NATO je v konvenčnom ponímaní príkladom najúspešnejšej aliancie v histórii – dokázalo zabrániť tomu, že zo Studenej vojny sa nestala horúca, ako aj zrejme nadobro odstrániť obavy európskych štátov zo seba samých[1], čo prispelo k stabilite západnej polovice európskeho kontinentu v druhej polovici 20. storočia a spolupodpísalo sa na úspechu procesu európskej integrácie v EÚ. Po skončení Studenej vojny NATO nielenže nezaniklo ako mnohí predvídali, ale dokázalo sa adaptovať na zmenené prostredie.

 

Navyše sa od konca Studenej vojny rozšírilo o 10 nových členských štátov a 2 ďalšie dostali v apríli 2008 pozvánku za členov. Členstvo v NATO sa stalo v 90. rokoch ambíciou zahraničnej politiky SR, ale nedostatočne bola reflektovaná skutočnosť, či permanentne sa meniace NATO 90. rokov je tou alianciou, o vstup do ktorej sme sa snažili na úplnom začiatku. Napokon, udalosti povedzme od roku 1999 cez rok 2001 a 2003 ukázali, že NATO je „pohyblivý cieľ“ – preto je smutné, že snaha o kritický prístup nedokáže preraziť deklarovaný zahraničnopolitický konsenzus najväčších politických síl v SR.

 

Článok je štruktúrovaný nasledovne. Nasledujúca časť je venovaná pojmu aliancia, ďalšia premenlivému významu aliancií v závislosti od štruktúry medzinárodného systému. Nasledujúca časť sa týka teoretických vysvetlení pretrvania NATO po Studenej vojne a posledná je venovaná implikáciám pre SR.

 

(Mgr. Ľubomír Tokár PhD. pôsobí na Katedre medzinárodných vzťahov Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici)

 

 

„Aliancie,“ tvrdí Martin Wight (1977:122), „nie sú priateľstvami medzinárodnej politiky“. Tento citát ilustruje istý aspekt aliancií, ktorý je často zatlačený do úzadia a ku ktorému sa vrátime nižšie. Ak však aliancie nie sú priateľskými partnerstvami, čím vlastne aliancie sú? Glenn Snyder (1997:4) ich definuje nasledovne: „Aliancie sú formálne združenia štátov pre použitie (alebo nepoužitie) vojenskej sily za špecifických okolností proti štátom mimo ich vlastného členstva.“

 

Aliancie sa zároveň líšia od spojenectiev (angl. alignments). Podľa Jamesa Morrowa (1991:906) k spojenectvám dochádza, keď štáty „zladia svoje aktivity, aby sledovali spoločný záujem v prítomnosti bez implikácie koordinácie svojho konania v budúcnosti“, kým aliancie obsahujú „sľub budúcej koordinácie medzi spojencami.“ Aliancie sú takpovediac zväzky z nutnosti, vynútené prítomnosťou anarchického usporiadania medzinárodnej politiky, ktorá u štátov vyvoláva snahy o zabezpečenie prežitia vlastnými silami (svojpomocne).

 

Kenneth Waltz (berkeley.edu)

Vzhľadom na to, že moc je v medzinárodnom systéme rozdelená nerovnomerne, často je nemožné spoliehať sa výlučne na vlastné zdroje. Neschopnosť postarať sa o vlastnú bezpečnosť sa nemusí vyplatiť, pretože „[V] medzinárodných záležitostiach ostáva konečným arbitrom sila“ (Waltz 1979:180), a teda tie štáty, ktoré toto poznanie ignorujú, robia tak na vlastné riziko. V prípadoch, keď vlastná moc nepostačuje na to, aby poskytla štátu pocit istoty a bezpečia, sú štáty nútené hľadať partnerov inde, aby tak spoločnými silami znížili mieru neistoty a strachu z ohrozenia svojej bezpečnosti inými aktérmi a pripravili sa na najhorší možný scenár. Vznik aliancie je reakciou na skutočnú alebo pociťovanú hrozbu [2] a jeho cieľom je zvýšiť zdroje, ktoré sú k dispozícii na potlačenie alebo elimináciu hrozby.

 

V priebehu histórie aliancie spravidla vznikali po začatí ozbrojeného konfliktu a šlo o prísľub postupu proti spoločnému nepriateľovi, až v 20. storočí došlo k pokusom o inštitucionalizáciu v podobe systémov kolektívnej obrany, ktoré predstavujú „permanentnú potenciálnu alianciu proti neznámemu nepriateľovi a ... v mene neznámej obete“ (Ruggie 1993:569). Na rozdiel od Snyderovej definície je záväzok pomoci nie špecifický, ale univerzálny a recipročný.

 

Vráťme sa späť k citátu, ktorý otvoril túto časť. „Aliancie sú vytvárané štátmi, ktoré majú niektoré, ale nie všetky svoje záujmy, spoločné. Spoločný záujem je zvyčajne negatívny: strach z iných štátov. Divergencia nastáva, keď sú v stávke pozitívne záujmy“ (Waltz 1979:166). V anarchii neexistuje dokonalá zhoda záujmov medzi rôznymi štátmi – ak by existovala, potom by nebol problém zlúčiť svoje fragmentované sily splynutím, čím by došlo k posilneniu ich pozície v systéme. „Dokonca aj s najväčším tlakom zvonku má jednota aliancií ďaleko od úplnosti“ (Waltz 1979:167).

 

Keď sú však vonkajšie štrukturálne tlaky anarchického prostredia silné, potom ohrozený štát nie je pri výbere partnerov prieberčivý a zvolí si aj takého, s ktorým ho nespája nič okrem toho, že stoja proti spoločnému nepriateľovi. Dokladajú to príklady boja o holú existenciu, keď sa ohrozený štát dokáže v záujme prežitia spojiť aj so svojím inak úhlavným nepriateľom (Veľká Británia so ZSSR proti Nemecku počas druhej svetovej vojny, USA s Japonskom a Nemeckom po vypuknutí Studenej vojny).

 

 

 

 

Výskyt aliancií v medzinárodnej politike patrí medzi historické konštanty a v každom historickom období sa dajú nájsť relevantné príklady. Potvrdzujú tak skutočnosť, že stále existujú príležitosti, kedy je pre niektoré štáty účelné a vhodné spojiť sa s inými štátmi za účelom zníženia neistoty inherentne prítomnej v anarchickom prostredí medzinárodnej politiky, zvýšenia vlastnej bezpečnosti, alebo na odvrátenie alebo odstrašenie hrozby, predstavovanej inými štátmi. Aliancie sú vytvárané v každej možnej konfigurácií štruktúry medzinárodného systému, či ide o prítomnosť mnohých, dvoch, alebo jednej veľmoci. Čo sa však mení, sú konkrétne dôvody vytvárania aliancií, ako aj spôsob, akým fungujú a aké stabilné sú.[3]

 

 

 

V multipolárnom prostredí, ktoré je charakterizované prítomnosťou štyroch a viacerých veľmocí (tradičným historickým referentom je usporiadanie Európy do konca druhej svetovej vojny s piatimi veľmocami), je miera neistoty prostredia vysoká, pretože vzhľadom na prítomnosť mnohých veľmocí nie je jasné, kto pre koho predstavuje najväčšiu hrozbu. Počet možných konfliktných dvojíc sa s rastúcim počtom štátov rýchlo zvyšuje a preto zásadným problémom multipolárneho usporiadania je nemožnosť jasne predvídať a kalkulovať [4] budúci vývoj. Každá z veľmocí si je však vedomá, že vzhľadom na relatívne rovnomerné rozdelenie moci si nemôže zlepšiť svoje postavenie (a teda zvýšiť vlastnú bezpečnosť) vlastnými prostriedkami a mobilizáciou vlastných mocenských zdrojov. Preto je nutné pozerať vôkol seba a hľadať si partnerov, ktorí by boli ochotní spojiť sa proti spoločne vnímanej hrozbe. Vytvorenie aliancie jednou skupinou štátov núti ich protivníkov k vytvoreniu protialiancie z tých istých dôvodov, z ktorých bola vytvorená aliancia proti nim.

