 1987 bolo v roku 1989 vyhlásené stanné právo. Po zrušení stanného práva v roku 1990 čínska vláda prijala tvrdšiu politiku s prísnejšími bezpečnostnými opatreniami, obmedzujúcimi náboženské a kultúrne slobody. Súčasne bol prijatý program rýchleho hospodárskeho rozvoja, ktorý zahŕňal u domáceho obyvateľstva neobľúbený prílevu netibetského, prevažne chanského obyvateľstva. Na základe tejto „imigračnej politiky“ Peking dúfa, že dôjde k vytvoreniu novej generácie Tibeťanov, ktorí budú menej ovplyvnení náboženstvom a prístupnejší k podmienkam stanoveným centrálnou vládou. [14]

Dôležitým prvkom v stratégií exilovej vlády boli návštevy a prejavy Dalai Lamu v krajinách západu. V septembri 1987 mal Dalai Lama prejav pred Kongresovým výborom pre ľudské práva vo Washingtone. V júni nasledujúceho roku predniesol dôležitý prejav v Európskom parlamente v Štrasburgu. Po prvý krát v ňom verejne priznal ochotu prijať aj niečo menej ako nezávislosť. Vyzývajúc na skutočnú autonómiu Tibetu v rámci Číny Dalai Lama navrhol, že Tibet by mal plnú kontrolu nad vnútornými záležitosťami ale Čína by zostala zodpovedná za obranu Tibetu a zahraničnú politiku. Tento prístup „strednej cesty“ k vyriešeniu Tibetskej otázky znovu zopakoval v roku 2001 v prejave pred Európskym parlamentom.
[15]

Tibet je veľmi dôležitý pre čínsky zmysel pre národnosť. V Pekingu vládne obava, že ak Tibet získa nezávislosť, Ujguri a Taiwan by ju tiež mohli vyhlásiť. Svedčí o tom aj tvrdosť s akou zakročili čínske bezpečnostné zložky počas protičínskych protestov v marci 2008. Podľa údajov Tibetskej exilovej vlády pri nich zahynulo takmer 100 ľudí. [16]

Experti sa zhodujú v tom, že ak v Číne neprebehne politická reforma, riešenie tibetskej otázky je v nedohľadne. V novembri 2008 Dalai Lama vyhlásil, že jeho snaha získať pre Tibet autonómiu zlyhala a zvolal stretnutie Tibeťanov z celého sveta do Dharmasaly v Indií, na ktorom sa mala určiť ďalšia budúcnosť tibetského hnutia. Napriek tomu, že záverom stretnutia bola silná podpora prístupu „strednej cesty“ Dalai Lamu, účastníci tiež jasne vyjadrili, že v prípade, že vyjednávanie s Čínou v blízkej budúcnosti neprinesie výsledky, môžu sa snažiť o nezávislosť.
[17]

4. Energia

V roku 2008 Čína spotrebovala energiu v hodnote približne 2050 Mtoe (Miliónov ton ropného ekvivalentu) [18], čím bola po Spojených štátoch druhým najväčším svetovým spotrebiteľom energie.
Na základe údajov z roku 2005 sa na produkciu energie využíva prevažne uhlie z domácich zásob (63% produkcie energie), po ktorom nasleduje ropa (19%), biomasa a odpad (13%), plyn (2%) vodná energia (2%) a jadrová energia (1%). [19] Podľa odhadov Medzinárodnej agentúry pre energiu (IEA – International Energy Agency) by mala Čína okolo roku 2010 predbehnúť Spojené štáty a stať sa najväčším svetovým spotrebiteľom energie.
Primárny dopyt po energií by mal podľa odhadov počas rokov 2005 až 2015 stúpať v priemere 5,1% za rok a v rozsahu rokov 2005 až 2030 v priemere 3,2%. [20]

Na základe týchto predpokladov by mala spotreba energie Číny v roku 2015 dosiahnuť hodnotu okolo 2700 Mtoe a v roku 2030 3900 Mtoe. Zloženie produkcie energie podľa energetického zdroja by malo aj do roku 2030 zostať podobné súčasnému, v dôsledku snáh Číny o diverzifikáciu zdrojov energie však dôjde k zníženiu podielu uhlia pri produkcií energie na úroveň okolo 63% a stúpne spotreba ropy na 21%, zemného plynu (5%) a jadrovej energie (2%) [21]

Väčšinu energetickej spotreby je Čína schopná pokryť domácou produkciou energetických surovín. Vďaka tretím najväčším rezervám uhlia na svete po Spojených štátoch a Rusku, (v roku 2007 sa odhadovali čínske rezervy uhlia na 114,5 miliardy ton, ktoré by jej mali pri súčasnej úrovni spotreby vydržať ešte 45 rokov bude uhlie aj naďalej najdôležitejšou energetickou surovinou. [22] V prípade ostatných energetických surovín je Čína už závislá na dovoze zo zahraničia. V roku 1993 sa stala čistým dovozcom ropy a v roku 2006 sa stala napriek veľkým domácim zásobám čistým dovozcom zemného plynu. [23]

Ropa

Z geopolitického hľadiska je ropa „najproblémovejšou“ z energetických surovín, pretože v domácich zdrojoch jej Čína nemá dostatok a jej spotreba v budúcnosti bude výrazne rásť. Okrem iných faktorov bude rast spotreby spôsobený kvôli očakávanej rýchlej expanzií čínskeho dopravného sektora. V roku 2005 bolo v Číne registrovaných okolo 35 miliónov osobných a nákladných vozidiel. Podľa predpokladov by sa mal ich počet do roku 2015 zvýšiť na 115 miliónov a do roku 2030 na 270 miliónov. [24]

Čína je druhým najväčším svetovým spotrebiteľom ropy a čoskoro predbehne Japonsko a stane sa aj druhým najväčším svetovým dovozcom ropy a ropných produktov. [25]
V roku 2006 Čína spotrebovala denne okolo 7,2 mb/d ropy (miliónov barelov denne). 3,7 mb/d dokázala Čína pokryť domácou produkciou a 3,5 mb/d ropy doviezla zo zahraničia. Podľa odhadov Medzinárodnej agentúry pre energiu vzrastie do roku 2015 denná čínska spotreba ropy na 11,1 mb/d , pričom bude musieť dovážať 7,3 mb/d a do roku 2030 vzrastie spotreba na 16,5 mb/d a bude musieť dovážať 14 mb/d. [26]

V roku 2008 bol odhadovaný objem čínskych rezerv ropy na 16 miliárd barelov, ktoré by mali pri súčasnej úrovni produkcie Číne vydržať približne 11 rokov. [27] Tento údaj je len informačný, pretože kvôli nepresnostiam údajov poskytovaných Čínou a všeobecným ťažkostiam pri odhadovaní zásob ropy nie je možné určiť presný objem rezerv. Navyše sa v súčasnosti stanovený objem rezerv môže objavením nových nálezísk alebo použitím novších ťažobných technológií výrazne zvýšiť. Väčšina z čínskych zásob ropy sa nachádza v štyroch hlavných sedimentačných panvách. Najväčšie zásoby uhľovodíkov sú v panve Bohai Bay (SV), ktorá obsahuje 18% čínskych zásob ropy. Druhou najvýnosnejšou panvou je Songliao na severovýchode Číny, do ktorej patrí aj čínske najväčšie ropné pole Daqing a v ktorej je takmer 13% čínskych rezerv ropy. Dôležité sú aj sedimentačné panvy na západe krajiny – Tarimská panva v Sinťiangskom Ujgurskom autonómnom regióne, ktorá obsahuje 10% a Jungarská panva ktorá obsahuje 7% ropných zásob Číny. [28]