 

mapa multipolárneho sveta (despiteborders.com)

Proces formovania aliancií v multipolarite je príkladom fungovania procesu mocenskej rovnováhy prostredníctvom tzv. vonkajšieho vyvažovania, ktoré označuje kombinovanie alebo agregovanie mocenských zdrojov pomocou aliančných partnerov. Takáto situácia je však naďalej nestabilná, pretože prípadné zbehnutie ktoréhokoľvek štátu (prechod z jednej aliancie do druhej) hrozí zásadným spôsobom narušiť mocenskú rovnováhu v neprospech jeho pôvodných partnerov. Preto je v záujme každej aliancie zabezpečiť stabilitu a súdržnosť svojej vlastnej aliancie, čo sa deje obmedzením vlastného manévrovacieho priestoru a zaviazaním sa svojim aliančným partnerom. V multipolarite podľa Waltza (1979:169) „umožňuje flexibilita spojenectva rigiditu stratégie alebo limitovanie slobody rozhodovania“. V multipolarite preto mimoriadnu dôležitosť získava proces udržiavania a manažovania aliancií.

 

 

V bipolárnom prostredí je situácia zásadne odlišná. Tu existujú len dva štáty, ktoré sú výrazne mocnejšie než iné, preto len jeden dokáže vážne ohroziť druhý. Priestor pre miskalkuláciu, ktorá je hlavným rizikom multipolarity, je týmto radikálne zúžený – v systéme existuje len jedna konfliktná dvojica a nejestvuje neistota týkajúca [5]sa identifikácie hrozby. Vzhľadom na asymetrickú distribúciu moci medzi dvojicou veľmocí a zvyšnými štátmi nie je možné zmeniť rozloženie moci kombináciou slabších štátov, berúc do úvahy priepasť v mocenskom potenciáli slabých a silných štátov. Proces mocenskej rovnováhy prebieha aj v takomto usporiadaní, no mení sa jeho podoba. Na rozdiel od multipolarity, kde dochádza k vyvažovaniu vonkajšími prostriedkami, v bipolarite funguje proces vyvažovania vnútornými prostriedkami, t. j. mobilizáciou hospodárskych, technologických, ľudských a vojenských zdrojov nachádzajúcich sa vnútri štátov.

 

mapa bipolárneho sveta (despiteborders.com)

Aliancie sú napriek tomu vytvárané (môžu k tomu viesť rôzne dôvody), ale ich príspevok k bezpečnosti veľmocí je marginálny. Ak sú vytvorené, ide o nerovné alebo asymetrické aliancie s výrazne odlišným postavením lídra aliancie (veľmoci) v porovnaní s ostatnými štátmi. Napriek tomu, že aliancie sú z bezpečnostného hľadiska pre veľmoci irelevantné, sú vytvárané primárne ako nástroj legitimity pre tú či onú veľmoc v sfére svojho vplyvu, ktorá zároveň vyžaruje imidž aliančného lídra navonok. Okrem toho aliancie v bipolarite demonštrujú politickú vôľu alebo odhodlanie lídra aliancie prispieť svojimi silami na obranu partnerov. Ďalšími dôvodmi vytvárania aliančných zväzkov v bipolarite môžu byť podobnosť politických režimov alebo geopolitická dôležitosť teritória spojencov v globálnej stratégii lídra aliancie.

 

Nízka pridaná hodnota aliančných partnerov pre veľmoci sa prejavuje v spôsobe, akým sú koncipované aliančné doktríny alebo stratégie, a koho preferencie (ne)odrážajú. Vzhľadom na relatívnu nepotrebnosť spojencov majú najsilnejší hlas lídri jednotlivých aliancií, ktorí nie sú nútení zohľadňovať záujmy spojencov v takej miere, v akej je to nevyhnutné v multipolarite. „Rigidita spojenectva umožňuje v svete s dvoma mocnosťami flexibilitu stratégie a rozšírenia slobody rozhodovania“ (Waltz 1979:170).

 

Bipolárne veľmoci majú širší manévrovací priestor než veľmoci v multipolarite, v dôsledku čoho si môžu dovoliť ignorovať preferencie svojich partnerov. Napokon, hlavnú ťarchu konfliktu nesú tak či onak na vlastných pleciach takmer osamote, bez prispenia ďalších a stabilita na globálnej úrovni, ktorá je takto vytvorená, predstavuje pre menších kolektívnych partnerov vítaný vedľajší produkt súperenia veľmocí.

 

Paradoxne, nemožnosť veľmocí ignorovať primárny mocenský konflikt poskytuje aj menším a slabším štátom ich aliancie vyššiu slobodu konania. Môžu sa správať nezodpovedne, pokúšať sa o zblíženie s protivníkom, alebo nepodieľať sa primerane na nákladoch súperenia. Môžu parazitovať ako „čierni pasažieri“ na kolektívnom statku bezpečnosti, produkovanom pre nich „im bližšou“ veľmocou. Aj keď sa nepodieľajú rovným či spravodlivým dielom na hradení nákladov mocenského boja, zo stability, mieru a odstrašenia čerpajú výhody pre seba.

 

 

 

 

Logika aliančného správania v unipolarite je odlišná od bi- aj multipolarity. Uvažujúc analogicky, aliancie sú v unipolárnom usporiadaní pre dominantný štát ešte menej potrebné než v bipolarite a multipolarite. Pre užitočnosť aliancií platí nasledujúca nerovnosť: U > B > M.

 

Vzhľadom na rozdelenie moci definujúce príslušnú konfiguráciu štruktúry medzinárodného systému sú aliancie najpotrebnejšie v multipolarite, menej v bipolarite a najmenej v unipolárnej štruktúre, ktorá charakterizuje medzinárodný systém v súčasnosti a bude charakterizovať v najbližšej politicky relevantnej budúcnosti.

 

mapa unipolárneho sveta (despiteborders.com)

Možno teda očakávať, že nové aliancie v unipolarite vytvárané zo strany USA nebudú, pretože by okliešťovali voľnosť konania dominantného štátu. Otázka prežitia, adaptácie a vývoja už existujúcich aliancií je úplne inou vecou, avšak mimoriadne dôležitou pre SR vzhľadom na jej (relatívne čerstvé) členstvo v NATO. Dá sa konštatovať, že vzhľadom na absenciu závažného celosystémového konfliktu na spôsob Studenej vojny (ktorého veľmi slabou náhradou je tzv. „vojna proti terorizmu“) je miera slobody konania pre malé štáty väčšia než za bipolarity, teda sú limitované primárne svojimi obmedzenými mocenskými kapacitami (konštanta), nie podobou prostredia (v tomto prípade premenná). Limity ich konania predstavuje dominantná veľmoc, ktorej nemá význam priečiť sa či konať explicitne proti jej záujmom. Malé štáty však majú možnosť chovať sa vo zvýšenej miere ako „čierny pasažieri“ a snažiť sa o „lacný nákup“ svojej bezpečnosti, ktorá je produkovaná ako vítaný vedľajší produkt snahy unipolárnej veľmoci o manažovanie systému v svetle svojich záujmov.

 

Dominantný štát stotožňuje svoje záujmy so záujmami celého sveta, čo je vzhľadom na jeho podiel relatívnej moci v systéme nie je nepochopiteľné. Rozsah záujmov malého štátu je, na druhej strane, omnoho užší – ako substantívne, tak geograficky – a primárne ide o to, aby zabezpečil svoju existenciu a nezávislosť (spravidla nechce nič viac), nie o snahu presadzovať sa oproti iným.

 

Unipolárna veľmoc má možnosť voľby, pokiaľ ide o budúcnosť aliancií, v ktorých je angažovaná. Je na rozhodnutí politických elít tohto štátu, či je v záujme ich krajiny, aby aliančné partnerstvá pretrvali a v prípade, že nie sú viac efektívne, môžu byť aliančné záväzky vypovedané. Je to druhá – slabšia – strana, ktorá potrebuje aliančného partnera viac, nie veľmoc. Preto je možné očakávať ústupky a väčšiu náklonnosť a ústretovosť voči požiadavkám veľmoci zo strany tých krajín, ktorým na aliancii záleží viac.

 

Je však na veľmoci, ako odpovie a či je alebo nie je v jej záujme obmedzovať slobodu svojho konania nutnosťou brať ohľad na a prispôsobovať svoju politiku (čo i len minimálne) v rámci aliancií. Ak má aliancia pokračovať, musí to byť za podmienok výhodných pre veľmoc. Unipolarita mení pomer prínosov a nákladov stavu nechať schopnosti dominantného štátu zviazané v alianciách a tým pádom ich nechať potenciálne menej efektívne, než by to bolo v prípade jednostranného (unilaterálneho) alebo bilaterálneho postupu.

Pohnútka aliančných partnerov „jazdiť načierno“ v aliancii preto má hmatateľné limity: ak tento proces prekročí isté hranice, bude pre lídra aliancie výhodnejšie postupovať unilaterálne a nenechať zviazať svoju moc[6] vnútri aliancií. Možnosti ako hľadanie prípadných partnerov na ad hoc základe, alebo vytváranie tzv. koalícií ochotných štátov môžu byť za istých okolností pre veľmoc vhodnejším nástrojom v spektre možností, ktorými disponuje v porovnaní s postupom v rámci inštitucionalizovaných multilaterálnych aliancií. Nemal by nás preto prekvapiť odklon unipolárnej veľmoci od minulých návykov – unipolarita poskytuje motiváciu konať unilaterálne (alebo bilaterálne, ak je to nutné).

 

Najväčšou brzdou pre plné prejavenie mocenských zdrojov unipolárnej mocnosti je multilaterálna aliancia. Podstatou multilateralizmu je to, že „koordinuje správanie medzi troma a viacerými štátmi na základe zovšeobecnených princípov správania“ (Ruggie 1993:574). Samozrejme, nejde o nutnosť a otázka voľby medzi unilaterálnym a multilaterálnym postupom je aj vecou rôznych politických preferencií domácich politických elít unipolárneho štátu (ako sa to dalo vidieť počas prezidentského súboja v roku 2004 medzi G. W. Bushom a J. Kerrym a zrejme bude možné sledovať opäť medzi J. McCainom a B. Obamom v prezidentských voľbách 2008).

 

 

 

Pretrvanie, adaptácia a rozšírenie NATO po Studenej vojne predstavujú z perspektívy vyššie uvedeného prístupu k alianciám záhadu. V tejto časti uvedieme okrem očakávaní budúcnosti NATO derivovaných zo štrukturálneho realizmu aj vysvetlenia dvoch iných teoretických prístupov: neoliberálneho inštitucionalizmu a konštruktivizmu.

 

Pohľad na budúcnosť akejkoľvek aliancie z perspektívy realizmu je jednoduchý a priamočiary. Jediným tmelom, ktorý spája a drží členov aliancie pokope, je prítomnosť dominantnej hrozby, ktorá umožňuje dočasne (v záujme vyššej veci: prežitia) potlačiť sekundárne konflikty ich záujmov. Ako podotkol Waltz (1993:75): „Aliancia je organizovaná proti pociťovanej hrozbe. ... Ako môže aliancia vydržať pri absencii hodného oponenta?“ Zánikom hrozby alebo znížením jej naliehavosti pominie aliančné puto, prevážia dovtedy druhoradé záujmy a pevnosť aliancie sa zníži, čo môže viesť k jej rozpadu a dokonca zániku. Inými slovami, prítomnosť hrozby predstavuje raison d´etre existencie aliancie, absencia hrozby vedie k očakávaniu zániku aliancie.

 

Táto logika viedla Waltza už v roku (1993:76) k tvrdeniu: „Dni NATO nie sú spočítané, ale jeho roky áno“ a Mearsheimera k tvrdeniu, že „musí buď zmiznúť, alebo sa rekonštituovať na základe novej distribúcie moci v Európe. NATO nemôže zostať také, aké bolo počas Studenej vojny.“ Pretrvanie NATO až do súčasnosti preto predstavuje zdanlivé vyvrátenie užitočnosti realizmu[7], avšak podľa nášho názoru sú vyššie uvedené tvrdenia popredných súčasných predstaviteľov štrukturálneho realizmu odrazom nedostatočne špecifikovaných predpokladov a predovšetkým skepticizmu voči inštitúciám (en bloc, ale v tomto prípade konkrétne k bezpečnostným inštitúciám, kam patria aliancie).

 

Podľa Snydera je možné, aby aliančný zväzok vytvoril spoločný záujem spojencov, ktorý predtým neexistoval – záujem na udržaní tejto formy partnerstva – a dodáva (1997:22): „Aliancie ako dnešné NATO môžu pretrvať štrukturálnu zmenu, ktorá logicky volá po ich rozpustení.“ Prežitie NATO dokumentuje centrálne postavenie USA v súčasnej medzinárodnej politike a podľa Waltza „hovorí mnoho o americkej moci a vplyve“ a „ilustruje podriadenie medzinárodných inštitúcií národným účelom“, a to predovšetkým dominantných štátov, ktoré ich vytvárajú a udržiavajú. NATO existuje naďalej len preto, že jeho pretrvávajúca existencia je v záujme USA. Ak by agenda NATO neodrážala preferencie USA, nemali by USA záujem na tom, aby bola v NATO viazaná ich dominantná moc. Inou líniou argumentácie je poukázanie na fakt, že od úplného začiatku plnilo NATO súčasne viacero funkcií a malo „udržať Rusov von, Nemcov dolu a Američanov vnútri“. Skončením Studenej vojny odpadol prvý dôvod, ale naďalej pretrvávajú ďalšie dva, ktoré podľa Christophera Laynea navyše z historického hľadiska predchádzali Studenej vojne (Layne 2006:71-93).

 

 

Liberálne zmýšľajúci autori jednak akcentujú špecifickú povahu NATO ako inštitucionalizovanej aliancie, ktorá má povahu medzinárodnej organizácie a disponuje špecifickými inštitucionálnymi statkami, ktoré umožňujú jej adaptáciu na zmenené podmienky (Wallander 1999), jednak považujú NATO za súčasť medzinárodného usporiadania vytvoreného USA po roku 1945 (Ikenberry 2006). Paradoxne, tiež uznávajú, že toto usporiadanie predchádzalo Studenej vojne a zároveň by malo bezproblémovo prežiť jej koniec, no ich pohľad je viac optimistický, pokiaľ ide o postavenie a úlohu USA v tomto usporiadaní.