„Problémovosť“ ropy spočíva v prílišnej závislosti Číny na úzkom spektre dodávateľov. V roku 2006 44% dovozu pochádzalo z oblasti Perzského zálivu (najviac zo Saudskej Arábie) a 32% z Afriky (najviac z Angoly). [29] V prípade vypuknutia konfliktu, prírodnej katastrofy alebo iných nepredvídateľných udalostí v niektorej z hlavných vyvážajúcich krajín by Čína čelila vážnym problémom pri zabezpečovaní dostatočného množstva potrebnej ropy. Podobným ohrozením je aj obmedzenie námornej dopravy v prípade zablokovania Malackého prielivu, cez ktorý je dopravovaných takmer 80% čínskeho importu ropy. [30]

Riešenie nedostatku surovín

Kvôli zníženiu negatívnych dopadov nedostatku ropy na čínske hospodárstvo začala Čína v roku 2004 s progresívnym budovaním strategických energetických rezerv. V prvej fáza, skončenej v roku 2008, bola vytvorená rezerva zodpovedajúca 100 miliónom barelov ropy alebo objemu čistého dovozu ropy za 25 dní. V druhej fáze, plánovanej do roku 2015 by mala byť rezerva zvýšená na 300 miliónov barelov (objem čistého dovozu ropy za 45 dní) a do roku 2020 by mala dosiahnuť objem 600 miliónov barelov alebo 90 dní dovozu ropy. [31]

Okrem budovania strategických rezerv sa vláda usiluje zvýšiť diverzitu ropných zdrojov podporou aktivít štátnych ropných spoločností v zahraničí, pri nákupoch podielových práv na ťažobné polia, rozvoji týchto polí a dovoze získanej ropy a zemného plynu do Číny. Čínske spoločnosti investujú v krajinách po celom svete, a to aj v krajinách s vážnym porušovaním ľudských práv, v ktorých západné spoločnosti väčšinou neinvestujú. Kľúčové investície čínskych spoločností – Blízky východ (Irán, Irak, Omán, Jemen, Sýria), Afrika (Alžírsko, Lýbia, Sudán, Angola, Nigéria, Republika Kongo, Gabon, Madagaskar), Ázia (Rusko, Kazachstan, Turkmenistan, Indonézia, Thajsko), S a J Amerika ( Venezuela, Ekvádor, Peru, Kolumbia, Bolívia, Kanada). [32]

Napriek rozsiahlemu programu ťažby surovín v zahraničí sú výsledky čínskych spoločností pri získavaní ropy pre Čínu len skromné. Väčšinu vyťaženej ropy sú spoločnosti kvôli prepravným ťažkostiam nútené predávať na domácom trhu. Odhaduje sa preto, že v roku 2006 objem ropy získanej čínskymi spoločnosťami z ťažby v zahraničí bol 320,000 barelov denne. (Pre porovnanie predstavoval čistý dovoz Číny v tomto období 3,5 milióna barelov denne). [33]
Z dlhodobého hľadiska sa perspektívnejším javí výstavba infraštruktúry na dopravu ropy a zemného plynu od susedných krajín

Ropovody

ropovod Kazachstan-Čína (stratfor.com)

Kazachstan - Čína
Zatiaľ jediným čínskym funkčným medzinárodným ropovodom je ropovod z Kazachstanu. Spolupráca medzi Čínou a Kazachstanom pri výstavbe ropovodu začala v roku 1997 vytvorením joint venture (podnik so spoločnou majetkovou účasťou) medzi čínskou CNPC (China National Petroleum Corporation) a kazašskou spoločnosťou KazMunaiGas. [34] Prvá časť ropovodu medzi kazachstanským mestom Atasu a čínskym mestom Alataw bola spustená do prevádzky v máji 2005 a má kapacitu 10 miliónov ton ropy ročne. [35] Ropovod sa v Alataw napája na domácu sieť, a väčšina je prepravovaná do rafinérie v Dushanzi, city district Karamay.

Rusko - Čína

Ďalším významným zdrojom zahraničnej ropy by sa mal stať ropovod ESPO z Ruska. Ropovod ESPO (Eastern Siberia - Pacific Ocean) spojí východosibírske ropné polia s exportnými terminálmi v zátoke Kozmino na ruskom tichomorskom pobreží. [36]
Na základe dohody podpísanej premiérmi Ruska a Číny 28. októbra minulého roku sa Čína k tomuto ropovodu pripojí prostredníctvom 70 kilometrovej vetvy z mesta Skovordino k Rusko-Čínskej hranici. Čínska vetva ropovodu by mala mať po dokončení na konci roku 2009 kapacitu 15 miliónov ton ročne (300,000 barelov denne) a domáca sieť ju bude väčšinu dopravovať do rafinérie v severočínskom Daqingu. [37]

ropovod ESPO - zelená čiara (erina.or.jp)

Myanmarsko - Čína

Ďalším zaujímavým projektom je stavba kombinácie ropovodu a plynovodu zo západného pobrežia Myanmarska do mesta Kunming na juhozápade Číny v provincií Yunnan. Výstavba tejto kombinácie by mala začať v prvej polovici roku 2009. [38]

ropovod a plynovod z Mjanmarska do Číny (straitstimes.com)

Zemný plyn

Nedostatok energetických zdrojov v okolí hospodárskych centier na východnom a juhovýchodnom pobreží by mal vyriešiť projekt zásobovania pobrežných miest skvapalneným zemným plynom (LNG) dovážaným z juhovýchodnej Ázie a Austrálie. Do roku 2010 by mali byť dokončené LNG terminály v Shenzene a Fuzhou, ktoré by spolu mali mať kapacitu 13,8 miliardy kubických metrov plynu ročne. Okrem týchto terminálov sú plánované aj ďalšie terminály v Šanghaji, Ningbo, Qingdao, Tianjin, Daliane a ďalších mestách, ktoré by mali mať po dokončení v roku 2010 spoločnú kapacitu okolo 55,2 miliardy kubických metrov. [39]
K ďalším projektom dovozu zemného plynu patrí výstavba plynovodu z krajín Strednej Ázie do západnej Číny. Plynovod spájajúci Kazachstan s Čínou s kapacitou 40 miliárd kubických metrov plynu ročne by mal byť dokončený v roku 2010, pričom sa na neho v budúcnosti napojí prostredníctvom Uzbekistanu aj Turkmenistan. V Číne bude plyn distribuovaný prostredníctvom domácej existujúcej siete, ktorej základ predstavuje plynovod zo západu na východ. [40]

5. Kontrola pobrežia

V dôsledku geografických charakteristík priestoru, v ktorom sa Čína nachádza, je východné pobrežie hospodársky najdôležitejšou časťou Číny. Prevažná väčšina čínskeho obchodu sa realizuje námornou cestou z niektorého z východočínskych prístavov. Do roku 2020 by mala ročná hodnota čínskeho námorného obchodu presiahnuť 1 trilión amerických dolárov a v rovnakom čase bude Čína závislá na námornom dovoze viac ako 3/4 spotreby ropy zo zahraničia. [41] Jednou z primárnych potrieb a jedným z hlavných záujmov Číny je preto zaistenie kontroly nad priľahlým morom a najdôležitejšími námornými obchodnými cestami.

Námorný priestor v blízkosti Číny je v čínskych strategických dokumentoch ohraničený prostredníctvom ostrovných čiar (Island chains). Ide o myslené čiary prebiehajúce po prirodzených bariérach – súostroviach a ostrovoch, ktoré ohraničujú námorný priestor okolo čínskej pevniny. Pojem ostrovné čiary do čínskeho strategického myslenia zaviedol vrchný veliteľ čínskeho námorníctva v rokoch 1982 - 1988 Liu Huaqing v návrhu na dlhodobý rozvojový plán námorníctva.

Prvá ostrovná čiara, ktorá prebieha od japonského ostrova Kjúšu na juh popri súostroví Rjúkju, poza ostrov Taiwan až po Filipíny a okolo indonézskeho ostrova Kalimantan sa vracia oblúkom k vietnamskému pobrežiu; ohraničuje pre Čínu strategicky najdôležitejšiu námornú zónu. Kontrola tejto zóny patrí k životne dôležitým národným záujmom: v tejto oblasti si Čína uplatňuje teritoriálne nároky, nachádzajú sa tu čínske námorné nerastné zdroje a táto zóna predstavuje obranný perimeter čínskej pevniny. [42]

Druhá ostrovná čiara prebieha na juh od japonského hlavného mesta Tokia, popri japonských Boninských ostrovoch, amerických Severných Mariánach a Guame po ostrovy Palau a západný výbežok Novej Guiney. Druhá ostrovná čiara ohraničuje druhú námornú zónu, ktorej kontrola by ČĽR zabezpečila kontrolu nad oceánskym priestorom celej Východnej Ázie.