 

Jedným z dôvodov pretrvávajúcej existencie NATO je, že si touto alianciou USA dobrovoľne zviazali ruky v bezpečnostnej oblasti, čím dobrovoľne otupili ostrie svojej moci a urobili ju pre ostatné členské štáty aliancie akceptovateľnou. USA pri koncipovaní NATO ukázali strategickú zdržanlivosť a reciprocitu, ktorá sa prejavuje v multilaterálnom charaktere NATO na rozdiel od preferencie pre bilaterálne bezpečnostné dohody vo východnej Ázii (s Japonskom a Južnou Kóreou). NATO je inštitúciou, ktorá zabezpečuje plynulý, otvorený a transparentný tok informácií medzi členskými štátmi, témy NATO sú predmetom diskusie, čím aj slabšie štáty získavajú hlas. Inštitucionalizovaný konsenzuálny rozhodovací mechanizmus je ďalším prvkom, ktorý zmierňuje asymetrickú povahu aliancie a umožňuje slabším štátom vystupovať voči USA formálne ako rovný s rovným.

 

Vhodným konštruktivistickým konceptom, pomocou ktorého sa dá vrhnúť svetlo na prežitie NATO, je termín pluralitné bezpečnostné spoločenstvo. Ide o skupinu štátov (preto pluralitné, alternatívnym je koncept amalgamovaného bezpečnostného spoločenstva v prípade, ak dôjde k zlúčeniu do jedného štátu), kde „existujú skutočné záruky, že členovia tohto spoločenstva nebudú proti sebe fyzicky bojovať, ale budú riešiť svoje spory nejakým iným spôsobom“ (Deutsch, cit. in Eilstrup-Sangiovanni 2006:69).

 

Bezpečnostné spoločenstvo je postavené na spoločnej (kolektívnej) identite jeho členských štátov, ktorá vedie k tomu, že obsah bezpečnostných záujmov je medzi nimi kompatibilný. V tomto ohľade sa dá hovoriť o existencii transatlantického bezpečnostného spoločenstva medzi štátmi na oboch brehoch Atlantiku, ktorého inštitucionálnym vyjadrením je NATO. Okrem toho konštruktivistický pohľad na NATO zdôrazňuje aj posledné písmeno skratky, ktoré označuje skutočnosť, že NATO existuje ako organizácia a v tomto sa líši od historicky bežných aliancií, ktoré boli inštitucionalizované len málo alebo vôbec.

Ako každá organizácia, aj NATO môže fungovať nezávisle od vôle štátov, ktoré ho vytvorili (v tomto ohľade je tento prístup nekompatibilný s realizmom) a môže sa snažiť svojimi prostriedkami o reprodukciu vlastnej existencie napr. šírením noriem, na ktorých je postavené, do prostredia a tak socializovať nečlenské štáty a vplývať na to, akým spôsobom budú vidieť realitu a ako sa ju budú snažiť formovať. Táto logika stojí v pozadí procesu rozšírenia NATO o krajiny strednej a východnej Európy. Deficitom je predovšetkým prílišné abstrahovanie od kľúčových hráčov, ktorí rozhodujú o tom, či NATO bude alebo nebude – v tomto prípade predovšetkým USA.

 

 

 

 

NATO je príkladom par excellence aliancie medzi nerovnými partnermi alebo asymetrickej aliancie. Problém s vysvetlením prežitia asymetrickej aliancie medzi nerovnými partnermi sa dá vysvetliť upustením od vyššie uvedeného tradičného, no zároveň priveľmi zjednodušujúceho predpokladu, že primárnym dôvodom vzniku aliancie je agregovanie mocenských zdrojov. Mocný štát (líder aliancie) predsa nepotrebuje[8] symbolické príspevky (materiálne, ľudské alebo finančné) slabších aliančných partnerov, čo ho teda motivuje k tomu, aby vytvoril alianciu so slabšími partnermi? Konkrétnejšie – čo motivovalo USA k rozšíreniu NATO o tucet nových členov, z ktorých prakticky žiadny nebol z čisto vojenského hľadiska pre alianciu prínosom? Otázka je dôležitejšia o to viac, že sa týka bytostne aj SR a jej pôsobenia v rámci NATO.

 

James Morrow (1991) ponúka ako alternatívu k tradičnému modelu vzniku aliancií, ktorý akcentuje spoločný záujem na eliminovaní hrozby prostredníctvom kumulácie mocenských zdrojov, model kompromisu medzi autonómiou a bezpečnosťou členských štátov. Z tohto pohľadu sledujú rôzne štáty svojím vstupom do aliancií rôzne, ale kompatibilné záujmy. Morrow odlišnosť zachytáva vo dvoch dimenziách, vo veľmi podobnom duchu postupujú aj Morgan s Palmerom (2006), ktorí používajú iné termíny (v zátvorke):
* bezpečnosť (údržba statu quo)
* autonómia (zmena statu quo)

 

Malé štáty sa snažia svojím vstupom do aliancií posilniť predovšetkým bezpečnosť, pričom najcennejšími v tomto ohľade sú silné štáty. Cenou, ktorú za to malé štáty platia, je strata časti svojej autonómie, napr. prostredníctvom poskytnutia teritória partnerovi alebo koordináciou svojej zahraničnej a prípadne aj domácej politiky. Na druhej strane veľké štáty disponujú už pred vytvorením aliancie so slabšími relatívne vysokou mierou bezpečnosti. Svojím vstupom do aliancie teda vymenia zníženie časti vlastnej bezpečnosti poskytnutím bezpečnostných garancií slabým štátom, no zároveň zvýšia mieru svojho autonómneho konania, pretože si zabezpečia podporu malých štátov pri presadzovaní svojich vlastných záujmov. Tento argument je zaujímavým rozšírením náhľadu o neidentických záujmoch členských štátov aliancií.

 

Aplikujúc ho na NATO a SR môžeme povedať, že SR sa snahou o členstvo snažila zmraziť tie aspekty statu quo, ktoré sú z jej pohľadu výhodné (stabilizácia hraníc, konsolidácia demokracie, vojenské garancie proti reziduálnej hrozbe zo strany Ruska a pod.) výmenou za čiastočnú stratu slobody konania vo vzťahu k tým otázkam, ktoré dominantný aliančný partner považuje za dôležité. Okrem toho uchopenie NATO ako asymetrickej aliancie medzi štátmi s nerovnocenným mocenským potenciálom vysvetľuje aj to, prečo v našom diskurze NATO = USA. Logicky, USA je kľúčovým štátom v NATO, jediným skutočne silným v ňom, preto je z pohľadu malého štátu (to platí nielen v prípade SR) potrebné zamerať svoju pozornosť primárne na USA ako na štát, ktorý rozhoduje o osude aliancie.