Dosiahnutie efektívnej kontroly nad zónami ohraničenými ostrovnými čiarami je aj súčasťou dlhodobej rozvojovej stratégie čínskeho námorníctva, ktorej základy boli položené už prácou Lia Huaqinga. Kontrolovať námorný priestor po prvú ostrovnú čiaru má byť námorníctvo schopné do konca roku 2010 a priestor po druhú námornú čiaru do roku 2025. [43] Treťou fázou rozvoja má byť vytvorenie námorníctva schopného operovať aj ďaleko od pobrežia, schopného uplatňovať globálny vplyv do roku 2050. [44]

čínsky námorný priestor

Dôslednému sledovaniu tohto rozvojového plánu však zabránili viaceré okolnosti, ktoré sa objavili počas 90-tych rokov, predovšetkým zvýšenie priority v otázke Taiwanu po kríze v rokoch 1995 až 1996. Čínske námorníctvo preto zmenilo všeobecný cieľ získania schopností na efektívnu kontrolu námorného priestoru až po prvú ostrovnú čiaru na menej ambiciózny cieľ získania schopností umožňujúcich efektívne zabránenie prístupu a kontroly tohto priestoru nepriateľským silám. Táto zmena cieľov sa odráža aj na znížení dôležitosti programu získania schopností umožňujúcich udržiavanie plavidiel ďaleko od pobrežia a obmedzenia programu získavania vlastnej lietadlovej lode.. [45]

Najväčší dôraz v súvislosti so stratégiou zabránenia prístupu dáva Čína na budovanie ponorkovej flotily. V súčasnosti čínske námorníctvo obohacuje svoju flotilu o 5 typov jadrových a konvenčných ponoriek. Podľa niektorých dohadov by čoskoro mohli vstúpiť do služby 2 jadrové ponorky (SSN) triedy Shang a jedna jadrová ponorka s odpaľovacími zariadeniami pre balistické rakety (SSBN) triedy Jin. Podľa niektorých námorných analytikov by ponorky triedy Shang mohli byť použité na ochranu najdôležitejších čínskych námorných trás. Dieselelektrická ponorka triedy Song (SSK) tvorí hlavnú časť čínskej konvenčnej ponorkovej flotily, s odhadovaným počtom 10 plavidiel v službe. Čínske námorníctvo tiež zaradilo do služby 8 dieselelektrických ponoriek Typ 636 triedy Kilo, ktoré boli kúpené od Ruska a sú vybavené nadzvukovými protilodnými riadenými strelami SS-N-27B. S viac ako 20-timi modernými konvenčnými a jadrovými ponorkami získanými čínskym námorníctvom počas posledných piatich rokov sa veľkosť ponorkovej flotily rozšírila na okolo 57 plavidiel. V priebehu rokov 2005 a 2006 získala Čína od Ruska tiež dva pokročilé torpédoborce Type 956EM Sovremenny II čím rozšírila flotilu týchto plavidiel na 4. Torpédoborec Sovremenny má vo svojej výzbroji 8 protilodných rakiet 3M-80E Moskit (kódové označenie NATO: SS-N-22 Sunburn), ktoré sú schopné zasiahnuť povrchové plavidlá na vzdialenosť 120km. Nákupy zo zahraničia sú efektívne dopĺňané plavidlami domácej výroby. Počas posledných rokov boli do služby zaradené 2 raketové torpédoborce Type 052C triedy Luyang II, 2 Type 051C triedy Luzhou a 3 fregaty Type 054A triedy Jiangkai. [46]

K dlhodobejším cieľom modernizačného programu čínskeho námorníctva podľa očakávaní armády Spojených štátov patrí snaha nadobudnúť schopnosti na presadenie regionálneho vojenského vedenia a odstránenie dominantného vplyvu Spojených štátov v regióne, na úspešné obraňovanie čínskych požiadaviek v námorných teritoriálnych sporoch a na ochraňovanie námorných komunikačných trás. [47]
Jedným z dôkazov, že Čína modernizáciu svojho námorníctva berie vážne, je rozhodnutie čínskych lídrov z konca decembra roku 2008, vyslať 3 lode na trojmesačnú protipirátsku misiu ku somálskemu pobrežiu, čo je zatiaľ prvé nasadenie čínskych plavidiel na obrannej misií mimo Pacifiku. [48]


Zdroje

[1]    FRIEDMAN, G. 2006. A Step at a time: Geopolitics of China. 2006. Dostupné na internete: (www.stratfor.com), (cit. 2.12.2008)
[2]     HUANG, R. 1997. China: A Macro History. 1997. s. 26
[3]     TUBILEWICZ, C. (eds.) 2006. Critical issues in contemporary China. New York: Routledge, 2006. ISBN 0-415-39584-4, str. 11
[4]     TUBILEWICZ, C. (eds.) 2006. Critical issues in contemporary China. New York: Routledge, 2006. ISBN 0-415-39584-4, str. 162
[5]    V roku 1993 sa počet kolektívnych protestov odhadoval na 8,700 ; v roku 1999 na 32,000 a v roku 2005 na viac ako 70,000. Napriek tomu, že údaje môžu byť čínskymi zdrojmi skreslené, vypovedajú o svedčia o prudkom náraste otvorených občianskych prejavov nespokojnosti. (zdroj: Tubilewitz, : Critical Issues in contemporary China, str. 5-6.)
[6]    International Energy Outlook 2008, (Online).Depratment of energy administration, 2008. Dostupné na interete: www.eia.doe.gov/oiaf/ieo/index.html)
[7]    Pre viac informácií pozri Čína: vstupná analýza na portáli Project Ares
[8]    DAVIS, E. 2008. Uyghur Muslim Ethnic Separatism in Xinjiang, (online) Asia-Pacific Center for Security Studies, 2008. Dostupné na internete:
[9]    Ibid.
[10]    BHATTACHARJI, P. 2008. Uighurs and China´s Xinjiang Region. (Online). Council on Foreign Relations, 2008. Dostupné na internete (http://www.columbia.edu/cu/news/clips/2008/08/04/UighursTWPOST.pdf)
[11]    “One Trillion Yuan Spent On Western Infrastructure“, Xinhua, (September 6, 2006), Dostupné na internete: ( http://news.xinhuanet.com)
[12]    BAYORIA, J. 2008. The Question of Tibet. (Online). Council on foreign relations, 2008. dostupné na internete: (http://www.cfr.org )
[13]     GOLDSTEIN, M. 1997. The Snow Lion and the Dragon. University of California press, 1997. 220 s.; str. 44-47
[14]    BAYORIA, J. 2008. The Question of Tibet. (Online). Council on foreign relations, 2008. dostupné na internete: (http://www.cfr.org )
[15]    Ibid.
[16]    Tibet protest crackdown claims up to 100 lives. (Online), (cit. 22.2.2009), dostupné na internete: (http://www.telegraph.co.uk )
[17]    BAYORIA, J. 2008. The Question of Tibet. (Online). Council on foreign relations, 2008. dostupné na internete: (http://www.cfr.org )
[18]    IEA – World Energy Outlook 2007, ISBN: 978-92-64-02730-5
[19]    Ibid. Str. 286
[20]    Ibid. Str. 283
[21]    Údaje za použitia zdrojov: International Energy Outlook 2008, IEA – World Energy Outlook 2007
[22]    BP Statistical review 2008. (online). Dostupné na internete: (http://www.bp.com ), str. 32
[23]    Chinas Thirst for Oil. 2008. International Crisis Group. [cit. 2008-10-18].    Dostupné na internete: (http://www.crisisgroup.org ), str. 3