 

 

 

Ak je pravdou, že záujmy aliančných partnerov sa plne neprekrývajú, ako aj to, že rôzni partneri používajú alianciu na dosiahnutie rôznych cieľov, nehrozí, že aliancia bude použitá ako nástroj mocných (ako sa obáva realizmus)? Jedným zo základných rizík manažovania aliancie je anglický termín entrapment (chytenie sa do pasce). „Entrapment,“ píše Glenn Snyder (1997:181), „znamená byť zatiahnutý svojimi záväzkami do vojny za záujmy spojenca, ktoré nie sú zdieľané.“ Okrem tejto podoby fenoménu existuje aj politická dimenzia polapenia sa do pasce, ktorá spočíva v diplomatickej podpore spojenca vo veciach, ktoré sú mimo záujmu podporujúceho štátu. Entrapment je podľa Snydera funkciou viacerých premenných (Snyder 1997:182):
* spojencove záujmy v konflikte s protivníkom;

 

 

 

 

 

Vtiahnutie do vojny evokuje koncept životne dôležitých alebo vitálnych záujmov štátu, ktorých definícia súvisí s vojenským konfliktom alebo nutnosťou nasadenia vojenských síl štátu: „Existujú isté veci, ktoré mocnosť považuje za nevyhnutné pre pretrvanie svojej nezávislosti; toto sú vitálne záujmy, na obranu ktorých pôjde do vojny.“ (Wight 1977:85). Podľa Wolfersa „sa neočakáva, že národy pôjdu do zbrane, ak nie sú v stávke záujmy, ktoré považujú za vitálne“ (Wolfers 1962:173). Životne dôležité záujmy teda úzko súvisia s hrozbami, ktoré je možné odstrašiť, potlačiť alebo eliminovať vojensky. Súčasný spôsob fungovania NATO – príklon k tzv. „out-of-area operations“ nepokrytým článkom 5 Severoatlantickej zmluvy – preťal vzťah medzi obranou životných záujmov a použitím vojenských síl. To má mimoriadny dopad na malé členské štáty vrátane SR.

 

Definícia záujmov je do istej miery produktom pozície štátov v štruktúre medzinárodného systému. Odlišné umiestnenie ako keby „zafarbovalo“ optiku politických elít a vyberalo odlišné typy hrozieb v závislosti od miesta v štruktúre systému. Skrátka, superveľmoci definujú hrozby inakšie ako veľmoci a tie zasa odlišne od malých štátov. Platí to navyše aj v situácii, keď rôzne umiestnené štáty majú všeobecne kompatibilné záujmy ako medzinárodná stabilita a mier, otvorený ekonomický systém, boj proti terorizmu a šíreniu zbraní hromadného ničenia, pretože sa štáty líšia, pokiaľ ide o spôsob, akým si želajú navodiť žiaducu podobu prostredia. Transatlantické rozdiely medzi USA a EÚ v oblasti pôsobnosti Medzinárodného súdneho tribunálu, Kjótskeho protokolu, preventívneho použitia vojenskej sily sú v tomto ohľade veľavravné (Mowles 2004).

 

Je viac než len zrnko pravdy (v inak skarikovanom obraze Roberta Kagana) o tom, že Američania sú z Marsu a Európania z Venuše: mocenská pozícia v systéme do značnej miery spoluformuje vzťah k použitiu ozbrojenej sily (strategickú kultúru)[9] na oboch brehoch Atlantiku (Kagan 2003). Pozícia v systéme ovplyvňuje aj definíciu relevantných hrozieb. Európa sa vzhľadom na svoju nedostatočnú moc naučila žiť s hrozbami a tolerovať ich, kým USA ich prominentná pozícia neposkytuje subjektívne zvýšený pocit bezpečnosti – práve naopak, do popredia sa dostávajú v minulosti (v porovnaní so ZSSR) menej významné hrozby, pretože existuje pocit, že ich moc je dostatočná na to, aby svoju situáciu zmenili k lepšiemu a hrozby eliminovali, kým k tomu majú prostriedky.

 

Paradoxom je, že pocit zvýšenej prítomnosti hrozieb je subjektívne pociťovaný v dobe, ktorá je objektívne mimoriadne bezpečnou. Na dokreslenie: v multipolarite sú vzhľadom na rozptýlenú moc aj malé hrozby pociťované ako akútne, v bipolarite viedol globálny rozsah súperenia k tomu, že nepriaznivý vývoj kdekoľvek (na periférii systému, mimo kľúčových regiónov) bol konštruovaný ako hrozba, aj keď nízka v porovnaní s dominantným konfliktom medzi superveľmocami. V unipolarite niet zrejmého a jasne určeného protivníka, ale jednému štátu ostáva globálny rozsah záujmov, globálna prítomnosť a stotožňovanie medzinárodnej stability s vlastnou bezpečnosťou – preto nepriaznivý vývoj kdekoľvek predstavuje potenciálne ohrozenie, čo je špecifický (a paranoidný) prípad bezpečnostnej dilemy (Jervis 2006:11).

 

Pretože štáty konajú na základe pociťovaných hrozieb artikulovaných politickými lídrami a nie „objektívnych“ hrozieb, môžu sa na bezpečnostnú agendu dostať aj marginálne hrozby. Nemožno popierať, že deštruktívnosť hrozby terorizmu (trebárs aj v spojení so zbraňami hromadného ničenia) zďaleka nedosahuje ničivý potenciál toho, keby Studená vojna prerástla do horúcej[10], s čím dokázala verejnosť USA, Európy aj ZSSR žiť niekoľko desaťročí. Je jasné, že unipolárna mocnosť na seba bude priťahovať nevôľu iných aktérov – či z dôvodu mocenskej prevahy, globálnej prítomnosti, kultúrnej nadradenosti alebo samotnej jej identity, ako aj to, že protivníci budú používať nekonvenčné formy odporu: asymetrické vedenie vojny, vydieranie, terorizmus (stratégie slabých).

 

Unipolarita zvyšuje mieru bezpečnosti, ale zároveň znižuje prah citlivosti na existujúce hrozby. Odpoveď na ne je však do značnej miery spôsobená domácou politikou USA. Predbežný záver vývoja po 11. septembri 2001 znie, že administratíva G. W. Busha neodôvodnene nafúkla alebo zveličila bezpečnostné hrozby medzinárodného terorizmu a zbraní hromadného ničenia (Fukuyama 2007:66, 84). Odlišné vnímanie hrozieb a odlišná citlivosť na ne leží v pozadí sporu medzi niektorými štátmi EÚ a USA, týkajúceho sa vhodného kurzu konania v zahraničnej a bezpečnostnej politike.

 

mapa vojny proti terorizmu

Počas Studenej vojny boli obe brehy Atlantiku spojené prítomnosťou dominujúcej hrozby v podobe ZSSR, ktorá stanovila reálne limity možnej divergencii ich záujmov. K nezhodám dochádzalo sporadicky, napr. v prípade suezskej krízy 1956, jomkippurskej vojny 1973, ale určujúcim bol rámec Studenej vojny. Skončením hrozby puto poľavilo a na povrch sa dostali rôzne záujmy. V pozadí divergencie záujmov môže ležať odlišné postavenie v štruktúre. Podľa Kagana USA jedná z pozície silného, kým Európa z pozície slabého. Navyše, na povrch sa dostali aj hodnotové alebo ideologické rozdiely v rámci transatlantického spoločenstva.

 

Všeobecne sa rozpory medzi USA a EÚ dajú opísať nasledovne: zhoda v cieľoch, nezhoda v spôsoboch/prostriedkoch. Ciele týkajúce sa žiaduceho stavu medzinárodnej politiky sú vzájomne kompatibilné – ide o stav prostredia, Wolfersovými slovami o tzv. milieu goals. Tie sú samotnou povahou mimo dosahu ktoréhokoľvek štátu konajúceho samostatne (unilaterálne). Ciele ako globálne rozšírenie otvorených hospodárskych trhov, presadzovanie ľudských práv alebo štandardov civilizovaného správania, export demokracie alebo boj proti chudobe či zmene podnebia sa nedajú dosiahnuť bez adekvátnej pomoci iných podobne zmýšľajúcich štátov, preto svojou podstatou evokujú multilaterálne riešenia. Navyše, aj na vyššie uvedené globálne záujmy pozerajú USA odlišne a myslia si, a to je ozvena Kaganových myšlienok, že je možné aspoň čiastočne nastoliť žiaduci stav prostredia jednostranným, unilaterálnym konaním bez prispenia alebo proti vôli iných.

 

Vráťme sa však späť k NATO. Aby aliancia mohla existovať, je potrebné nájsť spektrum zdieľaných alebo kompatibilných záujmov, ktoré ju udržia pohromade. Primárnym a tradičným je spoločný záujem na eliminácii vojenskej hrozby, nemusí to však byť len tento záujem. Ako sme ukázali vyššie, NATO doposiaľ prežilo preto, lebo USA naďalej považujú jeho pretrvávajúcu existenciu za užitočnú. Iné členské krajiny NATO môžu mať vlastné špecifické dôvody pre prežitie NATO, ale dôležité je uvedomiť si, že kľúčovým hráčom sú v tomto prípade USA. Tie rozhodujú o tom, či mať alebo nemať NATO ako fungujúcu inštitúciu.

 

Nie všetky karty však majú v rukách len USA. Štáty, ktoré si fungujúce NATO cenia, môžu vyjsť v ústrety USA, prijať takú koncepciu aliancie a jej agendy, ktorá by zodpovedala preferenciám USA, a tak udržať NATO relevantným. Prakticky sa to v poslednej dobe prejavilo v podpore procesu rozširovania (bez pridanej vojenskej hodnoty a potenciálne negatívneho dopadu na rozhodovací proces vnútri NATO), rozriedení vojenskej dimenzie aliancie v prospech politickej či pri prebratí spôsobu vnímania sveta a hrozieb očami USA v bezpečnostnej doktríne a koncepcii reformy NATO ako aj síl rýchlej reakcie. Po vojne v Iraku v roku 2003 a pociťovanej kríze v transatlantických vzťahoch sa objavilo zo strany think-tankov množstvo pokusov vdýchnuť aliancii nový život prostredníctvom identifikácie oblastí spoločného záujmu zdieľaného ako USA, tak aj EÚ.

 

 

Podobne motivovaný dokument Brookings Institution z roku 2005 nazvaný Compact between the United States and Europe identifikoval viacero geografických oblastí, v ktorých by sa mali USA a EÚ snažiť nájsť spoločný postup. Kým prvý z nich sa sústreďuje na identifikáciu vágne vymedzeného spoločného záujmu, druhý sa snaží zadefinovať rámec spoločného postupu a teda je zdanlivo omnoho praktickejší, avšak v skutočnosti aj on ponecháva široký priestor pre odlišný výklad. V tomto ohľade oba dokladajú vážnosť problému v transatlantických vzťahoch.

 

 

 

 

SR je malým štátom ako v rámci medzinárodného spoločenstva, tak aj v rámci NATO. Pojem stredne malý štát môže čiastočne kompenzovať komplexy malosti v politických kruhoch SR, avšak nič nemení na podstate. Pre NATO nepredstavovalo (ne)prijatie SR zásadnú otázku, na ktorej by sa lámala budúcnosť aliancie. Nízka pridaná hodnota SR pre USA a NATO sa prejavila pri vylúčení SR z prvej skupiny krajín prizvaných za členov v roku 1997. Vtedy sa ukázalo, že to, čo môže primárne SR ponúknuť (či ide o teritórium alebo ozbrojené sily), nemá pre alianciu hodnotu, ktorá by „tromfla“ politickú kondicionalitu stanovenú ako podmienku členstva.

 

Pre alianciu bolo tým, čo mohla SR ponúknuť, len autonómia pre členské krajiny NATO – politická podpora iniciatívam aliancie a koordinácia zahraničnej a domácej politiky. Pochopila to až vláda zložená po voľbách v roku 1998, ktorá si predsavzala správať sa ako de facto, hoci nie de iure člen NATO, čo aj demonštrovala v roku 1999 pri akcii NATO v Kosove. Štáty, ktoré chcú byť brané ako perspektívni členovia aliancií, menia svoje správanie a identitu, aby zvýšili svoju príťažlivosť ako alianční partneri. V domácej politike to pochopila aj strana HZDS-ĽS, ktorá sa odvtedy stala horlivým obhajcom aliancie, aby tak zvýšila svoju zahraničnopolitickú kredibilitu.

 

Údajný reflexívny atlanticizmus krajín strednej a východnej Európy, podložený ich historickými skúsenosťami, načrtnutý Asmusom a Vondrom (Asmus – Vondra 2005) a prakticky dokázaný v období bezprostredne pred vojnou v Iraku 2003 (list ôsmich, list viľnuskej desiatky), sa zrejme ukáže byť len krátkodobou reakciou nových členov na získanie členstva v NATO, nie vyjadrením dlhodobej politickej orientácie týchto krajín. Politická situácia sa môže zmeniť rýchlo, ako je vidieť na príklade ČR a Poľska v kontexte diskusií o umiestnení radarového/raketového systému, alebo to možno demonštrovať na príklade odklonu z atlanticistickej pozície SR po výmene vlády v roku 2006.

 

Nešťastné komentáre niektorých slovenských analytikov o zmene atlanticistickej orientácie míňajú cieľ a ukazujú na elementárne nepochopenie reality domácej politiky v SR a zároveň to, ako plytko bola zakorenená atlanticistická orientácia predchádzajúcej vlády. Niet sa čomu diviť, keďže aj SDKÚ ako strana, ktorá sa snažila monopolizovať si zahraničnopolitický imidž SR, dokázala vo voľbách v roku 2002 predávať verejnosti NATO v súvislosti s investíciami. Kým politická situácia sa mení relatívne rýchlo a dá sa zvrátiť, geopolitická situácia SR s mení len pomaly.

 

Pre SR je a bude geopoliticky relevantnejšou entitou EÚ, nie NATO, čo však nie je doposiaľ reflektované v oblasti zahraničnej a najmä bezpečnostnej politiky SR. Táto logika sa dá vyjadriť (snáď až príliš) jednoducho – (geopolitická) košeľa je bližšia než kabát. EÚ je pre SR geopoliticky dôležitejšie než USA a NATO. Ak SR pristupuje k NATO, mala by tak robiť primárne prostredníctvom EÚ. Prinajmenšom perspektívne, a to napriek deficitom EÚ práve v oblasti spolupráce v zahraničnej a bezpečnostnej dimenzii.

 

NATO predstavovalo od začiatku 90. rokov rýchlo sa pohybujúci cieľ. Kým SR sa snažila o členstvo na základe argumentov o kolektívnej (teritoriálnej) obrane garantovanej alianciou a nákladnosti prípadnej neutrality, NATO prešlo transformáciou z primárne vojenskej na politickú alianciu a expanziou funkčného a teritoriálneho mandátu po washingtonskom summite v roku 1999. Už podporu aliancie vládou SR v prípade Kosova bolo možné vnímať ako príklad politického entrapmentu v konflikte NATO s krajinou, ktorá je naším deklarovaným prirodzeným partnerom na Balkáne. Na domácej politickej scéne je takýto prúd (bez sofistikovanej argumentácie, idúcej za rámec „naši umierajúcich chlapcov v zahraničí“) reprezentovaný KDH, ako to bolo vidieť počas kampane o vyhlásení referenda o vstupe do NATO, kde práve zmena povahy aliancie, vyžadujúca si operácie mimo tradičného geografického rámca, evokovala možnosť entrapmentu za hranicou životných záujmov SR.