[24]    IEA – World Energy Outlook 2007, ISBN: 978-92-64-02730-5, str. 299
[25]    China and the global energy crisis – development and prospect for China´s natural gas and oil, 2007, str. 107
[26]     IEA – World Energy Outlook 2007 , ISBN: 978-92-64-02730-5 ,str. 396
[27]    International Energy Outlook (2008), str. 6
[28]    China and the global energy crisis – development and prospect for China´s natural gas and oil, 2007, str. 38-40
[29]    IEA – World Energy Outlook 2007, ISBN: 978-92-64-02730-5, str. 262
[30]     Military Power of the People´s Republic of China 2007, US Department of Defense, str.8
[31]     Military Power of the People´s Republic of China 2008, US Department of Defense, str. 10
[32]    China´s overseas investment in oil and gas production, Eurasia group, October 2006, str. 12 - 25
[33]    Ibid. Str. 3
[34]    Geopolitics of oil pipelines in central asia, dostupné na internete:
[35]     Kazakhstan Oil Pours into China through Crossborder Pipeline, Xinhua, (25.5.2005), (cit. 20.1.2009), dostupné na internete: (http://news.xinhuanet.com )
[36]    Russian Minister says no oil pipeline to China in 2009, Energy Daily, (20.12.2008), (cit. 20.1.2009), dostupné na internete: (http://www.energy-daily.com )
[37]    China-Russia pipeline pact boosts energy links (online),(cit. 24.1.2009) Dostupné na internete: (http://www.chinadaily.com.cn )
[38]    Myanmar-China Pipeline to start construction in 2009, (online), (cit. 23.1.2009), dostupné na internete: (http://www.chinastakes.com )
[39]    China and the global energy crisis – development and prospect for .. , str. 115
[40]    CHOSSUDOVSKY,M. The Eurasian Corridor: Pipeline Geopolitics and the New Cold War. (online), (cit. 24.1.2009). Dostupné na internete: (http://www.globalresearch.ca )
[41]     QI, X. 2006. Maritime Geostrategy and the development of the Chinese Navy in the early twenty-first century. In: Naval War College Review, Autumn 2006, Vol. 59, No. 4, str. 56
[42]    HOWARTH, P. 2006. China´s Rising Sea Power. Routledge, 2006. ISBN 978-0-415-36891-9, str. 41
[43]    SHAMBAUGH, D. 2002. Modernizing China´s Military – Progress, Problems, and Prospects. University of California Press, 2002. ISBN 0-520-22507-4, str. 67
[44]    HOWARTH, P. 2006. China´s Rising Sea Power. Routledge, 2006. ISBN 978-0-415-36891-9, str. 42
[45]    HOWARTH, P. 2006. China´s Rising Sea Power. Routledge, 2006. ISBN 978-0-415-36891-9, str. 44
[46]    HU, T. 2007. March Forward. In: Jane´s Defence Weekly 2007. Vol. 44, Issue 17,, str. 29-30.
[47]     ROURKE, R. 2008. China Naval Modernization: Implications for U.S. Navy Capabilities – Background and Issues for Congress. Congressional Research Service, 2008. str. 47
[48]    RAMAN, B. Chinas anti piracy patrol – strategic dimensions. (cit. 20.1.2009), dostupné na internete:(http://globalgeopolitics.net )

Zdroje Obrázkov:

Formát -    (Popis obrázku)
           Zdroj obrázku

1. (Geopolitické postavenie Číny)
      Project Ares

2. (Izohyeta)
    Project Ares, na základe obrázkov z: http://www.landingchina.com

3.(China Provinces and Buffer regions)

      FRIEDMAN, G. 2008. The Geopolitics of China : Great Power enclosed. 2008 Dostupné na internete (http://web.stratfor.com/ ) (cit. 12.12.2008)

4. (Ropovod ESPO)
    http://www.erina.or.jp

5. (Čínsky námorný priestor)
    Project Ares

< Predchádzajúca

[ Späť ]

Project ARES - Crisis&Conflict Monitoring Network