 

Momentálne pôsobenie OS SR v operácii NATO s názvom ISAF v Afganistane je možné považovať za ďalší prípad toho, keď malý štát, ktorému šlo členstvom v aliancii o zabezpečenie vlastnej bezpečnosti (vlastného statu quo), participuje na konflikte na takmer opačnom konci Eurázie, kde nemá priame záujmy okrem snahy o zachovanie kredibility a prestíže aliancie. Už vôbec nie sú v tomto konflikte v stávke životne dôležité záujmy SR v zmysle teritoriálnej celistvosti a politickej nezávislosti krajiny. V istom zmysle, paradoxne, sú – pokiaľ životné záujmy vykladá aktuálne vládnuca politická reprezentácia, tak naberajú význam, ktorý im dáva. Používanie len pojmu „bezpečnostné záujmy“ v Bezpečnostnej stratégii SR z roku 2005 priam vnucuje potrebu bližšej špecifikácie. Malo by byť v záujme rezortu MO SR, aby bolo stanovené jasne, ktoré záujmy zamýšľa SR chrániť prostredníctvom nasadenia vojenskej sily a ktoré inými prostriedkami.

 

V tomto prípade sa prejavuje absencia špecifikovanie toho, čo znamenajú životné záujmy a aké sú ich implikácie. Kalkulácia výhod a nákladov aliancie sa zmenila v USA, v SR podobná reflexia chýba, nateraz utíšená zahraničnopolitickým konsenzom. V Afganistane sa demonštruje len snaha byť aktívnym exportérom a nielen pasívnym konzumentom bezpečnosti, teda nebyť klasifikovaný ako „čierny pasažier“, ktorý by požíval bezpečnosť produkovanú alianciou bez toho, aby do nej adekvátne prispel. Otázka adekvátnosti sa v súčasnosti týka prípadnej zmeny mandátu SR zo 115 príslušníkov OS SR o viac než 100 % na 246. Participácia na operácii ISAF v Afganistane dokumentuje, že SR na NATO záleží. Reflektujúc Afganistan však musíme akcentovať posun aliancie od článku 5 (kolektívnej obrany) iným smerom. Tam ide nie o bezpečnosť SR, ale v prvom rade o kredibilitu NATO.

 

Paradoxne však vyznievajú v súvislosti s ambíciou zvýšenej účasti v ISAF a jej väzbe na životné záujmy SR nasledujúce vety: „Som pripravený brániť slobodu, nezávislosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť Slovenskej republiky a nedotknuteľnosť jej hraníc. Na to som pripravený vynaložiť všetky svoje sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život.“ Tieto slová sú výňatkom z vojenskej prísahy príslušníkov OS SR a demonštrujú, kam sa za posledných 10 rokov posunula koncepcia bezpečnostnej a obrannej politiky SR. V súčasnosti a budúcnosti budú predstavovať dominantný modus operandi OS SR operácie medzinárodného krízového manažmentu. Ide o parciálny problém, ktorý však poukazuje na nesúlad medzi deklaráciami politickej vôle a zaostávajúcim vývojom v inštitucionálnom prostredí. Pokiaľ by mala orientácia OS SR zameraná expedične, stojí za zváženie zmena textu prísahy, aby bola kompatibilnejšia s realitou.

 

Nezodpovedanou ostáva otázka, do akej miery záleží na NATO štátu číslo jeden v rámci aliancie – USA. USA v súčasnosti používa NATO zrejme len inštrumentálne na realizáciu tých cieľov, ktoré nie je armáda USA schopná (alebo skôr ochotná) plniť. Spolieha sa na to, že aliančným partnerom záleží na tom, aby NATO ostalo efektívnou, akcieschopnou a fungujúcou organizáciou. Zdá sa, že USA používajú NATO ad hoc, a to primárne ako diplomatickú a politickú inštitúciu, ktorej cieľom je vyťažiť maximum „autonómie“ pre politiku USA a použiť menších aliančných partnerov ako dodatočný zdroj legitimity (Kagan 2004) v prípade, že by sa ukázala iná cesta ako neschodná.

 

Budúci noví členovia NATO tak poskytli podporu pozíciám USA proti iným aliančným partnerom – šlo o dezagregovanie aliancie podľa potrieb USA. Zrejme len sekundárne si aliancia ponecháva vojenský význam, pretože jej pôsobenie v tomto smere nebolo zatiaľ dostatočne preverené. Potenciálnych kritikov tohto tvrdenia možno podľa mojej mienky odbiť poukázaním na to, nech si sami odpovedia na nasledujúce otázky: Kedy za posledných 10-15 rokov NATO fungovalo ako skutočne primárne bezpečnostné fórum pri riešení problémov transatlantického bezpečnostného spoločenstva? Sú tieto prípady pravidlom alebo výnimkou?

 

Z pohľadu SR je najlepšie mať fungujúce NATO, ale len za predpokladu, že politická cena, ktorú platí za udržanie NATO pri živote, nie je privysoká a že by rovnaký cieľ nemohol byť dosiahnutý inými prostriedkami. Nemá totiž zmysel držať pri živote alianciu, ktorá nemá jasný dôvod bytia: absentuje jasná vojenská hrozba a obavy z renacionalizácie bezpečnostnej politiky členských štátov NATO do značnej miery rieši EÚ. Práve tak nemá význam podporovať vehementne prežitie aliancie, v ktorej sa prístup aliančného lídra dá oproti minulosti označiť ako vlažný kvôli klesajúcej užitočnosti viesť iniciatívy cez alianciu v prostredí, ktoré umožňuje samostatnejší postup.

 

Ak by NATO malo prestať fungovať, t. j. ak klesne užitočnosť aliancie v očiach politickej reprezentácie USA ešte viac (čo sa momentálne zdá byť nepravdepodobné, ale v budúcnosti možné vzhľadom na oproti minulosti zmenenú distribúciu moci), SR by mala stavať prioritne na EÚ a posilnení jej obrannej dimenzie ako na alternatívnom garantovi svojej bezpečnosti. Ideálnym prípadom z pohľadu SR by bolo odstránenie potenciálnych napätí medzi NATO a EÚ v podobe plného rozvinutia európskeho piliera v rámci NATO (atlanticistická verzia EÚ a plnohodnotná deľba práce medzi USA a EÚ), menej ideálnym by bolo oslabenie NATO a alternatíva v rámci tzv. gaullistickej (voči USA nezávislej a jednotnej) EÚ.

 

V prípade, že by SR bola postavená pred otázku voľby medzi dvoma tendenciami, malo by naše úsilie byť vyvíjané v smere podpory silného NATO na báze silného európskeho piliera v ňom. Pretože v praktickej politike sú prítomné spravidla obe možnosti, je potrebné uvedomovať si ich dôsledky – ako pozitívne, tak negatívne. Napr. naše konanie pred útokmi na Irak v roku 2003 bolo z autorovho pohľadu krátkozraké, pretože oslabilo jednotu ako NATO, tak aj EÚ výmenou za podporu pozície USA oproti iným aliančným partnerom a zdanie materiálnych výhod (v podobe účasti firiem zo SR na povojnovej rekonštrukcii Iraku), ktoré sa nikdy nezrealizovali. Najmenej vhodnou situáciou by bolo pokračovanie súčasného stavu: nízky záujem USA na NATO a zároveň politicky rozdrobená EÚ. Orientácia SR vo vzťahu k NATO by mala zohľadňovať nasledujúce skutočnosti:

 

 

 

 

Poznámky:
[1] Kľúčová myšlienka na margo účelu aliancie ako prostriedku, ktorý bráni renacionalizacii obranných politik štátov. V podstate vedľajší produkt kolektívneho plánovania síl – pozn. Daniel Dom.

 

[2] Pri tvorbe aliancie je skôr relevantné, či je niečo za hrozbu pokladané alebo deklarované. Konečný arbiter „skutočnosti“ hrozby sa do procesu tvorby aliancie predsa len nezapája. Nieto inej „skutočnosti“ ako pociťovanej. Vznik aliancie však nemusí byť reakciou na konkrétnu hrozbu, ale môže byť vyjadrením pohybov v hierarchii v procese „socializácie“ štátov (presun z druhej do prvej „štátnej ligy“) – ak berieme ako „vznik“ aliancie aj „integráciu“ do nej – pozn. Jakub Kavka.

 

[3] Mali by sme však zobrať do úvahy kvalitatívny rozdiel medzi alianciou za napoleonských vojen a v súčasnosti, rozdiely medzi NATO, spojeneckou alianciou za WWII a napríklad ODKB. Nie som si istý, či sú tieto „veci“ porovnateľné – významne sa zmenili aj „štáty“, ktoré aliancie tvorili, spoločnosti, ktoré tvorili „štáty“, kontext a charakter ich vzťahov, ako aj náplň „aliancovania“. Síce používame pre tieto javy jedno slovo, ale to samozrejme nemusí znamenať, že sú totožné či dokonca podobné – pozn. Ľubomír Lupták.

 

[4] Ale to je nemožné aj teraz, kedykoľvek (a to nekopem do neschopnosti až do poslednej chvíle predvídať koniec Studenej vojny, skôr do ilúzie predvídateľnosti vývoja sociálnej reality ako takej) – pozn. Ľubomír Lupták.

 

[5] „Existuje“. Stačí sa pozrieť na percepciu hrozieb a na nočné mory produkované bezpečnostnými aparátmi za Studenej vojny na jednej i druhej strane. Skôr sa asi kvalita vzťahu polárnych veľmocí prelieva do rýchlosti produkcie hrozieb – pozn. Jakub Kavka.

 

[6] Spresnil by som prívlastkom „politickú moc“. Príklad 11/9 a invokovania čl. V., keď USA nepotrebovali pomoc spojencov, pretože vzhľadom na ich nízke výdavky na obranu, ich skromné spôsobilosti, atď. nepotrebovali platiť politickú daň pri uplatňovaní mechanizmu kolektívneho rozhodovania v NATO. Jednoduchšie im preto bolo ísť samým – pozn. Daniel Dom.

 

[7] Naopak, realizmus je veľmi užitočný, ale na skúmanie niečoho iného ako „medzinárodných vzťahov“, ktorých diskurzy a ich reprodukcia ukrývajú zaujímavé javy, ktoré by bez „dominantných“ (?) teórií neboli viditeľné. Navyše je práve realizmus pekným pohľadom do „štátneho sveta“, aspoň pokým v mysliach úradníkov prevažuje indoktrinácia vulgárnymi variantmi realizmu – pozn. Jakub Kavka.

 

[8] Potrebuje ich naopak čo najviac na to, aby mohol byť konštruovaný ako mocný – ak akceptujeme moc ako vyjednanú, nie nejak metafyzicky danú. Na to, aby sociálnej entite bol priznaný sociálny štatút, potrebuje istú kvalitu vzťahu s inými sociálnymi entitami, ktoré jej tento štatút priznajú. Hegemón bez trpaslíkov vzdávajúcich hold nie je hegemónom – pozn. Jakub Kavka.

 

[9] A naopak – kultúrne rysy formujú pozíciu, presnejšie schopnosť prispôsobenia sa existujúcemu systému, schopnosť prisposobiť si systém, či vôbec konať v rámci systému. A to platí nielen v prípade USA – pozn. Jakub Kavka.

 

[10] Je jasné, že výbuch jednej taktickej nálože v porovnaní so stovkou je neporovnateľný. Lenže chýbajú nám obe skúsenosti. Ale v prípade, že Oklahoma, alebo aj taký Brazzavile by zmizli z mapy sveta, asi by sme sa rozlúčili s globálnym trhom*. V tomto by deštruktívnosť  terorizmu (?) bola oveľa vyššia, ako v prípade bipolarity, keď navyše existovala aj ekonomická bipolarita. Alebo teda, o akú „deštruktívnosť“ nám ide? – pozn. Daniel Dom.
* Mám isté pochybnosti, či je „globálny trh“ závislý na existencii akéhokoľvek jedného mesta. Je možné, že by „zmiznutie“ jedného mesta mohlo významne narušiť „corporate services complex“, ale na to, aby zmizla alebo sa výrazne narušila celá sieť týchto komplexov, by bolo treba zmiznutie podstatne viac (západných) metropol. S ohľadom na významnú deteritorializáciu a virtualizáciu ekonomických vzťahov je pre prípadných záujemcov narušenie či zničenie globálneho trhu ťažkým orieškom. S odkazom na Saskiu Sassen (1996) im zostáva opäť len (studenovojnové) „zničenie (super)veľmocí“ diktujúcich globalizáciu ako výraz a zároveň dôsledok transformácie (západného) národného štátu – pozn. Jakub Kavka.     

Zdroje:
Asmus, Ronald D. – Vondra, Alexander, 2005, The Origins of Atlanticism in Central and Eastern Europe, Cambridge Review of International Affairs, Vol. 18, No. 2 (July), s. 203-216.
A Compact Between the United States and Europe, 2005, http://www.brookings.edu , 28. 5. 2008.

 

Ikenberry, G. John, 2006. Liberal Order & Imperial Ambition. Essays on American Power and World Politics, Polity Press, Cambridge.

 

Independent Task Force, 2004, Renewing the Atlantic Partnership, Council on Foreign Relations, New York.

 

Kagan, Robert, 2003, Power and Weakness, http://www.defenddemocracy.org .

 

Kagan, Robert, 2004, America‘s Crisis of Legitimacy, Foreign Affairs, Vol. 83, Issue 2 (March/April), http://web.ebscohost.com/ , 28. 5. 2008.

 

Krejčí, Oskar, 2000, Geopolitika středoevropského prostoru. Horizonty zahraniční politiky České republiky a Slovenské republiky, Ekopress, Praha.

 

Layne, Christopher, 2006, The Peace of Illusions. American Grand Strategy from 1940 to the Present, Cornell University Press, London.

 

Morrow, James D., 1991, Alliances and Asymmetry: An Alternative to the Capability Aggregation Model of Alliances, American Journal of Political Science, Vol. 35, Issue 4 (November), s. 904-933.
Mowle, Thomas S., 2004, Allies at Odds? The United States and the European Union, Palgrave Macmillan,

Basingstoke.

 

Palmer, Glenn – Morgan, T. Clifton, 2006, A Theory of Foreign Policy, Princeton University Press, London.
Ruggie, John Gerard, 1992, Multilateralism: The Anatomy of an Institution, International Organization, Vol. 46, Issue 3 (Summer), s. 561-598.

 

Sassen, Saskia, 1996, Losing Control? Sovereignty in an Age of Globalization, Columbia University Press, New York.

 

Snyder, Glenn H., 1997, Alliance Politics, Cornell University Press, London.
Vojenská prísaha OS SR, http://www.mosr.sk .

 

Waltz, Kenneth N., 1979, Theory of International Politics, McGraw-Hill, New York.

 

Waltz, Kenneth. N., 1993, The Emerging Structure of International Politics, International Security, Vol. 18, No. 2 (Autumn), s. 44-79.

 

Wight, Martin, 1977, Power Politics, Penguin Books, Harmondsworth.